Vyvlastnenie, Asanačné Práce a Zákon: Hľadanie Rovnováhy Medzi Verejným Záujmom a Vlastníckym Právom

Vlastnícke právo je jedným zo základných pilierov právneho štátu, garantované aj Ústavou Slovenskej republiky. Článok 20 ústavy jasne hovorí: "Každý má právo vlastniť majetok." Avšak, toto právo nie je absolútne a môže byť obmedzené v nevyhnutných prípadoch. Druhý odsek tohto článku pripúšťa "Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu." Tieto slová otvárajú rozsiahlu diskusiu o tom, čo je verejný záujem, aká je "nevyhnutná miera" obmedzenia a čo sa považuje za "primeranú náhradu".

Ústavné Princípy a Základné Ľudské Práva

Článok 13 odsek 4 Ústavy SR hovorí: "Pri obmedzovaní základných ľudských práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel." Znamená to, že akékoľvek obmedzenie vlastníckeho práva, vrátane vyvlastnenia, musí byť starostlivo zvážené a musí rešpektovať podstatu tohto práva. To, že sa existujúce pravidlá dajú zneužiť alebo obísť, je alarmujúce.

Vyvlastňovanie v Kontexte Výstavby a Rozvoja

V posledných rokoch sa otázka vyvlastňovania dostáva do popredia najmä v súvislosti s výstavbou diaľnic, infraštruktúry a developerskými projektmi. Snahy o zjednodušenie a urýchlenie týchto procesov často narážajú na ústavné práva vlastníkov a vyvolávajú obavy z ich oslabovania.

Snahy o Zrýchlenie Výstavby a Oslabenie Majetkových Práv

Návrhy zákonov, ktoré majú zjednodušiť výstavbu diaľnic, často vyvolávajú pochybnosti aj vo vládnej koalícii. Partneri sa zhodujú, že štát by mal ľahšie presadzovať svoje plány, aj za cenu výrazného oslabenia majetkových práv občanov. Predseda SNS Ján Slota sa vyjadril, že mu neprekáža, že by štát staval na cudzích pozemkoch a búral súkromné stavby. HZDS súhlasí s novým návrhom, vyvlastneným však treba "riadne a čestne zaplatiť". Stavať by sa vraj mohlo na nevyrovnaných pozemkoch, ak by sa štát zaručil, že majiteľa primerane odškodní. Predseda ústavnoprávneho výboru za Smer Mojmír Mamojka má pochybnosti o návrhu. "Úmysel je dobrý, ale právne je to do určitej miery diskutabilné. Verím, že sa o návrhu ešte bude diskutovať." Hovorca ministerstva spravodlivosti uviedol, že materiál pozorne preštudujú. "Hoci výstavbu diaľnic považujeme za jasnú prioritu, nemôže sa tak stať, pokiaľ by došlo k porušeniu ústavou zaručených vlastníckych práv." Advokátka Eva Kováčechová, ktorá spolupracuje s Centrom pre práva občanov Via Iuris, povedala, že návrh je jedna veľká katastrofa a je to krok späť - do komunizmu. Richard D r u t a r o v s k ý z občianskej iniciatívy Za spravodlivé vyvlastňovanie povedal, že zákon má riešiť sedem konkrétnych stavieb, ale snaží sa riešiť aj otázky, ktoré sú všeobecné. Štát si tak chce podľa neho nechať otvorené dvierka, aby mohol v budúcnosti do prílohy zákona "doplňovať ďalšie stavby", ktoré bude považovať za strategické a ktoré bude chcieť stavať v špeciálnom režime.

