Vyživovacia povinnosť voči plnoletému dieťaťu: Podmienky a aspekty

Úvod

Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom je komplexná téma, ktorá sa mení s vekom a schopnosťami dieťaťa. Na Slovensku, rovnako ako aj v iných krajinách, táto povinnosť nekončí automaticky dosiahnutím plnoletosti. Tento článok sa venuje podmienkam a aspektom vyživovacej povinnosti voči plnoletému dieťaťu, pričom zohľadňuje rôzne životné situácie a súdnu prax.

Základné princípy vyživovacej povinnosti

Zákon o rodine hovorí, že obaja rodičia sú povinní prispievať na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. To znamená, že súd pri určovaní výšky výživného prihliada na odôvodnené potreby dieťaťa, ako aj na schopnosti a možnosti rodičov.

Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine platí, že vyživovacia povinnosť rodiča voči svojmu dieťaťu trvá dovtedy, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť. Nie je teda rozhodujúci vek dieťaťa a ani to, či študuje alebo nie. Dôležité je, či je schopné sa samé živiť.

Kedy vyživovacia povinnosť trvá?

Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá do času, pokiaľ dieťa nie je schopné samé sa živiť. Táto okolnosť je individuálna. Dieťa môže byť schopné sa samostatne sa živiť po ukončení strednej školy (ak mu to podmienky na trhu práce umožňujú), alebo prípadne až po ukončení štúdia na vysokej škole. Aj v prípade, ak by sa rozhodol pre doktorandské štúdium, vyživovacia povinnosť zanikne zahájením druhého stupňa vysokoškolského štúdia. Ak by sa po ukončení štúdia nezamestnal, vyživovacia povinnosť netrvá, nakoľko už bude schopný sám sa živiť.

Časté sú prípady detí objektívne neschopných samostatne sa živiť (z dôvodu hendikepu, postihnutia), tu trvá vyživovacia povinnosť aj po skončení štúdia. Pokiaľ však máte možnosť sa zamestnať a máte aj schopnosti pracovať, potom vyživovacia povinnosť zaniká. Obyčajne externí študenti majú možnosť zamestnať sa (hoci aj brigádne) a tak si zabezpečovať živobytie.

Prečítajte si tiež: Stará Ľubovňa: Náhradné výživné

Štúdium ako faktor predĺženia vyživovacej povinnosti

Súdna prax zaujala stanovisko, že ak dieťa študuje dennou formou vysokú školu, vyživovacia povinnosť trvá až do času dosiahnutia druhého stupňa vysokoškolského vzdelania (získanie titulu MUDr./MDDr./Mgr./Ing. a pod.) za predpokladu, že sa pripravuje sústavne (bez prerušenia).

Je potrebné odlíšiť prípady rozhodovania o výživnom, keď sa jedná o maloleté dieťa, resp. dokonca o dieťa vykonávajúce povinnú školskú dochádzku. V týchto prípadoch musí byť priznávanie výživného zodpovedajúceho odôvodneným potrebám dieťaťa, samozrejme pravidlom. Pokiaľ plnoleté dieťa študuje už na druhej škole toho istého stupňa (strednej alebo vysokej), ktorá na predchádzajúcu školu úplne jednoznačne nenadväzuje, je namieste sa zaoberať najmä tým, či skutočne ide o racionálnu prípravu na budúce povolanie, či aktuálne študovaná škola má zodpovedajúcu kvalitu (napríklad z hľadiska uplatnenia absolventov), či zvyšuje jeho šance na uplatnenie na trhu práce a neposlednom rade aj tým, či sa dieťa tomuto štúdiu venuje s dostatočnou starostlivosťou, teda či nedosahuje neprimeraného množstva absencií (rozumne vysvetliteľných a doložených) a či dosiahnuté študijné výsledky potvrdzujú jeho skutočný záujem o zvolený odbor. Pokiaľ študuje dieťa na súkromnej škole, je potrebné zaoberať sa tým, aké boli dôvody, aby vedľajší účastník študoval súkromnú školu, teda školu zaťaženú školným a nie podobne zameranú verejnú strednú školu (bezplatnú).

Zdravotné postihnutie a trvanie vyživovacej povinnosti

Ak dieťa nenadobudne schopnosť samostatne sa živiť, napríklad z dôvodu plnej invalidity, vyživovacia povinnosť rodičov bude trvať po dobu celého jeho života. Objektívna nemožnosť dieťaťa živiť sa samostatne z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia vedúceho až k pozbaveniu spôsobilosti na právne úkony, nemôže byť pričítaná na ťarchu tohto dieťaťa v tom zmysle, že by po priznaní sociálnych dávok už nemalo mať právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov (a že by nemalo mať právo na výživné zo strany rodiča). Takto znevýhodnené dieťa si svoje postihnutie nespôsobilo a naopak potrebuje pomoc po všetkých stránkach, aby jeho život bol čo najviac znesiteľný v rámci už tak značne obmedzených možností. Dôsledky (aj majetkové, t. j. vyživovacia povinnosť) takéhoto postihnutia dieťaťa preto musia ísť na ťarchu toho, kto (ako racionálna bytosť) dieťa na svet, dobrovoľne a pri vedomí si všetkých možných dôsledkov, priviedol, teda rodiča, pokiaľ to samozrejme jeho majetkové možnosti objektívne umožňujú.

Zánik a zrušenie vyživovacej povinnosti

V prípade, ak je dieťa schopné sa samé živiť povinný rodič musí podať návrh na zrušenie výživného, to znamená, že schopnosť dieťaťa sa samé živiť automaticky nespôsobuje zánik vyživovacej povinnosti rodičov.

