Uznanie Nového Štátu z Pohľadu Medzinárodného Práva: Definícia a Kontext

Vznik nového štátu je komplexný proces, ktorý sa riadi medzinárodným právom a politickými realitami. Tento článok sa zaoberá definíciou uznania nového štátu z pohľadu medzinárodného práva, pričom zohľadňuje rôzne teoretické prístupy a praktické aspekty.

Úvod

Október 2017 sa zapísal do histórie Katalánska a Španielska, keď katalánsky parlament prijal Vyhlásenie nezávislosti. Táto udalosť vyvolala otázky o vzniku nového štátu a jeho uznaní medzinárodným spoločenstvom. Hoci sa priebehu udalostí venovať nebudeme, je dôležité preskúmať, ako medzinárodné právo definuje uznanie štátu a aké sú kritériá pre jeho vznik.

Deklarácia nezávislosti Katalánska

Katalánsky parlament pristúpil k tomuto kroku zjavne prinútený okolnosťami - nevôľou španielskej vlády viesť rokovania o katalánskej nezávislosti a deklarovaným úmyslom vlády Španielska uplatniť článok 155 Ústavy Španielskeho kráľovstva z roku 1978.

Článok 155 hovorí: „1. If a Self-governing Community does not fulfil the obligations imposed upon it by the Constitution or other laws, or acts in a way that is seriously prejudicial to the general interest of Spain, the Government, after having lodged a complaint with the President of the Self-governing Community and failed to receive satisfaction therefore, may, following approval granted by the overall majority of the Senate, take all measures necessary to compel the Community to meet said obligations, or to protect the abovementioned general interest. 2. Ide o núdzové opatrenie, ktoré umožňuje centrálnej vláde prevziať kontrolu nad orgánmi samosprávnej (resp. autonómnej komunity).

Teórie Uznania Štátu

V súvislosti so vznikom štátu sa objavujú názory, že vznik štátu závisí na uznaní. Tu treba uviesť na pravú mieru, že súčasné medzinárodné právo vychádza z deklaratórnej teórie uznania štátu.

Prečítajte si tiež: Ťažká astma a invalidný dôchodok

Deklaratórna Teória

Uznaním štát nevzniká…. Politická existencia štátu je nezávislá od uznania. Uznanie predstavuje jednostranný akt štátu, ktorým uznávajúci štát berie na vedomie vznik nového subjektu medzinárodného práva a želá si nadviazať s ním vzťahy (porovnaj: Klučka: Medzinárodné právo verejné (všeobecná a osobitná časť, 2. vyd., 2011, s. 61 - 62). Uznávajúci štát zároveň osvedčuje uznaním, že nový štát spĺňa znaky štátnosti. Súčasné medzinárodné právo stojí na premise, že štát vzniká ako subjekt medzinárodného práva v momente ako spĺňa určité znaky.

Konštitutívna Teória

Na rozdiel od deklaratórnej teórie, konštitutívna teória tvrdí, že štát sa stáva subjektom medzinárodného práva až uznaním inými štátmi. Bez tohto uznania nový štát nemôže plne participovať v medzinárodných vzťahoch a využívať všetky práva a povinnosti, ktoré z medzinárodného práva vyplývajú.

Znaky Štátnosti podľa Medzinárodného Práva

Týmito znakmi sú: stále obyvateľstvo, územie, vláda a spôsobilosť nadväzovať styky s inými štátmi. Aj neuznaný štát má právo na zachovanie vlastnej integrity a nezasahovanie do vnútorných záležitostí. Tieto znaky boli formulované na Konferencii amerických štátov v roku 1933. Následne boli premietnuté do ustanovení Dohovoru o právach a povinnostiach štátov (dostupný na stránke OAŠ).

Stále Obyvateľstvo

Stále obyvateľstvo je základným prvkom štátu. Musí ísť o trvalú komunitu, ktorá žije na danom území a je spojená spoločnou identitou a kultúrou.

Územie

Územie štátu musí byť jasne definované, aj keď hranice môžu byť sporné. Dôležité je, aby štát mal kontrolu nad určitým geografickým priestorom.

