Spoločnosť národov: Od myšlienky k zániku

Spoločnosť národov, zriadená po prvej svetovej vojne, predstavovala prvý historický pokus o pretavenie myšlienky kolektívnej bezpečnosti do podoby reálne fungujúcej medzinárodnej organizácie. Jej vznik bol súčasťou povojnového usporiadania sveta a mal zabrániť opakovaniu rozsiahlych konfliktov. Napriek ušľachtilým cieľom sa však Spoločnosť národov ukázala ako neúčinná pri riešení narastajúcich medzinárodných problémov a v konečnom dôsledku zlyhala v zabránení druhej svetovej vojne.

Korene vzniku Spoločnosti národov

Myšlienka medzinárodnej organizácie, ktorá by zabezpečovala mier a riešila spory medzi štátmi, sa objavila už počas prvej svetovej vojny. Impulzom pre vznik Spoločnosti národov sa stal 14. bod posolstva prezidenta USA Woodrowa Wilsona Kongresu z 8. januára 1918. Wilson vo svojom programe načrtol víziu stabilného a dlhotrvajúceho mieru v Európe. V 14. bode sformuloval potrebu založenia Spoločnosti národov, ktorá bude schopná mierovými prostriedkami riešiť rozpory medzi krajinami a "veľkým aj malým štátom zaručí politickú nezávislosť a územnú integritu".

Na plenárnom zasadnutí Parížskej mierovej konferencii 25. januára 1919 víťazné mocnosti schválili rezolúciu, v súlade s ktorou sa Pakt o Spoločnosti národov stal integrálnou súčasťou mierových zmlúv. Zmienený pakt bol 28. apríla 1919 prijatý na plenárnom zasadnutí konferencie a stal sa súčasťou Versaillskej mierovej zmluvy.

Parížska mierová konferencia a Versaillská zmluva

Mierová konferencia v Paríži sa začala 18. januára 1919 s cieľom definitívne ukončiť prvú svetovú vojnu a pripraviť mierovú zmluvu s Nemeckom. Na druhom plenárnom zasadaní sa 25. januára 1919 začalo rokovať o vytvorení Spoločnosti národov, ktorá bola súčasťou predstáv amerického prezidenta Woodrowa Wilsona o povojnovom riešení globálnych otázok.

Parížska mierová konferencia vyústila do Versaillskej mierovej zmluvy, ktorá bola podpísaná v Zrkadlovej sieni Versaillského paláca 28. júna 1919, účinnosť nadobudla 10. januára 1920. Na konferencii sa zúčastnilo 27 štátov a päť britských domínií.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Princípy a štruktúra Spoločnosti národov

Základnými princípmi Spoločnosti národov boli zákaz vojen, spravodlivosť a dodržiavanie medzinárodného práva. Jej zakladajúcimi členmi sa stalo 32 signatárskych štátov Versaillskej zmluvy a 13 štátov, ktoré boli v čase prvej svetovej vojny neutrálne a do novovzniknutej medzinárodnej organizácie boli pozvané. Členská základňa Spoločnosti národov sa postupne menila.

Prvú schôdzu Rady Spoločnosti národov zvolal prezident Wilson na 16. januára 1920 do Paríža.

Slováci a Spoločnosť národov

Medzi osobnosťami, ktoré sa zapísali do dejín Spoločnosti národov, patrí aj slovenský diplomat Štefan Osuský, ktorý zohral významnú úlohu pri vzniku a činnosti Spoločnosti národov. V Múzeu Paláca národov v Ženeve je len zopár portrétov významných osobností, ktoré sa zapísali do dejín Spoločnosti národov.

Aktivity Slovákov v Amerike

Na prelome 19. a 20. storočia za Slovákov žijúcich v Uhorsku čoraz viac hovorili a do politického, hospodárskeho a kultúrneho života na Slovensku, aj keď väčšinou nepriamo, zasahovali lepšie organizovaní Slováci v Amerike. Táto významná úloha amerických Slovákov pre život svojho materského národa bola pochopiteľná, pretože v podmienkach vyspelejšieho spoločenského systému a demokratických slobôd sa rýchle dostávali na pozície vysokého uvedomenia národnej samostatnosti.

