Parížske zmluvy: História a význam

Paríž, mesto lásky a svetla, bol oddávna dejiskom podpisovania významných medzinárodných zmlúv. Tie formovali nielen európsku, ale aj svetovú politiku a hospodárstvo. Od mierových dohôd ukončujúcich vojnové konflikty až po zmluvy o ochrane duševného vlastníctva a klimatických zmien, Paríž zohral kľúčovú úlohu v medzinárodnej diplomacii. Tento článok sa zameriava na prehľad niektorých z najvýznamnejších parížskych zmlúv, s dôrazom na ich kontext, ciele a dopady.

Paríž a medzinárodné dohody

Paríž bol miestom, kde sa stretávali lídri a diplomati, aby rokovali o dôležitých dohodách. V mnohých prípadoch išlo o mierové dohody ukončujúce konflikty.

Parížsky dohovor na ochranu priemyselného vlastníctva (1883)

V roku 1883 tu vznikol jeden z prvých dokumentov zaoberajúcich sa právami duševného vlastníctva, Parížsky dohovor na ochranu priemyselného vlastníctva, ktorý je dodnes platný a má 176 zmluvných členov.

Parížske mierové zmluvy (1919 a 1947)

V priebehu roku 1919 boli v Paríži podpísané zmluvy medzi spojencami Dohody a jednotlivými porazenými krajinami, ukončujúce prvú svetovú vojnu. Parížske mierové zmluvy z roku 1947 formálne ustanovili mierové podmienky a definovali hranice pre spojencov porazenej Osi: Bulharsko, Maďarsko, Fínsko, Taliansko a Rumunsko. V dôsledku sporov medzi členmi víťaznej aliancie ohľadne rozdelenia Nemecka počas studenej vojny s Nemeckom bola mierová zmluva podpísaná až po jeho opätovnom spojení v roku 1990.

Versailleská mierová zmluva (1919)

Versailleská mierová zmluva s Nemeckom bola najdôležitejšia zo všetkých mierových zmlúv a podpísaná vo Versailles pri Paríži. Zverejnenie tvrdých podmienok vyvolalo v Nemecku veľké pobúrenie, ale nemecká delegácia ju nakoniec podpísala. Zmluva určila výšku reparácií (pokút), ktoré mali Nemecko a jeho spoločníci zaplatiť poškodením krajinám, obsahovala deklaráciu, podľa ktorej bolo za vypuknutie Prvej svetovej vojny, ako aj za všetky ňou spôsobené škody zodpovedné Nemecko, upravila jeho európske hranice (muselo odstúpiť Francúzsku Alsasko-Lotrinsko, Belgicku územie Eupen a Malmedy, Československu Hlučínsko, Poľsku časti Pomoranska a Pruska), nemecké kolónie vo východnej Afrike prešli pod kontrolu Británie a neskôr Belgicka. Ostrovy v Tichom oceáne získalo Japonsko. Počet vojakov v nemeckých ozbrojených silách nesmel presiahnuť počet 100 000 a ľavý breh rieky Rýn mali pätnásť rokov okupovať jednotky spojeneckých vojsk.

Prečítajte si tiež: Dôchodkový vek baníkov na Slovensku

Saint-Germainská mierová zmluva (1919)

Saint-Germainská mierová zmluva s Rakúskom bola podpísaná v Saint Germain. Dohoda potvrdila zrušenie Rakúsko-Uhorska a vytvorenie nových hraníc Rakúska, uznanie Československa a Srbsko-chorvátsko-slovinského štátu (neskoršej Juhoslávie) a vymedzila hranice Rakúskej republiky voči Srbsko-chorvátsko-slovinskému štátu, Maďarsku, Poľsku, Rumunsku, Taliansku a Česko-Slovensku.

