Uznanie Námietky Premlčania v Rozhodnutí: Dôsledky a Hľadiská

Cieľom tohto príspevku je predostrieť a následne analyzovať špecifickú situáciu, ktorá môže vzniknúť pri rozhodovaní o nároku poškodeného na náhradu škody v trestnom konaní, a síce vznesenie námietky premlčania zo strany obžalovaného. Osobitný akcent je pritom kladený na súladnosť vznesenej námietky s dobrými mravmi tak, ako to vyžaduje súkromnoprávna úprava.

Adhézne Konanie a Jeho Špecifiká

Adhézne konanie je konanie, ktoré spája dva kvázi protichodné druhy konaní v jedno. V trestnom konaní sa primárne riešia otázky verejnoprávneho charakteru, a to otázka (ne)viny zo spáchania trestného činu a jeho právny následok v podobe trestu či ochranného opatrenia. Hoci procesné právo všeobecne (teda aj civilné) býva doktrinálne subsumované pod oblasť verejného práva, kľúčovým je povaha hmotnoprávnej otázky, ktorá je v tom-ktorom procese (trestnom, civilnom, správnom) riešená. To, čo adhézne konanie spája, je riešenie verejnoprávnej hmotnej otázky s riešením otázky súkromnoprávnej povahy, ktorou je náhrada škody. Avšak len takej škody, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti so skutkom, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Požiadavka existencie príčinnej súvislosti s trestným činom vyplýva nie len z jej explicitného vyjadrenia v § 46 ods. Trestného poriadku (ďalej aj "TP"), je tiež vyvoditeľná z obžalovacej zásady (§ 2 ods. 15 TP, resp. § 278 ods. 1 TP).

Totižto, súd, ktorý o nároku na náhradu škody poškodeného rozhoduje, je viazaný a môže rozhodovať iba o skutku, pre ktorý bola podaná obžaloba, podľa ktorej je skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin. Cieľom adhézneho konania je zlepšiť postavenie poškodeného, ktorému v dôsledku trestného činu vznikla majetková či nemajetková ujma. Poškodený sa v adhéznom konaní dostáva v zásade do pozície, v akej by bol v prípade civilného sporu o náhradu škody.

Rozdiely Medzi Civilným a Adhéznym Konaním

Civilné sporové konanie je však postavené na diametrálne odlišných zásadách než trestné konanie, preto poškodeného v adhéznom konaní nezaťažuje napríklad povinnosť tvrdenia či dôkazné bremeno (článok 8 základných princípov Civilného sporového poriadku). Najväčší rozdiel sa prejavuje v procese zisťovania skutkového stavu veci, kde je civilné sporové konanie založené na prejednacej zásade, podľa ktorej súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z toho, čo mu strany sporu predložia. V prípade, ak žalovaný (škodca) uzná nárok žalobcu (poškodeného), súd vydá rozsudok pre uznanie nároku (§ 282 CSP) bez toho, aby sa procesným nárokom žalobcu ďalej zaoberal.

V trestnom konaní, založenom na vyhľadávacej zásade, je pri uznaní nároku poškodeného situácia odlišná. Súd môže aj napriek tomu vykonať ďalšie dokazovanie o výške škody, najmä ak o nej existuje dôvodná pochybnosť, prípadne je to potrebné pre právne posúdenie skutku (§ 261 ods. 2 TP). Poškodenému sa adhéznym konaním výrazne uľahčuje prístup k spravodlivému a hlavne rýchlejšiemu súdnemu procesu, keďže už v trestnom konaní môže získať rozhodnutie o náhrade škody s účinkom exekučného titulu, a to bez toho, aby sa po právoplatnom odsudzujúcom rozsudku musel so svojím nárokom osobitne obrátiť na civilný súd.

Prečítajte si tiež: Ťažká astma a invalidný dôchodok

Uplatnenie Nároku v Adhéznom Konaní

Ako už bolo naznačil predošlý odsek, tak civilné (sporové) konanie, ako aj adhézne konanie sa začína na návrh poškodeného. V adhéznom konaní preto neplatí zásada oficiality, v zmysle ktorej súd koná z úradnej povinnosti. Poškodený si svoj nárok na náhradu škody musí uplatniť riadne, t. j. z akých dôvodov a v akej výške si škodu uplatňuje, a taktiež včas - najneskôr do skončenia vyšetrovania, resp. skráteného vyšetrovania. Práve včasné uplatnenie nároku má vplyv na prípadné spočívanie premlčacej lehoty, t. j. spočívanie premlčacej lehoty, avšak iba za predpokladu, ak poškodený v adhéznom konaní riadne pokračuje. To v konkrétnosti môže znamenať napríklad to, že sa po uplatnení nároku nevzdá svojich procesných práv v zmysle § 46 ods. 7 TP.