Slováci v Amerike už roku 1893 nadväzujú na zlikvidovanú Maticu slovenskú a zakladajú Maticu slovenskú v Amerike, ktorej programom mala byť podpora slovenských národných záujmov v Uhorsku, ako aj slovenského života v USA. Matičná myšlienka však na americkej pôde nenašla vhodnú pôdu, dochádzalo k rôznym sporom a nedorozumeniam. Preto roku 1897 na schôdzke slovenských novinárov v Clevelande prijali záväzok, že budú postupovať spoločne v obrane záujmov slovenského národa.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

V tomto duchu koncom roku 1899 poslali maďarskej vláde petíciu, v ktorej uviedli všetky slovenské krivdy, porovnali slovenský život v Amerike a v Uhorsku a ráznym spôsobom žiadali maďarskú vládu, aby prestala prenasledovať Slovákov a poskytla im všetky práva, ktoré im patria. Maďarská vláda na petíciu neodpovedala, ale slovenský život v Amerike ju začal viac zaujímať. Americkí Slováci pochopili, že zo slovenskej otázky je potrebné urobiť otázku nielen európsku, ale i svetovú.

Vhodná príležitosť, aby informovali nielen USA, ale celú svetovú verejnosť o nerovnoprávnom postavení Slovákov v Uhorsku, sa naskytla pri príležitosti návštevy grófa Alberta Aponiho v Spojených štátoch amerických v septembri roku 1904. Americkí Slováci vydali v niekoľkých svetových jazykoch Memorandum. Adresovali ho grófovi Aponimu a uhorským členom interparlamentárneho kongresu, ktorý sa konal v meste St. Louis. Memorandum sa dostalo do rúk mnohých vplyvných amerických novinárov a každého člena interparlamentárnej únie. Na 34 stranách americkí Slováci stručne opísali stav života Slovákov v Uhorsku vrátane informácií o zatvorení Matice slovenskej a slovenských gymnázií, odvážaní slovenských detí na Dolnú zem, zatváraní slovenských vlastencov za prejavy slovenského národného života, prenasledovaní slovenských študentov, o volebných prechmatoch.

Pamätný spis mal veľký ohlas v americkej tlači, ale väčší v slovenskom živote. Na jeseň roku 1906 prišiel zo Slovenska do Ameriky Anton Bielek. Na schôdzke slovenských novinárov opísal ťažkú situáciu v domovine a na zasadnutí rozhodli, že v 7 najväčších slovenských kolóniách usporiadajú verejné zhromaždenia s anglicko-slovenským programom. Indignačné zhromaždenia vyjadrovali veľké rozhorčenie nad postupom maďarskej vládnucej moci. Na čelo celej akcie sa postavil Š.

Na pozvanie Štefana Furdeka sa 4. apríla 1907 v Pittsburghu stretli predstavitelia slovenskej tlače a dohodli sa, že zúfalá situácia slovenského národa doma si vyžaduje, aby sa odložili osobné a spolkové spory a aby všetci jednotne pomáhali „svojim doma„. Schôdza novinárov sa uskutočnila v Českej národnej sieni. Prvú katolícku jednotu, Národný slovenský spolok a Evanjelickú slovenskú jednotu na nej zastupovali: Anton S. Ambrose, Albert Mamatey, Ján A. Ferienčík, Štefan Straka, Viliam Vokolek, Anton Polák, Jozef Joščák, A. J. Katchmar, Jozef Gimeský, Ján Pirhalla, Pavel Harbuľa, dr. A. J. Korchňák.

Novinárov na schôdzi zastupovali: Štefan Furdek, Jozef Hušek, Anton Bielek, rev. C. L. Orbach, J.E. Chudatšik, Gustáv Maršall- Petrovský, Karol Štiasny, Milan Getting, Ján Pankuch, rev. Teodor Bálent, Peter V. Rovnianek, Ján Kadlečík, Ľudovít Tomka, G. A. Tvrdý a Ignác Gessay. Na schôdzke zvolili päťčlenný výbor, ktorý sa potom doplnil zástupcami organizácií. Tento výbor vypracoval stanovy budúcej organizácie, ktorá mala nahradiť Maticu slovenskú v Amerike a všetky iné pokusy. Rozhodlo sa, že nová organizácia nebude podpornou organizáciou, ale jej hlavnou náplňou bude starostlivosť a podpora slovenského politického a kultúrneho života Uhorsku a až na druhom mieste starostlivosť o slovenský kultúrny a politický život Slovákov v Amerike.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Ustanovujúca schôdza novej organizácie, ktorú pomenovali Národným kongresom bola určená na 26. mája 1907 v Clevelande, Ohio. Približne 10 000 Slovákov - zástupcov organizácií, spolkov, novín, časopisov, miest a mestečiek prišlo na kongres organizácie, ktorú po prečítaní a schválení stanov nazvali Slovenská liga v Amerike. Slovenská liga v Amerike sa stala významným nástrojom pre presadzovanie slovenských záujmov a podporu národného povedomia.

