Uznanie štátu v OSN: Podmienky a proces

Vznik nových štátov a ich uznanie medzinárodným spoločenstvom je komplexný proces, ktorý zahŕňa politické, právne a sociálne aspekty. Organizácia Spojených národov (OSN) zohráva kľúčovú úlohu v tomto procese, hoci samotné členstvo v OSN nie je automatickým dôkazom štátnosti. Tento článok sa zameriava na podmienky a proces uznania štátu v OSN, pričom zohľadňuje historický vývoj práva na sebaurčenie, princípy medzinárodného práva a súčasné výzvy, ktorým OSN čelí.

Právo na sebaurčenie v kontexte OSN

Právo národa na sebaurčenie je prvýkrát formálne zakotvené v Charte OSN, v článku 1 odsek 2, kde jedným z cieľov členských štátov OSN je ,,rozvíjať medzi národmi priateľské vzťahy, založené na úcte k zásade rovnoprávnosti a sebaurčenia národov, ako aj robiť každé iné vhodné opatrenia na posilnenie svetového mieru“. Táto zásada sa spomína tiež v článku 55 ako základ pre pokojné a priateľské styky medzi národmi. V roku 1918 sa právo národov na sebaurčenie síce vnímalo ako právo na vlastný štát pre malé, stredo - a východoeurópske národy a v rokoch 1945 - 1980 bolo smerované na právo koloniálnych území na vlastnú štátnosť. Základom pre tento princíp bolo právo každého národa na sebaurčenie, na slobodné určenie svojho politického statusu a na slobodné uskutočňovanie svojho ekonomického, sociálneho a kultúrneho rozvoja.

Vďaka dekolonizácii a realizácii práva národa na sebaurčenie sa na mape sveta objavili celkom nové štáty, najmä na africkom kontinente. Právo na sebaurčenie bolo taktiež prijaté do Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach ako aj do Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv. Na začiatku 80. rokov sa však proces dekolonizácie ukončil a v súčasnom medzinárodnom systéme je viac než právo národa na sebaurčenie uprednostňovaný princíp územnej celistvosti štátov. Aj Výbor OSN na odstránenie rasovej diskriminácie v roku 1996 konštatoval, že medzinárodné právo neuznáva všeobecné právo národov na jednostranné oddelenie sa od existujúceho štátu.

V súčasnom období preto právo na sebaurčenie treba vnímať najmä ako rešpektovanie, ľudských, občianskych, politických, kultúrnych a jazykových práv príslušníkov národnostných menšín, alebo menších národov vo viacnárodnom štátnom celku a ako ich právo na demokratickú spoluúčasť na moci v štáte (Šmihula, 2015). Na základe uvedeného sa dá konštatovať, že právo na sebaurčenie sa v súčasnosti má dosiahnuť rešpektovaním práv národnostných menšín v kultúrnych sociálnych a jazykových oblastiach a politickou participáciou príslušníkov národnostných menšín na riešení otázok, ktoré sa danej menšiny týkajú, všetko striktne v hraniciach existujúceho štátu. Napriek tomu, že toto právo je zakotvené v medzinárodných dokumentoch, jeho aplikácia nie je vynútiteľná vzhľadom na to, že v súčasnosti neexistuje žiadny efektívny nástroj pre jeho vynútenie. Preto je otázna praktická uplatniteľnosť tohto práva v medzinárodnom systéme. Nejasná ostáva aj definícia, ktorá by objasnila povahu tohto práva - jeho rozsah, subjekt a podmienky uskutočnenia, a to napriek spomínaným dokumentom, ktoré princíp sebaurčenia uznávajú.