V súvislosti so včasným uplatnením nároku Trestný poriadok nikde neustanovuje, kedy najskôr môže poškodený svoj nárok na náhradu škody uplatniť. Vychádzajúc z toho, že uplatnenie nároku má rovnaké účinky ako žaloba v civilnom spore, v ktorej poškodený v postavení žalobcu musí jednoznačne definovať toho, voči komu žaloba smeruje (žalovaný), obdobne tomu bude aj v trestnom konaní. V prvom rade musí byť presne identifikovaný subjekt, voči ktorému návrh smeruje. Definovanie tohto subjektu nie je vzhľadom na povahu trestného konania v "právomoci" poškodeného - oznamovateľa, ale orgánu činného v trestnom konaní. Trestné stíhanie voči konkrétnej osobe nezačína automaticky podaním trestného oznámenia (na rozdiel od civilného konania, ktoré začína doručením žaloby súdu, a v ktorom žalovaného určuje výlučne žalobca), ale až vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré je oprávnený vydať iba policajt alebo prokurátor.

O tom, kto bude v trestnom konaní obvinený, teda rozhoduje orgán činný v trestnom konaní, nie poškodený - oznamovateľ. Aby bola naplnená podmienka adresnosti nároku voči konkrétnemu škodcovi, musí byť voči škodcovi najskôr vznesené obvinenie. Až po vznesení obvinenia môže byť nárok na náhradu škody uplatnený riadne. Z uvedeného vyplýva záver, že uplatnenie nároku na náhradu škody v rámci trestného oznámenia (t. j. vo fáze predprípravného konania) nie je riadnym uplatnením nároku, a to ani v prípade neskoršieho vznesenia obvinenia osobe, ktorú oznamovateľ v trestnom oznámení uviedol ako podozrivého. Zaviazanie obžalovaného na náhradu škody poškodenému napriek tomu, že nárok neuplatnil riadne, zakladá dôvod na zrušenie výroku o náhrade škody v odvolacom konaní [§ 321 ods. 1 písm. d) TP].

Postavenie Súdu v Adhéznom Konaní a Aplikácia Hmotného Práva

Pri rozhodovaní o nároku poškodeného sa súd v adhéznom konaní nachádza v obdobnom postavení ako súd v civilnom spore. Je povinný skúmať všetky relevantné okolnosti prípadu a výrok o náhrade škody formulovať tak, aby mohol byť vykonateľný, teda naplňujúci atribút exekučného titulu. Súd v adhéznom konaní neaplikuje len ustanovenia o náhrade škody. Je povinný aplikovať celý hmotnoprávny predpis rovnako, akoby ho aplikoval civilný súd. Pre inštitút náhrady majetkovej či nemajetkovej ujmy (v peniazoch) je príznačné okrem iného aj to, že ide o majetkové práva. V zmysle § 100 ods. 2 OZ sú tieto práva premlčateľné. Aj keď sa trestné konanie vedie pre skutok, ktorý má byť trestným činom, pri riadnom a včasnom uplatnení nároku na náhradu škody niet z hľadiska aplikácie hmotného práva prakticky rozdielu medzi adhéznym a civilným konaním.

Obvinený, ktorý má mať postavenie škodcu, preto v adhéznom konaní môže využiť všetky prostriedky obrany, ktoré by mohol použiť v civilnom spore. Môže sa napríklad brániť tým, že predloží dohodu o započítaní vzájomných pohľadávok s poškodeným podľa § 581 ods. 3 OZ, prípadne preukáže, že škodu poškodenému uhradil. Obvinenému však žiadne ustanovenie hmotnoprávneho či procesného predpisu nebráni v tom, aby aj v adhéznom konaní vzniesol voči nároku poškodeného námietku premlčania. Súd v trestnom (adhéznom) konaní sa preto s touto námietkou musí hmotnoprávne, ako aj procesne vysporiadať.

