Uznávanie rozhodnutí o adopcii zo zahraničia: Pohľad na slovenskú a európsku perspektívu

V globalizovanom svete, kde sa ľudia čoraz viac sťahujú a vytvárajú si rodiny naprieč hranicami, sa otázka uznávania rozhodnutí o adopcii zo zahraničia stáva čoraz relevantnejšou. Tento článok sa zameriava na analýzu právnych aspektov uznávania rozhodnutí o adopcii zo zahraničia v kontexte slovenského práva a judikatúry európskych súdov.

Uznávanie rozhodnutí o starostlivosti o dieťa zo zahraničia v Slovenskej republike

Jednou z oblastí rodinného práva je starostlivosť o dieťa, či už po rozvode manželstva alebo v prípade, ak rodičia spolu nežijú. V globalizovanom svete sa ľudia veľa sťahujú, preto môže nastať situácia, že zahraničný súd vydá rozhodnutie a z určitého dôvodu je potrebné ho použiť na území Slovenska. V takom prípade je nevyhnutné toto rozhodnutie uznať na území Slovenskej republiky, aby tu mohlo byť účinné. Uznanie sa uskutočňuje osobitným výrokom slovenského súdu alebo nariadením jeho výkonu. Súd koná len na návrh osoby, ktorá je v cudzom rozhodnutí označená ako účastník alebo osoby, ktorá preukáže, že má na veci právny záujem. Príslušným súdom je okresný súd, v ktorého obvode má dieťa bydlisko. Ak nemá bydlisko, súd, v ktorého obvode sa zdržuje.

Návrh na uznanie cudzieho rozhodnutia môže navrhovateľ podať súčasne s návrhom na jeho výkon alebo aj samostatne. Navrhovateľ sa bude domáhať samostatného uznania spravidla vtedy, ak nemá zatiaľ záujem na výkone rozhodnutia, ale jeho uznaním bude chcieť preventívne pôsobiť proti odňatiu dieťaťa najmä druhým rodičom pri výkone práva styku na území iného štátu. Do úvahy prichádza taktiež situácia, kedy sa rodič, ktorý má dieťa vo svojej moci, hoci cudzie rozhodnutie zverilo dieťa do výchovy druhého rodiča, bude sa snažiť vyslovením neuznania cudzieho rozhodnutia zabrániť možným právnym účinkom tohto rozhodnutia na našom území.

Účastníkmi konania sú navrhovateľ spolu s osobami, voči ktorým sa má rozhodnutie uznať. Súd spravidla nenariaďuje pojednávanie. Urobí tak len v prípade, ak jeden z účastníkov podá námietky do 15 dní od doručenia návrhu.

Prístup Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR k ochrane práv detí v zahraničí

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR vnímalo svoju úlohu v čase pôsobnosti v ochrane práv odoberaných detí v zahraničí údajne pasívne. Vyplýva to podľa právničky Janky Milan Laššákovej z kancelárie Verejného ochrancu práv (VOP) zo stanoviska, ktoré ombudsmanke poskytlo ministerstvo ešte pred zverejnením správy o preskúmaných spisoch z Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. Zo správy VOP vyplýva, že aj ostatné zodpovedné slovenské úrady a orgány verejnej správy nekonali vždy v najlepšom záujme slovenských detí, ktoré sa v cudzine ocitli bez starostlivosti rodičov. Ministerstvo nemalo podľa právničky ani len špeciálneho pracovníka, ktorý by sa spisom venoval a často údajne čakalo na to, kedy ho osloví súd. Zo správy od VOP však možno vyčítať, že i napriek osloveniam zahraničných súdov ministerstvo často nereagovalo a do konaní nevstupovalo.

