Vývin kresby u mentálne postihnutých: Štádiá a špecifiká

Reč je od samého začiatku charakteristickým znakom človeka. Vývin schopnosti komunikovať rečou predstavuje pre človeka vedomé používanie jazyka ako systému dohodnutých znakov a symbolov. Jazyk kóduje javy a vzťahy, usporadúva pojmy a triedi svet do zreteľných kategórií. Človek uplatňuje jazyk prostredníctvom reči, pričom reč a myslenie sú v jednote.

Vzájomné ovplyvňovanie reči a myslenia

Myslenie a reč vo svojej podstate nie sú totožné. Myslenie slúži na odhalenie podstaty skutočnosti a reč na prenášanie myšlienok a informácií pomocou jazyka. Z vývinového hľadiska majú myslenie a reč rozdielne genetické základy, no veľmi skoro sa začínajú navzájom ovplyvňovať. Vzájomná dialektická väzba vo vývine existuje aj medzi úrovňou rozvoja motoriky u dieťaťa a jeho rečou, keď chápeme hovorenie ako precízne koordinovaný proces jemnej motoriky rečového aparátu. Ak je teda vývin jemnej motoriky primeraný veku, obyčajne vývin reči prebieha v rámci normy.

Vplyv prostredia a dedičnosti na vývin reči

Nesporný význam pre vývin reči má aj zrak, zrakové vnímanie, ktoré umožňujú dieťaťu odzerať pohyby hovoridiel, respektíve mimických pohybov od dospelých, čo prispieva k osvojeniu si artikulácie a neverbálnej komunikácie. Zároveň častou príčinou oneskoreného vývinu reči detí ranného a predškolského veku býva ich nedostatočná psychická stimulácia, keď dieťa žije v prostredí chudobnom na podnety, čo sa bezprostredne alebo sprostredkovane prejavuje v úrovni reči a v rozvoji jeho komunikačnej schopnosti. Správny rečový vzor v rodine, v jasliach, materskej škole a neskôr aj v základnej škole stimuluje dieťa k interakcii, čo predpokladá zapojenie zmyslov - zraku, sluchu, hmatu, čuchu a kinestetických pohybov. Dôležité sú aj dedičné predpoklady dieťaťa pre osvojovanie si jazyka a reči.

Diagnostika a stimulácia vývinu reči

Z hľadiska včasného diagnostického skúmania etiológie oneskoreného vývinu reči u jednotlivých detí je okrem dôslednej rodinnej a edukačnej anamnézy potrebné realizovať komplexnú diagnostiku (klinickú, psychologickú, pedagogickú, špeciálnopedagogickú) na odhalenie špecifík osobnostného vývinu dieťaťa v oblasti socioemocionálnej, kognitívnej a perceptuálnomotorickej. Cieľom diagnostického procesu z hľadiska vývinu reči je skúmať, či sa jedná len o isté časové oneskorovanie normálneho rečového vývinu v jednej alebo vo viacerých jazykových rovinách, alebo je oneskorený vývin reči prvým symptómom narušeného vývinu reči. Včasné a špecificky cielené stimulačné vplyvy, ktoré podporujú optimálny ontogenetický vývin reči a celkový vývin osobnosti dieťaťa je nevyhnutné uskutočňovať už v rannom veku.

Imitácia, experimentácia a hra ako prostriedky stimulácie

Osvojovanie si komunikačnej schopnosti u dieťaťa predpokladá imitáciu, t.j. neuvedomelé - intuitívne, alebo vedomé, zámerné či výberové - selektívne napodobňovanie reči ľudí v najbližšom okolí. Stimuláciu vývinu reči najmä v ranom veku je potrebné spájať s experimentáciou, t. j. bádaním, skúmaním prostredníctvom nekoordinovaných pohybov motoriky v súčinnosti so zrakovou a sluchovou kontrolou, najmä ohmatávaním a prezeraním predmetov, čo umožňuje dieťaťu oboznamovať sa s najbližším okolím prostredníctvom vlastnej skúsenosti. Experimentovanie ako senzomotorická aktivita najmä po druhom roku života u dieťaťa prechádza do hry a umožňuje mu chápať okolitú skutočnosť, nachádzať vzťahy a súvislosti v reálnom živote.

