Uznanie Záväzku Tretej Strany: Podmienky, Výhody a Dôsledky

V trhovom hospodárstve, ktoré je ovládané zásadou zmluvnej voľnosti a slobody podnikania, sa zvyšuje riziko nesplnenia prevzatých záväzkov. Z tohto dôvodu vzniká potreba opätovne sa zamyslieť a zosumarizovať zabezpečovacie inštitúty s ohľadom na trhové prostredie a podmienky obchodných vzťahov. Právny poriadok preto vytvára inštitúty, ktorých účelom je posilniť postavenie veriteľa a zabezpečiť uspokojenie jeho pohľadávok náhradným spôsobom, pokiaľ dlžník nie je schopný alebo ochotný splniť svoj záväzok riadne a včas.

Medzi najznámejšie zabezpečovacie inštitúty patria: záložné právo, ručenie, zmluvná pokuta, ale aj ďalšie, napr. prevod práv, výhrada vlastníctva, rôzne druhy akreditívov či zmenka. Je len na rozhodnutí veriteľa, aký inštitút, resp. akú kombináciu inštitútov si zvolí s ohľadom na bonitu dlžníka, prípade tretích osôb. Tomuto rozhodnutiu by mala predchádzať dôkladná analýza a komplexné posúdenie nielen z hľadiska právneho, ale aj ekonomického, účtovného či daňového.

Základom pre právne vymedzenie pojmu „záväzok“, resp. Záväzky vznikajú z právnych úkonov predpokladaných zákonom, najmä zo zmlúv, zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných právnych skutočností. Už pri uzatváraní zmluvy si zmluvné strany musia byť vedomé toho, že z určitého dôvodu môže v budúcnosti nastať situácia, že strana, ktorá na seba prevzala záväzok zo zmluvy, ho nebude schopná dobrovoľne splniť. Pre tento prípad poskytuje právny poriadok veriteľovi inštitúty na posilnenie jeho postavenia voči dlžníkovi. Špecifikáciu daného právneho inštitútu možno zahrnúť do textu zmluvy alebo uzavrieť samostatnú zabezpečovaciu zmluvu. Účastník obchodno-právneho záväzkového vzťahu, ktorý je stranou oprávnenou domáhať sa splnenia konkrétnej povinnosti, si zabezpečuje splnenie tohto hlavného záväzku záväzkom vedľajším. Obvykle právny osud vedľajšieho záväzkového vzťahu nasleduje právny osud hlavného právneho vzťahu a zánik hlavného záväzku má za následok zánik vedľajšieho záväzku. Neplatí to však naopak, teda zánikom vedľajšieho záväzku nezaniká automaticky aj záväzok hlavný.

Základná právna úprava zabezpečovacích inštitútov je obsiahnutá v Občianskom zákonníku. V niektorých prípadoch je úprava doplnená či modifikovaná pre oblasť obchodno-právnych vzťahov úpravou obsiahnutou v Obchodnom zákonníku. Obchodný zákonník je špeciálnou právnou normou vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Zároveň existujú aj zabezpečovacie inštitúty, ktoré sú upravené iba v špeciálnych predpisoch, napr.

Uznanie Záväzku: Nástroj Zabezpečenia v Obchodnom Práve

V obchodnej praxi je uznanie záväzku spôsobom zabezpečenia záväzku dlžníka vyplývajúceho zo záväzkového vzťahu (napríklad z kúpnej zmluvy), konkrétne napríklad záväzku zaplatiť fakturovanú kúpnu cenu za dodaný tovar. V slovenskom právnom poriadku existuje okrem inštitútu uznania záväzku, ktorý je upravený v § 323 ObchZ, aj inštitút uznania dlhu, ktorý je upravený v Občianskom zákonníku a jeho aplikácia je viazaná na občianskoprávne (nepodnikateľské) vzťahy.

Prečítajte si tiež: Ťažká astma a invalidný dôchodok

Podnikateľ si môže položiť otázku, aký má vlastne zmysel uznanie záväzku? Čím mi dlžníkov „podpis papiera" zabezpečí, aby mi dlžník skutočne pohľadávku uhradil? Podľa ustanovenia § 323 ods. 1 a 2 ObchZ ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. Za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods.

Právne Dôsledky Uznania Záväzku

Zmysel uznania záväzku spočíva teda v tom, že uznanie záväzku zakladá právnu domnienku existencie záväzku v čase uznania. Tým sa v súdnom spore posilňuje procesná pozícia veriteľa, keďže vôbec nemusí dokazovať vznik záväzku, (teda či došlo k uzavretiu zmluvy, prevzatiu tovaru objednávateľom a podobne) a ani skutočnosť, že uznaný záväzok trval v čase, keď k uznaniu došlo. Je naopak na dlžníkovi, ktorý namieta, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo zanikol inak, aby svoje tvrdenie preukázal. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. Ďalším následkom uznania záväzku je to, že odo dňa uznania záväzku začína plynúť nová premlčacia doba.