Prečítajte si tiež: Sprievodca žiadosťou o dôchodok z mladosti

Vláda

V prípade Katalánska je problematickým bodom práve vláda. Tento znak štátnosti sa vykladá nie len v zmysle „existencie samotného orgánu“ ale ako reálny výkon verejnej moci na území štátu. Vo vzťahu k vláde sa uplatňuje princíp efektivity výkonu štátnej moci. Na tomto mieste by som opätovne poukázal na znenie článku 155 Španielskej ústavy, ktorá dáva centrálnej vláde právomoci prevziať kontrolu miestnych orgánov. Ak bude v tomto centrálna vláda úspešná, politická existencia Katalánskej republiky ako štátu sa nestane realitou. Katalánsko v takomto prípade nemožno považovať ani len za neuznaný štát. Pripúšťam, že v prípade Katalánska možno hovoriť o štáte v stave zrodu (in statu nascendi). Tento status však nie je trvalý a prevzatím kontroly španielskou vládou by ho Katalánsko stratilo.

Spôsobilosť Nadväzovať Styky s Inými Štátmi

Štát musí byť schopný vstupovať do medzinárodných vzťahov, uzatvárať zmluvy a participovať v medzinárodných organizáciách. Táto spôsobilosť je často podmienená uznaním inými štátmi.

Uznanie Štátu v Medzinárodnom Práve

Uznanie štátu je akt, ktorým existujúci štát prejavuje svoj zámer považovať nový subjekt za štát s právami a povinnosťami, ktoré z toho vyplývajú. Uznanie môže byť de iure (formálne) alebo de facto (faktické).

De Iure Uznanie

De iure uznanie je plné a formálne uznanie, ktoré zahŕňa nadviazanie diplomatických vzťahov a plnú spoluprácu.

De Facto Uznanie

De facto uznanie je dočasné a neformálne uznanie, ktoré nezahŕňa plné diplomatické vzťahy. Často sa používa v situáciách, keď existujú pochybnosti o stabilite alebo legitimite nového štátu.

Prečítajte si tiež: Starobný dôchodok policajtov na Slovensku

Prípad Kosova a Medzinárodné Právo

Možno argumentovať Poradným posudkom Medzinárodného súdneho dvora z roku 2010 vo veci súladu jednostranného vyhlásenia nezávislosti Kosova s medzinárodným právom. Zjednodušene povedané, medzinárodné právo neobsahuje zákaz jednostranného vyhlásenia nezávislosti, za predpokladu, že takéto vyhlásenie nezávislosti nepredstavuje porušenie mieru alebo ohrozenie mieru, alebo nebolo urobené v dôsledku útočného činu, alebo iného medzinárodne protiprávneho použitia sily alebo hrozby silou (ako napr.: Severný Cyprus, či Krym) alebo taký štát nevznikol ako následok iného vážneho porušenia medzinárodného práva, prípadne mu celkom chýba politický legitimita. Možno konštatovať, že v tomto prípade, nie je Katalánska nezávislosť dôsledkom cudzej protiprávnej intervencie, ani dôsledkom hrozby silou.

Problémy s Katalánskou Nezávislosťou

Ak ale hovoríme A, treba povedať aj B a totiž, že samotné vyhlásenie nezávislosti nie je v súlade so španielskym ústavným právom (referendum, o ktoré sa Vyhlásenie nezávislosti opiera nebolo vykonané ústavne konformným spôsobom) a jeho politická legitimita je otázna. Na druhej strane treba povedať, že máloktoré jednostranné vyhlásenie nezávislosti - a to ani v prípadoch medzinárodne uznaných - sa neudialo ústavne konformným spôsobom (ponúka sa analógia s 28.

Dôsledky Neuznania Štátu

Aj neuznaný štát má určité práva a povinnosti podľa medzinárodného práva. Má právo na zachovanie vlastnej integrity a nezasahovanie do vnútorných záležitostí. Avšak, neuznaný štát nemôže plne participovať v medzinárodných organizáciách a uzatvárať medzinárodné zmluvy.