Prečítajte si tiež: Sprievodca žiadosťou o dôchodok z mladosti

Námietka Premlčania v Adhéznom Konaní a Jej Špecifiká

Ako už bolo viackrát zdôraznené, adhézne konanie sa z hľadiska právneho posúdenia nijak neodlišuje od civilného konania, v ktorom sa otázka premlčania skúma v zásade iba na námietku žalovaného. Zásada oficiality sa navyše v trestnom konaní aplikuje iba na otázky, ktoré majú verejnoprávny charakter. Vznesenie námietky premlčania je otázkou rýdzo súkromného charakteru, keďže sa týka občianskoprávneho (záväzkového) vzťahu medzi obvineným a poškodeným, hoci sa rieši v trestnom konaní. Keďže súčasný akuzačný typ trestného konania nie je na rozdiel od feudálnej inkvizície sústredený v rukách jedného subjektu, t. j. súdu, vzniká v tejto súvislosti otázka, voči akému subjektu trestného konania musí obvinený vzniesť námietku premlčania. Môže vznesenie tejto hmotnoprávnej námietky pri výsluchu obvineného v prípravnom konaní vyvolať následok v podobe zániku nároku poškodeného?

Pred odpoveďou na položenú otázku len v krátkosti pripomíname, že čo do formy môže obvinený vzniesť námietku premlčania tak písomne, ako aj ústne. Pri riešení otázky, akému subjektu trestného konania námietku adresovať, je potrebné vychádzať z dikcie § 100 ods. 1 OZ. Podľa tohto ustanovenia sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110 OZ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Hoci uvedené ustanovenie naráža na civilný spor, vyššie sme už uviedli, že po hmotnoprávnej stránke sa adhézne a civilné konanie neodlišujú. Aby námietka vyvolala kvalifikovaný účinok, musí sa uplatniť voči tomu subjektu, ktorý je o subjektívnom majetkovom práve oprávnený meritórne rozhodnúť. V trestnom konaní je to v zmysle § 46 ods. 3 a § 287 TP výlučne súd. Navyše, námietka je procesným inštitútom, ktorého aplikácia je ad litteramviazaná na súdne konanie. Bude preto bez právneho významu, ak obvinený napríklad listom zaslaným poškodenému deklaruje premlčanie jeho práva, ak súčasne premlčanie nenamietne aj v konaní pred súdom. Eventuálne vznesenie tejto hmotnoprávnej námietky v prípravnom konaní nemôže byť spôsobilé vyvolať právny následok v podobe zániku nároku poškodeného, resp.

Súlad Námietky Premlčania s Dobrými Mravmi

Námietka premlčania vznesená v adhéznom konaní má v porovnaní s civilným konaním (kde nepôjde o škodu spôsobenú trestným činom) špecifický charakter. Táto špecifickosť vychádza z charakteru konania, ktorým obžalovaný spôsobil škodu. Tak v civilnom, ako aj v adhéznom konaní je škoda spôsobená protiprávnym konaním. Avšak v civilnom konaní nie je škodcove konanie v zásade kvalifikované súčasne aj ako trestný čin. Z pohľadu deliktného práva predstavuje trestný čin tú najzvážanejšiu formu protispoločenského konania. Naproti tomu súkromnoprávny delikt je na samom spodku závažnosti právnych deliktov.

Vzhľadom na to, že trestné právo chráni tie najdôležitejšie právne statky (záujmy a hodnoty) našej spoločnosti, je každý zásah do týchto statkov nie len činom protiprávnym, ale aj činom smerujúcim proti základným spoločenským, resp. morálnym zásadám, teda činom amorálnym. Nakoniec sám zákonodarca amorálnosť trestného činu výslovne pretavil do legislatívnej podoby, kedy v zmysle § 34 ods. 1 TZ trest, ako právny následok trestného činu, vyjadruje tiež morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V súvislosti s námietkou premlčania naberá amorálnosť protiprávneho konania škodcu osobitný význam. Námietka premlčania totižto nie je len procesným prostriedkom obrany škodcu. Je hmotnoprávnym inštitútom, ktorý má za následok zánik nároku poškodeného v podobe oslabenia subjektívneho práva a vzniku naturálnej obligácie. Pre námietku premlčania preto platí to, čo pre každý právny úkon z hľadiska zachovania jeho platnosti podľa § 39 OZ. Obsah a účel právneho úkonu nesmie byť v rozpore so zákonom, ani zákon nesmie obchádzať alebo sa priečiť dobrým mravom.