Podľa ustanovenia § 407 ods. 1 ObchZ ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová štvorročná premlčacia doba od tohto uznania. Pozor, v nepodnikateľských vzťahoch, teda v občianskoprávnych vzťahoch je tento následok uznania odlišný. Ak v občianskoprávnom vzťahu dlžník právo písomne uzná čo do dôvodu i výšky, začína plynúť nová desaťročná premlčacia doba odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty (Podľa § 110 ods. 1 ObčZ ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť.

Aj v prípade ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, napríklad ak uhradí časť vyfakturovanej sumy, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Účinky uznania záväzku týmto spôsobom nastávajú aj v prípade, keď jemu zodpovedajúce právo bolo v čase uznania už premlčané (§ 407 ods.

Podmienky Platnosti Uznania Záväzku

Ustanovenie § 323 ods. 1 OBZ stanovuje ako podmienku uznania záväzku, že musí ísť o záväzok „určitý", t. j. že musí byť jednoznačne identifikovaný. Spôsob takejto identifikácie pritom zákon neurčuje, možno ju teda urobiť akýmkoľvek jednoznačným spôsobom. Obchodný zákonník na rozdiel od Občianskeho zákonníka výslovne nevyžaduje, aby bol záväzok určený svojim dôvodom a výškou, z dikcie prvej vety odstavca 1 sa však niekedy vyvodzuje, že by mal byť uznaný čo do výšky. Prvá časť prvej vety ustanovenia § 323 ods.

Prečítajte si tiež: Sprievodca žiadosťou o dôchodok z mladosti

Kto Môže Uznať Záväzok

Na to, aby určitá osoba mohla konať podľa § 15 Obchodného zákonníka za podnikateľa zo zákona ako jeho zákonný zástupca sa vyžaduje súčasné splnenie dvoch podmienok. činnosť, ktorou bola táto osoba poverená, je činnosťou pri prevádzke podniku (Pozri rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. Konateľské oprávnenie poverenej osoby vyplývajúce z ustanovenia § 15 ObchZ je založené predovšetkým na obvyklosti právnych úkonov, ku ktorým pri činnosti, ku ktorým bola poverená, dochádza, pričom ich obvyklosť je treba posudzovať objektívne, nezávisle na ich prípadnom vymedzení vo vnútropodnikových normách (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. Môžeme teda uzavrieť, že ak sú splnené podmienky stanovené v § 15 ObchZ, vo všeobecnosti platí, že osoba, pri ktorej sú uvedené podmienky splnené, je oprávnená konať (t. j. robiť všetky úkony ku ktorým pri činnosti, ktorou bola poverená, obvykle dochádza) za podnikateľa samostatne, ako tzv. zákonný zástupca (k uvedenému pozri rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu ČR sp. zn. Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp. zn. 32 Odo 317/2005 uviedol, že podľa § 15 ods. Predmetné ustanovenie zakotvuje tzv. zákonné splnomocnenie na konanie za podnikateľa (keďže ide o zákonné splnomocnenie, vzniká zo zákona bez potreby osobitného zmluvného dojednania, len za splnenia zákonom vyžadovaných podmienok). Splnomocnenie sa týka všetkých osôb, ktoré boli pri prevádzkovaní podniku poverené určitou činnosťou. Musí sa len jednať o „určitú činnosť", čo bude samozrejme zahŕňať jednak druhové vymedzenie a jednak individuálne. Rozsah splnomocnenia zákon vymedzuje vo väzbe na túto „určitú činnosť" tak, že sa bude jednať o všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. Predmetnou zákonnou úpravou je teda nastolené kritérium obvyklosti (prof. JUDr. Irena Pelikánová - JUDr. Ivan Kobliha, Komentář k Obchodnímu zákoníku, I. díl, strana 72, LIND Praha a. s., 1994). V prípade prekročenia konateľského oprávnenia zástupcom podnikateľa je takýmto konaním podnikateľ viazaný len vtedy, ak o prekročení tretia osoba nevedela a s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu vedieť nemohla (porovnaj znenie ustanovenia § 15 ods.

Uznanie Dlhu vs. Uznanie Záväzku: Rozdiely a Podobnosti

Autor sa v uvedenom článku bližšie zaoberá uznaním dlhu a uznaním záväzku a prostredníctvom príslušnej judikatúry analyzuje platnú právnu úpravu týchto zabezpečovacích prostriedkov. Súčasne poukazuje na nedostatky v právnej úprave uznania dlhu a uznania záväzku a navrhuje vhodné riešenia na odstránenie týchto nedostatkov.