Proces Vyvlastňovania a Územné Plánovanie

V súčasnosti pred začatím stavby prebieha proces, ktorý má tri stupne. Po schválení územného plánu obce musí prebehnúť územné konanie. V územnom konaní sa určia pozemky, ktorých sa stavba dotkne a začne sa majetkové vyrovnanie. V prípade, že nie je možná dohoda o vyrovnaní a stavba spĺňa účel vyvlastnenia, prebehne druhý stupeň celého procesu, a to vyvlastnenie. Usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom je totiž nutné na to, aby v záverečnej fáze v stavebnom konaní mohol stavebný úrad vydať stavebné povolenie a investor mohol následne začať s výstavbou. Podľa návrhu zákona chce štát zo stavebného konania vypustiť územné rozhodnutie, lebo pre vydanie stavebného povolenia má stavebnému úradu stačiť územný plán zóny, prípadne územný plán obce. Kováčechová si myslí, že v takom prípade občania stratia právo podať pripomienky, napríklad o umiestnení diaľnice, nebude sa posudzovať vplyv stavby na životné prostredie či súlad stavby s územným plánom. Ministerstvo argumentuje tým, že sa vo väčšine obcí už územné plány schvaľujú a sú v nich "spracované všetky konflikty v území na základe prerokovania s dotknutými orgánmi, obcami a obyvateľmi". Ak nebude schválený územný plán zóny rezort dopravy navrhuje, aby sa konanie o umiestnení stavby a stavebné konanie na vydanie stavebného povolenia spojili do jedného konania. "Spojené konanie je dnes možné iba pri drobných stavbách, akými sú rodinné domy," upozorňuje D r u t a r o v s k ý. "Občania stratia ústavou garantované právo na rozhodovanie o verejných veciach, a zároveň sa budú porušovať aj medzinárodné záväzky krajiny," povedala Kováčechová. Slovensko je totiž signatárom Aarhuského dohovoru, ktorý garantuje verejnosti prístup k informáciám, účasť na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia. Ministerstvo obchádza aj ďalšiu fázu stavebného konania - vyvlastňovacie konanie. "Dôležité bude iba stavebné konanie, vyvlastnenie môže prebiehať paralelne alebo aj neskôr," doplnila advokátka. Súčasťou spojeného konania sú aj asanačné práce. Investor, ak získa stavebné povolenie, môže začať stavať aj na pozemkoch, ktoré nemajú usporiadané majetkové vzťahy. Advokát Ernest Valko pre SME povedal, že v takomto prípade ide "jednoznačne o porušenie ústavného práva na vlastníctvo majetku".

Prečítajte si tiež: Podmienky vyvlastnenia

Verejný Záujem: Neurčitý Pojem a Kritická Diskusia

Samotný pojem verejného záujmu je z právneho hľadiska takzvaným neurčitým pojmom. Verejný záujem nemá v zákone definovaný explicitný obsah a musí sa posudzovať v konkrétnej situácii, na mieste a v čase. Veľké urbanistické a architektonické plány, pre ktoré je nevyhnutné vyvlastniť pozemky či objekty, by preto mali byť podrobené kritickej verejnej diskusii o tom, či sú prínosom pre konkrétny priestor a spoločnosť.

Historický Kontext Vyvlastňovania a Asanácie

Za prelomové legislatívne opatrenie pre územie dnešného Slovenska možno považovať Krajinský zákonník z roku 1868, ktorý v § 90 článku 55 definuje „vycudzenie (expropriáciu)“ pozemkov. Už tu je uvedené, že základným kritériom pri rozhodovaní o vyvlastnení bol ohľad na „obecné dobro“. Modernizácia a zlepšenie životných podmienok v mestách, ktoré rezonovali v medzinárodnej diskusii druhej polovice devätnásteho storočia, boli presadzované prostredníctvom novej lekárskej disciplíny verejného zdravotníctva a hygieny. V architektúre a urbanizme boli definované pojmom asanácie, tiež prevzatej z lekárskej vedy, avšak nedostali sa do všeobecnej uhorskej legislatívy. Túžba po veľkorysej prestavbe menších miest sa neobjavovala podobne komplexne ako v hlavnom meste, nielen kvôli rádovo nižším finančným zdrojom, ale aj kvôli neschopnosti legálne zabezpečiť vyvlastnenie. Príkladom môžu byť divoké diskusie o rozšírení bratislavského nábrežia na začiatku dvadsiateho storočia. Napriek lokálnej politickej vôli, podpore štátu a nedávnej regulácii dunajského brehu sa nepodarilo vyvlastniť niekoľko objektov tesne vysunutých k dunajskému nábrežiu a vytvoriť vďaka tomu širšiu cestu a promenádu medzi vodnými kasárňami a Vydricou. Antal Palóczi, autor regulačného plánu, presadzoval rozšírenie nábrežia pre blaho domácich i návštevníkov mesta, ale predovšetkým ako dopravnú nevyhnutnosť. Priorita dopravnej infraštruktúry vo vyvlastňovacej legislatíve sa nezmenila ani po vzniku medzivojnového Československa. Pribudla však oblasť obytných a verejných budov definovaných v zákone č. 20 z roku 1919, ktorý reagoval na bytovú núdzu po vzniku nového štátu. Nasledovalo úsilie budovať verejné stavby, úrady, inštitúcie a ubytovania pre úradníkov nového štátu. Diskusie o asanácii pre vznik sídla vlády sa rozhoreli predovšetkým v priestore Námestia slobody a lokalite ruiny Bratislavského hradu a Podhradia. Štát inicioval architektonické súťaže na vládnu budovu či štvrť, ktoré mali posvätené odbornými porotami pred verejnosťou legitimizovať obecný záujem na vyvlastnení pozemkov. Veľkolepé plány zo súťaže na budovu Zemského úradu na Námestí slobody z roku 1929 a o necelú dekádu neskôr na budovu Krajinského úradu na hradnom kopci sa však nepretavili do reality. Liberálny demokratický systém medzivojnového Československa nepristúpil k direktívnym opatreniam. Viacero prípadov dlhých súdnych konaní, ktoré nakoniec rozhodli v prospech ochrany súkromných vlastníkov, neumožnilo realizovať veľkolepé plány.