Prečítajte si tiež: Ťažká astma a invalidný dôchodok

Ministerstvo práce bolo ústredným orgánom zodpovedným za problematiku slovenských detí v zahraničí od roku 2004 až do polovice roka 2011. Potom prešli kompetencie a agenda na Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. Kancelária VOP si od ministerstva vyžiadala aj delimitačný protokol o presune spisov a kompetencií na centrum. Protokol obsahoval iba sedem dokumentov. Z mnohých spisov, ktoré sú ešte neukončené, nemožno podľa Laššákovej určiť, či sú v nich spomínané slovenské deti zverené do náhradnej starostlivosti v zahraničí dočasne alebo už nezvratne. V spisoch absentujú rozhodnutia súdov, chýbajú v nich záznamy z pojednávaní. „Ani my nevieme na základe spisov určiť, čo je s tými deťmi,“ tvrdí Laššáková. Dodáva, že v spisoch vidieť aktivitu až v posledných mesiacoch, čiže až po tom, ako sa začali medializovať prípady nútených adopcií vo Veľkej Británii. Pritom k pochybeniam došlo už minimálne od roku 2008, kedy kancelária evidovala najdlhšie otvorený spis.

Ministerstvo práce sa správou od VOP chce zaoberať podrobne. Informoval o tom hovorca ministerstva Michal Stuška. Dôležité bude podľa neho aj porovnanie týchto zistení s výsledkami ministerskej kontroly v Centre pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, ktorú nariadil šéf rezortu Ján Richter v polovici septembra. „Súčasné vedenie ministerstva od začiatku pristupuje k závažnému problému ochrany práv a záujmov slovenských detí tak doma, ako aj v zahraničí, s mimoriadnou pozornosťou, ktorú si táto problematika vyžaduje,“ uviedol Stuška. Vyzdvihol nové vedenie centra ako aj naštartovanie a zastrešenie Výboru pre deti a mládež Rady vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, ktoré začalo s prípravou Národnej stratégie na ochranu detí pred násilím. Centrum ochrany detí sa teraz oboznamuje s protokolom o výsledku ministerskej kontroly.

Surogácia a jej právne aspekty na Slovensku

Surogátne, alebo náhradné materstvo znamená, že dieťa vynosí a porodí iná žena než tá, ktorá ho má vychovávať. Najčastejšie ide o prípady, keď biologickí rodičia nemôžu mať dieťa zo zdravotných dôvodov a obrátia sa na tzv.

Donosenie dieťaťa náhradnou matkou (surogácia) nebolo na Slovensku nikdy legálne upravené ani povolené. Už pred ústavnou zmenou platilo, že matkou dieťaťa je výlučne žena, ktorá ho porodila, a akékoľvek dohody, ktoré by túto zásadu obchádzali, boli podľa zákona o rodine neplatné. Inými slovami - zmluva, ktorou by sa žena vopred vzdala dieťaťa v prospech iných osôb, nemala právnu účinnosť.

V septembri parlament schválil ústavný zákon, ktorým došlo k explicitnému zákazu náhradného materstva priamo v Ústave SR. Ústava bola doplnená o ustanovenie, že „dohoda o porodení dieťaťa pre iného sa zakazuje“. Zároveň pribudla definícia, že rodičmi dieťaťa sú matka (žena) a otec (muž). Praktický rozdiel je teda v právnej sile a jasnosti zákazu: kým predtým vyplýval zákaz skôr nepriamo (z rodinnoprávnych predpisov) a bolo polemizované, či náš právny poriadok surogáciu de iure zakazuje, dnes je postoj štátu jednoznačný - náhradné materstvo je zakázané na najvyššej právnej úrovni.

Prečítajte si tiež: Sprievodca žiadosťou o dôchodok z mladosti

Zakotvenie zákazu priamo v ústave má najmä symbolický a preventívny význam. Znamená to, že bežným zákonom nemožno náhradné materstvo zaviesť ani legalizovať, pokiaľ by sa nezmenila samotná ústava. Štát tým deklaruje hodnotový postoj, že surogácia je neprípustná. Na druhej strane, odborníci upozorňujú, že samotný ústavný zákaz bez ďalších krokov nemusí mať výrazné praktické účinky, ak nebude sprevádzaný podrobnou úpravou v bežných zákonoch. Ústava síce niečo zakazuje, ale kým neexistujú výkonné predpisy alebo sankcie, realita sa meniť nemusí - páry môžu naďalej hľadať cesty v šedej zóne alebo v zahraničí. Ústavný zákaz však vytvára priestor na sprísnenie legislatívy do budúcna.