Uskutočňovanie subjektívnych práv a povinností vyplývajúcich zo záväzkovo-právnych vzťahov je často zabezpečované právnymi inštitútmi, ktoré sa označujú ako zabezpečovacie prostriedky. Ich cieľom je posilniť právnu pozíciu veriteľa voči dlžníkovi vo vzťahu k riadnemu a včasnému splneniu právnej povinnosti dlžníkom. Táto zabezpečovacia funkcia núti dlžníka plniť právne povinnosti vyplývajúce z určitého záväzkovo-právneho vzťahu a v prípade ich nesplnenia v plnom rozsahu alebo v stanovej dobe nastupuje uhradzovacia funkcia spočívajúca v práve veriteľa realizovať uspokojenie svojej pohľadávky subsidiárne. Občiansky zákonník upravuje v ustanoveniach § 544 až 558 zabezpečovacie prostriedky, spomedzi ktorých možno spomenúť najmä zmluvnú pokutu, ručenie, záložné právo. Ako posledný zabezpečovací prostriedok upravuje uznanie dlhu v ustanovení § 558 OZ, ktorého právna úprava sa obmedzuje len na dve vety.

Naproti tomu je právna úprava uznania záväzku ako obdobného zabezpečovacieho prostriedku obsiahnutá v Obchodnom zákonníku podrobnejšia. Medzi uznaním dlhu podľa § 588 OZ a uznaním záväzku podľa § 323 OBZ nie je podstatný rozdiel a oba tieto právne prostriedky slúžia na zabezpečenie záväzku. Napriek tomu existujú v ich úprave určité rozdiely, pričom posúdenie, ktorá z týchto právnych úprav je výhodnejšia pre veriteľa, je otázne, keďže každá z týchto úprav poskytuje veriteľovi určitú výhodu. Napríklad uznaním dlhu podľa § 558 OZ začína plynúť nová premlčacia doba v dĺžke 10 rokov, a to aj opakovane, čo je pre veriteľa výhodnejšie ako v prípade uznania záväzku podľa § 323 OBZ, podľa ktorého uznaním záväzku začína plynúť nová premlčacia doba v dĺžke 4 rokov, pričom Obchodný zákonník v ustanovení § 408 celkovú dĺžku premlčacej doby obmedzuje.

Praktické Aspekty Uznania Záväzku

Uznanie záväzku je ďalší zo spôsobov zabezpečenia plnenia obchodných záväzkov. Právna úprava uznania záväzku obsiahnutá Obchodnom zákonníku je samostatnou komplexnou právnou úpravou pre oblasť obchodných záväzkových vzťahov. Uznanie záväzku znamená, že ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Uznanie záväzku má účinky aj voči ručiteľovi.

Prečítajte si tiež: Starobný dôchodok policajtov na Slovensku

Čiastočná Úhrada Faktúry a Uznanie Záväzku

Zaplatenie ceny tovaru čiastočným zaplatením faktúry nemožno bez ďalšieho považovať za uznanie zvyšku záväzku a správnosti faktúr z hľadiska stanovenia ich splatnosti.

Dôkazné bremeno dlžníka v prípade uznania záväzku čiastočným plnením

Ak uznanie dlhu založilo vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má za to, že záväzok v dobe uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa veriteľ (žalobca) domáha splnenia tohoto záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku na dlžníkovi (žalovanom). Pozitívne riešenie otázky, či účastník konania uniesol dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku alebo nie, nemôže byť založené na samotnom popretí skutočnosti, o ktorej existencii platí vyvrátiteľná domnienka (napríklad v tvrdení žalovaného, že tovar mu nebol riadne odovzdaný a žalobca nepredložil dôkaz na vyvrátenie tohoto tvrdenia), nakoľko akceptácia takéhoto názoru by vo svojej podstate popierala zmysel inštitútu vyvrátiteľnej domnienky.

Platnosť Uznania Záväzku aj v Prípade Uznania Neexistujúcej Pohľadávky

V niektorých prípadoch zákon nerobí existenciu pohľadávky podmienkou (predpokladom) právneho úkonu, ktorý sa k nej vzťahuje. Tak tomu je aj v prípade neexistencie uznaného dlhu (záväzku), ktorá nerobí právny úkon uznania dlhu (záväzku) neplatným, nakoľko v dôsledku konštrukcie vyvrátiteľnej právnej domnienky (§ 558 OZ, § 323 OBZ) spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie dlhu na dlžníkovi. V opačnom prípade, teda ak by platilo, že nemožno platne uznať nedlh, by účinky uznania dlhu vôbec nenastali (vrátane uplatnenia vyvrátiteľnej právnej domnienky), čo by znamenalo, že dôkazné bremeno ohľadom neexistencie dlhu by nikdy neniesol dlžník, naopak veriteľ by musel vždy, dovolávajúc sa uznania dlhu, preukazovať existenciu uznaného dlhu ako podmienku platnosti uznania dlhu a teda aj ako predpoklad k uplatneniu jeho účinkov.