Súd preto musí v každom jednotlivom prípade skúmať, či vznesená námietka premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi, a to aj ex offo. Rovnako súd musí v zmysle § 3 ods. 1 OZ dbať na to, aby výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nebol v rozpore s dobrými mravmi. Legálna definícia dobrých mravov z pochopiteľných dôvodov v právnom poriadku absentuje. Vzhľadom na vyššie uvedené preto nemožno apriori vylúčiť každú opodstatnená námietka premlčania vznesená obvineným, resp.

Prečítajte si tiež: Starobný dôchodok policajtov na Slovensku

Úvodom sa žiada uviesť, že doktrína je v otázke námietky premlčania vznesenej v adhéznom konaní skúpa na slovo. Podľa uvedeného názoru je pre neuznanie námietky rozhodujúcim kritériom intenzita zásahu, t. j. rozsah trestného činu, resp. charakter a výška škody. Nemôže však ísť o jediné a rozhodujúce kritérium. Navyše, je tak abstraktného charakteru, že by to v konkrétnostiach mohlo viesť k výkladu ad absurdum, napríklad z pohľadu náhrady nemajetkovej ujmy by to mohlo automaticky diskvalifikovať skutky, pri ktorých došlo "iba" k poškodeniu zdravia, v porovnaní so skutkami, pri ktorých došlo k usmrteniu, keďže spôsobenie smrti je intenzívnejším zásahom než spôsobenie škody na zdraví. Dôležitým kritériom je tiež zavinenie škodcu, keďže vôľa niekomu uškodiť je čo do amorálnosti samotného skutku ďaleko za nedbanlivostným skutkom, pri ktorom takáto vôľa absentuje. Úmysel uškodiť určitej osobe je pritom potrebné nachádzať nie len v samom trestnom čine, ale aj po jeho spáchaní, resp. pri vznesenej námietke premlčania, keďže znakom zjavného zneužitia práva je tiež vôľa poškodiť druhú stranu. Judikatúra pri škode spôsobenej konaním contra bonos mores vyžaduje úmyselné zavinenie škodcu.

Pri definovaní kritérií pre neuznanie práva škodcu vzniesť námietku premlčania z dôvodu rozporu s dobrými mravmi významným spôsobom prispela aj rozhodovacia prax Ústavného súdu ČR. Z uvedených judikatórnych záverov možno vyvodiť nasledovné všeobecné podmienky pre neuznanie námietky premlčania v adhéznom konaní: (1) intenzita zásahu - charakter a rozsah škody, (2) úmysel škodcu, (3) zištný motív, (4) zánik nároku poškodeného by bol v konkrétnom prípade neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s intenzitou zásahu, (5) zavinenie poškodeného - prečo svoje právo neuplatnil včas. V súvislosti s podmienkou zavinenia poškodeného je ideálnym príkladom skutok, ktorým na poškodenom došlo k spáchaniu niektorého z trestných činov proti tzv. sexuálnej slobode (napr. znásilnenie). Sexuálna kriminalita je však práve jedna z tých, pre ktoré je charakteristická vysoká miera latencie. Ide o také okolnosti, ktoré majú svoju príčinu v samotnom konaní páchateľa a v žiadnom prípade nemožno klásť poškodenej - obeti za vinu, že sa obrátila na orgány štátu až po tom, čo v sebe našla vnútornú silu po tak traumatizujúcom zážitku.

Priznanie účinkov premlčania by v takom prípade bolo navyše aj extrémne tvrdým a nespravodlivým postihom pre poškodenú, a v neposlednom rade by to vrhalo zlé svetlo na justíciu a prehlbovalo v očiach spoločnosti nedôveru k nej. Dôvody, ktoré obete sexuálnych deliktov vedú k pasivite po skutku, reflektoval aj sám zákonodarca v hmotnoprávnej úprave premlčania trestného stíhania v zmysle § 87 TZ. Podľa odseku 5 uvedeného ustanovenia Trestného zákona pri takýchto invazívnych zásahoch do telesnej a duševnej integrity nemôže dôjsť k premlčaniu skôr ako po uplynutí pätnástich rokov odo dňa, kedy obeť dovŕšila 18. Všeobecne tak možno konštatovať, že vznesenie námietky premlčania v adhéznom konaní môže nasvedčovať tomu, že pôjde zo strany obžalovaného o výkon práva odporujúci dobrým mravom.