Prečítajte si tiež: Význam sociálneho vývinu v predškolskom veku

Význam obrázkov a kresby v rozvoji reči

Jedným z najčastejšie používaných prostriedkov rozvoja reči a kognitívnych procesov sú obrázky. U dieťaťa predškolského veku, keď úroveň jeho myslenia prechádza z činnostnej roviny do názornej, je vhodná postupná práca s obrázkami. V súvislosti s rozvíjaním reči nemožno nespomenúť aj svet detskej kresby, ktorý sa technicky a obsahovo u každého dieťaťa vývinovo zdokonaľuje a zároveň odráža úroveň jeho osobnostného vývinu. Kresba sa vyvíja od jednoduchého experimentovania s kresliacim materiálom, cez uchopovanie, čmáranicu, hlavonožca až ku zámernej kombinácii rôznych tvarov a línií na vyjadrenie myšlienky, obsahu výpovede dieťaťa.

Vývin detskej kresby v kontexte vývinových porúch

Článok popisuje vývin detskej kresby v komparácii rôznych štadiálnych pohľadov a prístupov. Konkrétne sa venuje špecifikám výtvarného prejavu detí s vývinovými poruchami učenia a správania. Zmieňuje možnosti diagnostiky týchto porúch mimo iné aj prostredníctvom detských artefaktov a projektívnych grafických testov. Cieľom je objasniť význam a zmysel arteterapeutickej práce s deťmi s vývinovými poruchami učenia a správania. Pre efektívne nastavenie terapeutického procesu je potrebné dokonale poznať detskú výtvarnú ontogenézu a špecifiká výtvarného prejavu danej skupiny detí.

Kresba ako celostná činnosť

Kreslenie je celostná činnosť, ktorá si od aktéra vyžaduje koordináciu rôznych systémov. Rovnako ako sa v priebehu dozrievania mení a vyvíja kognitívna, emocionálna, morálna či psychická stránka dieťaťa, rozvíja sa aj jeho kresba a výtvarný prejav. Existuje mnoho koncepcií vývinu detskej kresby. Väčšina ich autorov sa zhoduje na tom, že u zdravých detí môžeme sledovať isté zákonitosti objavujúce sa v určitom poradí. Tieto prejavy sú zároveň odrazom detského myslenia. Vo výtvarnom prejave sa však odzrkadľuje aj úroveň motoriky, sluchovej a zrakovej percepcie, orientácie na ploche, v priestore, schopnosť plánovať a organizovať svoju prácu, manipulovať s výtvarnými materiálmi a podobne. Je preto pochopiteľné, že výtvarný prejav detí s vývinovými poruchami učenia a správania je v mnohých znakoch špecifický.

Vplyv inteligencie a ďalších faktorov na kvalitu kresby

Inteligencia výrazným spôsobom ovplyvňuje vývin a kvalitu kresby dieťaťa. Okrem nej však na kvalitu kresby vplývajú aj iné faktory. Detskú výtvarnú tvorbu už preskúmalo a naďalej skúma mnoho odborníkov z oblasti výtvarného umenia, psychológie či pedagogiky. To je príčinou existencie kvanta teórií s periodizáciou a vypracovanou štruktúrou výtvarnej ontogenézy.