Prostriedky pre Slovenskú ligu sa získavali len z dobrovoľných darov od spolkov a jednotlivcov, zo zbierok a z výťažkov za vydané národné medaily a kolky. Za predsedu Slovenskej ligy v Amerike bol zvolený Štefan Furdek, podpredsedami sa stali predsedovia jednotlivých slovenských organizácií. Do prvého výboru zvolili osobnosti ako Albert Mamatey, katolícky kňaz Ján Porubský, hudobný skladateľ dr. Miloslav Francisci a novinár Anton Bielek. Po Furdekovi prevzal predsedníctvo Peter V.

Práca Slovenskej ligy v Amerike sa začala s veľkým oduševnením. Usporadúvali sa prednášky pre širokú verejnosť, ktoré sa stretali s veľkým záujmom. Slovenská liga vydala milión národných kolkov a 50 000 národných mincí. Začala sa Zbierka Slovenskej ligy zahrňujúca všetky predchádzajúce. Furdek sa obracal so svojimi spolupracovníkmi aj na vzdelaný svet a snažil sa upozorniť na postavenie Slovákov. Príležitosť sa naskytla, keď nórsky spisovateľ B. Björnson v roku 1907 ostro skritizoval maďarskú národnostnú politiku a keď vyšla práca anglického spisovateľa W. R.

Roku 1910 sa v Spojených štátoch amerických uskutočnilo sčítanie ľudu. Pri vyplňovaní sčítacích hárkov sa zapisovala „politická národnosť“ (štátne občianstvo), čo znamenalo, kto bol z Uhorska, bol Hungarian, čo znamenalo, že Maďari vyrobili z každého obyvateľa Uhorska Maďara. S takouto logikou nemohlo súhlasiť slovanské obyvateľstvo Uhorska žijúce v Amerike, preto sa ich zástupcovia zišli začiatkom februára roku 1910 na schôdzi v Pittsburghu. Z poverenia tejto schôdze navštívil 23. februára 1910 Peter V. Rovnianek amerických senátorov Gerwiga a Olivera a požiadal ich o pomoc. Obaja sa vyjadrili, že sa už nedá nič robiť. Slovenská liga v Amerike preto zvolala ďalšiu schôdzu na 7. marca 1910, z ktorej vzišla rezolúcia a tú mal päťčlenný výbor predložiť úradníkom vlády USA. Deputácia v sprievode kongresmana Sabatha a Olivera navštívila riaditeľa Duranda vo Washingtone. Po zložitých vysvetľovaniach nakoniec dosiahli stiahnutie a opravu sčítacích hárkov. Senát odhlasoval návrh, aby sčítacie hárky obsahovali otázku: „Aký je váš materinský jazyk?„ Slováci i ostatné národy mohli tak prezentovať svoju národnosť.