Procesné Aspekty Vznesenia Námietky Premlčania

Záverom ešte poukazujeme na to, že obžalovaný môže vzniesť námietku premlčania aj po skončení dokazovania (na rozdiel od civilného procesu), napríklad v odvolaní, keďže trestné konanie je ovládané vyhľadávacou zásadou (§ 311 ods. 4 TP). Vzniesť námietku premlčania v rámci odvolania môže aj osoba oprávnená podať odvolanie v prospech obžalovaného, napríklad jeho manželka. Hoci námietka premlčania je úkon, ktorý patrí dlžníkovi (obžalovanému), obžalovaný s takýmto odvolaním musí prejaviť svoj súhlas, čím sa táto kvázi vada konvaliduje.

Skôr než súd pristúpi k skúmaniu súladu uplatneného práva vzniesť námietku premlčania s dobrými mravmi, musí mať vyriešenú otázku uplynutia premlčacej lehoty. Na tomto mieste len v krátkosti uvádzame, že tak premlčacie lehoty, ako aj počiatky ich plynutia značne závisia od druhu ujmy, ktorú poškodený trestným činom utrpel. Napríklad, pri nemajetkovej ujme spôsobenej zásahom do osobnostných práv (napr. právo na česť a dôstojnosť) plynie trojročná objektívna premlčacia lehota odo dňa, kedy k zásahu došlo (teda deň po skutku). Škoda na zdraví (bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia, účelné náklady spojené s liečením), ktorá síce taktiež spadá do kategórie nemajetkovej ujmy, má iný, osobitný režim premlčania, upravený v § 106 OZ, podľa ktorého sa právo premlčuje v subjektívnej dvojročnej premlčacej lehote. Pri majetkovej škode v pravom zmysle slova dochádza ku kumulácii subjektívnej dvojročnej a objektívnej trojročnej, resp. desaťročnej (pri úmysle) premlčacej lehoty, ktorá plynie odo dňa skutku.

Premlčacia Doba pri Náhrade Škody na Zdraví a Vedomosť o Vzniku Škody

Pokiaľ ide o premlčanie nároku na náhradu škody, ustanovenie § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanovuje, že sa právo náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Jednou z podmienok úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody na zdraví je predpoklad, že došlo zo strany zdravotníckeho zariadenia k porušeniu právnej povinnosti, resp. k tomu, že zdravotnícky pracovník porušil svoju povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť v zmysle de lege artis medicinae. Ďalej musí byť preukázaná existencia škodlivého následku na strane poškodeného pacienta a existencia kauzálneho nexu medzi protiprávnym konaním a vzniknutým škodlivým následkom. Už z toho plynie logický predpoklad, že slovné spojenie „vedomosť o vzniknutej škode“ nezahŕňa vždy len informáciu o ustálenom zdravotnom stave, resp. jeho stabilizácii, ale obsahuje tiež všetky ďalšie predpoklady pre možnosť uplatnenia nároku v občianskom súdnom konaní.

Ručenie a Premlčanie v Obchodných Záväzkových Vzťahoch

Zmluva o úvere upravená ustanoveniami § 497 až § 507 Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym obchodom, čo znamená, že sa tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje Obchodným zákonníkom. V zmysle § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka sa akcesorické záväzky spravujú režimom Obchodného zákonníka, pokiaľ je tomuto režimu podriadený hlavný záväzok. Vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy sa preto spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. mája 2000 sp.zn. 2 Obdo 89/99). Na záväzkové vzťahy vyplývajúce z ručenia v prípade zabezpečenia plnenia z úverovej zmluvy, včítane právneho vzťahu medzi ručiteľom a dlžníkom, sa preto použijú ustanovenia Obchodného zákonníka a nie Občianskeho zákonníka. V takomto prípade použitie ustanovení Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy ani pri posudzovaní otázok premlčania, keďže všeobecná právna úprava premlčania je obsiahnutá v obchodnom práve, konkrétne v ustanoveniach § 387 a nasl. Obchodného zákonníka.