Podľa Surovej externé právo na sebaurčenie „znamená právo rozhodovať o politickom postavení ľudu alebo národov a ich mieste v medzinárodnom spoločenstve voči ostatným štátom“ (Surová, In Univerzita Komenského). Podľa tohto teda právo na sebaurčenie zahŕňa i právo na oddelenie sa od štátu, v ktorom existuje a vytvorenie nového vlastného štátu. Čonková tvrdí, že externé sebaurčenie predstavuje „právo na nezávislosť národa zahŕňajúce secesiu a je teda narušením celistvosti štátu. Interné právo na sebaurčenie súvisí s tým, že národnostná menšina má v úmysle zotrvať na území štátu, v ktorom existuje. Ide o tzv. participatívnu demokraciu, kde národná menšina participuje, resp. spolupracuje a spolupodieľa sa na rozhodovacích procesoch na štátnej úrovni, napríklad na rozhodovaní o forme vlády, v práve uplatňovania si kultúrnej, jazykovej, náboženskej či teritoriálnej a politickej autonómie v danom štáte (Surová, In Univerzita Komenského). Výbor na odstránenie rasovej diskriminácie definuje interné právo na sebaurčenie ako „právo národov slobodne uskutočňovať svoj ekonomický, sociálny a kultúrny rozvoj bez vonkajšieho zasahovania“. V zmysle vyššie uvedeného je zrejmé, že tieto dve koncepcie (externé a interné právo na sebaurčenie) by navzájom nemali byť v príkrom rozpore, ale mali by sa dopĺňať. Napriek tomu, ešte stále existujú obavy zo strany predstaviteľov vlád rôznych krajín, že dôsledným dodržiavaním interného práva na samosprávu by mohlo reálne dôjsť k zneužívaniu tohto práva na požiadavky smerujúce k odtrhnutiu častí území suverénnych štátov. Práve zachovanie mieru a bezpečnosti v krajine je v podstate zmyslom intenzívnych snáh o ochranu a zachovanie svojbytnosti národnostných menšín.

Prečítajte si tiež: Definícia a kontext uznania štátu

Monografia P. Malanczuka upozorňuje na túto problematiku a spája právo na sebaurčenie s medzinárodnými konfliktmi. Malanczuk za sebaurčenie považuje „právo národa žijúceho na určitom území, aby rozhodoval o politickom a právnom statuse tohto územia, napríklad vytvorením vlastného štátu alebo rozhodnutím stať sa súčasťou iného štátu“ (Malanczuk, 1997). Na základe tejto definície vznikajú povinnosti štátu voči národom žijúcim vo vnútri teritória i na periférii tohto štátu. S problematikou vymedzenia práv na sebaurčenie národov a otázkou bezpečnosti krajín úzko súvisí pojem suverenita národa. Pojem suverenita je v súčasnosti chápaný ako jeden z prejavov štátnej moci. Suverenita je podľa slov Ploceka interpretovaná ako štátna moc vykonávaná pre všeobecné záujmy ľudu. Nositeľom suverenity sa teda stáva ľud - národ, pričom štát vykonáva štátnu moc len v zastúpení ľudu a odráža jeho právne vedomie. V tomto smere bolo 20.storočie medzníkom, kedy sa v prípade nazerania na suverenitu štátov začali značné zmeny. Medzinárodné zmluvy, ku ktorým pristupujú štáty predstavujú záväzky, ktoré vedú vo svojej podstate k oslabeniu suverenity, pretože oslabujú alebo obmedzujú predchádzajúcu slobodu štátov v ich rozhodovaní (Plocek, 2004). Ako príklad uveďme Slovenskú republiku. Členstvom v Európskej únii, NATO či v inej medzinárodnej organizácii sa oslabila suverenita štátu vo významnej miere, pretože okrem svojej vlastnej slovenskej legislatívy a exekutívy podlieha aj legislatíve a exekutíve medzinárodného spoločenstva (napr. V kontexte vzťahov suverenity štátu a práva na sebaurčenie národov, si tieto dva pojmy významovo odporujú vzhľadom k tomu, že nemožno vykonávať jedno i druhé. Princíp výkonu práva na sebaurčenie vo svojej histórii sústavne narážal na princíp štátnej suverenity tak ako to tvrdí i Čonková. Zachovanie územnej celistvosti konkrétneho štátu bolo vždy prvoradé (Čonková, 2009). Spomeňme si na obdobie prvej Československej republiky, kedy boli prítomné maďarizačné i germanizačné snahy o rozdelenie celistvosti novej republiky. Hlavným kritériom výkonu práva na sebaurčenie totiž tkvie v nároku národa na vlastné teritórium, a to odporuje suverénnej požiadavke na zachovanie celistvosti štátu. Všetky tieto aspekty významne vplývajú na suverenitu a jej posilňovanie či oslabovanie v rámci konkrétneho štátu.