Štádiá kognitívneho vývinu podľa Piageta a ich odraz vo výtvarnej expresii

J. Piaget nazýva obdobie do troch rokov veku dieťaťa senzomotorickým štádiom. V tomto období sa vytvárajú schémy, ktoré neskôr slúžia k priestorovej orientácii. Deti experimentujú pri manipulácii s rôznymi predmetmi. Taktiež sa objavujú prvé pokusy kresieb - čmáranice. Nasleduje obdobie, ktoré sa nazýva predoperačné myslenie. Toto štádium trvá približne do šiestich rokov života dieťaťa a rozvíja sa v ňom názorné myslenie. Toto myslenie so sebou tiež prináša záujem dieťaťa o skutočnú realitu, ktorý sa vo výtvarnej expresii prejavuje koncentráciou na jeden prvok a neschopnosťou pracovať s viacerými objektami. Obdobie konkrétnych operácií trvá približne do dvanástich rokov veku dieťaťa. Deti sú v tomto období schopné realizovať myšlienkové operácie v konkrétnych činnostiach. V kresbe to znamená presné stvárňovanie pozorovaných objektov. Obdobie formálnych operácií sa, podľa J. Piageta, rozvíja až do dospelosti. Adolescent je schopný myslieť na vyššej úrovni, je schopný dedukovať, analyzovať a syntetizovať. V kresbe už dokáže pracovať s abstrakciou.

Prečítajte si tiež: Charakteristika vývinu detí

Luquetove štádiá výtvarného realizmu

G. H. Luquet zistil, že detská kresba je zhruba do ôsmych rokov v podstate realistická, čo znamená že dieťa nakreslí to, čo o predmete vie a až neskôr to, čo naozaj vidí. Čmáranice, ktoré sa objavujú ako prvé, nazval obdobím náhodného realizmu. Autor hovorí aj o období tzv. nepochopeného realizmu, kedy dieťa nie je ešte schopné syntézy. Nasleduje intelektuálny realizmus, pri ktorom dieťa kladie dôraz na predlohu bez perspektívy. Neskôr prechádza ku zrakovému realizmu, kedy vníma skutočnú zrakovú realitu a zdokonaľuje sa v znázorňovaní priestoru a aj v práci s trojrozmernými objektami.

Burtova fáza potlačovania a umeleckého oživenia

C. Burt do svojho poňatia zahrnul tiež obdobie týkajúce sa tzv. výtvarnej krízy a nazýva ho fázou potlačovania. Nastáva v období puberty. Po tomto období však u mnohých prichádza fáza umeleckého oživenia. Výtvarný prejav dieťaťa okolo pätnásteho veku môže rozkvitať a je tiež badateľný rozdiel medzi tvorbou dievčat a chlapcov. Nie všetky deti však do obdobia oživenia dospejú.

Kyzourove fázy vývinu detskej kresby: egocentrická, objektívna a reflexívna

M. Kyzour vývin detskej kresby rozdelil do troch fáz: egocentrická, objektívna a reflexívna. V egocentrickom štádiu (4-8 rokov) prevláda názorné myslenie, ktoré je symbolické a antropomorfné. V objektívnom štádiu sa vytvára schopnosť konkrétnych myšlienkových operácií. Vo svojom poňatí popisuje najmä rozvoj priestorového vnímania a jeho vplyv na výtvarné vyjadrovanie. Objektívne štádium je však aj štádiom výtvarnej krízy, ktorá súvisí s prítomnosťou kritického postoja k okoliu, k sebe a teda aj svojim vlastným výsledkom výtvarnej činnosti. Po ňom nasleduje reflexívne štádium, ktoré sa kryje s nástupom formálnych myšlienkových operácií, objavujú sa v ňom abstraktné a geometrické kresby a tiež rozličné výtvarné experimenty.

Löwenfeldove obdobia výtvarnej ontogenézy

V. Löwenfeld postupoval pri vymedzení jednotlivých štádií chronologicky. Výtvarnú ontogenézu rozdelil na šesť období. Prvé obdobie nazýva obdobím čmáraníc (2 - 4 roky), pre ktoré je u detí typická tvorba základov vzorov a predstáv o okolitom svete aj o sebe samom. Nasleduje preschématické obdobie (4 - 6 roky), v ktorom je dominantná emočná zložka. Pre schématické obdobie (6 - 8 rokov) je typický rozvoj výtvarného symbolu. Zobrazovaný objekt je veľmi ľahko identifikovateľný. Charakteristikou ďalšieho obdobia kresbového realizmu (8 - 12 rokov), častejšie označovaného ako „Gang Age“, je snaha o prekrývanie objektov. Kresba začína naberať realistickú podobu. Pseudo-naturalistické obdobie (12 - 15 rokov) je obdobím výtvarného typologického vymedzovania sa. Môže dôjsť k rozčarovaniu z neschopnosti zachytiť všetko, čo by dospievajúci chcel a preto často prichádza útlm výtvarnej činnosti. Obdobie rozhodovania (15 - 18 rokov) býva niekedy návratom k výtvarnej tvorbe a oživeniu záujmu o výtvarné aktivity.

