Eutanázia zdravotne postihnutých počas druhej svetovej vojny: Nacistické korene a dlhé tiene

Eutanázia, definovaná ako úmyselné usmrtenie osoby, ktorej život nie je považovaný za hodný žitia, je témou, ktorá vyvoláva rozsiahle diskusie a kontroverzie. Historický kontext eutanázie, najmä počas druhej svetovej vojny, vrhá temný tieň na túto problematiku. Nacistické Nemecko sa dopustilo rozsiahlych zločinov proti ľudskosti v mene rasovej hygieny a eugeniky, pričom eutanázia zdravotne postihnutých bola jedným z najstrašnejších prejavov tejto ideológie.

Historický kontext a ideologické základy

V 19. a 20. storočí, pod vplyvom sociálneho darwinizmu a eugeniky, sa začalo hovoriť o eutanázii v dnešnom zmysle slova. Nacistickí propagandisti označovali všetkých, ktorí nezapadali do mustry čistého príslušníka bájnej árijskej rasy, za "podľudí". Pre vytvorenie ríše "nadľudí" bolo najskôr potrebné eliminovať "podľudí".

Nacistická eugenika a rasová hygiena

Nacistická ideológia bola založená na presvedčení o nadradenosti árijskej rasy a potrebe očistiť nemecký národ od "degenerovaných" prvkov. Eugenika, veda o "zlepšovaní" ľudskej populácie prostredníctvom selektívneho chovu, sa stala kľúčovým nástrojom nacistickej rasovej politiky.

Eliminácia "bezcenných životov"

Nacisti považovali osoby s telesným a duševným postihnutím za "bezcenné životy", ktoré zaťažujú spoločnosť a ohrozujú rasovú čistotu nemeckého národa. Už od uchopenia moci v roku 1933 sa nacisti všemožne usilovali o elimináciu týchto "podľudí".

Akcia T4: Program nacistickej eutanázie

Akcia T4 bol krycí názov pre program systematického vraždenia osôb s telesným a duševným postihnutím v nacistickom Nemecku počas druhej svetovej vojny. Názov bol odvodený od adresy Tiergartenstrasse 4 v Berlíne, kde sa nachádzalo sídlo štátnej Ríšskej organizácie pre liečebno-opatrovateľské zariadenia, čo bol eufemizmus pre veliteľstvo celého nacistického eugenického programu eutanázie a potratov. Hlavným organizátorom tohto zločinu bol osobný lekár Adolfa Hitlera, Karl Brandt.

Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad ŤZP

Mechanizmus vraždenia

Obete boli najskôr "vytypované" lekármi ako "beznádejné prípady" v nemocniciach a ústavoch pre psychicky chorých. Následne boli z týchto nemocníc a ústavov po celej krajine privážané vo veľkých transportoch do šiestich miest likvidácie: Grafeneck, Brandenburg, Hartheim, Sonnestein, Bernburg a Hadamar.

Po príchode na miesto ich posledných chvíľ sa museli vyzliecť a boli zavedení do miestnosti určenej na "dezinfekciu". Bola to v skutočnosti plynová komora, ktorá vyzerala podobne ako neskoršie plynové komory z koncentračných táborov. Namiesto vody však zo spŕch prúdil smrtiaci plyn. Deti, ktorých vyzliekanie trvalo dlho alebo sa vyzliecť nechceli, boli neraz bité zdravotnými sestrami alebo im boli šaty strhané.

Počas Akcie T4 bolo zavraždených asi desaťtisíc chorých a hendikepovaných detí a celkový počet obetí akcie nie je úplne zrejmý. Odhaduje sa, že zavraždenie 200-tisíc zdravotne postihnutých Nemcov ušetrilo Tretej ríši 8 miliónov mariek, ktoré mohlo bojujúce Nemecko použiť na tanky, delá a pušky.