Na jar roku 1914 hľadal v USA hmotnú i morálnu pomoc na štátne osamostatnenie Uhorska mladý liberálny politik Michal Károlyi. Slováci žijúci vo väčších mestách zorganizovali protestné zhromaždenia nielen proti Károlyimu, ale proti všetkému, čo reprezentoval. Najväčšie sa uskutočnilo v New Yorku a v Pittsburghu. Zhromaždenie v Pittsburghu 26. apríla 1914 vyznelo ako mohutný protest proti maďarskej vláde, proti násilnej maďarizácii a uhorskej neslobodne. Protest vyjadrili nielen v obšírnej rezolúcii, ale na schôdzi vyzvali Slovenskú ligu v Amerike, aby dala slovenskému národnému a politickému snaženiu širší a podrobnejší rámcový program. Slovenská liga v Amerike prijala poverenie a vymenovala memorandový výbor. V dňoch 26. a 27. mája 1914 na osobitnej schôdzke memorandového výboru, v ktorom zasadali Albert Mamatey, Ivan Daxner, Karol Belohlávek, Pavel Jamárik, Ján Kulamer, Albert Tholt- Veľkoštiavnický, Ján Kadlečík a Ivan Bielek rokovali o návrhu Memoranda. Návrh Memoranda koncipoval Ivan Daxner, tajomník Slovenskej ligy v Amerike. Pôvodný návrh obsahoval 12 požiadaviek. Americké Memorandum prijalo skoro všetky významné požiadavky martinského memoranda, ale bolo rozšírené o niekoľko požiadaviek, ktoré sa zrodili na americkej demokratickej pôde. Pri tvorení Memoranda sa však nepočítalo s náhlymi a radikálnymi zmenami v Uhorsku. Slovenské požiadavky boli štylizované tak, aby sa dali uskutočniť v rámci Uhorska.

O tomto návrhu Memoranda, ktorý Slovenská liga v Amerike zaslala na posúdenie funkcionárom americko - slovenských spolkov a všetkým redakciám slovenských časopisov v Amerike, sa rozprúdila búrlivá polemika medzi zoskupeniami reprezentované mestami New York a Pittsburgh.

16. júla 1914 sa uskutočnila v New Yorku porada predstaviteľov oboch slovenských skupín. Porada nedospela k spoločným záverom, no krátko na to vypukla vojna, ktorá prinútila navrhovateľov Memoranda pôvodný návrh zásadne zmeniť. Definitívna úprava memorandového textu sa urobila 10. septembra 1914, v ktorej sa hovorí: „Žiadame pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčovania tak na politickom, ako aj na kultúrnom a hospodárskom poli.“Hlavná zmena bola v tom, že v texte sa už rátalo aj s možnosťou zmeny rakúsko - uhorských hraníc. Preto je tam zakotvená požiadavka národného samourčovacieho práva. V krajanskej tlači bolo memorandum uvedené článkom, ktorý oznamuje, že americkí Slováci preberajú osud slovenského národa v Uhorsku do svojich rúk prostredníctvom Slovenskej ligy v Amerike. Memorandum vyšlo v slovenčine, angličtine, nemčine, francúzštine, maďarčine a v ruštine.

Memorandum predpokladalo vznik nových politických útvarov, ale nehovorilo ešte konkrétne, aké riešenie by bolo pre Slovákov najlepšie. Do úvahy prichádzalo niekoľko možností a aj tieto sa stali predmetom neutíchajúcich diskusií a polemík. Predstaviteľ Slovenského Sokola a vodca newyorskej skupiny Milan Getting ešte v septembri roku 1914 v novinách Slovenský Sokol v článku „Za samostatnosť“ uvažoval, že Slovensko bude musieť utvoriť spoločný štát s iným národom, s Maďarmi, s Poliakmi alebo Čechmi. Predseda Slovenskej ligy A. Mamatey napísal v decembri roku 1914 list Kongresovému výboru česko-slovenských kolónií v Paríži.

Prvý, kto poukázal na možnosť spojenia s Čechmi, bol Matúš Jankola, predstaviteľ Prvej katolíckej slovenskej Jednoty. V liste Jozefovi Hušekovi, redaktorovi tlačového orgánu Jednoty, z Bridgeportu 11.decembra 1914 píše: „Naším heslom má byť: Preč od Maďarov! Musíme agitovať za samosprávu Slovenska. Nikdy ale nie v rámci Uhorska, v spojení s Maďarmi! My sa musíme spojiť so svojimi bratmi Slavianmi. Ale s kým? Rusi sú pravoslávni z čiastky a z čiastky prisilní. Pohltili by nás. Poliaci sú nám bližší, sú tiež katolíci, ale pre nás sú prisilní vo všetkom. Spojiť sa môžeme iba s Čechmi. Na jednoho Slováka pripadnú dvaja Česi. Vláda by bola najvyššia, diplomacia, vojsko jedno, ostatné nech osve ostane.„ Na dotaz, či sa nemáme obávať supremácie Čechov, Jankola odpovedal, že supremácia by bola len dočasná, kým si vychováme jedno pokolenie vo svojom duchu. „Liberalizmus český nepovažujem sa taký nebezpečný. Naša povaha, charakter je iný. Americkí Slováci boli jednotní v tom, že spolužitie s Maďarmi nie je možné v takej podobe, v akej bolo dovtedy. Milan Getting roku 1915 napísal: „ Idea československej politickej jednoty je tu, chýba však praktický pracovný program, ktorý by vzbudzoval dôveru. Ja vidím, že len nedostatok podrobného programu hatí ďalší vývin„. Tým v podstate upozornil českú stranu, že musí urobiť ďalšie ústretové kroky. A napokon ani Slovenská liga v Amerike ako vrcholná organizácia amerických Slovákov nemala v USA na českej strane adekvátneho partnera, ktorý by mohol s ňou kooperovať. Až vznikom Českého národného združenia a jeho prvej konferencie v dňoch 13. - 14.