Ušiak tvrdí, že „národ je v súčasnej politologickej vede považovaný za podmienku vytvorenia vlastného štátu. To však môže v súčasnosti viesť k ohrozeniu štátu ako takého. Právo na sebaurčenie národov sa po Vestfálskom mieri stalo určujúcim pri vzniku štátov a tento princíp sa prostredníctvom globalizácie vestfálskych zásad udržal do súčasnosti“ (Ušiak, 2009 In Současná Evropa, 2/2009). Naproti tomu - práva národnostných menšín a etnických skupín sú podľa Ušiaka kvôli existencii rozličných bariér mnohokrát v kontexte uplatnenia práva na sebaurčenie neuplatniteľné. Podľa tvrdenia Pierra Kendeho, ktorý v odbornom článku Sebeurčení ve východní Evropě včera a dnes píše, že jedinou možnosťou pre legitímnu moc je výber z možností aplikácie dvoch princípov : buď princípu suverenity národov, alebo princípu sebaurčenia (Kende, In Plocek, 2004). Podľa Ploceka táto situácia trvá v Európe už od konca prvej svetovej vojny, t.j. od roku 1918. Kendeho vízia presadzovania práva na sebaurčenie v Európe je založená na myšlienke, že právo na sebaurčenie je realizovateľné prostredníctvom vytvárania národných štátov, pričom upozorňuje na nástrahy globalizácie a vytvárania negativistických ideológií, ktoré nesmú byť dôvodom na anulovanie tohto práva.

Uplatnenie práva na sebaurčenie môže mať viacero podôb. čiastočné uznanie práv na sebaurčenie spočívajúce v získaní určitého stupňa samostatnosti v štáte, v ktorom národnostná, resp. Separatizmus sa prejavuje aplikáciou práva na sebaurčenie prevažne národnostných menšín. Tie národnostné skupiny, resp. menšiny vo vnútri štátu sa snažia o oddelenie územia, kde sú oni väčšinovým obyvateľstvom od oficiálneho štátneho a územného celku, v ktorom sú ale menšinou (Asociácia pre medzinárodné otázky pre potreby XVI. Ročníka Pražského modelu OSN, 2010). Hoci v súčasnosti v kontexte existencie integračnej politiky Európskej únie sú proklamované integračné trendy a procesy v rámci jednotlivých štátov, nie je to celkom tak. Novým fenoménom sú zatiaľ v menšej miere, no sú už badateľné práve dezintegračné procesy vo vnútri krajín. Aké faktory rozhodujú o separačných tendenciách národov? História poukazuje na chyby, ktorých sa vlády dopúšťali na menšinových spoločenstvách existujúcich v rámci majoritnej skupiny obyvateľov. Išlo prevažne o reštriktívne politické opatrenia, ktoré menšinám zakazovali používať menšinový jazyk, ignorovali ich existenciu a práva v rámci voľby politického zriadenia a volieb. V politike až do tridsiatych rokov minulého storočia prevládal názor, že „pokiaľ budú na seba menšiny pozerať ako na odlišné, povedie o k nárastu snahy o získanie väčšej autonómie“ (Asociácia pre medzinárodné otázky pre potreby XVI. Ročníka Pražského modelu OSN, 2010).

Podmienky pre uznanie štátu

Medzinárodné právo nestanovuje presný zoznam podmienok, ktoré musí štát splniť, aby bol uznaný. Avšak, všeobecne sa uznávajú tieto kritériá, ktoré boli formulované v Montevideo Convention on the Rights and Duties of States v roku 1933:

1. Stála populácia: Musí existovať trvalé obyvateľstvo, ktoré žije na danom území.
2. Definované územie: Štát musí mať jasne vymedzené územie, hoci hranice nemusia byť úplne definitívne stanovené.
3. Vláda: Musí existovať efektívna vláda, ktorá je schopná vykonávať kontrolu nad územím a obyvateľstvom.
4. Schopnosť vstupovať do vzťahov s inými štátmi: Štát musí byť schopný samostatne viesť zahraničnú politiku a uzatvárať medzinárodné zmluvy.