Ústavné zakotvenie zákazu neznamená automaticky zavedenie nového trestného činu. V súčasnosti neexistuje v Trestnom zákone priama skutková podstata s názvom „náhradné materstvo“. To značí, že žena, ktorá by vynosila dieťa pre inú rodinu, ani objednávateľský pár, nie sú stíhaní za osobitný trestný čin len na základe tejto skutočnosti. Sankcie zatiaľ nie sú výslovne ustanovené - odborná obec dokonca upozorňuje, že samotný ústavný zákaz bez zavedenia podrobných mechanizmov v bežných zákonoch nezabráni pokračovaniu neformálnych či zahraničných foriem surogácie.

Hoci nový „delikt náhradného materstva“ nebol zavedený, situácie okolo surogácie môžu kolidovať s ustanoveniami trestného práva. Trestný zákon obsahuje viaceré skutkové podstaty, ktoré by sa dali aplikovať, ak by správanie účastníkov naplnilo ich znaky - typicky ide o oblasť obchodovania s ľuďmi alebo neoprávnených adopcií. Ak by napríklad došlo k komerčnej dohode (platba za dieťa) alebo by sa pri náhradnom materstve vyskytol prvok zneužitia ženy v núdzi, mohlo by sa to posudzovať ako trestný čin obchodovania s ľuďmi či zverenia dieťaťa do moci iného. Tieto ustanovenia síce neboli vytvorené špeciálne kvôli náhradnému materstvu, no v extrémnych prípadoch (napr.

Za zmienku stojí, že už pred ústavnou novelou zazneli názory, že “zakázalo sa to, čo už zakázané bolo”. Náhradné materstvo bolo totiž u nás de facto vylúčené rodinným právom, hoci nebolo priamo kriminalizované. Až ďalší vývoj ukáže, či zákonodarca pristúpi k doplneniu Trestného zákona (napr. osobitným trestným činom alebo sprísnením existujúcich). Zatiaľ však platí, že samotná účasť na náhradnom materstve (ako objednávateľ či náhradná matka) nie je trestným činom, pokiaľ ju nemožno podsunúť pod iné trestné ustanovenie.

Mnohé slovenské páry vzhľadom na domáce obmedzenia hľadajú pomoc v zahraničí - v štátoch, kde je náhradné materstvo legálne alebo tolerované (často sa spomína Česko či Ukrajina). Tu je dôležité zdôrazniť, že samotné absolvovanie surogačného programu v cudzine nie je trestným činom pre slovenských občanov. Trestná zodpovednosť občana SR za čin spáchaný v cudzine prichádza do úvahy najmä vtedy, ak by šlo o čin trestný aj v mieste, kde bol spáchaný - to však pri legálnej surogácii v danej krajine neplatí. Žiadny zákon vyslovene nesankcionuje návrat s dieťaťom narodeným náhradnou matkou v cudzine. Samozrejme, ak by boli okolnosti surogácie spojené s nejakým trestným činom (napr. obchodovaním s ľuďmi), posudzovalo by sa to individuálne.

Prečítajte si tiež: Starobný dôchodok policajtov na Slovensku

Najväčšou komplikáciou je právne postavenie dieťaťa narodeného cez náhradnú matku v cudzine po príchode na Slovensko. Slovenské právo trvá na tom, že matkou je žena, ktorá porodila. V tomto ohľade nezáleží na genetickej príbuznosti - ak dieťa porodila napr. Ukrajinka či Češka, podľa slovenského práva by práve ona bola matkou, nie objednávateľka. Nastáva tak kolízia medzi zahraničnými dokumentmi a naším verejným poriadkom. Zahraničný rodný list môže napríklad uvádzať ako matku Slovenku (objednávateľku), hoci tá nerodila. Slovenská matrika môže odmietnuť zapísať taký údaj s odkazom na rozpor s verejným poriadkom SR.