Trianonská mierová zmluva (1920)

Trianonská mierová zmluva s Maďarskom bola podpísaná v paláci Veľký Trianon vo Versailles pri Paríži. Zmluvou boli potvrdené hranice Maďarska s Rakúskom, Československom, Rumunskom a Juhosláviou. Maďarsko uznalo úplnú nezávislosť Československa, vrátane Podkarpatskej Rusi. Maďari tak stratili 72% územia Uhorska a prístup k moru. Maďarské ozbrojené sily nesmeli presiahnuť počet 35 000 vojakov a v Maďarsku nesmela byť povinná vojenská služba.

Neuillská mierová zmluva (1919)

Neuillská mierová zmluva s Bulharskom bola uzatvorená v Neuilly. Bulharsko vrátilo územia Rumunsku a Grécku. Macedónsko zostalo rozdelené medzi Juhosláviu a Grécko. Aj bulharská armáda bola obmedzená na 20 000 mužov.

Sévreská mierová zmluva (1920)

Sévreská mierová zmluva s Tureckom bola ako posledná mierová zmluva v Európe podpísaná v Sévres. Turecká republika sa stala nástupníckym štátom Osmanskej ríše. Turecko sa zaviazalo k uznaniu nových hraníc a stratilo 80% svojho bývalého územia. Od roku 1920 sa úžiny Bospor a Dardanely stali neutrálnym územím a demilitarizovaným pásmom pod správou víťazných mocností.

Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (1951)

V roku 1950 vznikla na základe návrhov Jeana Monneta a Roberta Schumana iniciatíva umiestniť produkciu surovín kľúčových pre zbrojný priemysel, uhlia a ocele, na území západného Nemecka a vo Francúzsku pod verejnú kontrolu. Následne 18. apríla 1951 podpísaním Parížskej zmluvy vzniklo Európske spoločenstvo uhlia a ocele, zahŕňajúce krajiny Beneluxu, Francúzsko, západné Nemecko a Taliansko. Bola to medzinárodná zmluva podľa medzinárodného práva a jej účelom bolo pomôcť obnove ekonomík na európskom kontinente a zabrániť ďalšej vojne v Európe.

Prečítajte si tiež: Náboženstvo a tanec

Účel: vytvorenie previazanosti ťažby uhlia a výroby ocele, aby sa predišlo mobilizácii armády jednej krajiny bez vedomia ostatných štátov. Odstránila sa tým nedôvera a napätie po druhej svetovej vojne. Platnosť Zmluvy o ESUO uplynula v roku 2002.· Platná na 50 rokov (od 23.07.1952 do 23.07.2002)

Európske obranné spoločenstvo (1952)

V tom čase tiež francúzsky premiér René Pleven predstavil návrh vytvoriť Európske obranné spoločenstvo s rovnakými členmi ako spoločenstvo uhlia a ocele. Hoci zakladajúca zmluva bola podpísaná v Paríži 27. mája 1952, tento plán na spoločné celoeurópske ozbrojené sily napokon stroskotal, a to kvôli neúspešnej ratifikácii vo francúzskom parlamente.

Parížska dohoda (2015)

Najnovšou významnou parížskou zmluvou je Parížska dohoda z klimatickej konferencie COP21 z 12. decembra 2015. Ide o dohodu v rámci štruktúry Rámcovej konvencie OSN o klimatických zmenách s cieľom zabrzdiť zrýchľujúce sa globálne otepľovanie. Do dnešného dňa ju podpísalo 179 štátov.

Parížska mierová konferencia (1946) a Parížska mierová zmluva (1947)

Parížska mierová konferencia bola poslednou bodkou po 2. sv. vojne. Víťazné mocnosti na nej nadiktovali porazeným európskym krajinám - spojencom Nemeckej Ríše - podmienky mierových zmlúv a usporiadanie povojnových pomerov ktoré de-facto patria až dodnes. Mierové rokovania v Paríži sa konali od 29. júla do 15. októbra 1946 v Paríži pod kontrolou štyroch hlavných víťazných mocností a boli ukončené podpísaním Parížskej mierovej zmluvy podpísanej 10. februára 1947. Zmluva formálne ukončila vojnový stav medzi víťaznými mocnosťami a piatimi porazenými štátmi: Talianskom, Rumunskom, Bulharskom, Maďarskom a Fínskom. Tieto krajiny boli nútené prijať nové podmienky usporiadania hraníc, bezpečnostné obmedzenia a reparácie.