Vágnerovej fázy vývinu detskej kresby: presymbolická, symbolická a prechod k vizuálnemu realizmu

M. Vágnerová nazerá na vývin detskej kresby taktiež z kognitívneho hľadiska. Pred kresbové obdobie nazýva presymbolickou fázou. Ide hlavne o obdobie čmárania, pri ktorom dieťa môže vyjadrovať pocity a vedomosti. Neskôr sa okrem pomenovania pridáva aj slovný popis procesu kreslenia. Z kresby sa postupne stáva symbol, ktorý reprezentuje nejaký objekt, hoci nenesie všetky jeho znaky. Toto obdobie nazýva fázou symbolickej kresby. Po tomto období dochádza k prechodu k vizuálnemu realizmu. Nastupuje fáza druhotnej schématizácie, kedy sa začína kresba meniť. Adolescenti majú v tomto období tendenciu ju zjednodušovať a rôzne štylizovať.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom vývine batoľaťa

Davidovej štádiá výtvarnej ontogenézy z pohľadu hlbinnej psychológie

F. Davido pri vymedzovaní štádií výtvarnej ontogenézy vychádzala z hlbinnej psychológie. Popisuje štádium škvŕn, ktoré sa objavuje do jedného roku veku dieťaťa. Neskôr ho nasleduje štádium čmáraníc a čmárania. Od troch rokov popisuje u detí štádium hlavonožcov či univerzálnych postáv. Podľa autorky je detská kresba jedným z najvhodnejších prístupov k poznaniu osobnosti. Je možné ju využívať pri testovaní kognitívnej úrovne či vedomostí a vnímania vlastného tela a jeho umiestňovania v priestore. Nasleduje štádium vizuálneho realizmu, v ktorom dieťa začína kresliť postavy a tváre z profilu najmä to, čo v skutočnosti vidí. Až po dvanástom roku života je dieťa schopné zobraziť priestor a jeho kresby sú detailne prepracované.

Faktory ovplyvňujúce výtvarnú ontogenézu

Z uvedených štádií vyplýva, že výtvarná ontogenéza závisí jednak na rozvoji kognitívnych schopností dieťaťa, ale tiež na rozvoji motoriky, senzomotorickej koordinácie a v neposlednom rade na rozvoji exekutívnych (riadiacich) funkcií. Tieto funkcie riadia kogníciu a teda umožňujú plánovanie činností, dodržiavanie jednotlivých krokov pri ich realizácii, schopnosť kontrolovať a opravovať postup, ovládať pozornosť či efektívne využívať čas a priestor. V rámci úrovne kognitívnych funkcií, je výtvarná činnosť podmienená schopnosťou chápať a používať symboly. Kreslenie predpokladá zvládnutie grafomotorických procesov, teda dosiahnutie určitej úrovne jemnej motoriky a senzomotorickej koordinácie. Na jej úrovni sú potom závislé aj formálne znaky kresby.

Špecifiká kresby detí s vývinovými poruchami učenia a správania

Deti s vývinovými poruchami učenia a správania pri kreslení často na ceruzku silno tlačia a kreslia pomerne veľké obrázky, pretože nie sú schopné dostatočne ovládať pohyb ruky. Výtvarný proces si vyžaduje od dieťaťa schopnosť plánovať, kontrolovať a riadiť jednotlivé pohyby. Dôležitá je pri ňom aj koncentrácia pozornosti a kapacita pamäti, pretože umožňuje dieťaťu zapamätať si, čo chce nakresliť. Deti s vývinovými poruchami učenia a správania majú problém sa na výkon sústrediť a nedokážu riadiť jednotlivé výtvarné aktivity, čo sa prejavu v zníženej kvalite výkonu.