V praxi slovenské páry často musia podstúpiť dodatočné právne kroky, aby ich rodičovstvo bolo uznané. Typický scenár je nasledovný: Biologický otec (objednávateľ) je zväčša aj genetickým otcom dieťaťa, preto môže na Slovensku uznať otcovstvo (napr. na matrike alebo súdne). Tým dieťaťu vznikne právny vzťah k otcovi - a ak je otec Slovák, dieťa získa slovenské občianstvo po ňom. Matka (objednávateľka) však dieťa neporodila, takže ju slovenské právo neuznáva. Riešením býva osvojenie (adopcia): objednávateľka si svoje biologické dieťa musí osvojiť, aby sa stala jeho zákonnou matkou. Ide spravidla o osvojenie dieťaťa manželom - čo je v našom práve povolené. Súdnym rozhodnutím o osvojení sa potom zruší vzťah k pôvodnej rodine (k náhradnej matke) a za matku sa ustanoví osvojiteľka. Tento proces však nie je automatický ani rýchly. V konaní sa skúma najlepší záujem dieťaťa a tiež to, či sú splnené podmienky na osvojenie (napr. súhlas biologickej matky - náhradnej rodičky).

Kým sa veci právne utrasú, dieťa môže mať na Slovensku „právneho rodiča“ len otca. Objednávateľka - hoci genetická matka - môže mať spočiatku štatút len akéhosi pestúna či opatrovníka, kým ju slovenský súd neuzná za matku. Tento stav je psychicky aj administratívne náročný. Napríklad v roku Okresný súd Trnava rozhodoval o osvojení dieťaťa, ktoré slovenskí rodičia počali cez surogáciu - musel právne „zrušiť“ materstvo náhradnej matky a potvrdiť materstvo osvojiteľky.

Zo strany štátu skôr hrozí, že nevyjde v ústrety - teda nebude chcieť uznať zahraničné rozhodnutia či listiny. Pri aktuálnom ústavnom zákaze môže byť postoj úradov ešte prísnejší. Napríklad ústava teraz (popri zákaze surogácie) zakazuje aj právne uznávanie rodičovstva osôb rovnakého pohlavia vrátane zahraničných rodných listov. Hoci toto sa výslovne vzťahuje na LGBT páry, indikuje to všeobecnú tendenciu odmietať uznávať v zahraničí nadobudnutý status rodiča, ak odporuje našim predpisom. Je teda možné, že matrika či úrad odmietne zapísať napr. slovenskú objednávateľku ako matku, aj keď to stojí v cudzom rodnom liste - a odkáže ju na súdnu cestu. Priamo trestnoprávne stíhanie rodičom nehrozí, pokiaľ, ako bolo uvedené, nešlo o iné trestné činy (napr. preukázateľné „kúpenie“ dieťaťa). Zodpovednosť za dieťa však môžu riešiť orgány sociálnoprávnej ochrany, ak by nastalo vákuum - napr. keby ani otec nebol právne uznaný, dieťa by formálne nemalo na Slovensku žiadneho zákonného zástupcu.

Ide o jeden z najzávažnejších trestných činov, ktorý postihuje „moderné otroctvo“ v rôznych formách. Zákon definuje obchodovanie s ľuďmi ako konanie, keď páchateľ zláka, najme, prepraví, odovzdá, prevezme alebo ukryje osobu (či už do cudziny alebo v rámci štátu), s úmyslom ju vykorisťovať. Vykorisťovaním môže byť napríklad sexuálne zneužívanie (prostitúcia), nútená práca, nevoľníctvo, odoberanie orgánov či iné formy zneužívania. Ak ide o dieťa (osobu mladšiu ako 18 rokov), zákon nevyžaduje na naplnenie skutkovej podstaty použitie hrozby, násilia či podvodu - už samotné „získanie“ dieťaťa na účely obchodovania je trestné. Tým sa pokrývajú aj prípady tzv. „predaja detí“. Trestné sadzby za obchodovanie s ľuďmi sú vysoké: základná sadzba je odňatie slobody na 4 až 10 rokov, ak je obeťou dieťa alebo páchateľ spácha čin organizovane či inak brutálne, trest sa zvyšuje (7 - 12 rokov, pri tzv. obzvlášť závažnom zločine 12 - 20 rokov alebo až doživotie).