Mierová konferencia mala pripraviť, prerokovať a navrhnúť Rade zahraničných ministrov päť mierových zmlúv a to s Talianskom, Rumunskom, Bulharskom, Maďarskom a Fínskom podľa zadania (projektu) zo strany Rady zahraničných ministrov. Ešte predtým Moskovská konferencia zahraničných ministrov (Interim Meeting of Foreign Ministers) zo 16. 12. 1945 až 26. 12. 1945 rozhodla prostredníctvom ministrov zahraničných vecí Spojených štátov amerických (J. F. Byrnes), Sovietskeho zväzu (V. Molotov) a Veľkej Británie (E. Bevin) o príprave mierových zmlúv s Talianskom, Rumunskom, Bulharskom, Maďarskom a Fínskom. Prvotný návrh mierovej zmluvy s Maďarskom z 18. júla 1946 pripravila na parížsku mierovú konferenciu Rada zahraničných ministrov (COUNCIL OF FOREIGN MINISTERS). Obsahoval jednak veľmocami predbežne dohodnutý text zmluvy, ale dával priestor pre významné doplnenie textu zmluvy na mierovej konferencii. Takýto prvý návrh mierovej zmluvy "DRAFT PEACE TREATY WITH HUNGARY" na rokovanie začínajúcej parížskej mierovej konferencie obsahoval preambulu, 37 navrhovaných článkov mierovej zmluvy s Maďarskom a to so šiestimi prílohami. Návrh tiež uvádzal mnohé jednostranné vyjadrenia veľmocí k sporným ustanoveniam návrhu mierovej zmluvy. Separátne vyjadrenia (návrhy) pripojené jednotlivými veľmocami k prvotnému návrhu zmluvy ("draftu") z 18. 7. 1946 vyplývali z rozdielnych názorov veľmocí k navrhovaným článkom alebo prílohám mierovej zmluvy. Z hľadiska počtov takýchto jednostranných návrhov veľmocí k rôznym sporným článkom návrhu zmluvy vo východiskovom materiáli, tak najpočetnejšie boli jednostranné a protichodné návrhy veľmocí k problematike hospodárskych (ekonomických) klauzúl návrhu mierovej zmluvy. Aj k finančným klauzulám (reparácie, reštitúcie) a záverečným ustanoveniam zmluvy sa objavili jednostranné a rozdielne návrhy Spojených štátov amerických a Sovietskeho zväzu. Veľmi spornou záležitosťou medzi oboma veľmocami bola problematika Dunaja, čo sa prejavilo v pripojených jednostranných návrhov veľmocí. Nakoniec problematika Dunaja ani nebola na parížskej mierovej konferencii definitívne a úplne vyriešená a uzavretá.

Prečítajte si tiež: Riešenie nedostatku učiteľov

Predsedami parížskej mierovej konferencie boli po jej otvorení francúzskym premiérom G. Bidaultom (29. 7. 1946) postupne ministri zahraničných vecí Spojených štátov amerických, Sovietskeho zväzu, Veľkej Británie, Francúzska a čankajškovej Číny. Nervovým (nie však mocenským) centrom mierovej konferencie bol Luxemburský palác v Paríži, kde sídlil generálny sekretariát konferencie. Samotné plénum mierovej konferencie malo48 zasadaní a napríklad politická a územná komisia pre Maďarsko súhrnne mala 20 zasadnutí a takmer rovnaký počet - 19 dôležitých a schválených doplňovacích odporúčaní. Samozrejme popri komisiách a pléne konferencie sa schádzal hlavný a skutočne v konečnej podobe rozhodujúci orgán mierovej konferencie a to Rada zahraničných ministrov.