Uznávanie a Výkon Cudzích Rozhodnutí v Občianskych Veciach

Problematika uznávania a výkonu cudzích rozhodnutí v občianskych veciach v SR nadobúda so zvyšujúcou sa mobilitou občanov po vstupe do Európskej únie (ďalej len EÚ), ale aj rozširovaním obchodných aktivít slovenských obchodných spoločností a podnikateľov do cudziny, stále väčší význam, pritom nemožno povedať, že by sa právna situácia po vstupe do EÚ stala jednoduchšou. Skôr opak je pravdou. Množstvo aplikovateľných prameňov práva a nové prvky, ktoré právne akty EÚ do nášho právneho poriadku zaviedli, prehľadnosti nepomáhajú. Samozrejme, okrem medzinárodných zmlúv z oblasti medzinárodného práva súkromného (ďalej len „MPS“) existuje ešte množstvo odvetvových medzinárodných zmlúv (napríklad v oblasti dopravy), prijímaných nie s cieľom upravovať otázky MPS, ale riešiť primárne odvetvové otázky, ktoré sekundárne riešia aj niektoré aspekty MPS a niekedy aj otázky vzájomného uznávania a výkonu rozhodnutí. Pojem „uznanie a výkon“ cudzieho rozhodnutia je zaužívaným pojmom MPS na označenie mechanizmu, ktorým štát priznáva účinky rozhodnutiam iných štátov a v tomto význame ho používame aj v šúdii. Dôvod, prečo sa v MPS zaužíval spojený pojem „uznanie a výkon“ súvisí so skutočnosťou, že MPS sa nesnažilo unifikovať procesné aspekty, ktorými štáty priznávajú účinky cudzím rozhodnutiam. Niektoré štáty to robia formou rozhodnutia o „uznaní“, iné formou „vyhlásenia vykonateľnosti“ (exekvatúr) a iné zas nevyžadujú formálne rozhodnutie o uznaní, ale skúmajú podmienky uznania cudzieho rozhodnutia až v procese jeho výkonu. V mnohých štátoch existuje kombinácia týchto foriem v závislosti od kategórie rozhodnutí (či právnych vzťahov, ktorých sa týkajú). V štúdii venujeme pozornosť rozhodnutiam v občianskych veciach, pričom pojem občianske veci sa tu používa vo význame, ktorý zodpovedá predmetu úpravy zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení zmien a doplnkov (ďalej len „ZMPS“), teda vrátane obchodných, pracovných a rodinných vecí, ale s vylúčením napríklad konkurzného konania. Väčšina mnohostranných medzinárodných nástrojov tradične hovorí o „občianskych a obchodných“ veciach.Dvojstranné zmluvy o právnej pomoci, ktorými je SR viazaná v oblasti MPS, uvedené v bode 2.2.1., naopak, často obsahujú rozlíšenie na občianske, rodinné či pracovné veci. Tento pojem bol zavedený do terminológie MPS dohovormi Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromnéhoHaagska konferencia medzinárodného práva súkromného je najdôležitejšia medzivládna organizácia globálneho charakteru pre kodifikáciu moderného MPS. Bližšie informácie na www.hcch.net a neskôr ho prevzali aj iné právne nástroje, vrátane súčasných nariadení EÚ z oblasti justičnej spolupráce v civilných veciach. Dôvodom pre túto formuláciu bola snaha zvýrazniť, že predmetom úpravy sú všetky právne vzťahy občianskoprávnej povahy (t. j.