Účasť lekárov a vedcov

Celá Akcia T4 by sa zrejme nikdy nezačala, ak by nebolo niekoľkých významných vedcov tých čias, ktorí sa do programu "rasovej očisty" prostredníctvom programu eutanázie zapojili. Išlo najmä o profesora psychiatrie Ernsta Rüdina, profesora Fritza Lenza, profesora Alfreda Ploetza a mnohých iných. Je to varovanie pre dnešný svet, ako veľmi môže byť veda zneužitá k páchaniu zločinov, ak je odtrhnutá od svojich morálno-etických základov.

Obežník Ministerstva vnútra Nemeckej ríše z 18. augusta 1939

Dôležitým dokumentom, ktorý ilustruje rozsah a brutalitu nacistického programu eutanázie, je Obežník Ministerstva vnútra Nemeckej ríše z 18. augusta 1939, určený všetkým pôrodným asistentkám v Nemecku. Na základe neho mali povinnosť nahlásiť úradom zdravotnej starostlivosti narodenie každého dieťaťa, ktoré vykazuje príznaky alebo podozrenie na:

Prečítajte si tiež: Zdravotné postihnutie na Slovensku

1. idiotizmus alebo mongolizmus (najmä prípady súvisiace so slepotou a hluchotou);
2. neproporcionálne malé rozmery hlavy, najmä mozgovej časti lebky;
3. hydrocefalus vysokého alebo pokročilého stupňa;
4. postihnutie akejkoľvek povahy, najmä nevyvinutie celej končatiny, rázštep hlavy a chrbtice, atď.;
5. obrna a Littleova choroba.

Obežník ďalej informoval, že „každej pôrodnej asistentke za vynaloženú prácu pri informovaní úradov prislúcha finančná kompenzácia vo výške 2 ríšskych mariek“.

Takéto dieťa bolo podľa programu Akcie T4 podrobené „odbornému vyšetreniu“ v niektorom z nemeckých zdravotníckych zariadení. Ak boli vyššie uvedené ochorenia potvrdené „ríšskou komisiou“, dieťa bolo odoslané do „špecializovaného zariadenia“, kde bolo usmrtené, zväčša podaním injekcie s koncentrovanou dávkou barbiturátov alebo morfia. Táto vražda bola prevedená ako riadny medicínsky úkon a v zdravotnej dokumentácii bola ako príčina smrti uvedená napr. „srdcová nedostatočnosť“. Lebky takto zavraždených detí boli trepanované, boli z nich extrahované mozgy, ktoré slúžili podľa hodnoverných zdrojov na nemeckých univerzitách na „vedecké účely“ až do konca 80. rokov 20. storočia.

Hadamar: Symbol nacistickej eutanázie

Hadamar, malé nemecké mestečko neďaleko Wiesbadenu, sa počas druhej svetovej vojny stalo synonymom pre program „Aktion T4“. Pôvodne bol založený v roku 1883 ako nápravnovýchovný ústav pre prepustených väzňov, no v novembri 1940 bol prestavaný na zariadenie eutanázie a v suteréne vznikla plynová komora, krematórium a priestory na pitvy.

Medzi januárom a augustom 1941 bolo takto v Hadamare splynovaných a spopolnených viac ako 10 000 dospelých so zdravotným postihnutím, až kým Hitler nevydal 24. augusta 1941 príkaz na zastavenie programu. Dôvody boli pragmatické - príbuzní obetí a dokonca aj niektorí lekári a úradníci šírili správy o tom, čo sa deje v zariadeniach ako Hadamar a odpor verejnosti rástol. Proti vraždeniu chorých sa navyše postavila aj cirkev a Hitler nechcel, aby sa nemecká spoločnosť počas vojny vzbúrila alebo stratila lojalitu.

Aj zariadenie v Hadamare bolo po ročnej prestávke v auguste 1942 znovu aktivované ako centrum eutanázie a vraždenia, no z dôvodu utajenia fungovalo aj ako bežné sanatórium. Obete už viac neboli splyňované, ale usmrcované predávkovaním liekmi alebo vyhladovaním. Zdravotnícky personál denne na mieste vyberal tých, ktorí majú byť zabití - napríklad aj preto, že už neboli schopní pracovať (v záhrade, na poliach, v kuchyni alebo pri údržbe budov). Samotnú vraždu potom vykonával službukonajúci ošetrovateľský personál.