Na mierovej konferencii okrem porazených štátov tu "plnoprávne" vystupovalo 21 "národov" ako združené a spojenecké mocnosti. Samozrejme išlo len o čiastočne "formálnu plnoprávnosť" na mierovej konferencii a niektoré zúčastnené "národy" neboli ani formálne samostatné štáty (napríklad Ukrajina, Bielorusko). Iné "národy" ako India boli ešte v koloniálnom područí, ale formálne ako domínia mali medzinárodnoprávnu subjektivitu. V ďalších prípadoch takéto "národy" boli síce formálne samostatné štáty, ale išlo fakticky o (politické) satelity alebo "polosatelity" veľmocí. Takým prípadom bolo i Maďarsko (a niektoré iné štáty) a postupne i Česko-Slovensko vo vzťahu k Sovietskemu zväzu. Už na mierovej konferencii sa sformovali rôzne bloky (hlavne blok sovietskych satelitov), ale i skupiny (a podskupiny) štátov spojených širšími (i užšími), blízkymi záujmami (napr. Česko-Slovensko a Juhoslávia) alebo len ad hoc, v rámci, ktorých sa jednotlivé štáty pokúšali presadzovať svoje jednotlivé (niekedy aj protichodné) záujmy a názory. Navyše mierovej konferencii sa zúčastňovali štáty geograficky a mentálne vzdialené európskym a obzvlášť stredoeurópskym (historickým, kultúrnym, psychologickým a iným) špecifikám (napr. Austrália, Nový Zéland, India a iné). Niektoré z takýchto štátov boli viac menej pasívne, iné prekypovali na konferencii veľkou aktivitou (napr. Austrália s celkovo 73 návrhmi - amandmánmi). Veľká Británia a hlavne Francúzsko pri svojej formálnej veľmocenskej sile už strácali resp. stratili svoj veľmocenský lesk a vzdialená Čína sa opäť zmietala v občianskej vojne. Inak V. Británia podala na konferencii jeden amandmán a Francúzsko žiadny. Teoreticky o zásadných a konečných otázkach mierových zmlúv rozhodovali vždy tradičné veľmoci, ktoré mali formálne plnú voľnosť konania s právom veta. Nakoniec však mocenské a rozhodovacie centrum Parížskej mierovej konferencie z roku 1946 neležalo v Paríži (v Luxemburskom paláci), ale vo Washingtone a Moskve u týchto nových povojnových superveľmoci.

Z hľadiska česko-slovenských a obzvlášť výsostne slovenských záujmov bola potreba naliehavo riešiť predovšetkým povojnové vzťahy s Maďarskom. Počas rokovaní na parížskej mierovej konferencii Česko-Slovensko iniciatívne podalo doplňujúce návrhy (zmeny) k jednotlivým navrhovaným ustanoveniam mierovej zmluve s Maďarskom a to formou 15 tzv. amandmánov (Amendments). Amandmán č. 1 sa dotýkal preambuly a amandmán č. 2 článku 1, bodu 4 návrhu. Spomínaný amandmán precíznejšie riešil právne dôsledky nulity Viedenskej arbitráže. Uveďme, že česko-slovenský amandmán - "Czechoslovak amendment concerning cession to Czechoslovakia of five Hungarian villages in the region Bratislava (C.P. (Gen.) Doc. 1.Q.3.)" pod poradovým číslom 3 obsahoval požiadavku pričlenenia 5 obcí k Česko-Slovensku. Tiež amandmán č. 4 sa týkal zákazu revizionistickej činnosti. Najväčší spor vznikol na konferencii z piateho amandmánu: "Czechoslovak amendment concerning the transfer of 200 000 Hungarian to Hungary (C.P.(Gen) Doc.1.Q.5.)". Amandmán č. 6 sa venoval určitým vzťahom vojnového stavu a nulitnej Viedenskej arbitráži v článku 6 návrhu. Ďaľšie česko-slovenské amandmány č. 7 a 8 sa týkali vojenskej problematiky, amandmán č. 10 upravoval vrátenie kultúrneho dedičstva, č. 9 až č. 14 riešili hospodárske otázky a amandmán č. 15 spresňoval článok 34 návrhu.