Princíp Suverenity Štátu a Uznávanie Rozhodnutí

Inštitút uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia v MPS sa vyvinul z uplatnenia princípu suverenity štátu. Princíp suverenity štátu nachádza vyjadrenie aj v princípoch (medzinárodnej) súdnej právomoci. Štát v zásade udeľuje právomoc svojim súdom vo veciach, v ktorých má osobitný záujem na tom, aby sa daný právny vzťah riešil na jeho území a jeho orgánmi. Právne vzťahy s medzinárodným prvkom, ktoré sú predmetom úpravy MPS, obsahujú však vždy vzťah k minimálne dvom štátom. Preto najmenej dva štáty majú potenciálny záujem na tom, aby takýto spor riešili. Historicky, pri absencii noriem právomoci, harmonizovaných na medzinárodnej úrovni, si každý štát, ktorý mal záujem na riešení určitého sporu, právomoc vo svojom právnom poriadku založil. Praktické dôsledky tejto situácie však nevyhnutne viedli ku konfliktu právomocí súdov rôznych štátov. To malo svoje negatívne aspekty: vedenie paralelných konaní o tej istej veci v rôznych štátoch a možnosť viacerých výsledných rozhodnutí v tej istej veci, ktoré môžu byť obsahovo aj nezlučiteľné. V snahe vyhnúť sa týmto dôsledkom pripustili štáty, že v niektorých veciach môže mať iný štát väčší záujem na veci a „prepustili“ mu právomoc rozhodovať. Ako dôsledok však štáty museli riešiť praktické a právne dôsledky tejto situácie a akceptovať, že v niektorých prípadoch bude spravodlivé a potrebné priznať účinky rozhodnutiu vydanému v inom štáte aj na svojom území, a teda priznať extrateritoriálne účinky cudzím rozhodnutiam.Stupeň otvorenosti štátov k prijatiu cudzích rozhodnutí bol a aj naďalej zostáva veľmi diferencovaný. To však neznamená, že štát je ochotný priznať účinky cudziemu rozhodnutiu na svojom území automaticky, bez posúdenia cudzieho rozhodnutia. Všeobecne sa hovorí o podmienkach či dôvodoch uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia. V skutočnosti však ide o dôvody neuznania. Princíp uznania a výkonu je spravidla formulovaný pozitívne: cudzie rozhodnutie sa uzná a vykoná, ak len neexistuje niektorý z dôvodov, pre ktoré sa uznanie má či musí odmietnuť.Niektoré medzinárodné zmluvy a právne systémy dávajú diskrečnú právomoc súdu, ktorý môže rozhodnutie uznať napriek existencii niektorého z dôvodov odmietnutia. V slovenskej teórii a praxi nemajú súdy diskrečnú právomoc v otázkach uznania cudzieho rozhodnutia: ak existuje niektorý z dôvodov pre neuznanie, potom súd musí uznanie cudzieho rozhodnutia odmietnuť. b) ochrana práv obhajoby odporcu, resp. Ako sme už uviedli, štát chráni svoju právomoc vo veciach, na ktorých má osobitný záujem. Chráni ju minimálne v úzkom rozsahu, a to tak, že neprizná účinky cudziemu rozhodnutiu, ak v danej veci má tzv. výlučnú právomocVýlučnou právomocou štát vyhradzuje svojim orgánom právomoc rozhodovať o veciach, ktoré majú osobitne úzku väzbu s ním, na úkor orgánov ktoréhokoľvek iného štátu. Určenie výlučnej právomoci štátom je vyjadrením jeho osobitných záujmov a nemusí zodpovedať pohľadu a názoru iných štátov. Preto určenie výlučnej právomoci na vnútroštátnej úrovni negarantuje, že iný štát nebude môcť o rovnakom právnom vzťahu konať a rozhodnúť. Aj keď niektoré štáty uplatňujú doktrínu tzv. zrkadlového efektu (nezaložia si právomoc vo veci, ak má výlučnú právomoc cudzí štát), jedinou skutočne efektívnou ochranou výlučnej právomoci zo strany štátu je neuznanie cudzieho rozhodnutia vydaného v situácii „porušenia“ tejto jeho výlučnej právomoci. súd štátu, v ktorom sa má cudzie rozhodnutie uznať. Sú štáty (vrátane SR), ktoré uplatňujú širšiu kontrolu právomoci, ktorá by sa dala označiť ako skúmanie „ekvivalentu“ právomoci: neuznajú rozhodnutie cudzieho štátu, ak si súd toho štátu založil právomoc na kritériu právomoci, ktoré sa neuplatňuje v štáte uznania.Filozofia tejto kontroly vychádza z predpokladu, že ak štát neuplatňuje určité kritérium právomoci, tak ho nepovažuje za prijateľné na riešenie daného právneho vzťahu. Ide teda o situáciu, ak si cudzí súd založil právomoc, ale napríklad slovenský súd by si ju za porovnateľného skutkového stavu nevedel vo veci založiť.Právomoc sa však skúma in abstracto, nie in concreto. Napríklad pri založení právomoci podľa bydliska účastníka sa skúma, či právny poriadok štátu uznania pripúšťa pri danom právnom vzťahu založenie právomoci na kritériu bydliska. Neskúma sa, či by si súd štátu uznania bol vedel právomoc založiť v konkrétnom spore na základe konkrétneho bydliska účastníka, ak by bol rozhodoval v spore, ktorý viedol k vydaniu uznávaného rozhodnutia. Existujú však aj iné riešenia. Osobitný prístup majú nástroje EÚ (vrátane nového Lugánskeho dohovoruDohovor o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Lugáno, 30. 10. 2007, Ú.v. EÚ C 319, 23. 12. 2009, s. 1).). Vychádzajúc z princípu vzájomnej dôvery v zásade vylučujú možnosť preskúmania právomoci súdu pôvodu v inom členskom (zmluvnom) štáte. Možnosť preskúmania právomoci je ponechaná len pre určité kategórie rozhodnutí (vydané v sporoch tzv. Ochrana záujmov odporcu pri uznávaní a výkone cudzích rozhodnutí je vyjadrením princípu procesného verejného poriadku. s predplateným prístupom.