Z iniciatívy Českého národného združenia a jeho hlavného predstaviteľa Emanuela Voska (hlavným koncipientom bol tajomník Českého národného združenia Josef Tvrzický) vypracovali návrh dohody uzatvorenej na spoločnej konferencii Slovenskej ligy v Amerike a Českého národného združenia v Clevelande 22. októbra 1915.

Týmto sa Slovenská liga v Amerike a České národné združenie stali výlučnými reprezentantmi amerických Slovákov a Čechov cítiacich sa oprávnenými vystupovať aj v mene utláčaných národov Rakúsko - Uhorska. Na porade zo Slovákov boli prítomní: Mamatey, Daxner, Matyáš, Jamárik, Kukuča, Osuský, Bielek, Liščinský, Hušek, Pankuch, Kačir, Francisci a za ústredie Českého národného združenia: Martinek, Novotný, Tvrzický a Voska. Paradoxné je, že najradikálnejší autonomistický program, aký bol za svetovej vojny medzi zahraničnými pracovníkmi zostavený pochádzal z českej dielne.

Po uzatvorení Clevelandskej dohody nenastala medzi americkými Slovákmi a Čechmi taká súhra, aká by sa dala očakávať, napriek tomu, že Clevelandskou dohodou boli vybudované základy spolupráce Slovákov a Čechov. Vyplývalo to pravdepodobne z toho, že sa postupne začal formulovať slovensko-český odboj, kde sa hlavné liace sústreďovali v rukách Tomáša G.

Po podpísaní dohody Slovákov a Čechov v Amerike bola slovenská a česká politická emigrácia žijúca v Európe (najmä v Rusku) zaskočená. Slovenská liga v Amerike sa preto na svojom 9. kongrese v Chicagu roku 1916 uzniesla nadviazať spoluprácu s slovenským a českým exilom v Európe a na základe toho vyslať do Európy dvoch delegátov, aby pracovali v duchu Clevelandskej dohody. Kongres určil zásady pre prácu oboch zástupcov. V diskusiách medzi Slovákmi a Čechmi o spoločnom štáte dochádzalo aj k nedorozumeniam, na ktoré boli Slováci obzvlášť citliví - namiesto o česko-slovenskom štáte sa Česi vyjadrovali o českom štáte, českej vlajke, neskôr o českom vojsku a podobne. Redaktor Jednoty J. Hušek varoval pred nebezpečenstvom čechoslovakizmu: „Česi boli v srdci za zliatie národa slovenského s národom českým v jeden národ československý alebo lepšie český.“ V januári 1916 priniesla Jednota kritický článok, v ktorom upozorňovala, že Masaryk sa usiluje všemožne presvedčiť anglickú verejnú mienku, že „…Čechia (z anglického Bohemia) počíta 15 miliónov duší a že Morava, Sliezsko a Slovensko je jeden národ s jednou rečou. Nemôžeme byť Čechoslovákmi ani po páde Rakúsko - Uhorska, ale ani teraz. V Amerike spolupôsobíme s Českým národným združením na zásade rovný s rovným.

