Severoatlantická Aliancia a zaniknutá Varšavská Zmluva: Prehľad a Kontext

Vznik a existencia Severoatlantickej aliancie (NATO) a Varšavskej zmluvy sú neoddeliteľne spojené s povojnovým usporiadaním sveta a studenou vojnou. Tieto dve organizácie predstavovali dva protichodné bloky, ktoré definovali bezpečnostnú situáciu v Európe a vo svete na niekoľko desaťročí.

NATO: Od Paktu k Aliancii

Vznik a poslanie

Skratka NATO znamená Severoatlantická aliancia (v angličtine North Atlantic Treaty Organisation, vo francúzštine Organisation du traité de l´ Atlantique nord). Do roku 1989 bol názov NATO prekladaný ako Severoatlantický pakt. Predchodcom Aliancie bola tzv. Západná únia.

Severoatlantická aliancia je medzivládna obranná organizácia, ktorá bola založená 4. apríla 1949 podpisom Washingtonskej zmluvy. Bola to reakcia západných demokratických štátov na povojnovú situáciu v Európe a rastúce napätie zo strany Sovietskeho zväzu. Z vojenského hľadiska je NATO jedinou súčasnou organizáciou kolektívnej obrany na svete.

Podľa prvého generálneho tajomníka Hastingsa Ismaya bolo úlohou NATO udržať Ameriku v Európe, Rusko mimo západnú Európu a Nemecko pri zemi. Vyhláseným účelom organizácie je politickými a vojenskými prostriedkami zaručiť slobodu a bezpečnosť jej členov.

História a vývoj

Na svojom začiatku bolo NATO len politickým združením. Kórejská vojna však podnietila členské štáty k vytvoreniu vojenskej štruktúry pod dohľadom amerických veliteľov. Vypuknutie vojny v Kórei v júni 1950 urýchlilo vytvorenie najvyšších veliteľstiev pre Európu a Atlantik. Tento proces vyvrcholil v roku 1952, keď do NATO vstúpilo Grécko a Turecko a v Lisabone sa zorganizovala štruktúra Aliancie. Sídlom NATO sa stal Paríž.

Prečítajte si tiež: Analýza Severoatlantickej aliancie a Varšavskej zmluvy

V 60. rokoch sa Francúzsko začalo vyčleňovať zo spoločnej obrany. V roku 1966 odišlo Francúzsko z vojenských štruktúr NATO kvôli snahe o udržanie si vojenskej nezávislosti od Spojených štátov. V októbri 1980 Grécko obnovilo svoje plné členstvo. V marci 1986 sa v Španielsku konalo referendum o zotrvaní v organizácii.

V marci 1989 NATO predložilo program spolupráce medzi Východom a Západom. V novembri 1990 v Paríži členské štáty Varšavskej zmluvy a NATO podpísali Dohodu o konvenčných ozbrojených silách a Spoločnú deklaráciu o neútočení. Vznikla Severoatlantická rada pre spoluprácu - poradné fórum NATO a 9 krajín strednej a východnej Európy.

Bruselský samit konaný 10. až 11. januára 1994 prijal program Partnerstvo za mier a pozval všetky krajiny NACC a KBSE do svojich štruktúr. Proces vnútornej transformácie definoval Madridský samit v júli 1997 ako udržanie vojenskej efektívnosti NATO a jej schopnosť reagovať na rôzne udalosti.

Štruktúra NATO

Štruktúra NATO sa skladá z dvoch častí: civilnej a vojenskej.

• Politické prvky štruktúry NATO:

  Prečítajte si tiež: História Varšavskej zmluvy

  • Rada NATO: Hlavný orgán s výkonnou a rozhodovacou právomocou.
  • Výbor pre obranné plánovanie NATO: Analyzuje národné obranné výdavky a koordinuje vojenské plánovanie, ozbrojené sily a vyzbrojovanie.
  • Skupina pre jadrové plánovanie NATO: Fórum na konzultácie o otázkach súvisiacich s úlohou jadrových síl v bezpečnostnej a obrannej politike.
  • Hlavné výbory NATO: Pomáhajú riešiť špecifické úlohy v oblasti politickej, ekonomickej a vojenskej.
  • Generálny tajomník NATO: Najvyšší politický medzinárodný predstaviteľ NATO a predseda Rady NATO.
  • Medzinárodný sekretariát NATO: Slúži Výborom a Rade, ktoré sú jej podriadené.