Vyvlastňovanie Počas Vojnovej Slovenskej Republiky a Socializmu

Dňa 3. júla roku 1940 sa na sneme Slovenskej republiky schválil zákon č. 177 o vyvlastnení nehnuteľností (práv) na diela verejného záujmu, na ciele stavebného ruchu a o všeobecnom stavebnom družstve. Podľa zákona mali obce vymedziť asanačné územia, na základe ktorých mohli získať štátnu podporu na financovanie vyvlastňovania. Pri určovaní hraníc asanačných území začala zohrávať stále väčšiu úlohu expertízia urbanistov a architektov. V Bratislave boli schválené dve asanačné územia: hrad s Podhradím a Námestie slobody, išlo teda o horúce témy medzivojnových urbanistov od prvých návrhov územných plánov Bratislavy. Počas vojny tu štát zorganizoval veľké medzinárodné súťaže (Univerzitné mesto na Bratislavskom hrade 1942 a Vládna štvrť na Námestí slobody 1943). Internát v Horskom parku, či Ľudová štvrť v okrajových častiach Bratislavy vznikali takpovediac na bezproblémovej zelenej lúke. Asanáciu „židovne“ v Podhradí a jej nahradenie modernou obytnou zástavbou, ktorou sa vystatovali ľudácki politici, ako i úradníci, nakoniec neuskutočnili. Nie však kvôli problémom s vyvlastnením. Naopak, schválená protižidovská legislatíva dovoľovala štátu nakladať s majetkami židov bez zásadných obmedzení. Socialistický režim v Československu dával nádej urbanistom, že budú môcť tvoriť mestá. Ich expertíza sa stala do veľkej miery podkladom povojnovej premeny miest. Problematika vyvlastnenia však nebola vymazaná z legislatívy, vytratila sa z nej len časť o verejnom záujme, pretože ten bol automaticky chápaný ako záujem štátu, keďže vyvlastňovať sa smelo len pre projekty zaradené do štátnych päťročných plánov. Až stavebný zákon z roku 1976 vrátil do témy vyvlastnenia pojem verejného záujmu, pričom najpresnejšie zo všetkých predchádzajúcich zákonov špecifikoval konkrétne oblasti výstavby a starostlivosti o krajinu, ktoré spĺňali verejný záujem.