Uplatnenie Námietky Premlčania v Exekučnom Konaní

Zastavenie exekúcie je jedným z procesných prostriedkov ochrany účastníkov exekučného konania, predovšetkým povinného. Zákon umožňuje exekúciu zastaviť na návrh ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Medzi prípady zastavenia exekúcie bez návrhu (ex officio) patrí aj dôvod jej zastavenia vyplývajúci z § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku (t.j. ak exekúciu súd vyhlási za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať). Súdna prax i odborná akademická verejnosť pripustila za dôvod podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku i premlčanie pohľadávky priznanej rozhodnutím, ktoré je exekučným titulom, t.j. premlčaním judikovaného práva uplynutím času, pri ktorom pohľadávka nezaniká, len sa oslabuje, za predpokladu, že povinný sa premlčania dovolá. Uplatnenie (dovolanie sa) námietky premlčania v exekučnom konaní nemožno povinnému uprieť. Na jej uplatnenie je súd povinný prihliadať v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Z týchto dôvodov neobstojí námietka oprávneného ohľadne nesprávnosti postupu súdov, ak tieto v exekučnom konaní prihliadali na hmotnoprávny úkon povinnej o uplatnení námietky premlčania vymáhanej pohľadávky potom, čo už bolo rozhodnuté o jej námietkach proti exekúcii (§ 50 - § 51 Exekučného poriadku).

Bezdôvodné Obohatenie a Účel Právnej Úpravy Premlčania

Ak sa zamýšľaná kúpa nerealizovala, záloha sa stáva bezdôvodným obohatením vo chvíli, kedy odpadol právny dôvod, na ktorého základe budúci kupujúci plnil budúcemu predávajúcemu, teda, kedy predávajúci odmietol nehnuteľnosť kupujúcemu predať, príp., kedy sa vytvoril stav, z ktorého je zrejmé, že kúpa už nebude realizovaná. Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je, aby oprávnený subjekt (veriteľ) pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo v stanovenej premlčacej dobe - teda včas. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva.

Tento inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie, kedy až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa a tak sa vnáša do záväzkových právnych vzťahov účastníkov právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa. Námietka premlčania predstavuje spravidla efektívny postup - obranu dlžníka proti hrozbe, že až po neúmerne dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje právo; na druhej strane možnosť tejto námietky donucuje (vedie) veriteľa k včasnému vykonaniu svojho práva.

Následky Vznesenia Námietky Premlčania

Námietka premlčania je inštitútom hmotného práva, ktorá je upravená v ustanovení § 100 ods. 1 OZ. Podľa tohto ustanovenia sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110 OZ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Tým však nedochádza k zániku práva, ale len k jeho oslabeniu, ako vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia. Nárok naďalej trvá ako naturálna obligácia. Tomu zodpovedá riešenie situácií predpokladaných zákonom, výslovne v § 455 ods. Inak vyjadrené, zákon dovoľuje a nevylučuje dobrovoľnú realizáciu povinnosti, ktorú by inak súd v príslušnom konaní nemohol veriteľovi priznať, bez toho, že by takýto dôsledok sankcionoval podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení. Tento záver zodpovedá dôsledkom vyplývajúcich z realizácie zásady súkromnej autonómie.

Je totiž úplne na vôli povinného, či vôbec, prípadne v akom rozsahu, uspokojí nárok veriteľa, ktorý síce v súdnom konaní by nemohol byť priznaný pre pôvodne vznesenú námietku premlčania, avšak ktorý je neskôr dlžníkom (z akýchkoľvek dôvodov) predsa len splnený. Zistenia týkajúce sa majetku a dlhov poručiteľa a rozhodnutie o nich nemá tak závažný dopad ako zisťovanie dedičov, preto zaradenie či nezaradenie určitého majetku alebo dlhov do aktív a pasív dedičstva nemá žiadne následky voči tretím osobám, ktoré nie sú účastníkmi konania o dedičstve (okrem prípadu, keď sa vykonala likvidácia dedičstva, nebráni uznesenie súdu tomu, kto nebol účastníkom konania o dedičstve, z ktorého uznesenie vzišlo, aby sa domáhal svojho práva žalobou - § 175y ods. 2 O.s.p.).

tags: #uznanie #namietky #premlčania #v #rozhodnutí