Viedenský kongres: Preformovanie Európy a jeho dôsledky

Viedenský kongres, ktorý sa konal v rokoch 1814 až 1815, bol kľúčovou udalosťou, ktorá určila nové povojnové usporiadanie sveta po Napoleonových vojnách. Zúčastnili sa ho zástupcovia všetkých európskych štátov okrem Turecka, ako aj zástupcovia rôznych významných miest, spolkov a náboženských organizácií. Reprezentatívnu špičku tvorili rakúsky cisár František I., ruský cár Alexander I. a pruský kráľ Fridrich Viliam III. Hlavným hostiteľom a hýbateľom diania bol obratný rakúsky minister zahraničia Klemens Metternich. Cieľom kongresu bolo stabilizovať situáciu v Európe po štvrťstoročí vojen, vyriešiť územné spory a nastoliť trvalý mier.

Priebeh a účastníci Viedenského kongresu

Kongres, ktorý sa začal 1. októbra 1814 a mal pôvodne trvať len šesť týždňov, sa pretiahol na niekoľko mesiacov. Takmer všetky rokovania prebiehali v štýle salónnej diplomacie, teda na dvojstranných uzavretých rokovaniach. Na spoločných zasadnutiach potom boli vyhlasované už vopred dohodnuté zmluvy. Tón Viedenského kongresu udávala štvorica štátov - Rakúsko, Prusko, Británia a Rusko.

Hlavné výsledky a zmeny v Európe

Viedenský kongres priniesol rozsiahle zmeny v politickej mape Európy. Medzi najdôležitejšie výsledky patria:

• Francúzsko: Boli zrušené politické výsledky revolúcie a bola tu obnovená absolutistická monarchia Bourbonovcov (Ľudovít XVIII.). Francúzske hranice sa vrátili do stavu pred rokom 1792.

• Veľká Británia: Dosiahla územné zisky (Malta, Južná Afrika). Anglicko získalo pripojenie Belgicka k Nizozemsku, kde vládol knieža Oranžský, spríbuznený s anglickou kráľovskou rodinou.

  Prečítajte si tiež: Odkaz na Viedenskú Arbitráž

• Švajčiarsko: Bolo vyhlásené za neutrálny štát.

• Nemecko: Svätá ríša rímska bola už roku 1806 zrušená. Nemecké štáty vytvorili Nemecký spolok, kde hlavnú moc malo Rakúsko, ktoré sem tiež patrilo a Prusko, ktoré sa stalo jedným z najvyspelejších štátov Európy.

• Rakúsko: Získalo silné postavenie a stalo sa tvorcom mieru a vodcom "Svätej aliancie". Rakúsko posilnilo svoj vplyv v severnej Itálii tým, že zlomilo túžbu Lombardska po nezávislosti a vrátilo pápežovi všetky štát v strednej Itálii: Ravennu, Bolognu, Ferraru a Benvenuto. Rakúsko získalo najväčšie územné zisky po kongrese, napríklad v Haliči, Salzbursku, Dalmácii a Tirolsku, ale zato stratilo južné Holandsko.

• Švédsko: Získalo Nórsko.

• Rusko: Získalo Fínsko, Besarábiu a ovládlo Poľsko, ktoré bolo nezávislé len na papieri. Na návrh ruského cára Alexandra I. sa na časti Varšavského veľkovojvodstva ustanovilo Poľské kráľovstvo, ktoré sa spojilo personálnou úniou s Ruskom.

  Prečítajte si tiež: Slovenský kongres telesne postihnutých

• Taliansko: Itália nebola zjednotená. Po Viedenskom kongrese bol sever pod Rakúskou vládou a juh patril francúzskym Bourbonovcom.

• Holandsko: Anglicko získalo pripojenie Belgicka k Nizozemsku, kde vládol knieža Oranžský, spríbuznený s anglickou kráľovskou rodinou.

Kongres tiež reštauroval legitímne dynastie v Španielsku a na území dnešného Talianska. Na kongrese boli taktiež niektoré štáty povýšené, napríklad z vojvodstva na kráľovstvo či veľkovojvodstvo.

Svätá aliancia a potláčanie revolúcií

Po Viedenskom kongrese bola založená Svätá aliancia, združenie niektorých európskych štátov s cieľom bojovať proti buržoáznym revolúciám. Rakúsko podporovalo prostredníctvom Metternicha myšlienky proti buržoáznym revolúciám.

