Absolútna neplatnosť právneho úkonu: Definícia, dôsledky a princípy

Právne úkony sú základným kameňom právnych vzťahov. Ich platnosť je kľúčová pre istotu v právnom styku. Ak právny úkon trpí vadami, môže byť neplatný. Neplatnosť právneho úkonu môže byť absolútna alebo relatívna. Tento článok sa zameriava na absolútnu neplatnosť právneho úkonu, jej definíciu, dôsledky a aplikáciu princípov dobrej viery a právnej istoty v kontexte slovenskej a českej judikatúry. Autor nadväzuje na svoj predchádzajúci príspevok týkajúci sa účinkov odstúpenia od zmluvy. Porovnáva odstúpenie s absolútnou a relatívnou neplatnosťou právneho úkonu a špeciálne sa zaoberá porovnaním následkov odstúpenia od zmluvy a dovolania sa relatívnej neplatnosti. Predovšetkým sa však zamýšľa nad aplikáciou princípov dobrej viery a právnej istoty v prípade absolútnej a relatívnej neplatnosti právneho úkonu, berúc do úvahy aj rozdielnu aktuálnu slovenskú a českú judikatúru.

Definícia právneho úkonu a jeho náležitosti

Podľa § 34 Občianskeho zákonníka sa za právny úkon považuje prejav vôle, ktorý smeruje k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Z definície právneho úkonu vyplýva, že ide o taký prejav vôle, s ktorým objektívne právo spája ako následok najmä vznik, zmenu alebo zánik občianskoprávnych vzťahov. Právne úkony môžu byť jednostranné, dvojstranné a viacstranné. Jednostrannými právnymi úkonmi sú napr. závet, odstúpenie od zmluvy, verejný prísľub, t. j. také právne úkony, ktoré sú prejavom vôle jedného subjektu.

Predpokladom platnosti právneho úkonu je, že spĺňa všetky náležitosti, ktoré stanovujú normy hmotného práva, v opačnom prípade ide o neplatný právny úkon. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Citované ustanovenie stanovuje základné náležitosti právnych úkonov, pričom pokiaľ právny úkon nespĺňa čo i len jednu náležitosť, je postihnutý absolútnou neplatnosťou. Nejde o právny úkon napr. vtedy ak ide o prejav vôle v rámci divadelnej hry, ďalej ak bude absentovať zložka slobody, pretože strana napr. učiní právny prejav vôle pod vplyvom bezprávnej (t. j. protiprávnej) hrozby. Takisto nepôjde o právny úkon ak nebude zrejmé, čoho sa týka, avšak len prípadné chyby v písaní a počítaní ešte nezakladajú neplatnosť právneho úkonu, pokiaľ je jeho význam nepochybný (§ 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka).V znení dikcie § 38 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatným právny úkon vykonaný osobou, ktorá nemá spôsobilosť na právne úkony. Najčastejšie pôjde o osoby, ktoré boli právoplatným súdnym rozhodnutím pozbavené spôsobilosti na právne úkony, alebo bola rozhodnutím súdu ich spôsobilosť obmedzená (v tomto prípade pôjde o tie právne úkony, ktoré by "zasiahli do obmedzenia"). Je teda celkom pochopiteľné, že 10 ročné dieťa nemôže podpísať kúpnu zmluvu, na základe ktorej predá dom, avšak na druhej strane môže uzavrieť kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudne čokoládu (ale zároveň s maloletým kupujúcim nesmie vstúpiť do zmluvného vzťahu predávajúci, ak by išlo napr. o predaj alkoholu, hoci v rovnakej cene ako čokoláda). Neplatným je aj právny úkon uskutočnený osobou konajúcou v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou (§ 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Absolútna neplatnosť právneho úkonu: Definícia a dôsledky

Podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Absolútne neplatný právny úkon, je právny úkon, ktorý nie je dovolený. O takúto nedovolenosť a teda absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide vtedy, ak svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu, alebo zákon obchádza.

Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva všade tam, kde zákon, prípadne dohoda strán, spája s určitou vadnosťou právneho úkonu jeho neplatnosť. Neplatný právny úkon (negotium nullum) síce vznikne, nevyvoláva však žiadne právne následky. To znamená, že na základe neplatného právneho úkonu nemôžu vzniknúť subjektívne práva a povinnosti. Súd musí na absolútnu neplatnosť prihliadať, resp. ex offo.

Prečítajte si tiež: Definitívny pohľad na absolútnu neplatnosť

V praxi sa veľmi často vyskytuje absolútna neplatnosť právnych úkonov, ktoré možno subsumovať pod § 39 Občianskeho zákonníka. Ide o právne úkony, ktoré svojim obsahom alebo účelom odporujú zákonu alebo zákon obchádzajú alebo sa priečia dobrým mravom. Podľa ustálenej súdnej praxe zmluva, ktorá je v rozpore so zákonom nemá zamýšľané následky aj napriek tomu, ak ju zmluvné strany uzavreli v dobrej viere a bez ohľadu na to, ktorá zmluvná strana neplatnosť zapríčinila.