Okrem týchto kritérií sa v súčasnosti kladie dôraz aj na dodržiavanie základných princípov medzinárodného práva, ako sú rešpektovanie ľudských práv, zásady právneho štátu a mierové riešenie sporov.

Prečítajte si tiež: Konštitutívne Uznanie

Proces uznania štátu v OSN

Proces prijímania nových členov do OSN je upravený v Charte OSN, konkrétne v článku 4. Podľa tohto článku:

1. Členstvo v OSN je otvorené pre všetky mierumilovné štáty, ktoré prijímajú záväzky obsiahnuté v Charte a sú podľa názoru Organizácie schopné a ochotné tieto záväzky plniť.
2. Prijatie ktoréhokoľvek takého štátu za člena OSN sa uskutoční rozhodnutím Valného zhromaždenia na odporúčanie Bezpečnostnej rady.

Z toho vyplývajú nasledovné kroky:

1. Žiadosť o členstvo: Nový štát podáva formálnu žiadosť o členstvo generálnemu tajomníkovi OSN.
2. Posúdenie Bezpečnostnou radou: Bezpečnostná rada, ktorá má 15 členov (5 stálych s právom veta a 10 volených), posudzuje žiadosť. Na odporúčanie prijatia je potrebných minimálne 9 hlasov a žiadny stály člen nesmie hlasovať proti.
3. Odporúčanie Valnému zhromaždeniu: Ak Bezpečnostná rada odporučí prijatie, žiadosť sa predkladá Valnému zhromaždeniu.
4. Rozhodnutie Valného zhromaždenia: Valné zhromaždenie, ktoré združuje všetky členské štáty OSN, rozhoduje o prijatí nového člena dvojtretinovou väčšinou prítomných a hlasujúcich členov.

Je dôležité zdôrazniť, že aj keď štát splní všetky formálne podmienky, politické faktory môžu významne ovplyvniť proces uznania. Stáli členovia Bezpečnostnej rady môžu využiť svoje právo veta na zablokovanie prijatia nového člena, ak majú voči nemu politické výhrady.

Výzvy a kontroverzie

Proces uznania štátu v OSN nie je bez kontroverzií. Niektoré štáty, ktoré splnili všetky formálne kritériá, čelia prekážkam z politických dôvodov. Príkladom môže byť Palestína, ktorá má rozsiahle uznanie zo strany mnohých štátov, ale jej snahy o plné členstvo v OSN boli opakovane blokované v Bezpečnostnej rade.

Ďalšou výzvou je otázka secesie a práva na sebaurčenie. Medzinárodné právo neuznáva automatické právo na secesiu, a preto sa v každom jednotlivom prípade posudzuje, či sú splnené podmienky pre vznik nového štátu a či secesia neporušuje princíp územnej celistvosti existujúceho štátu. V tejto súvislosti je dôležité rešpektovanie práv menšín a ich participácia na politickom živote v rámci existujúceho štátu.

Prečítajte si tiež: Uznanie Štátu v Medzinárodnom Práve

Význam OSN ako univerzálnej organizácie

Význam OSN ako jedinej univerzálnej organizácie rastie spolu s prehlbujúcim sa procesom globalizácie. Druhou otázkou je, či svoje funkcie plní efektívne. Počas 57. zasadnutia Valného zhromaždenia, budú prijatí ďalší dvaja členovia - Švajčiarsko a Východný Timor. Ich prijímanie je symbolické a svedčí o významnej úlohe, ktorú OSN v súčasnom svete hrá. Oba štáty sa svojou ekonomickou a sociálnou situáciou nachádzajú na opačných póloch spektra krajín sveta. Žiadajú o prijatie do OSN na základe diametrálne odlišnej cesty.