K tomuto trestnému činu sa v diskusiách o surogácii odkazuje preto, že komerčné náhradné materstvo môže nadobudnúť znaky „obchodu s dieťaťom“. Predstavme si situáciu, že existuje dohoda o odovzdaní novorodenca za finančnú odmenu - náhradná matka porodí dieťa a výmenou za peniaze ho prenechá objednávateľom. Takéto konanie by mohlo naplniť znaky obchodovania s ľuďmi, konkrétne obchodovania s dieťaťom, ak by sa dokázalo, že šlo o úmysel využiť zraniteľnosť matky či predať dieťa ako „tovar“. V praxi by však išlo o extrémny prípad - zvyčajne objednávateľský pár túži po dieťati ako po vlastnom, nejde o jeho ďalší predaj či vykorisťovanie. Preto by orgány museli skúmať subjektívnu stránku (úmysel vykorisťovať). Napriek tomu už samotné platenie za dieťa vzbudzuje toto trestnoprávne riziko: medzinárodné dokumenty (napr. Haagsky dohovor o adopciách) výslovne zakazujú akúkoľvek platbu v súvislosti s osvojením dieťaťa, aby sa zamedzilo obchodu s deťmi.

Ide o špecifický trestný čin, ktorý trestá nezákonné nakladanie s deťmi v kontexte osvojenia. Skutková podstata hovorí, že kto v rozpore so všeobecne záväzným predpisom zverí dieťa do moci iného na účel adopcie alebo kto také dieťa preberie, dopúšťa sa trestného činu. Laicky povedané, toto ustanovenie mieri na prípady čiernych adopcií - keď napríklad biologická matka nelegálne „dohodí“ svoje dieťa náhradným rodičom za odmenu, alebo keď si niekto nelegálne „osvojí“ cudzie dieťa mimo oficiálnych procesov. Základná trestná sadzba je až 3 roky odňatia slobody, v prípade organizovanej činnosti alebo získania prospechu sa zvyšuje (3 - 8 rokov, pri ťažšej okolnosti až 10 rokov). V kontexte náhradného materstva by § 180 mohol dopadať napr. na situáciu, ak by náhradná matka odovzdala dieťa objednávateľom mimo riadneho súdneho procesu osvojenia, najmä ak by za to dostala zaplatené.

V Českej republike, kde surogácia tiež nemá osobitnú úpravu, polícia výslovne uviedla, že „nelze odnosit za úplatu dítě a následně ho svěřit do péče za účelem adopce. To by se jednalo o trestný čin.“. Za zverenie dieťaťa do moci iného hrozí páchateľovi v základnej skutkovej podstate trest odňatia slobody do troch rokov, v ťažších prípadoch (ak ide o organizovanú skupinu, opakované konanie, vysoký zisk a pod.) sa tresty pohybujú v rozmedzí niekoľkých rokov podľa závažnosti (uvedené rozpätia 3-8 rokov, prípadne viac v súbehu s inými činmi). Tento trestný čin by mohol potenciálne zasiahnuť biologických rodičov (objednávateľov) aj náhradnú matku, ak by napríklad spoločne obišli oficiálne konanie a „dohodli si odovzdanie dieťaťa“ na vlastnú päsť. Na Slovensku zatiaľ nie je známy prípad, žeby boli účastníci surogácie takto trestne stíhaní - aj preto, že väčšina náhradných materstiev prebehne v cudzine legálne. Ak by však došlo k nejakému podozrivému prípadu (napr.

