
Versaillská mierová zmluva, podpísaná 28. júna 1919 vo Versailles a vstúpivšia do platnosti 10. januára 1920, predstavovala formálne ukončenie prvej svetovej vojny. Táto zmluva, výsledok šesťmesačného rokovania na Parížskej mierovej konferencii, mala hlboký dopad na povojnové usporiadanie sveta a zanechala trvalé stopy v medzinárodných vzťahoch.
Parížska mierová konferencia, ktorá sa konala od 18. januára 1919 do 10. augusta 1920, bola stretnutím víťazných mocností prvej svetovej vojny s cieľom dohodnúť mierové zmluvy s porazenými štátmi. Zúčastnilo sa jej 70 delegátov z 27 štátov Dohody, avšak bez účasti Ruska, zmietaného v tom čase občianskou vojnou. Kľúčový vplyv na rokovaniach mala tzv. Rada desiatich, zložená z predsedov vlád a ministrov zahraničných vecí USA, Veľkej Británie, Francúzska, Talianska a Japonska. Najväčší vplyv však napokon získala "Veľká Trojka".
"Veľká Trojka" pozostávala z francúzskeho premiéra Georgesa Clemenceaua, britského premiéra Davida Lloyda Georgea a amerického prezidenta Woodrowa Wilsona. Každý z týchto štátnikov mal odlišné predstavy o povojnovom usporiadaní a treste pre porazené Nemecko.
Georges Clemenceau (Francúzsko): Požadoval čo najtvrdšie potrestanie Nemecka, rozsiahle finančné a surovinové reparácie, ako aj budovanie spojeneckého systému v strednej Európe proti Nemecku. Dôvodom boli obrovské straty na životoch a rozsiahle škody na francúzskom území počas vojny. Chcel demilitarizáciu Porýnia a kontrolu nad nemeckým obchodom a armádou. Cieľom bolo oslabiť Nemecko vojensky, politicky a ekonomicky a zároveň zachovať francúzske koloniálne impérium.
David Lloyd George (Veľká Británia): Spočiatku sa prikláňal k odvetným opatreniam voči Nemecku, no neskôr presadzoval politiku uzmierenia. Obával sa prílišnej dominancie Francúzska v Európe a chcel zachovať Nemecko ako obchodného partnera a protiváhu francúzskej moci. Britské požiadavky na reparácie boli miernejšie ako francúzske.
Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku
Woodrow Wilson (USA): Presadzoval mierovejšie riešenie založené na svojich "Štrnástich bodoch". Navrhoval vytvorenie Spoločnosti národov ako arbitra medzi národmi a garanta mieru. Podporoval právo národov na sebaurčenie a vytýčenie hraníc na etnickom princípe, čo sa stretlo s nevôľou Francúzska a Veľkej Británie, snažiacich sa udržať svoje koloniálne impériá.
Výsledkom rokovaní a rozdielnych záujmov "Veľkej Trojky" bol kompromis. Clemenceau bol nútený súhlasiť s miernejším postojom k Nemecku, než pôvodne požadoval. Konečné podmienky zmluvy neboli dostatočne tvrdé na to, aby znemožnili novú nemeckú agresiu, ani dostatočne veľkorysé na to, aby zmierili porazený národ s jeho novým postavením.
Zmluvu podpísali zástupcovia USA, Britského impéria, Francúzska, Talianska a Japonska na jednej strane a Nemecka na strane druhej.
Versaillská mierová zmluva obsahovala rozsiahle územné, vojenské a ekonomické obmedzenia pre Nemecko:
Územné straty: Nemecko sa vzdalo rozsiahlych území v prospech iných štátov. Francúzsko získalo späť Alsasko-Lotrinsko, Dánsko obdržalo Severné Šlesvicko a Poľsko získalo väčšinu územia provincie Poznaňska a Západného Pruska. Severná časť Východného Pruska (Klajpeda s okolím) bola daná pod kontrolu Francúzska a neskôr sa stala súčasťou Litvy. Oblasť Sárska bola daná pod kontrolu Spoločnosti národov na 15 rokov, po ktorých nasledoval plebiscit. Mesto Gdaňsk bolo ustanovené ako slobodné mesto pod dohľadom Spoločnosti národov a Poľska.
Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku
Kolónie: Nemecko stratilo všetky svoje kolónie, ktoré boli rozdelené medzi víťazné mocnosti na základe mandátneho systému Ligy národov.
Vojenské obmedzenia: Nemecká armáda bola obmedzená na 100 000 príslušníkov pozemnej armády. Bol zrušený Nemecký generálny štáb (Großer Generalstab). Nemecké loďstvo bolo obmedzené na 15 000 mužov a mohlo mať len šesť bitevných lodí, šesť krížnikov a dvanásť torpédoborcov. Ponorky a vojenské letectvo boli zakázané. Výroba zbraní bola povolená len pod spojeneckou kontrolou a väčšina opevnení mala byť odzbrojená a zničená.
Reparácie: Nemecko bolo označené za zodpovedné za začatie vojny a zaviazané platiť rozsiahle reparácie štátom Dohody. Pôvodná suma bola stanovená na 269 miliárd mariek, neskôr znížená na 132 miliárd mariek.
Spoločnosť národov: Nemecko sa nemohlo stať zakladajúcim členom Spoločnosti národov a členom tejto medzinárodnej organizácie sa stalo až v roku 1926.
Versaillská mierová zmluva mala rozsiahle dôsledky pre Nemecko a celú Európu:
Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe
Hospodárska nestabilita: Vysoké reparácie a územné straty vážne poškodili nemeckú ekonomiku. V 20. rokoch 20. storočia viedla k hyperinflácii a hospodárskej nestabilite, ktorá vyvrcholila počas Veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch.
Politická radikalizácia: Podmienky zmluvy boli v Nemecku vnímané ako národné poníženie a podnietili revanšistické nálady. To prispelo k rozvoju extrémistických hnutí, vrátane nacizmu.
Vznik Spoločnosti národov: Zmluva ustanovila vznik Spoločnosti národov, ktorá mala zabezpečiť medzinárodnú spoluprácu a predchádzať novým vojnám. Avšak, slabosti tejto organizácie a neochota veľmocí zasiahnuť proti agresorom nakoniec viedli k jej zlyhaniu.
Zmena hraníc a vznik nových štátov: Versaillská zmluva a ďalšie mierové zmluvy po prvej svetovej vojne výrazne zmenili mapu Európy. Rozpadli sa staré impériá (Rakúsko-Uhorsko, Osmanská ríša) a vznikli nové štáty ako Česko-Slovensko, Poľsko, Juhoslávia a ďalšie.
Versaillskú mierovú zmluvu doplnili aj ďalšie mierové zmluvy s porazenými štátmi Ústredných mocností, známe ako Parížske predmestské mierové zmluvy:
Saintgermainská mierová zmluva s Rakúskom (10. septembra 1919): Rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik nástupníckych štátov. Rakúsko muselo odstúpiť územia Česko-Slovensku, Poľsku, Rumunsku a Juhoslávii.
Trianonská mierová zmluva s Maďarskom (4. júna 1920): Maďarsko muselo uznať samostatnosť a hranice nástupníckych štátov bývalého Rakúska-Uhorska a stratilo rozsiahle územia v prospech Česko-Slovenska, Rumunska a Juhoslávie.
Sévreská mierová zmluva s Tureckom (10. augusta 1920): Turecko stratilo väčšinu svojho územia, Sýria, Palestína a Mezopotámia sa stali mandátnymi územiami Francúzska a Veľkej Británie.
Pre Slovensko mala zásadný význam Trianonská mierová zmluva, ktorá určila jeho hranice s Maďarskom a potvrdila jeho súčasť Česko-Slovenska. Maďarsko sa nevzdávalo snahy o udržanie si územia Slovenska.