Založenie vyvrátiteľnej domnienky uznaním záväzku

Uznaním záväzku podľa § 323 ods. 1 OBZ je založená vyvrátiteľná právna domnienka o trvaní uznaného záväzku v okamihu jeho uznania. Ak založilo uznanie dlhu vyvrátiteľnú domnienku, podľa ktorej sa má za to, že záväzok v dobe uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa veriteľ (žalobca) domáha splnenia tohto záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku na dlžníkovi (žalovanom). Vzhľadom k tomu, že podľa ustanovenia § 323 ods. Kladné riešenie otázky, či účastník konania uniesol dôkazné bremeno, nemôže byť založené na samotnom popretí skutočnosti, o ktorej platí vyvrátiteľná domnienka (§ 133 OSP), týmto účastníkom.

Dôsledky uznania záväzku dlžníkom

Ak uzná niekto písomne svoj určitý záväzok, má sa za to, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v dobe uznania. Účinkom uznania záväzku (okrem toho, že odo dňa uznania začína plynúť nová premlčacia doba) je uplatnenie vyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že sa má za to, že v dobe uznania záväzok v uznanom rozsahu trvá, čo má za následok presun dôkazného bremena z oprávneného na povinného. V prípadnom spore preto žalobcovi na preukázanie oprávnenosti žalovaného nároku stačí, aby preukázal, že nárok, ktorý si žalobou od žalovaného uplatňuje, žalovaný písomne uznal s účinkami podľa § 323 OBZ. S ohľadom na konštrukciu vyvrátiteľnej právnej domnienky nemusí žalobca v takom prípade preukazovať vznik a predpoklady žalobného nároku a je naopak na žalovanom (v dôsledku prechodu dôkazného bremena), aby preukázal, že záväzok v dobe uznania netrval alebo po tomto uznaní zanikol.

Uznanie Dlhu vs. Uznanie Práva: Teoretické Úvahy

Rozlišovanie medzi uznaním dlhu podľa § 558 OZ a uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ je diskutovanou témou. Zmysel daného rozlišovania sa má ukazovať pri uznávaní premlčaného dlhu. Ak dlžník uznáva premlčaný dlh vedome, „uznáva dlh“ podľa § 558 OZ. Účinok: veriteľovi svedčí vyvrátiteľná domnienka o trvaní dlhu v čase uznania - v procese sa bremeno dôkazu presúva na dlžníka, ktorý musí dokázať opak; pretrháva sa pôvodná premlčacia doba a začína nová 10 ročná. Ak na druhej strane dlžník uzná premlčaný dlh nevedome, „uznáva právo“ podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ. Účinok: veriteľ nemá domnienku, ale s premlčaním je to rovnaké, ako pri uznaní dlhu.

Argumentácia pre dlhšiu premlčaciu dobu pri uznanom dlhu spočíva v tom, že uznanie zásadne uľahčuje dokazovanie. Ak "uznanie práva" nemá vytvárať domnienku, čo nás má motivovať dať mu tiež dlhšiu premlčaciu dobu? Ak veriteľovi nesvedčí domnienka, tak papier s takým uznaním pre neho nemá žiadnu hodnotu (aspoň ja ju nevidím) a dôkazne sme sa nikam nepohli. Preto si teda myslím, že „uznanie práva“ si nezaslúži predlžovanie premlčacej doby a že OZ má v § 110 ods. 1 druhej vete na mysli uznanie dlhu podľa § 558 OZ.

Elektronický Podpis a Uznanie Záväzku

Jednou z výhrad voči rozsudkom súdov je, že ignorujú nariadenie EIDAS, ktoré pozná aj takzvaný jednoduchý (obyčajný) elektronický podpis. Ak prostredníctvom sociálnej siete uskutočním právny úkon, ktorý má všetky náležitosti, a je celkom zjavne identifikovateľné, kto tento právny úkon vykonal, tak:

1. písomná forma je splnená,
2. k právnemu úkonu som pripojil elektronický podpis v podobe jednoduchého elektronického podpisu, ktorý je jedným z 3 druhov elektronického podpisu.

tags: #uznanie #záväzku #tretej #strany #podmienky