• Vojenské štruktúry NATO:

  • Vojenský výbor: Najvyšší vojenský orgán pod politickou právomocou Rady. Skladá sa z náčelníkov štábov členských krajín.
  • Medzinárodný vojenský štáb NATO: Pomáha Vojenskému výboru pri riešení vojenských otázok.
  • Integrovaná vojenská štruktúra NATO: Pod politickou kontrolou a podlieha veleniu na najvyššom stupni. Je základňou na obranu členských štátov.

Administratívna zložka NATO sa skladá zo Severoatlantickej rady, skupiny pre jadrové plánovanie a medzinárodných personálnych kapacít v bruselskom ústredí NATO. Vojenská zložka NATO sa skladá z Vojenského výboru NATO, veliteľstva spojeneckých síl pre operácie zodpovedné za vojenské aktivity NATO a veliteľstva spojeneckých síl pre transformáciu. Veliteľstvo spojeneckých síl pre transformáciu má na starosti plánovanie obrany a rozvoj spôsobilosti.

Všetky rozhodnutia sú v NATO prijímané na základe konsenzu - teda po súhlase všetkých členských krajín.

Rozširovanie NATO

Zakladatelia NATO boli Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Holandsko, Island, Kanada, Luxembursko, Nórsko, Portugalsko, Spojené kráľovstvo, Spojené štáty americké a Taliansko. Neskôr sa pridali Grécko, Turecko, Nemecko, Španielsko, Česko, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko, Albánsko, Chorvátsko, Čierna Hora, Severné Macedónsko, Fínsko a Švédsko.

Slovenská republika je členom NATO od 29. marca 2004.

Prečítajte si tiež: Studená vojna a Varšavská zmluva

Spolupráca s Európskou Úniou

Európska únia s NATO úzko spolupracuje od roku 2003. Túto spoluprácu zaručila dohoda s názvom Dohoda Berlín plus.

Hrozby a problémy

NATO je názoru, že najväčšia hrozba preň samotné je Rusko.

Varšavská Zmluva: Odpoveď na NATO

Vznik a ciele

Varšavská zmluva vznikla ako reakcia na vstup Nemeckej spolkovej republiky do NATO v roku 1955. Bola podpísaná 14. mája 1955 vo Varšave ôsmimi štátmi: Albánsko, Bulharsko, Československo, Maďarsko, Nemecká demokratická republika (NDR), Poľsko, Rumunsko a Sovietsky zväz. Zmluva bola uzatvorená na 20 rokov s automatickým predĺžením o 10 rokov pre štáty, ktoré ju rok pred uplynutím lehoty nevypovedajú.

Hoci sa členovia Varšavskej zmluvy zaviazali rešpektovať nezávislosť, suverenitu a nezasahovať do vnútorných záležitostí členského štátu, Sovietsky zväz neváhal použiť VZ ani proti vlastným členom - svojim spojencom. Na prelome októbra a novembra 1956 sovietske vojská brutálne potlačili Maďarské povstanie a v auguste 1968 sa podobná situácia zopakovala v bývalom Československu. Na tejto invázii sa nezúčastnili len vojská Rumunska a Albánska, ktoré na protest proti operácii Varšavskú zmluvu.

Zánik Varšavskej Zmluvy

Koncom februára 1991 podpísali ministri zahraničných vecí a obrany šiestich členských štátov Varšavskej zmluvy v Budapešti protokol o zrušení Varšavskej zmluvy - vojenského zoskupenia štátov strednej a východnej Európy. Na základe dokumentu sa zrušila vojenská organizácia a štruktúry tohto vojenského bloku, zatiaľ čo základná politická dohoda zostala ešte v platnosti.