Náhradné materstvo samo osebe nie je trestným činom, no ak nadobudne charakter obchodovania s deťmi (prípadne sa realizuje formou obchádzajúcou zákonné postupy adopcie za odmenu), môže naplniť skutkové podstaty vyššie uvedených trestných činov. Sankcie sú pritom prísne - zákon pamätá na ochranu detí pred kupčením a na ochranu žien pred zneužívaním ich reprodukčnej funkcie.

Právna úprava surogácie v Českej republike

Česká republika nemá osobitný zákon o náhradnom materstve, avšak jej platné právo vylučuje právne uznanie surogácie nepriamo. Občiansky zákonník ČR neumožňuje uzavrieť platnú zmluvu o náhradnom materstve - taká dohoda nie je právne vymáhateľná a považuje sa za neplatnú, pretože odporuje zásade určenia matky podľa pôrodu. Výslovne je v českom OZ zakotvené pravidlo „matkou dieťaťa je žena, ktorá ho porodila“ (§ 775 OZ). Z toho vyplýva, že aj keď by si napríklad slovenský pár „najal“ Češku ako náhradnú matku, české úrady ju budú považovať za matku narodeného dieťaťa - bez ohľadu na genetický pôvod embrya. Iné osoby nemôžu byť pri narodení uznané za rodičov, keďže to zákon nepripúšťa.

Napriek neexistencii legálnej zmluvy sa v Česku náhradné materstvo v obmedzenej miere praktizuje formou súkromných dohôd. Postup je taký, že náhradná matka (rodička) porodí dieťa a je zapísaná v rodnom liste ako matka. Pokiaľ je známe, že nejde o jej biologické dieťa, v praxi nasleduje uznanie otcovstva zo strany biologického otca (objednávateľa). Český zákon toto umožňuje prostredníctvom súhlasného vyhlásenia na matrike - náhradná matka a biologický otec spoločným vyhlásením určia otcovstvo dieťaťa. Biologický otec (objednávateľ) sa stáva zákonným otcom dieťaťa, no zákonnou matkou stále zostáva náhradná matka.

Český OZ myslí aj na tento krok: § 804 výslovne dovoľuje, aby v prípade náhradného materstva mohla biologická matka (objednávateľka) adoptovať svoje biologické dieťa, hoci za normálnych okolností adopcia medzi príbuznými nie je možná. Prakticky to prebieha tak, že náhradná matka dá súhlas s osvojením a biologická matka si osvojí dieťa svojho manžela. Po dokončení adopcie sú právnymi rodičmi obaja objednávatelia a pôvodná matka (rodička) stráca všetky práva.

České zákony nikde nepovoľujú, aby náhradná matka dostala odmenu. Platí všeobecný zákaz akéhokoľvek „obchodu s adopciami“, takže ak by sa preukázalo zaplatenie za odovzdanie dieťaťa, bolo by to nezákonné. V Česku sa preto predpokladá, že ak už k náhradnému materstvu dôjde, tak na altruistickom základe alebo s úhradou nevyhnutných nákladov (napr. zdravotné výdavky, ušlý zárobok, tehotenské oblečenie). V praxi však existujú aj prípady, keď dochádza k nelegálnym dohodám s finančnou odmenou - ide však o čiernu zónu, ktorú môže riešiť polícia. Príkladom je známy prípad, keď sa istá žena ponúkala viacerým párom ako náhradná matka za úplatu a vylákala od nich peniaze. Polícia v tejto súvislosti zdôraznila, že „v Česku nie je možné odnosiť za úplatu …

Uznávanie manželstiev osôb rovnakého pohlavia a adopcie detí v kontexte európskeho práva

V kontexte európskeho práva je dôležité spomenúť rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) a Súdneho dvora EÚ, ktoré majú vplyv na uznávanie manželstiev osôb rovnakého pohlavia a adopcie detí.

