
Vlastníctvo lekárne a činnosť lekára sú v Slovenskej republike regulované rozsiahlym súborom zákonov a predpisov. Tieto pravidlá upravujú nielen podmienky zriadenia a prevádzkovania lekární, ale aj činnosti lekárov a lekárnikov v rámci poskytovania zdravotnej starostlivosti. Cieľom tejto práce je načrtnúť smerovanie lekárenstva, ktorým by sa malo uberať pri súčasných výzvach v zdravotníctve. Pre pochopenie súvislostí je potrebné pozrieť sa na problematiku z nadhľadu.
Lekárenstvo, ako súčasť zdravotného systému, je špecifické v tom, že podlieha mnohým reguláciám. Podmienky zriadenia a prevádzky lekárne stanovuje napr. vyhláška MZ SR č. 198/2001 (tzv. Správna lekárenská prax).
Zákon č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon č. 139/1998 Z. z. v znení neskorších predpisov a zákon č. 331/2005 Z. z. upravujú činnosť lekární a lekárov. Tieto zákony stanovujú požiadavky na personálne zabezpečenie, materiálno-technické vybavenie a ďalšie aspekty prevádzky lekární.
Oficiálnemu prepojeniu podnikateľských skupín s verejnými lekárňami zatiaľ bráni ustanovenie zákona č. 140/1998 Z.z. o lieku o zdravotníckych pomôckach, ktoré umožňuje získať povolenie na poskytovanie lekárenskej starostlivosti len fyzickej osobe s farmaceutickým vzdelaním. Zákon pritom zachováva princíp jeden lekárnik - jedna lekáreň. Periodicky sa však objavuje snaha zmeniť to. Na Slovensku je momentálne približne polovica verejných lekární ovládaná laikmi.
Častou argumentáciou zo strany zdravotníkov je, že “Európsky súdny dvor [ESD] potvrdil zákaz vlastníctva lekární inými osobami ako odborníkmi - farmaceutmi. Rozsudok ESD znie: Článkom 43 ES a 48 ES neodporuje vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá bráni osobám, ktoré nie sú farmaceutmi, vlastniť a prevádzkovať lekárne. Rozhodol, že členský štát môže voľnou úvahou dospieť k tomu, že je potrebné obmedziť vlastníctvo lekární.
Prečítajte si tiež: Premena ornej pôdy na Slovensku
Samostatnú zdravotnícku prax môžu vykonávať zdravotnícki pracovníci v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd, psychológ a masér. Na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [§ 68 ods. 1 písm. a)].
Ministerstvo zdravotníctva vydá povolenie na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby, ak v odseku 22 nie je ustanovené inak, fyzickej osobe, ak spĺňa podmienky ustanovené v odseku 2 písm. a), a právnickej osobe, ak spĺňa podmienky ustanovené v odseku 3 písm.
Odborný zástupca [odsek 3 písm. a)] je fyzická osoba, ktorá osobne zodpovedá za odborné poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení. Odborný zástupca môže byť určený len pre jedno zdravotnícke zariadenie; uvedené sa nevzťahuje na stacionáre nadväzujúce na ambulanciu s rovnakým odborným zameraním, zariadenia na poskytovanie jednodňovej zdravotnej starostlivosti nadväzujúce na ambulanciu s rovnakým odborným zameraním, zariadenia spoločných vyšetrovacích a liečebných zložiek nadväzujúce na ambulanciu s rovnakým odborným zameraním, ambulancie a mobilné hospice.
Týmto zákonom sa preberajú právne záväzné akty Európskej únie uvedené v prílohe č. 1. Minimálna sieť sa nevzťahuje na poskytovateľov špecializovanej ambulantnej starostlivosti podľa osobitného predpisu poskytovanej v špecializovanej ambulancii podľa prílohy č. 1a.
Pevná sieť poskytovateľov je také určenie poskytovateľov ústavnej zdravotnej starostlivosti v rámci minimálnej siete, aby sa zabezpečilo poskytovanie ústavnej pohotovostnej služby na príslušnom území s prihliadnutím na kritériá. Zdravotné poisťovne zaradia do pevnej siete každého poskytovateľa ústavnej zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytuje urgentnú starostlivosť na urgentnom príjme 1. typu alebo na urgentnom príjme 2. typu.
Prečítajte si tiež: Sprievodca prevodom vlastníctva bytu
Zoznam kategorizovaných nemocníc v rozsahu povinných medicínskych programov tvorí časť minimálnej siete.
Zdravotné poisťovne, Národné centrum zdravotníckych informácií (ďalej len „národné centrum“) a samosprávne kraje sú povinné každoročne do 31. marca poskytovať úradu pre dohľad údaje. Úrad pre dohľad následne bezodkladne poskytne elektronicky v podobe umožňujúcej ďalšie spracovanie ministerstvu zdravotníctva, zdravotnej poisťovni a samosprávnemu kraju údaje.