Hospodárske a spoločenské zmeny po kongrese

Po Napoleonských vojnách sa Francúzsko stalo krajinou s rozvinutým priemyslom, na úrodných poliach však bolo stále veľa poľnohospodárov. Bol tu obnovený absolutistický režim dynastie Bourbonovcov (Ľudovít XVIII., Karol X.) Anglicko bolo priemyselno-obchodnou krajinou s konštitúciou. Do Nemeckých štátov sa v priebehu 1. polovice dostával priemysel. Priemysel so sebou prinášal vznik novej - kapitalistickej spoločnosti. Vznikali tu hnutia bojujúce za zjednotenie tejto krajiny. V Taliansku takisto vznikali hnutia za zjednotenie krajiny.

Prečítajte si tiež: Moderné kongresové priestory

Národné hnutia a snahy o zjednotenie

V 19. storočí sa v Európe prebudili národné hnutia, ktoré sa usilovali o zjednotenie rozdrobených štátov a oslobodenie spod cudzej nadvlády. Medzi najvýznamnejšie patrili:

• Taliansko: V období novoveku bola väčšina talianskych štátov pod cudzou nadvládou - v rokoch 1559-1706 Španielskych Habsburgovcov, v rokoch 1706-1796 Rakúsko-španielskou nadvládou, v rokoch 1796-1815 sem smerovali útoky Napoleona I. Vzniklo tzv. Karbonárske hnutie za oslobodenie krajiny. Išlo tu i odstránenie feudalizmu. V 50-tych rokoch vznikli boje za osamostatnenie pod vedením predsedu vlády Camilla Cavoura. Existovali dve koncepcie zjednotenia - liberálna, ktorá znamenala zjednotenie pod vplyvom jedného štátu a demokratická, ktorá bola za celonárodnú revolúciu. Vyhrala prvá možnosť pod vedením Sardinského kráľovstva. Taliani vyhrali bitky pri Magente a Solferine, čím získali Lombardsko. Roku 1860 boli zvrhnuté habsburské vlády v strednom Taliansku a roku 1861 bola revolúcia roľníkov na juhu. Tú podporil ľudový revolucionár Giuseppe Garibaldi a zvrhli tak nadvládu Bourbonovcov. Roku 1861 bolo vyhlásené talianske kráľovstvo v Turíne. Roku 1866 podporili Taliani Prusov, ktorí práve bojovali s Rakúskom. Dostali za to Benátsko. Roku 1870 bol pripojený pápežský štát a roku 1871 sa stal Rím hlavným mestom Talianska. Od polovice 19. storočia sa stalo priemyselnou krajinou.
• Nemecko: V Nemeckých štátoch dochádzalo k vzburám nespokojného ľudu. Feudálne zriedenie tu končilo, posledné štáty prijímali ústavy. V najvyspelejšom Prusku, kráľ musel vymenovať vládu zloženú z buržoázie. Vyslovená bola požiadavka celonárodného snemu, kde by sa riešila otázka zjednotenia. Snem sa konal vo Frankfurte, posmelený kráľ ho však ihneď rozohnal. Revolúcia skončila obnovením kráľovskej moci a obmedzením moci buržoázie, no kapitalizmus sa tu ďalej rozmáhal. Existovali dve koncepcie zjednotenia štátu. Jednou bolo zjednotenie Rakúska s Nemeckom (Rakúsko malo moc v Nemeckom spolku), druhou bolo zjednotenie pod nadvládou Pruska. Roku 1864 bola vojna medzi Dánskom a Pruskom, ktoré podporili i Rakúšania o Schleswicko a Holsteinsko. Rakúšania získali Holsteinsko a Prusi Schleswicko. Oto von Bismarck, pruský kancelár bojoval za zjednotenie Nemecka. Roku 1866 začal vojnu proti Rakúsku. Pokračovaniu zjednotenia bránilo Francúzsko, roku 1870 začala Prusko-Francúzska vojna o Alsasko a Lotrinsko. Prusko opäť zvíťazilo (bitka pri Sedane). Zjednotené Nemecké cisárstvo bolo vyhlásené 18.1.1871 vo Versailles. Cisárom krajiny sa stal predtým pruský kráľ Wilhelm I. z rodu Hohenzollernovcov a kancelár Otto von Bismarck.
• Grécko: Boj za samostatnosť od Turecka. Rozhodujúca bitka sa odohrala pri Navarine roku 1827. Nezávislé je od roku 1830.
• Srbsko: Si vydobylo autonómiu už roku 1814.
• Belgicko: Vznikla vzbura. Štát vyhlásil samostatnosť od Nizozemska.
• Poľsko: Bolo rozdelené. Západná - pruská časť začala budovať priemysel, východná - ruská časť - tzv. kongresovka nie, preto tu vzniklo povstanie. Bolo potlačené.
• Rumunsko: Tvorilo spojené kniežatstvo Valašsko a Moldavsko. Roku 1862 vyhlásili Rumunsko za samostatné a roku 1878 bolo medzinárodne uznané.
• Bulharsko: Povstanie Bulharov proti Turkom bolo až roku 1876 v Plovdive. Roku 1877 bola bitka na Šipke, za medzinárodné uznanie bojovalo v rokoch 1878-1885. Podľa berlínskej zmluvy sem patrila aj predtým.