Prečítajte si tiež: Platiteľ zdravotného poistenia: Výsluhový dôchodca

Po prijatí do Hadamaru bola šanca na prežitie takmer nulová. Príbuzným sa o osude ich rodinných príslušníkov systematicky klamalo. Po ich smrti dostávali tzv. „útechové listy“ napísané sekretárkami, ktoré obsahovali nepravdivé informácie o okolnostiach, čase a niekedy aj mieste úmrtia. Ak o to príbuzní požiadali, boli im zaslané urny, ktoré však neobsahovali popol ich zavraždeného člena rodiny. Celkovo má Hadamar na svedomí okolo 15-tisíc životov.

Zamestnanci inštitútu definitívne prestali s usmrcovaním svojich pacientov až krátko pred oslobodením americkými jednotkami 26. marca 1945. Už 8. až 15. októbra 1945 sa však ich trýznitelia postavili spravodlivosti - vo Wiesbadene sa konal tzv. Pred vojenský súd sa postavilo sedem osôb - riaditeľ ústavu, lekári a zdravotné sestry. Traja hlavní obžalovaní boli odsúdení na trest smrti a 15. marca 1946 popravení v Landsbergu.

Dnes je v priestoroch bývalej liečebne pamätník a múzeum, ktoré uchováva spomienku na obete. Návštevník sa môže prejsť miestnosťami, ktoré bývali dejisko obrovskej hrôzy - plynovou komorou, pivnicami i krematóriom - a navštíviť aj cintorín obetí a pamätník sivých autobusov, ktoré sa stali symbolom transportov do centier smrti.

Dôsledky a ponaučenia

Nacistický program eutanázie bol odsúdený ako zločin proti ľudskosti a stal sa symbolom zneužitia medicíny a vedy na ideologické účely. Tento program ukázal, kam až môže viesť dehumanizácia a diskriminácia osôb s postihnutím.

Norimberský kódex

Po druhej svetovej vojne bol vytvorený Norimberský kódex, ktorý stanovuje etické zásady pre lekársky výskum na ľuďoch. Tento kódex bol reakciou na nacistické experimenty na väzňoch koncentračných táborov a zdôrazňuje potrebu informovaného súhlasu, dobrovoľnosti a ochrany účastníkov výskumu.

Dlhý tieň minulosti

Aj napriek odsúdeniu nacistických zločinov a prijatiu etických noriem, téma eutanázie zostáva citlivou a kontroverznou. V niektorých krajinách je eutanázia legálna, avšak za prísnych podmienok. Kritici eutanázie varujú pred možnosťou zneužitia a pripomínajú nacistickú minulosť ako memento.

Súčasné diskusie o eutanázii

V súčasnosti sa diskusie o eutanázii zameriavajú na právo pacienta na sebaurčenie, kvalitu života, utrpenie a dostupnosť paliatívnej starostlivosti. Zástancovia eutanázie argumentujú právom človeka na dôstojnú smrť a ukončenie neznesiteľného utrpenia. Odporcovia eutanázie zdôrazňujú hodnotu ľudského života, lekársku etiku a možnosť zneužitia.

Eutanázia vo svete

Eutanázia je legálna v niekoľkých krajinách sveta, napríklad v Holandsku, Belgicku, Luxembursku, Kanade a niektorých štátoch USA. Podmienky pre vykonanie eutanázie sa v jednotlivých krajinách líšia.

Alternatívy k eutanázii: Hospicová starostlivosť

Hospicová starostlivosť je jednou z foriem paliatívnej starostlivosti, ktorá sa zameriava na zlepšenie kvality života pacientov s nevyliečiteľnými chorobami a ich rodín. Hospic zabezpečuje komplexnú starostlivosť o pacienta, ktorá zahŕňa liečbu bolesti, psychologickú podporu, sociálnu pomoc a duchovnú starostlivosť.

tags: #eutanázia #zdravotne #postihnutých #počas #druhej #svetovej