Čo sa týka spôsobu ukončenia vyživovacej povinnosti, pokiaľ bola táto určená rozhodnutím súdu, potom je potrebné podať návrh na zrušenie výživného na súd príslušný podľa trvalého pobytu oprávneného na výživné.

Prečítajte si tiež: Všetko o výživnom, invalidnom dôchodku a nárokoch po 18-tke

Spätné zrušenie alebo zníženie výživného

Ak súd zistí, že je nárok na výživné dôvodný, môže sa zaoberať znížením výživného vtedy, ak by ho otec navrhoval a patrične odôvodňoval. Znížiť výživné je však možné len pre budúce obdobia a nie spätne. Navyše, ak od momentu posledného určenia výživného na syna nedošlo na strane otca k zmene jeho majetkových pomerov alebo ak mu nepribudla žiadna ďalšia vyživovacia povinnosť, potom nie je dôvod na zníženie výživného.

Určovanie výšky výživného

Určenie výšky vyživovacej povinnosti vychádza zo skutočnosti, že obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Z uvedeného je zrejmé, že vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu majú obaja rodičia dieťaťa, pričom platí, že súd individuálne skúma schopnosti, možnosti a majetkové pomery každého z rodičov.

Dôležité je upozorniť na skutočnosť, že pod pojmom „svojich schopností a možností“ sa nerozumie len čistý priemerný mesačný príjem rodiča (mzda a ostatné príjmy za predchádzajúci kalendárny rok), ale súd komplexne posudzuje schopnosti a možnosti rodiča. Je tomu tak z dôvodu, aby sa rodič nemohol zbavovať (prípadne znižovať) vyživovacej povinnosti voči dieťaťu napríklad tým, že prijme finančne nevýhodnejšie zamestnanie alebo sa stane dobrovoľne nezamestnaným, prípadne sa zbavuje svojho majetku. Súd pri určovaní výšky výživného skúma aj majetkové pomery rodičov a to opäť individuálne u každého z nich. Majetkové pomery sa preukazujú napr. listami vlastníctva, výpisom z bankových účtov, výpisom z evidencie motorových vozidiel ako aj inými listinami alebo inými dôkazmi. Smerodajná pre určenie výživného je životná úroveň rodičov. Zákon o rodine ustanovuje, že dieťa má právo sa podieľať na životnej úrovni rodičov.

Pri určení výšky vyživovacej povinnosti súd vychádza z vyčíslenia celkových nákladov na dieťa a to tak, aby výška výživného pokrývala oprávnené potreby dieťaťa ku dňu rozhodovania o výške výživného. Celkové mesačné náklady na dieťa predstavujú všetky náklady (výdavky), ktoré zabezpečujú aspoň základné potreby dieťaťa ako napríklad strava, ošatenie, zdravotná starostlivosť, školská dochádzka a podobne na kalendárny mesiac. Samozrejme, ak to dovoľujú majetkové pomery rodičov, dieťa má nárok aj na ďalšie plnenia zo strany rodičov napríklad výlety, športové aktivity a podobne. Jednotlivé náklady na dieťa sa spočítajú tak, že pravidelné mesačné platby ako strava, školné, zdravotnícke potreby sa započítajú do mesačných nákladov na dieťa v celosti, ostatné nepravidelné platby ako napríklad kúpa ošatenia, športových potrieb sa rozpočítajú tak, aby bolo možné určiť ich výšku na jeden kalendárny mesiac. To, v akej miere sa bude každý z rodičov podieľať na celkových nákladoch na dieťa určujú majetkové pomery rodiča, jeho životná úroveň. Súd prihliada aj na ďalšie vyživovacie povinnosti, ktoré rodič má k iným deťom.

Princíp potencionality príjmov

Pri uplatnení princípu potencionality príjmov osoby povinnej platiť výživné oprávnenej osobe súd neprihliada len na skutočné (faktické) príjmy povinného, ktoré dosahuje v čase vyhlásenia rozsudku, ale vychádza z jeho potenciálnych príjmov, to znamená príjmov, ktoré povinný (potenciálne) mohol mať vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, schopnosti, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zamerania, prax, jazykové znalosti, dopyt na trhu práce. Tento princíp sa uplatňuje aj vtedy, keď povinný svojím konaním berie na seba neprimerané majetkové riziká, zahŕňajúce aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, prípadne vedie až k strate jeho príjmu a tým aj k strate možnosti platiť výživné. Na zníženie (stratu) príjmu povinného súd prihliada len v prípade jednoznačného preukázania takého dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia povinného.

Prečítajte si tiež: Praktický sprievodca: Náhradné výživné

Výživné a sociálne dávky

Prídavok na dieťa je štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva rodičovi či inej oprávnenej osobe na výchovu a výživu nezaopatreného dieťaťa. I keď povinnosť prispievať na výživu maloletých majú predovšetkým rodičia a vyplácanie prídavkov na deti nenahradzuje plnenie tejto povinnosti, predsa len (aj úradmi alebo inštitúciami iných štátov) vyplácané rodinné prídavky (rodinné dávky, vyrovnávacie dávky alebo ich doplatok) môžu sčasti uhradiť odôvodnené potreby maloletého dieťaťa. Súd pri určovaní výšky výživného na maloleté dieťa musí preto prihliadať aj na to, do akej miery sú potreby maloletého hradené z takýchto zdrojov.

tags: #vyživovacie #povinnosti #voči #plnoletému #dieťaťu #podmienky