Účastníci na rôznych úrovniach prípravy mierovej zmluvy s Maďarskom v Paríži boli, najmä Jan Masaryk, Vladimír Clementis, Juraj Slávik, Vavro Hajdu, Dalibor M. Krno, Miloš Ruppeldt, Matej Andráš, Teodor Herkeľ (Theo Florin) a ďalší. Avšak hlavným protagonistom medzinárodných rokovaní z česko-slovenskej strany bol práve Clementis. Minister zahraničných vecí J. Masaryk vystupoval v pléne konferencie, kde ho však spravidla zastupoval štátny tajomník V. Clementis, ktorý tiež samostatne pôsobil v politickej a územnej komisii pre Maďarsko, prípadne Juraj Slávik.

Veľmi dôležité je aj s odstupom času charakterizovať maďarské základné východiskana Parížskej mierovej konferencii v roku 1946. Podľa očitého svedka udalostí a priameho účastníka parížskych rokovaní D.M. Krna Maďarsko vychádzalo z nasledovných princípov.

"Politicky si určili (v Maďarsku, pozn. B. Č.) pre Paríž tri minimalistické zásady:

1. Docieliť rozšírenie hraníc Maďarska na úkor Rumunska v Sedmohradsku.
2. Presadiť medzinárodné zaviazanie susedov na poskytnutie menšinových práv a medzinárodné garantovanie týchto práv.
3. Zabezpečiť zotrvanie celej maďarskej štatistickej menšiny na južnom pohraničí Československa. Teda dezavovanie reslovakizačnej akcie a medzinárodné uznanie práva miešať sa do našich vnútorných opatrení."

V oficiálnom prejave maďarského ministra zahraničných vecí Győngyősiho na Parížskej mierovej konferencii dňa 14.08.1946 z hľadiska Rumunska výslovne uviedol: "…Požadujeme navrátenie 22 000 kilometrov štvorcových…" a demagogicky konštatoval, že "Československo, popierajúc princípy ľudskosti, vysídlilo tisíce Maďarov za hranice…". Pri nespornej prepojenosti medzinárodnopolitických, bilaterálnych a vnútroštátnych aspektov vývoja a postavenia Česko-Slovenska v roku 1946 musíme uviesť podstatné udalostí a súvislosti, ktoré charakterizovali pozíciu Česko-Slovenska na parížskej mierovej konferencií. Rozhodujúcu úlohu tu mali vyvíjajúce sa bilaterálne vzťahy Česko-Slovenska a Maďarska a hlavne narastajúci sovietsky vplyv v strednej Európe. V česko-slovensko - maďarskom protokole ("Protokol o prvej etape rokovaní o vyriešení otázky maďarského obyvateľstva v Československu a slovenského a českého obyvateľstva v Maďarsku") z 27. februára 1946 bola stanovená česko-slovenská výhrada, že v prípade nedohody je tu možnosť jednostranných návrhov. To následne vyústilo v požiadavku jednostranného transferu časti maďarského obyvateľstva už obsiahnutú v komplexných česko-slovenských požiadavkách pre mierovú konferenciu z 27. apríla 1946 a schválených vládou 12. júla 1946. Dokonca pri SNR vznikla (výskumná) "Komisia pre výskum vlastivedných otázok" s úlohou pripravovať historické, geografické, jazykové, právne, hospodárske a vojenské podklady aj pre potreby česko-slovenskej delegácie na mierovej konferencii. Ešte uveďme, že oficiálna požiadavka na rozšírenie tzv. Bratislavského predmostia vznikla z iniciatívy Národného výboru mesta Bratislavy z novembra 1945.