Revolúcie v roku 1848

Revolučný rok 1848 otriasol Európou a priniesol ďalšie zmeny. Vo Francúzsku bola vláda Bourbonovcov odstránená, vlády sa ujal Ľudovít Filip I. Orleánsky. Vo Veľkej Británii vzniklo tzv. Chartistické hnutie, ktoré sa usilovalo zlepšiť postavenie robotníkov cestou reformy parlamentu, zavedenia volebného práva a niektorých ľudských práv. V Rakúsku padol metternichovský absolutizmus. Vo Viedni ľudia bojovali za odstránenie poddanstva a slobodu, čo sa aj podarilo. V Prahe sa zišiel všeslovanský zjazd, ktorého hlavnou ideou bolo získanie práv utláčaných národov v Habsburskej monarchii (Slováci, Česi, Poliaci, Chorváti). Praha sa zmenila na bojisko a cisárska armáda porazila povstalcov.

Robotnícke hnutie a vznik politických strán

V 19. storočí vzniklo robotnícke hnutie, ktoré bojovalo za zlepšenie pracovných a životných podmienok robotníkov. V Anglicku vznikli prvé politické strany - konzervatívna a liberálna. V Nemecku bola sociálno-demokratická strana, vznikali aj národné strany (po zjednotení Talianska a Nemecka, v utláčaných štátoch na ich obranu). Koncom storočia vznikli ľudové strany, boli to katolícke strany, ktoré spájali cirkev a robotnícke požiadavky. Karl Marx bol nemecký filozof, ktorý zistil, že v rámci kapitalistického štátu nie je možné dosiahnuť zlepšenie zlého života robotníkov. Vytvoril preto program - Manifest "komunistickej" strany.

Balkánsky polostrov a východná otázka

Balkán bol pod Tureckou nadvládou. Ako prvé získalo samostatnosť od Turecka Grécko, Srbi povstali v Belehrade už roku 1804, vyhlásili autonómiu. Roku 1813 ho však obsadili Turci, roku 1830 malo rozšírenú autonómiu a samostatnosti sa dočkalo až roku 1878. Rumunsko tvorilo spojené kniežatstvo Valašsko a Moldavsko. Roku 1862 vyhlásili Rumunsko za samostatné a roku 1878 bolo medzinárodne uznané. Povstanie Bulharov proti Turkom bolo až roku 1876 v Plovdive. Roku 1877 bola bitka na Šipke, za medzinárodné uznanie bojovalo v rokoch 1878-1885. Podľa berlínskej zmluvy sem patrila aj predtým. V roku 1914 existovala i Čierna Hora a Albánsko. Situácia na Balkánskom polostrove bola napätá aj tesne pred začiatkom 1. svetovej vojny. V prvej balkánskej vojne (1912) Srbsko, Čierna Hora, Albánsko a Bulharsko bojovali proti Turkom, ktorých chceli definitívne vytlačiť z Európy. V druhej balkánskej vojne (1913) stáli proti sebe Srbsko s Gréckom a Bulharsko, ktoré proti sebe bojovali o Macedónsko.

Rusko a reformy

Pokusy o ďalší rozmach Ruska (po vláde Kataríny II.) za vlády Mikuláša I. rozpútali vojnový konflikt s Tureckom, ktoré podporovali aj Európske mocnosti. Rusi mali záujmy i na Balkáne rusko-turecký konflikt prerástol do krymskej vojny (1853-56).Turci vlastnili tento polostrov s mestom Sevastopoľ, ktorý chceli Rusi späť. Proti Rusku bojovali Turecko, Anglicko, Francúzsko a Sardínia. Po porážke Ruska uzavrel mier ďalší ruský cár Alexander II. Rusko potrebovalo ďalšie reformy, lebo bolo najzaostalejším európskym štátom. Avšak Rusko bolo bez toho najdôležitejšieho - ústavy a parlamentu. O všetkom naďalej rozhodoval cár. Zrušenie ústavy navyše znamenalo pre poddaných hrozbu, lebo v Rusku nemal každý nevoľník svoje pole, ale pracovalo sa na panskom Polia prešli po r. 1861 do správy jej vlastníkov - bohatých. V rokoch 1863-65 došlo k ďalšiemu povstaniu v ruskej časti Poľska, ktoré malo národnooslobodzovací charakter. Skončilo sa potlačením Ruskou armádou.

tags: #Viedenský #kongres #zmluva #výsledky