Absolútna neplatnosť sa nedá odstrániť, vyplýva priamo zo zákona a pôsobí ex tunc. To znamená, že napr. ak absolútnu neplatnosť zmluvy vysloví súd vo svojom rozsudku, táto zmluva sa nestáva neplatnou až právoplatným súdnym rozhodnutím, ale je neplatnou od počiatku. Plnenie, ku ktorému z absolútne neplatného právneho úkonu došlo, zakladá bezdôvodné obohatenie. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na čí úkor bol získaný. Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením.

Absolútna neplatnosť a dobrá viera

Otázka dobrej viery tretích osôb pri absolútnej neplatnosti právneho úkonu je komplexná a v právnej teórii a praxi sa na ňu nazerá rôzne. Všeobecne platí zásada, že nikto nemôže previesť viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet). Ak teda právny úkon, na základe ktorého prevodca nadobudol vlastnícke právo, je absolútne neplatný, nemohol prevodca platne previesť vlastnícke právo na nadobúdateľa, a to ani v prípade, ak bol nadobúdateľ v dobrej viere.

V tejto súvislosti je zaujímavý vývoj judikatúry v Českej republike. Ústavný súd Českej republiky v niekoľkých nálezoch (napr. Pl. ÚS 78/06, II. ÚS 165/11, II. ÚS 800/12) naznačil, že v určitých prípadoch by sa mala poskytnúť ochrana dobromyseľným nadobúdateľom, ktorí nadobudli vlastnícke právo od nevlastníka. Zdôraznil, že všeobecné súdy sa musia zaoberať otázkou dobrej viery nadobúdateľa a zohľadniť všetky okolnosti, za ktorých nadobudol nehnuteľnosť.

Najvyšší súd Českej republiky však tento právny názor Ústavného súdu Českej republiky v prevažnej miere neakceptoval. Zdôraznil, že akceptácia záveru, že postačujúca pre nadobudnutie vlastníckeho práva k prevádzanej veci (nemovitosti) je (len) dobrá viera nadobúdateľa v zápis do katastra nemovitostí, by ostatne učinilo v českom právnom řádu obsoletním institut vydržení, podmiňující nabytí věci též zákonem určenou dobou trvání (tři roky a u nemovitostí deset let) oprávněné držby této věci.

Prečítajte si tiež: Právne úkony a ich neplatnosť

Ústavný súd Slovenskej republiky vyššie citovaný prístup Ústavného súdu Českej republiky pri nadobúdaní od nevlastníka odmieta, minimálne zatiaľ. Vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod spisovou značkou I. ÚS 50/2010 sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok. Boli neúspešnými odporcami v konaní o určenie vlastníckeho práva. Všeobecné súdy rozhodli v ich neprospech, nakoľko došli k názoru, že ich právny predchodca nadobudol nehnuteľnosti na základe neplatného právneho úkonu.

Absolútna neplatnosť a kataster nehnuteľností

Slovenský právny poriadok obsahuje len zásadu hodnovernosti údajov katastra, ak sa nepreukáže opak (§ 70 ods. 2 Katastrálneho zákona). Faktom je ďalej to, že slovenská právna úprava z hľadiska pozitívnoprávneho chápania práva akoby neprikladá dobrej viere tretej osoby pri neplatnom nadobúdacom titule jej právneho predchodcu relevantný charakter (samozrejme s výnimkou inštitútu vydržania) aj s poukazom na ustanovenie § 34 ods. 2 nášho katastrálneho zákona č. 165/1995 Z. To znamená, ustanovenie § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. dáva správe katastra za povinnosť vyznačiť formou záznamu stav pred týmto právnym úkonom.

Podobne ako v predchádzajúcom príspevku je potrebné zdôrazniť, že český zákon č. 265/1992 Sb. o zápise vlastnických a jiných věcných práv k nemovitostem (účinný ešte do 31.12.2013) obsahoval v ustanovení § 11, že „ten, kdo vychází ze zápisu v katastru učiněného po 1. lednu 1993, je v dobré víře, že stav katastru odpovídá skutečnému stavu věci, ledaže musel vědět, že stav zápisů v katastru neodpovídá skutečnosti“.

Relatívna neplatnosť právneho úkonu

Právne predpisy, v ktorých je neplatnosť právneho úkonu upravená, toto terminologické rozlíšenie neprevzali, t.j. ) voči každému. ). Súd musí na absolútnu neplatnosť prihliadať, resp. ). ), ale je založená na vyvrátiteľnej právnej domnienke platnosti právneho úkonu v tom zmysle, že takýto právny úkon spôsobuje právne následky ako keby bol platný a to až dovtedy, kým sa ten, kto je právnym úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu úspešne nedovolá (§ 40a OZ), t.j. ex offo, pričom zároveň platí, že oprávnenou osobou nie je ten, kto relatívnu neplatnosť spôsobil a to ani v prípade, ak by bol relatívne neplatným právnym úkonom „dotknutý". . Relatívna neplatnosť sa premlčí v trojročnej lehote, počítanej od vykonania právneho úkonu. ). Prípady relatívnej neplatnosti sú v Občianskom zákonníku vymedzené taxatívne (v § 40a a § 775 - pozn.

Prečítajte si tiež: Princípy absolútnej neplatnosti právneho úkonu

tags: #absolutna #neplatnost #pravneho #ukonu #definicia