Podľa priameho účastníka medzinárodných rokovaní s Maďarskom D. M. Krna : "Dňa 27.februára 1946 uzavreli sme s Maďarskom zmluvu o výmene obyvateľstva. Táto zmluva neriešila celý problém. Maďarská vláda však akékoľvek ďalšie rokovanie odmietla, ba aj túto dobrovoľne uzavretú dvojstrannú zmluvu všemožne sabotovala. Preto sme konferencii v Paríži predložili amandmán, ako článok 4.B. navrhovanej mierovej zmluvy s Maďarskom, ktorý by vyslovil oprávnenie Československa transferovať (nútene odsunúť) zo svojho územia do Maďarska maximálne 200 000 etnických Maďarov a povinnosť Maďarska tento živel prijať a u seba umiestniť. Otázka transferu bola jedným z našich najväčších problémov v Paríži." Parížska mierová zmluva z roku 1946 nakoniec okrem iného stanovila: "Maďarsko nám má vrátiť historické a kultové pamiatky odvlečené zo Slovenska po roku 1848. Akýkoľvek revizionizmus zo strany Maďarska proti Československu a Juhoslávii je zakázaný."

Podľa českého historika K. Kaplana (v práci "Pravda o Československu 1945-1948", Panoráma, s. 85-129, Praha: 1990) Česko-Slovensko sa v auguste 1945 pokúsilo vykladať závery Postupimskej konferencie, tak že sa vťahuje aj na maďarskú menšinu. Avšak napríklad Veľká Británia na takúto myšlienku reagovala nasledovne: "Odpovedala vyhýbavo, výslovne ju neodmietli, ale z rozhovorov…" vznikol dojem, že "není veľká vyhliadka na to, že by súhlas dali." Po maďarských voľbách v roku 1945 tiež USA zmenili postoje: "Američania, ktorí predtým súhlasili s výmenou obyvateľstva, štrnásť dní po voľbách poslali do Prahy nótu, v ktorej menili svoje stanovisko". Naopak pri rokovaniach česko-slovenskej delegácie v Moskve so Stalinom v júni 1945 bola podporená myšlienka odsunu maďarskej menšiny. Podľa slov V. Clementisa, ktoré zazneli na rokovaní česko-slovenskej vlády dňa 12. júna 1946, tak " s odsunom súhlasí Sovietsky zväz a Francúzsko. Veľká Británia chce vec opätovne zvážiť a USA sú proti nemu".

Dodajme, že Slovenská národná rada ešte dňa 4. 02. 1945 prijala Manifest, kde žiadala diferencovaný prístup k maďarskej menšine. Avšak podľa českého historika K. Kaplana (v už citovanom diele) 24.08.1945 odovzdalo Česko-Slovensko európskej komisii pre Nemecko Pamätný spis s požiadavkou odsunu Nemcov a Maďarov. Zdá sa, že ešte pred tým existovali neoficiálne dohody s niektorými sovietskymi predstaviteľmi o faktickom odsune Maďarov zo Slovenska .Narazilo to však údajne na neochotu maršala Vorošilova ako šéfa kontrolnej spojeneckej komisie v Maďarsku. O rok neskôr tesne pred otvorením Parížskej mierovej konferencie z roku 1946, počas oficiálne návštevy česko-slovenskej delegácie na čele s predsedom vlády K. Gottwaldom v Moskve Sovietsky zväz dňa 25. júla 1946 oficiálne a jednoznačne podporil česko-slovenskú požiadavku na jednostranné vysídlenie maďarského obyvateľstva zo Slovenska prostredníctvom transferu, čo vyvolalo veľké sklamanie maďarskej vlády, ktorá taktiež intenzívne a dlhodobo lobovala v Sovietskom zväze a u jednotlivých sovietskych predstaviteľov. Takáto deklarovaná sovietska podpora, hlavne však všestranné prehĺbenie sovietskeho vplyvu a výrazne promoskovský česko-slovenský premiér spôsobil skôr nárast americkej rezervovanosti k česko-slovenským parížskym požiadavkám.