Vyhodnocovanie stavu optimálnej siete vykonáva raz ročne úrad pre dohľad. Úrad pre dohľad poskytne ministerstvu zdravotníctva, samosprávnemu kraju a zdravotnej poisťovni výsledky vyhodnotenia stavu optimálnej siete každoročne do 30. apríla elektronicky v podobe umožňujúcej ďalšie spracovanie. Ministerstvo zdravotníctva a zdravotná poisťovňa môžu voči výsledkom vyhodnotenia stavu optimálnej siete každoročne do 31. mája vzniesť písomné odôvodnené námietky, s ktorými je úrad pre dohľad povinný sa vysporiadať.
Samosprávny kraj môže do 31. marca zvýšiť optimálnu kapacitu optimálnej siete poskytovateľov špecializovanej ambulantnej starostlivosti, najviac však o taký počet ambulancií. Úrad pre dohľad upraví optimálnu kapacitu optimálnej siete poskytovateľov špecializovanej ambulantnej starostlivosti na základe návrhu na úpravu podľa odseku 3 a zverejní každoročne do 30. júna na svojom webovom sídle elektronicky v podobe umožňujúcej ďalšie spracovanie výsledky vyhodnotenia stavu optimálnej siete.
Ak úrad pre dohľad na základe výsledkov vyhodnotenia stavu optimálnej siete zistí, že verejná sieť poskytovateľov všeobecnej ambulantnej starostlivosti alebo verejná sieť poskytovateľov primárnej špecializovanej gynekologickej ambulantnej starostlivosti, alebo verejná sieť poskytovateľov špecializovanej ambulantnej starostlivosti je na príslušnom území menšia ako optimálna sieť, bezodkladne o tom informuje každú zdravotnú poisťovňu.
Prečítajte si tiež: Nehnuteľnosti v Severnom Macedónsku: Právny rámec
Klasifikácia okresov je rozdelenie okresov z hľadiska ohrozenia zabezpečenia všeobecnej ambulantnej starostlivosti a primárnej špecializovanej gynekologickej ambulantnej starostlivosti. Okresy sa klasifikujú podľa stupňa ohrozenia ako zabezpečené, rizikové, nedostatkové a kritické.
Zákon definuje rôzne typy zdravotníckych zariadení, vrátane:
Minimálne požiadavky na personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo zdravotníctva.
V zariadeniach ústavnej zdravotnej starostlivosti musí byť zabezpečené nepretržité poskytovanie zdravotnej starostlivosti.
Ak má poskytovateľ, u ktorého sa vykonáva klinický audit, pochybnosť o nezaujatosti osoby oprávnenej na výkon klinického auditu, môže podať ministerstvu zdravotníctva písomnú námietku s uvedením dôvodu.
Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti majú povinnosti v oblasti bezpečnosti pacienta, nahlasovania nežiaducich udalostí a vedenia zdravotnej dokumentácie.
Podľa definície, pod pojem eHealth spadajú: zdravotnícke informačné siete, elektronické zdravotné záznamy, telemedicínske služby, prenositeľné monitorovacie systémy a zdravotnícke portály. Jednou zo súčastí má byť aj tzv. epSOS (Smart Open Services for European Patients) - služba, ktorá z pohľadu pacienta znamená, že ak musí vyhľadať lekára počas pobytu v ktorejkoľvek zo zapojených členských krajín, bude mať ošetrujúci lekár k dispozícii potrebné informácie o jeho zdravotnom stave (v zodpovedajúcom rozsahu) a liekoch, ktoré užíva.
Lekári, lekárne a mnohé ďalšie skupiny osôb musia zabezpečiť svoj zápis do registra partnerov verejného sektora. Z oblasti podnikateľov v zdravotníctve sa za partnera verejného sektora považuje fyzická alebo právnická osoba, ktorá má so zdravotnou poisťovňou uzavretú zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti a ktorá zároveň na základe tejto zmluvy vyúčtuje zdravotnej poisťovni výkony (lekársku či lekárenskú starostlivosť) v hodnote minimálne 100 000 eur pri jednorazovom vyúčtovaní alebo 250 000 eur pri všetkých vyúčtovaniach uskutočnených v priebehu jedného kalendárneho roka.
Zatiaľ čo v minulosti bola lekáreň miestom výdaja a miestom prípravy liekov zároveň, v súčasnosti je oveľa viac miestom výdaja hromadne vyrábaných liekov (HVLP). Príprava liekov priamo v lekárni (tzv. IPL) je minimálna. A tak, zatiaľ čo v minulosti lekárnik prevádzkoval jednu lekáreň, bol zároveň jej majiteľom a výrobcom liekov, v súčasnosti sa stáva lekárnik viac sprostredkovateľom liečebného procesu.
Umožniť nastavenie systému v prospech diferenciácie by umožnilo lekárnikom napríklad špecializovať sa na konkrétnu terapeutickú oblasť, špecializovať lekárne na konkrétnu terapeutickú oblasť. V praxi to do určitej miery už existuje: inou bude napr. náplň práce klinického farmaceuta, lekárnika v nemocničnej lekárni a lekárnika vo verejnej lekárni.
V súčasnosti prakticky neexistuje dohľad, kontrola nad vydanými liekmi, ktoré sú viazané na lekársky predpis. Neexistuje kontrola nad tým, či lekárom predpísaný liek pacient naozaj dostal, a naopak, neexistuje kontrola nad tým, či vydaný liek viazaný na lekársky predpis, má naozaj lekársky predpis.