Ak štát zaviedol inštitút registrovaného partnerstva pre heterosexuálne osoby a neurobil tak pre osoby rovnakého pohlavia, dopustil sa diskriminácie a porušenia práva na rodinný život. Takýto záver vyplýva z rozsudku vo veci Vallianatos a ostatní proti Grécku (2013). Vo veci Frédéric Hay (2013), kde bol spravodajcom slovenský sudca D. Šváby, Súdny dvor EÚ skonštatoval, že ak osoba uzavrie registrované partnerstvo s inou osobou toho istého pohlavia, partnerom patria všetky práva a výhody vyplývajúce z kolektívnej zmluvy, ktoré patria pracovníkom, ktorí uzavreli manželstvo. Vo veci Oliari a ostatní proti Taliansku (2015) zašiel ESĽP doposiaľ najďalej, keď uviedol porušenie práva na rodinný život zo strany Talianska za to, že nezaviedlo do svojho právneho poriadku registrované partnerstvá pre osoby rovnakého pohlavia, ktoré žijú v trvalom a oddanom zväzku.

V rozhodnutí vo veci Chapin a Charpentier proti Francúzsku (2016) ESĽP uviedol, že Dohovor síce neprikazuje členským štátom, aby zaviedli do svojho poriadku manželstvo pre osoby rovnakého pohlavia. Čo sa týka adopcie detí, tak dôležitý je rozsudok proti Francúzsku vo veci E.B. (2008). Podľa ESĽP, ak národné právo umožňuje adopciu dieťaťa jedinou osobou, tak štát nemôže odmietnuť adopciu dieťaťa osobou, ktorá má homosexuálnu orientáciou s poukazom na tento dôvod (či otvorene alebo skryte). Okrem toho, ak štát umožňuje adopciu dieťaťa aj partnerovi rodiča dieťaťa, musí umožňovať adopciu aj homosexuálnemu partnerovi rodičovi dieťaťa. Tento záver zasa vyplýva z rozsudku X a ostatní proti Rakúsku (2013), kde Rakúsko podľa ESĽP neunieslo dôkazné bremeno, že by bolo na škodu dieťaťa, ak by bolo vychovávané dvoma matkami, resp.

Už v súčasnosti je Slovensko povinné uznávať manželstvá osôb rovnakého pohlavia, ktoré boli uzavreté v cudzine práve na základe rozhodovacej činnosti ESĽP a Súdneho dvora. V rozsudku Orlandi a ostatní proti Taliansku (2017) ESĽP skonštatoval porušenie Dohovoru, pretože Taliansko nezaregistrovalo manželstvá viacero osôb rovnakého pohlavia uzavreté v zahraničí ako registrované partnerstvo pre absenciu legislatívy. V podobnom duchu rozhodol aj Súdny dvor EÚ vo veci Relu Adrian Coman (2018), kde Rumunsko (a teda každý člen EÚ) musí uznať manželstvo osôb rovnakého pohlavia uzavreté v inom členskom štáte v súlade so svojim právnym poriadkom na účely využívania práv a slobôd, ktoré vyplývajú z práva EÚ (v tomto prípade išlo o slobodu pobytu).

Ak Slovensko príjme inštitút registrovaného partnerstva do svojho právneho poriadku a manželstvo naďalej nebude pre osoby rovnakého pohlavia k dispozícii, týmto osobám budú v podstate patriť všetky práva, ktorými disponujú manželia. Aj keď mi zatiaľ nie je známy rozsudok ESĽP, či Súdneho dvora, ktorý by judikoval diskrimináciu v oblasti adopcií detí, ak by národná legislatíva neumožňovala adopciu pre registrované páry ale len pre manželské páry, z vyššie uvedeného je zrejmé, ako by európske súdy s najväčšou pravdepodobnosťou rozhodli. Ak by štát neumožňoval uzavrieť manželstvo pre osoby rovnakého pohlavia, tak aj osoby v registrovanom partnerstve by mali mať právo na adopciu dieťaťa za rovnakých podmienok ako manželia.

tags: #uznanie #rozhodnutia #o #adopcii #v #zahraničí