Faktory ovplyvňujúce vývin kresby u detí s vývinovými poruchami

M. Lhotová a E. Perout si kladú otázku, či existujú aj ďalšie faktory uplatňujúce sa v procese tvorby a či vývin kresby nemôže prebiehať inak ako lineárne. Deti s vývinovými poruchami učenia a správania tvoria špecifickú skupinu. Možno predpokladať, že nepresnosti v ich výtvarných prácach sú dôsledkom ich motorickej neobratnosti a nedostatočnej vizuomotorickej koordinácie. Tieto deti nemajú dostatočnú trpezlivosť k tomu, aby úlohu vykonali dostatočne precízne, často ju nedokončia a dokonca i prehliadnu. Spravidla konajú impulzívne, nie sú schopné plánovať, prejavujú zníženú schopnosť koordinácie jednotlivých pohybov ruky a to má za následok nižšie úroveň ich kresby. Medzi časté znaky v kresbách detí s vývinovými poruchami učenia a správania patria: neprimerané prepojenia časti tela, deformovaný obrázok, častá perseverácia, neadekvátne umiestnenie obrázku na papieri, čmáranie, škrtanie, machule.

Projektívne techniky a kresba v diagnostike

Analýza kresby získala nový rozmer s poznaním, že podobne ako aj ostatné správanie človeka, poskytuje informácie o emocionálnom prežívaní, osobnosti a vzťahoch dieťaťa. V psychologickej diagnostike a psychoterapii, vrátane arteterapie, sa v posledných desaťročiach rozvíja projektívna diagnostika a jej neoddeliteľné súčasti - projektívne techniky. Projektívne techniky sú metódy založené na skúmaní osobnosti pomocou neuvedomelých, projektívnych procesov, ktoré odhaľujú emócie, priania, názory a povahové rysy vyšetrovanej osoby. Kreslenie je pre deti príjemnou a príťažlivou činnosťou, ktorá eliminuje strach či nechuť výtvarne sa vyjadriť. Dieťa tu odhaľuje obsahy, o ktorých by sa mu inak nevypovedalo ľahko alebo preto, že sa mu ešte nedostáva slov. Kresba môže poskytnúť orientačný odhad úrovne vývinu rozumových schopností, predovšetkým v predškolskom a mladšom školskom veku. V kresbe sa odrážajú aj niektoré osobnostné charakteristiky dieťaťa, predovšetkým emočne ladená kvalita sebahodnotenia, ale i postoje k druhým ľuďom.

Grafické projektívne metódy: Test kresby ľudskej postavy, rodiny a začarovanej rodiny

Medzi grafické projektívne metódy patrí Test kresby ľudskej postavy, Test kresby rodiny, Test kresby začarovanej rodiny a iné. Test kresby ľudskej postavy sa používa ako metóda na orientačné hodnotenie rozumových schopností dieťaťa. V tomto teste sa predpokladá, že dieťa sa identifikuje s nakreslenou postavou a prisudzuje jej také vlastnosti a znaky, aké má samo. Test kresby rodiny je možné vnímať ako symbolické spracovanie konštelácie primárnej sociálnej skupiny - rodiny, tak ako ju dieťa vníma a prežíva a ako hodnotí jej jednotlivých členov. Test kresby začarovanej rodiny je veľmi užitočná projektívna metóda, ktorú začali používať Matějček a Strohbachová (1981). Symbolické vyjadrenie jednotlivých postáv si dieťa nemusí uvedomiť, a tak je schopné vypovedať na papieri informácie, ktoré by ťažko verbalizovalo.

Arteterapia ako liečba umením

Arteterapia sa veľmi často spája s výtvarným umením. Pre splnenie svojho cieľa využíva prostriedky, ktorými sú kresba, maľba, modelovanie, sochárstvo, grafika či tvorba masiek. Cieľom arteterapie je pomáhať tam, kde slová nemôžu alebo nedokážu pomenovať to, čo trápi dušu alebo telo človeka. Arteterapia sa úspešne využíva pri diagnostike psychických a fyzických ťažkostí a liečbe najrozličnejších ochorení.