Verejný Poriadok a Medzinárodné Právo Súkromné

Medzinárodnosť, globalizácia, harmonizácia. Slová charakterizujúce svet na začiatku 21. storočia. Napriek prevládajúcej tendencii narastania medzinárodného prepojenia považujem za nepopierateľný fakt, že právne poriadky jednotlivých štátov sa zakladajú na rôznych morálnych základoch, kultúrnych tradíciách, náboženstvách a rozmanitom spoločenskom vedomí. V tomto multi-kulturálnom svete sa štáty na jednej strane snažia o harmonizáciu pravidiel, na ktorých je potrebné trvať, na druhej strane sa snažia zachovať si svoju vlastnú autonómiu a suverenitu. Medzinárodné právo súkromné nám ponúka dva fenomény: rozmanitosť národných právnych poriadkov a internacionálnosť veľkého množstva právnych situácií. Každý štát je spôsobilý aplikovať vlastné práva, a preto musíme nachádzať riešenia na vynárajúce sa otázky v sfére aplikovateľnosti práva a pri vzájomnom konflikte jednotlivých právnych noriem. Definíciu pojmu verejného poriadku, univerzálnu pre všetky právne odvetvia, nenachádzame v žiadnom slovenskom právnom predpise. Napriek tomu sa stretávame s jeho značným využitím v právnych normách. Rámec pojmu nachádzame aj v zákone č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len ZMPS). Na uplatnenie výhrady verejného poriadku je podstatná správna interpretácia ustanovení zákona. Ak by sme hľadali definíciu v prameňoch európskeho práva, ktoré naň odkazujú na rozličných miestach, vymedzenie pojmu by sme nenašli. Pojem verejný poriadok je ambiguitný a jeho obsah závisí od spoločnosti, politickej a náboženskej kultúry jednotlivých štátov. Každý štát si vytvára vlastné pravidlá fungovania a zároveň implementuje hodnoty, ktoré považuje za fundament s príslušnou bezpodmienečnou ochranou. Ide o súbory vzťahov, ktoré sú predmetom intenzívnej ochrany a o princípy, ktoré musia byť bezprostredne chránené a dodržiavané. V úzkom poňatí, hovoríme o presadzovaní a ochrane hodnôt právnych, morálnych, politických či ekonomických. Naopak v najširšom ponímaní zahrňuje problematika verejného poriadku aj presadzovanie verejných záujmov štátu.[4]Bélohlávek nám predkladá tri významné roviny pojmu z pohľadu českého práva,[5]ktoré sa môžu analogicky aplikovať taktiež na slovenský právny systém. V prvej rovine verejný poriadok predstavuje obecný stav bezpečnosti a štátneho zriadenia. Predovšetkým sú to predpisy s vnútroštátnou účinnosťou bez nejakého alebo väčšieho významu pre právne vzťahy s medzinárodným prvkom. V druhej rovine predstavuje verejný poriadok súbor zákonom chránených záujmov zvláštneho zreteľa. Pri tzv. trestných činoch proti verejnému poriadku[6] sa pojem neeliminuje len na bezpečnosť, ale vzťahuje a dotýka sa verejnoprávnej sféry a to hlavne výkonu štátnej moci. Tretia rovina nám približuje verejný poriadok ako súbor zásad spoločenského a štátneho zriadenia, na ktorých je nutné bez výhrady trvať.