Úpadok a zánik Spoločnosti národov

Začiatok 30. rokov 20. storočia znamenal úpadok Spoločnosti národov. Japonsko v rokoch 1932 - 1945 obsadilo historickú oblasť Mandžusko na severe Číny, Nemecko po nástupe nacizmu opustilo Spoločnosť národov, v roku 1934 do nej vstúpil Sovietsky zväz (ZSSR). Taliansko-etiópska vojna (1935 - 1936), v ktorej proti sebe bojovali dva členské štáty Spoločnosti národov, znamenala stroskotanie kolektívnej bezpečnosti: sankcie Spoločnosti národov uvalené na Taliansko za jeho agresiu v Etiópii sa ukázali neúčinné. Taliansko sa potom priklonilo k Nemecku.

Následne už Spoločnosť národov bez reagovania sledovala udalosti až do vypuknutia druhej svetovej vojny: občiansku vojnu v Španielsku, inváziu Nemecka do Poľska. Poslednou iniciatívou Spoločnosti národov bolo vylúčenie ZSSR po jeho invázii do Fínska 30. novembra 1939.

Spoločnosť národov, ktorej sídlo bolo v Ženeve, oficiálne zanikla 20. apríla 1946. Ešte pred tým predstavitelia 50 krajín podpísali 26. júna 1945 v San Franciscu Chartu OSN. Slovné spojenie ´Spojené národy´ použil ako prvý už v roku 1942 americký prezident Franklin D. Roosvelt. Organizácia Spojených národov so sídlom v New Yorku vznikla 24. októbra 1945.

Príčiny zlyhania Spoločnosti národov

Neúspech Spoločnosti národov bol spôsobený viacerými faktormi. Medzi najvýznamnejšie patrili:

• Slabá účasť: Niektoré významné svetové mocnosti, ako napríklad Spojené štáty americké, sa nestali členmi Spoločnosti národov, čo oslabilo jej autoritu a schopnosť efektívne zasahovať do medzinárodných sporov.
• Nedostatok reálnej moci: Spoločnosť národov nemala vlastné ozbrojené sily a jej rozhodnutia boli často ignorované agresívnymi štátmi.
• Politika appeasementu: Snaha európskych mocností o udržanie mieru za každú cenu viedla k politike appeasementu voči Hitlerovi, čo len posilnilo jeho presvedčenie, že môže beztrestne pokračovať v expanzii.
• Národné záujmy: Členské štáty Spoločnosti národov často uprednostňovali vlastné národné záujmy pred záujmami medzinárodného spoločenstva, čo bránilo efektívnemu riešeniu krízových situácií.

Dôsledky a odkaz Spoločnosti národov

Napriek svojmu zlyhaniu zohrala Spoločnosť národov dôležitú úlohu pri formovaní povojnového medzinárodného systému. Bola prvým pokusom o vytvorenie univerzálnej organizácie, ktorá by zabezpečovala mier a spoluprácu medzi štátmi. Jej skúsenosti a poznatky boli využité pri zakladaní Organizácie Spojených národov (OSN), ktorá sa stala jej nástupcom.

Severoatlantická aliancia (NATO)

História vzniku Severoatlantickej aliancie (North Atlantic Treaty Organization - NATO) sa začala písať po druhej svetovej vojne v roku 1945. Dokument pod názvom Severoatlantická zmluva bol podpísaný vo Washingtone 4. apríla 1949, preto sa zvykne nazývať aj Washingtonská zmluva.

Po skončení druhej svetovej vojny si Sovietsky zväz upevňoval svoje pozície a svet sa začal postupne rozdeľovať na dva nezmieriteľné bloky. Kroky vedúce k nastoleniu totalitných režimov v krajinách východnej a strednej Európy vyvolávali vo vládnucich kruhoch v Spojených štátoch a v západnej Európe obavy o budúcnosť ďalších štátov starého kontinentu.

Ako prvý vystúpil s výzvou na obranu demokracie britský premiér Winston Churchill. V prejave v americkom Fultone 5. marca 1946 vyzval na odpor proti komunistickej ideológii a navrhol vytvoriť spojenie anglosaských národov vo forme britsko-amerického paktu. Výsledkom sa stala o rok neskôr Trumanova doktrína, ktorá v marci 1947 znamenala prakticky začiatok budovania systému obrany proti prenikaniu komunizmu do ďalších európskych štátov - riešila najmä otázku Grécka a Turecka.