Počas mierovej konferencie dochádzalo k početným maďarským snahám o ovplyvnenie postojov a lobovanie predovšetkým voči USA .

Z hľadiska priebehu mierovej konferencie a pri príprave mierovej zmluvy s Maďarskom mala z jednotlivých komisii asi najdôležitejší význam politická a územná komisia pre Maďarsko, ktorá svoju činnosť vykonávala od 17. augusta 1946 do 2. októbra 1946, pričom sa zišla dvadsaťkrát a na jednotlivých zasadnutiach schvaľovala doplňujúce návrhy (zmeny) k zmluve. Členmi uvedenej komisie boli okrem iných za Česko-Slovensko Vladimír Clementis, predsedom komisie bol zástupca Juhoslávie a podpredsedom zástupca Austrálie. Napriek tomu, že Česko-Slovensko nepresadilo na mierovej konferencii všetky svoje požiadavky, tak v prípade Maďarska rozdiel medzi predkonferenčnou ilúziou a pokonferenčnou realitou bol oveľa väčší. Česko-Slovensko na mierovej konferencii v Paríži bolo len čiastočne úspešné, čo bolo aj vplyvom toho, že nepresvedčilo o všetkých svojich požiadavkách západné štáty, osobitne USA. Taktiež Česko-Slovensko nedostatočne ovplyvnilo počas mierovej konferencie vplyvné západné média a západnú verejnú mienku. Naopak veľkú lobistickú aktivitu z Maďarska vyvíjala nielen koaličná vláda (a jej jednotliví členovia, vrátane prozápadných maloroľníkov a promoskovských maďarských komunistov), ale i maďarský kardinál J. Mindszenty. V Maďarsku v tomto období boli vydané a v zahraničí distribuované mnohé cudzojazyčné účelové (propagandistické) publikácie v snahe nepriamo ovplyvniť vplyvné osobnosti, média a tak, i priebeh a výsledky konferencie. Ale dôležitý význam na priebeh a výsledky konferencie mala nakoniec skutočnosť, že Česko-Slovensko už v roku 1946 bolo stále viac pokladané na západe za "polosatelit" Moskvy (v záujmovej sovietskej sfére) ako za štát s poslednými stopami demokracie v strednej Európe. Tiež dôležitý, ale obmedzený význam zohral fakt, že Maďarsku sa pokúšalo čiastočne ovplyvniť niektorých členov (hlavne západných) delegácii priamo na konferencii a aspoň mierne nakloniť si i časť západných médií počas mierovej konferencie. Tak ako v Česko-Slovensku fungovala v Maďarsku v roku 1946 koaličná vláda, ktorá počas mierovej konferencie sa snažila pozitívne prezentovať s pokusom vyvolávať na západe doj.

Taliansko bolo potrestané najmä stratou koloniálnych území, ako napríklad Líbye, Etiópie a Dodekanézskych ostrovov, ktoré pripadli Grécku. Maďarsko bolo nútené prijať obnovu trianonských hraníc z roku 1920, s jedinou výnimkou v prospech Československa - tri obce na južnom okraji Bratislavy (Rusovce, Jarovce, Čunovo). Zmluva zároveň ukladala demontáž autoritatívneho režimu, reštrukturalizáciu armády, dohľad nad výzbrojou a záväzok nezasahovať do vnútorných záležitostí susedov. Právne zakotvila výmenu obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom, ako aj deportáciu nemeckej menšiny.

Podpis zmluvy bol slávnostným aktom, ktorý sa odohral v reprezentačných priestoroch francúzskeho ministerstva zahraničných vecí. Parížska zmluva bola viac než len technickým dokumentom. Symbolizovala zánik medzivojnového systému a upevnila rozdelenie Európy na sféry vplyvu.

tags: #parížska #zmluva #kedy #bola #podpísaná