Výhrada Verejného Poriadku

Výhrada verejného poriadku je jedným z najdôležitejších inštitútov medzinárodného práva súkromného. V slovenskej a českej literatúre sa najčastejšie stretávame s pojmom výhrada verejného poriadku. Zahraničná literatúra nám prináša viacero pojmov, ktoré sa postupne asimilovali do našej právnej terminológie a vedeckej literatúry. Pojem ordre public poprípade ordre public du for, čiže verejný poriadok miesta súdu, prevzatý z francúzskeho právneho systému je potrebné rozlišovať od tzv. lois de police, práv, ktorých aplikácia je nevyhnutná. Vo francúzskej terminológii je rovnako zaužívaný výraz ordre public externe/international, ktorý sa vzťahuje výlučne na vzťahy s cudzím prvkom pri aplikácii kolíznych noriem. Tento terminologický pojem sa využíva na odlíšenie tzv. ordre public interne, ktorý sa využíva pri čisto vnútroštátnych právnych vzťahoch mimo kolíznych noriem medzinárodného práva súkromného. V právnom systéme nepísaného práva (Common law) figuruje pojem public policy, ktorý je chápaný v širšom zmysle. Od francúzskeho ponímania orientujúceho sa na súkromnoprávne záujmy sa tento anglosaský inštitút orientuje aj na záujmy štátu. Diferenciácia koncepcií výhrady verejného poriadku medzi viacerými právnymi systémami rôznych štátov ľahko dokazuje pojmovú relatívnosť. Priestorová relativita sa mení čo do lokalizácie sporu. Ohodnotenie významného obhajovacieho princípu súdu na jednej a rozporu zahraničného práva na druhej strane je subjektívne. To, čo sa považuje za podstatné a neporušiteľné či nemeniteľné v určitej spoločnosti by sa naopak v inej mohlo považovať ako menej podstatné. Pri časovej relativite sa pozornosť upriamuje na momentálny stav spoločnosti a jej hodnoty, na ktorých trvá. Práva garantované a nevyhnutné ochrany teraz, nemusia byť hodné ochrany v budúcnosti a naopak. Štáty sú suverénne a kompetentné určiť vlastné hodnoty nevyhnutné pre fungovanie spoločnosti, na ktorých je potrebné trvať. Z toho vyplýva, že výhrada ordre public je ochranou základných princípov a hodnôt spoločnosti, ale aj momentálneho politického stavu. Trendom súčasnosti je, že základné morálne a sociálne názory prevládajúce v spoločnosti sa postupom času menia, niekedy až prekvapivo rýchlo. Ak sa orgán štátu rozhodne využiť únikovú klauzulu ordre public, musí sa odvolávať na aktuálny obsah verejného poriadku, tzn. Jedinou výnimkou z tejto zásady môžu byť práva alebo stav, ktorý nemohol vzniknúť v konkrétnom čase, pretože by odporoval verejnému poriadku miesta súdu. Tieto práva by sa mohli nadobudnúť retroaktívne, ak by v budúcnosti námietka verejného poriadku stratila právnu silu.[10] Ako príklad uvedieme zahraničné manželstvo uzavreté v štáte A, ktoré sa v čase svojho vzniku považuje za neplatné v očiach súdu štátu B, pretože odporuje jeho verejnému poriadku v determinovanom čase. Predpokladajme, že by jeden z manželov prišiel do krajiny B, ktorá toto manželstvo neuznala a znova sa oženil. Mala by následná zmena obsahu verejného poriadku štátu B, kedy by sa prvé manželstvo začalo považovať za nezávadné, vplyv na neplatnosť druhého manželstva, ktoré vzniklo pred zmenou obsahu verejného poriadku? Ktoré manželstvo by malo prednosť? Účelom inštitútu výhrady je prioritne dbať na dodržiavanie určitých zásad a princípov. V tomto prípade by retrospektívna aplikácia aktuálneho ordre public poškodila záujmom, ktoré sa vnútroštátny systém snaží primárne ochraňovať a garantovať. Táto hypotetická otázka bola položená na základe prípadu Starkowski vs. Attorney- General. V tomto prípade bolo manželstvo uzavreté na území Rakúska, formálne neplatné podľa skoršieho rakúskeho práva a neskôr vyhlásené za platné podľa ustanovení