V reakcii na rastúce napätie a bezpečnostné obavy podpísali predstavitelia piatich európskych krajín - Belgicka, Francúzska, Holandska, Luxemburska a Veľkej Británie 17. marca 1948 Bruselskú zmluvu. Na jej základe vznikla prvá povojnová vojensko-politická organizácia západoeurópskych štátov tzv. Západná únia, ktorá zabezpečovala kolektívnu obranu.

Keďže obavy spojencov naďalej rástli, snaha vytvoriť ešte silnejšiu politicko-vojenskú organizáciu silnela. Rovnako aj potreba zapojiť do spoločnej obrany Spojené štáty a Kanadu. Legislatívne práce na vytvorení zmluvných základov potrebných na vznik Severoatlantickej aliancie sa zintenzívnili.

Reálnu podobu nadobudli 4. apríla 1949, kedy ministri zahraničných vecí 12 štátov podpísali vo Washingtone Severoatlantickú zmluvu. Dokument, na základe ktorého vzniklo NATO, vstúpil do platnosti 24. augusta 1949 po uložení ratifikačných listín všetkých signatárskych štátov.

Zmluva obsahuje celkove 14 článkov. Kľúčový je článok päť, podľa ktorého každá zo zmluvných strán považuje ozbrojený útok proti jednej alebo niekoľkým z členských krajín za útok proti všetkým a zaväzuje sa v takom prípade individuálne alebo v súlade s ostatnými zmluvnými stranami "podniknúť akciu, ktorú bude považovať za nevyhnutnú, vrátanie použitia ozbrojenej sily“.

Zakladajúcimi členmi Severoatlantickej aliancie boli v roku 1949 Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Holandsko, Island, Luxembursko, Kanada, Nórsko, Portugalsko, Spojené kráľovstvo, Spojené štáty americké a Taliansko. V roku 1952 sa pridali Grécko a Turecko. V roku 1955 sa rozšírila o Nemecko, v roku 1982 o Španielsko. Česko, Maďarsko a Poľsko sa stali členmi NATO v roku 1999.

V rámci najväčšieho rozšírenia Severoatlantickej aliancie sa jej členmi v roku 2004 stali Slovensko, Slovinsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Rumunsko a Bulharsko. V roku 2009 prijalo NATO medzi seba Albánsko a Chorvátsko, v roku 2017 nasledovala Čierna Hora a v roku 2020 Severné Macedónsko. V roku 2023 vstúpilo do NATO Fínsko a zatiaľ posledným, v poradí 32. členským štátom Severoatlantickej aliancie sa 7. marca 2024 stalo Švédsko.

Vo februári 1952 vytvorila Aliancia funkciu generálneho tajomníka. Prvým bol v rokoch 1952 - 1957 lord Hastings Lionel Ismay zo Spojeného kráľovstva, podľa ktorého Aliancia vznikla s cieľom „udržať Ameriku v Európe, Rusko mimo západnú Európu a Nemecko pri zemi“.

V širšom ponímaní sa štruktúra NATO skladá z dvoch zložiek - z civilnej (administratívnej) a z vojenskej.

Africký pohár národov (APN) a Africká Liga národov

Futbalový Africký pohár národov (APN) sa bude od roku 2028 konať každé štyri roky. Kontinentálny šampionát sa doteraz organizoval pravidelne v dvojročnom cykle. Vznikne úplne nová súťaž založená na európskom modele.

O zmene periodicity informoval v sobotu prezident Africkej futbalovej konfederácie (CAF) Patrice Motsepe. "Potrebujeme viac zharmonizovať medzinárodný futbalový kalendár," vysvetlil šéf CAF podľa agentúry AFP. APN sa koná od roku 1957, v rokoch 2012 a 2013 sa uskutočnil iba s ročnou prestávkou.

V poradí 35. ročník štartuje v nedeľu v Maroku. V otváracom súboji sa stretnú domáci výber a Komory. V roku 2027 budú šampionát spoločne hostiť Keňa, Tanzánia a Uganda, ďalší ročník by sa mal podľa plánu uskutočniť v roku 2028 a potom sa začne avizovaný štvorročný cyklus.

Motsepe zároveň oznámil vznik Africkej Ligy národov, ktorá sa bude konať každoročne. CAF sa inšpirovala Ligou národov UEFA. "Prinesie viac finančných prémií, viac zdrojov, viac súťaže.

tags: #zmluva #liga #národov #vznik