Význam a uplatnenie arteterapie

Využitie arteterapie je naozaj široké. Táto diagnostická a terapeutická metóda dokáže analyzovať povahové rysy človeka. Podieľa sa na vnútornom obohatení človeka, jeho vzdelávaní a rozvoji. Správne aplikovanie arteterapie uvoľní stres. Pre mnohých je táto metóda vďačným relaxačným prostriedkom. Rovnako dobre sa uplatňuje pri liečbe ľudí s psychickým alebo telesným postihnutím. Arteterapiu využívajú odborníci pri komunikácii s deťmi v predškolskom a ranom školskom veku, pretože navodiť slovný prejav neznámeho a dieťaťa je často veľmi ťažké. Detský obrázok je malým umeleckým dielom, spôsobom sebavyjadrenia. Existujú metódy arteterapie, ktoré pomáhajú deťom s poruchami reči, sluchu, problémami v učení, ale aj zdravotnými ťažkosťami v podobe astmy.

Arteterapia u detí

Pre detský vek je charakteristické, že dieťa nedokáže prostredníctvom verbálnej komunikácie vyjadriť to, čo vie prostredníctvom hry, kresby alebo pohybu. Deti dokážu prostredníctvom výtvarných dielok vyjadriť svoj vnútorný svet. Často pri diagnostike a terapii detí nestačí len samotné využitie arteterapie. Preto sa táto metóda kombinuje s autogénnym tréningom (u starších detí), terapiou hrou, liečbou prostredníctvom rôznych bábok, psychogymnastikou alebo psychodrámou.

Individuálna a skupinová arteterapia

U detí s poruchami správania prichádza najčastejšie na rad kresba s názvom Moja rodina. Deti dokážu prostredníctvom takejto kresby veľa vypovedať o členoch svojej rodiny i jeho postavení v nej. Ak dieťa v tejto téme zobrazí predovšetkým nábytok a nie ľudské postavy, svedčí to o nedostatočnom fungovaní rodiny resp. o neplnení jej skutočného poslania. V niektorých prípadoch deti na obrázku jasne nakreslia konflikty, ktorých sú svedkom v bežnom živote (hádky rodičov, bitky a pod.). Deti s úzkostnými poruchami alebo poruchami správania dokážu vyjadriť svoje úzkostné pocity práve prostredníctvom kresbičky. Rovnako aj deti, ktoré majú problémy v škole, vedia svoje pocity jasne preniesť na papier. Kreslia konkrétne konflikty prebiehajúce v škole i doma.

Arteterapia v praxi

V súčasnosti sa najčastejšie výtvarné techniky využívajú na uľahčenie vyjadrovania pocitov klienta. Terapeutovi umožňujú rozpoznať niektoré osobnostné rysy klienta, ktoré by boli inak ťažko prístupné. Psychoterapeutickému procesu môže arteterapia dodať ďalší rozmer a tým ho aj výrazne obohatiť. Arteterapia sa využíva pri práci s klientmi, ktorý sa ťažko slovne vyjadrujú, napríklad u ľudí trpiacimi psychózami, detí, dospievajúcich, mentálne postihnutých a starších ľudí. Arteterapia sa uplatňuje aj u smrteľne chorých pacientov v paliatívnej starostlivosti. Arteterapia napomáha zmierniť pocity úzkosti, k úľave pri depresii a k celkovej kognitívnej a psychickej stimulácii.

Arteterapia ako preventívna výchova a relaxačná činnosť

Niektorí autori odporúčajú využívať arteterapeutické metódy v školskej praxi ako preventívnu výchovu. Zmysel vstupu atreterapie do výchovy vidia v kultivácii emocionálnej a hodnotovej sféry detského vnútorného sveta. S rastúcimi nárokmi dnešnej doby, nadobúda arteterapia význam aj ako relaxačná a stres uvoľňujúca činnosť. Ponúka únik do iného sveta, kde sa dá odpútať od denných starostí. Slúži na ventiláciu pocitov hnevu, depresie, úzkosti ale aj radosti.

tags: #vývin #kresby #u #mentálne #postihnutých #štádiá