Protokol o zrušení Varšavskej zmluvy podpísaný v Budapešti nadobudol účinnosť koncom nasledujúceho mesiaca - 31. marca 1991 - s tým, že o ďalšom osude bloku komunistických krajín by sa malo podľa návrhu československého ministra zahraničných vecí Jiřího Dienstbiera rozhodnúť na nasledujúcej schôdzke v Prahe. Tak sa aj stalo a na zasadaní Politického poradného výboru VZ rozhodli 1. júla 1991 členské krajiny o rozpustení tohto vojenského paktu. Definitívnu bodku za jeho existenciou dal podpis pod protokolom o zrušení Zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci zo 14. mája 1955, teda dokumentom, na základe ktorého Varšavská zmluva vznikla.

Invázia vojsk Varšavskej Zmluvy do Československa v roku 1968

Na invázii vojsk do Československa sa v roku 1968 podieľali ozbrojené sily niekoľkých členov Varšavskej zmluvy, vojenského paktu štátov pod patronátom Sovietskeho zväzu. Do Československa vpadli jednotky sovietskej, poľskej, maďarskej a bulharskej armády. Vojenské jednotky Nemeckej demokratickej republiky sa napokon zapojili len do príprav. Podľa údajov českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov sa v prvom slede intervenčných vojsk dostalo na územie Československa 70-tisíc vojakov z územia Poľska, 35-tisíc z územia Nemeckej demokratickej republiky a 40-tisíc z Maďarska. Spolu s nimi hranice prekročilo 20-tisíc ďalších príslušníkov tylových jednotiek a polície. Začiatku invázie v noci z 20. na 21. augusta 1968 predchádzalo pozvanie niektorých československých politikov, ktorí sa obávali o vývoj v krajine.

Súčasťou intervenčných jednotiek boli vojenské divízie zložené z viacerých národností. Jednotky prichádzajúce z Poľska podľa Vojenského historického ústavu tvorili takzvanú armádnu skupinu A zloženú zo sovietskych a poľských vojakov. Armádna skupina B prichádzajúca z Nemeckej demokratickej republiky mala byť pôvodne tvorená sovietskymi a východonemeckými jednotkami, no nakoniec išlo len o sovietske jednotky. Vojenský historický ústav Českej republiky uvádza, že súčasťou poľských jednotiek na začiatku operácie bolo 12 846 osôb a súčasťou bulharských jednotiek 2 168 osôb. Podľa ústavu však nie je jasné, koľko maďarských vojakov prekročilo hranice Československa, no v čase invázie mala Maďarská ľudová armáda 17-tisíc členov. Zvyšné osoby z uvedených 160-tisíc mužov v prvom slede intervenčných vojsk teda boli príslušníkmi sovietskej armády, ktorá tvorila najväčšiu časť okupačných síl. Podľa historika Petra Jašeka z Ústavu pamäti národa však presné údaje o jej národnostnom zložení nemáme.

O vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v Sovietskom zväze rozhodol vrchný orgán Sovietskeho zväzu - Politické byro Ústredného výboru Komunistickej strany. Generálnym tajomníkom Ústredného výboru bol v tom čase Leonid Iľjič Brežnev.

Podľa historika Petra Jašeka z Ústavu pamäti národa boli najväčšími podporovateľmi vojenského riešenia reformných snáh v Československu predstavitelia vychádzajúci z armádnych kruhov.

Súčasné hrozby a výzvy

Svet prechádza z obdobia stability a obchodu do obdobia nestability a hrozby vojenských konfliktov. Rast apetítu autoritatívnych režimov dokazuje, že príbeh ľudstva bude žiaľ (azda nie) navždy spojený s vojnami prinášajúcimi deštrukciu a utrpenie. Všetko kvôli ambíciám jednotlivcov. Tomuto faktu sa musíme prispôsobiť.

tags: #Varšavská #zmluva #počet #obyvateľov #štátov