nového rakúskeho zákona. Kanadský súd sa v roku 1961 zaoberal takmer rovnakou problematikou v prípade Ambrose vs. Popis ako aj členenie verejného poriadku je terminologicky nejednotné. Hmotnoprávny (tiež nazývaný ako kolízny alebo kolízno-právny) order public sa použije na všetky prípady, kedy by použitie zahraničného práva bolo v rozpore fundamentálnymi normami lex fori - právnymi normami miesta súdu. Niekedy sa hovorí o tzv. Aplikácia nesúvisí len s použitím konkrétneho zahraničného práva, ale závisí aj na spôsobe jeho aplikácie v danej situácii. Z toho vyplýva, že určitý predpis zahraničného práva v jednom konkrétnom prípade by bol použiteľný, v inej situácii by naopak odporoval verejnému poriadku. V tomto zmysle výhrada disponuje funkciou neg a- tívnou. Najtypickejším príkladom v oblasti rodinného práva je uzavretie polygamického manželstva, ktoré je podľa slovenského právneho poriadku trestné[14] alebo manželstva na základe zvyklostí a tradícií zahraničného štátu. Pojem procesnoprávny ordre public v zmysle medzinárodného práva procesného používame pri rozhodnutiach o uznaní alebo výkone zahraničného súdneho rozho d- nutia alebo rozhodnutia iného orgánu v erejnej moci. S týmto pojmom sa stretávame i pri poskytovaní právnej pomoci medzi jednotlivými štátmi. K uznaniu alebo výkonu rozhodnutia nedôjde, ak by takéto rozhodnutie bolo v rozpore so všeobecnými záujmami štátu a to konkrétne v rozpore so spoločenským zriadením a so základnými ústavnými a právnymi princípmi štátu, a zároveň by došlo k porušeniu takého záujmu, na ktorom je potrebné bezvýhradne a za každých okolností trvať. Orgán skúma účinok konkrétneho rozhodnutia ako napr. listiny, úkonu, získaného titulu alebo individuálneho právneho aktu vyhláseného v zahraničí. Procesnoprávna výhrada verejného poriadku je upravená v §56 ZMPS pri právn ej pomoci: „Právnu pomoc možno odoprieť […] ak sa žiada o urobenie úkonu, ktorý sa prieči slovenskému verejnému poriadku“ ale aj pri uznávaní a výkone cudzích rozhodnutí v § 64, kedy sa cudzie rozhodnutie neuzná a nevykoná ak sa prieči slovenskému verejnému poriadku. Pozitívny order public alebo tzv. „aktívna“ funkcia verejného poriadku znamená povinnosť aplikovať niektorý kvalifikovaný tuzemský predpis. Pojem negatívny verejný poriadok alebo tzv. „pasívna“ funkcia order public sa používa pri vnímaní kolízneho aj procesnoprávneho verejného poriadku. Súd je oprávnený odmietnuť aplikáciu inak rozhodného práva (alebo odmietnuť uznanie či výkon cudzieho rozhodnutia), pretože porušuje základné spoločenské a právne koncepcie štátu rozhodujúceho súdu.[16] „Uplatnenie niektorého ustanovenia právneho poriadku krajiny možno odmietnuť iba v prípade, ak by jeho uplatnenie bolo v zjavnom rozpore s verejným poriadkom štátu konajúceho súdu.“[17] Na porovnanie vnútroštátna úprava ZMPS neuvádza slovné spojenie „zjavný rozpor‘. Podľa § 36 ZMPS účinky použitia cudzieho právneho predpisu nesmú odporovať zásadám spoločenského a štátneho zriadenia, na ktorých je potrebné „bez výhrady“ trvať. Aplikácia výhrady v týchto dvoch prípadoch je rozdielna. V prvom prípade, ak sa uplatní inštitút výhrady na základe zjavného odporu, ustanovenie cudzieho právneho poriadku sa nepoužije. Na druhej strane, ak vychádzame z ustanovení § 36 ZMPS, pri použití inštitútu výhrady sa taktiež cudzie právo nepoužije a zároveň sa aplikuje norma slovenského právneho poriadku, ktorá obsahuje zásadu, na ktorej je potrebné bez výhrady trvať. Tieto zásady sledujú rovnaký cieľ, uspokojovanie a dodržiavanie závažných spoločenských potrieb, ktoré môžu byť napríklad vo forme predpisu s najvyššou právnou silou.

#

tags: #uznanie #nového #štátu #z #pohľadu #medzinárodného