V období po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 sa viac ako inokedy dostala do popredia revitalizácia myšlienok, s ktorými bola OSN zakladaná - t.j. zaistenie medzinárodného mieru a bezpečnosti, rozvíjanie priateľských vzťahov medzi národmi založených na rešpektovaní zásad rovnoprávnosti a práva na sebaurčenie národov a spolupráca pri riešení medzinárodných ekonomických, sociálnych, kultúrnych a humanitárnych otázok a pri podporovaní ľudských práv a základných slobôd. Problematikou mieru a bezpečnosti sa zaoberá predovšetkým Bezpečnostná rada OSN, ale v mnohých ohľadoch sa dotýka aj práce Valného zhromaždenia, Hospodárskej a sociálnej rady a ďalších orgánov a organizácií OSN. Rastúca chudoba, pretrvávajúca rozsiahla negramotnosť a nefunkčná či nedemokratická vláda sú častými príčinami vzniku konfliktov. Extrémna chudoba je jedna z významných ingrediencií, ktoré v kombinácii s dlho neriešenými politickými konfliktmi, pocitmi beznádeje, bezmocného hnevu a frustrácie môžu vytvoriť živú pôdu pre podporu medzinárodného terorizmu. OSN má všetky predpoklady, aby sa zaoberala existujúcimi problémami komplexne. Valné zhromaždenie môže prispieť k zabráneniu vzniku potenciálnych ohnísk konfliktov. Cesta k prevencii konfliktov, k väčšej stabilite a mieru vedie práve tade.

OSN sa v posledných rokoch usiluje o zmenu prístupu k vojenským konfliktom. Zatiaľ čo v minulosti bol prístup OSN vo väčšine prípadov charakteristický zásahom až po vypuknutí konfliktu, v súčasnosti sa kladie dôraz na preventívne akcie, ktoré by mali vzniku konfliktu zabrániť. Úspešné preventívne akcie výrazne znižujú rozsah civilných obetí potenciálnych konfliktov, materiálnych škôd spôsobených vojnou, poskytujú lepšie východiskové podmienky na urovnanie sporu a sú oveľa menej finančne náročné. Nevyhnutnosť rozvoja konceptu prevencie konfliktov a úlohy, ktorú tu môže OSN zohrať, sa prejavila, keď došlo k vzniku značného počtu subregionálnych a miestnych konfliktov, ktorých obeťami sa stali predovšetkým civilisti. K rozvoju myšlienky prispel najmä generálny tajomník Kofi Annan. Ten na naliehavosť prevencie konfliktov poukázal v správe Summit tisícročia. Už zmienená Deklarácia tisícročia celkom novým spôsobom definuje úlohu OSN v 21. storočí. Jej súčasťou sú i takzvané rozvojové ciele (Millennium Declaration Development Goals). K ich plneniu sa zaviazali jednotlivé členské štáty OSN. Ide najmä o otázky boja proti chudobe, poskytnutia možností všeobecného základného vzdelania, boja proti HIV/AIDS, malárii a iným nebezpečným chorobám a ďalšie. Splniť by sa mali väčšinou do roku 2015. Najdôležitejšie pre ďalšiu medzinárodnú spoluprácu však je, že rozvojové ciele Deklarácie tisícročia dosiahli všeobecné uznanie a stali sa kľúčovou úlohou nielen pre systém OSN, ale aj pre brettonwoodske inštitúcie, regionálne rozvojové banky a iné medzinárodné organizácie. Úspech si vyžaduje neustálu aktivitu počas celej dekády odteraz až dokonca. Vyškolenie učiteľov, sestier a inžinierov si vyžaduje čas, aby sa mohli budovať cesty, školy a nemocnice, aby rástli malé a veľké firmy, ktoré môžu vytvoriť pracovné miesta a poskytnúť potrebný príjem. Musí sa teda začať hneď a musí sa viac, než zdvojnásobiť globálnu rozvojovú pomoc počas najbližších niekoľkých rokov.

Záver

Uznanie štátu v OSN je komplexný a politicky citlivý proces, ktorý zahŕňa splnenie určitých kritérií a prekonanie politických prekážok. Hoci členstvo v OSN nie je automatickým dôkazom štátnosti, je dôležitým krokom k získaniu medzinárodnej legitimity a účasti na riešení globálnych problémov. V súčasnom svete, kde sa princípy sebaurčenia a územnej celistvosti často stretávajú, je dôležité hľadať vyvážené riešenia, ktoré rešpektujú práva všetkých národov a prispievajú k udržaniu mieru a bezpečnosti.

tags: #uznanie #štátu #v #OSN #podmienky #a