Súčasná Legislatíva a Nové Stavebné Zákony

Zákon č. 50 z roku 1976 platí dodnes (nedávno schválené nové stavebné zákony budú platiť až od roku 2024), a patrí medzi tie s najväčším počtom novelizácií, keďže ho dopĺňali ešte aj v priebehu socializmu. V roku 1987 doplnili úvodný paragraf časti o vyvlastňovaní odsekom m) o zachovaní a riadnom užívaní kultúrnej pamiatky podľa osobitných predpisov. Tento doplnok bol do zákona uvedený v súvislosti s novým pamiatkovým zákonom. Pravdepodobne reagoval aj na súdobú zvýšenú citlivosť verejnosti na ochranu pamiatok, nakoniec v tom istom roku samizdatovo vydal Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny odbornú analýzu Bratislava nahlas, ktorej veľká časť bola zameraná na opis stavu pamiatok. Uvádzalo sa tu, že „presun majetkoprávnych vzťahov v oblasti historických objektov vyvolal dlhodobé zanedbávanie údržby“. Doplnok do stavebného zákona tak mieril predovšetkým na verejných vlastníkov, ktorí popri masovej výstavbe sídlisk zlyhávali pri starostlivosti o existujúce historické diela a mestské územia.

Developeri, Investície a Verejný Záujem

Sentiment za autoritárskym prístupom sa opäť vracia do verejného priestoru aj v oblasti výstavby a plánovania. Nie je za ním však ľútosť za silným postavením expertov, urbanistov a architektov pri plánovaní mesta, ale prenechanie väčšej slobody investorom, ktorí najlepšie vedia ako využiť ekonomický potenciál mesta. Takéto chápanie rozvoja mesta prostredníctvom voľných developerských rúk ilustruje nielen v úvode spomínaný zákon o osvedčení významnej investície.

Prečítajte si tiež: Obrana proti vyvlastneniu

Prípad Významných Investícií v Bratislave

V Bratislave mohol nastať významný boom, tieto investície mohli skokovo posunúť hlavné mesto dopredu. Tak sa na konci roku 2017 pre časopis Trend vyjadril vtedajší podpredseda vlády pre investície, Peter Pellegrini, keď na brífingu zverejnili rozhodnutie spoločnosti J&T a HB Reavis stiahnuť žiadosť o osvedčenie o štatúte významnej investície pre svoje projekty v Bratislave. Štatút významnej investície, schválený zákonom č. 175 v roku 1999 mal byť určený na „zjednodušenie usporiadania vlastníckych vzťahov, potrebných na prípravu stavieb, ktoré sú významnou investíciou” a bol posledným dodatkom k časti stavebného zákona ustanovujúcej podmienky vyvlastnenia. O necelé dve dekády neskôr usilovali J&T a HB Reavis, najvplyvnejší developeri na Slovensku, o získanie tohto štatútu pre klasické investičné projekty: výstavbu bytov, kancelárií a komerčných priestorov. Okrem preinvestovania miliónov eur a vytvorenia množstva pracovných miest developeri argumentovali tým, že plánujú vybudovať nové dopravné infraštruktúry, čím údajne spĺňajú kritérium verejného záujmu. V prípade J&T to boli nové vetvy električky smerujúce k ich vlastným novým projektom na oboch brehoch Dunaja (Eurovea 2 a Nové Lido) a v prípade HB Reavis rozsiahle záchytné parkovisko prepojené opäť s ich vlastnými projektmi nákupného centra a autobusovej stanice na Nivách prostredníctvom lanovky. Zameraním žiadosti na výstavbu dopravnej infraštruktúry poukázali developeri na oblasť vyvlastňovania, ktorá ako jediná nie je verejnosťou spájaná so znárodňovaním počas socializmu.

Angažovaná Verejnosť a Ochrana Hodnôt

Pravdou však je, že často práve tí „krikľúni“, teda angažovaná verejnosť a odborníci, otvárajú v diskusiách otázku vyvlastnenia. V ich ponímaní má však vyvlastnenie zabrániť špekuláciám vlastníkov a uchovať pamiatkovú hodnotu architektúry či kvality a funkcie verejnej infraštruktúry. Na rozdiel od vyvlastnenia, ktoré developeri vidia ako tabula rasa pre rozvoj zameraný na naštartovanie ekonomických rastových kriviek, angažovaná verejnosť sa usiluje predovšetkým o zabezpečenie adekvátnej starostlivosti o už existujúce urbánne štruktúry i architektúru a vo svojej podstate vzdoruje ekonomizujúcemu pohľadu na svet.

Prečítajte si tiež: Vyvlastnenie pozemku - sprievodca

tags: #vyvlastnenie #asanacne #prace #zakon