Zmluva Strata Pohraničia Československo: Cesta k Rozpadu a Dôsledky

Druhá svetová vojna, najkrvavejší konflikt v dejinách ľudstva, hlboko zasiahla aj územie strednej Európy. Toto územie, v ktorom sa odohrávali prelomové udalosti, bolo dejiskom konfliktov a bojových stretov už v medzivojnovom období (1918 - 1938). Politická radikalizácia obyvateľstva v Európe a nárast podpory autoritatívnych a totalitných hnutí viedli k získaniu moci NSDAP v Nemecku. Cieľom nacistov pod vedením Adolfa Hitlera bola revízia nemeckých hraníc a rasová vojna.

Predohra Konfliktu: Anšlus Rakúska a Sudetonemecká Otázka

Strategicky a hospodársky dôležité územné zisky získalo nacistické Nemecko ešte pred vypuknutím vojny v septembri 1939. Nemecko opakovane porušovalo ustanovenia Versaillskej mierovej zmluvy, napríklad zbrojením a remilitarizáciou Porýnia v roku 1936. Ďalším krokom bolo pripojenie Rakúska k Nemecku v marci 1938. Rakúske územie bolo dôležité pre expanziu Nemecka do strednej Európy a oslabenie obranyschopnosti Československa.

Vo februári 1938 sa Hitler stretol s rakúskym kancelárom Kurtom Schuschniggom a požadoval zrušenie zákazu politických strán, prepustenie nacistov z väzby a ich účasť na spravovaní krajiny. Schuschnigg pod tlakom akceptoval tieto požiadavky a vymenoval nacistov do vládnych funkcií. Následne vyhlásil referendum o pripojení Rakúska k Nemecku, aby prekázil nacistické plány. Hitler reagoval ultimátom, v ktorom požadoval odovzdanie moci nacistickej strane, inak bude Rakúsko napadnuté. 12. marca 1938 nemecká armáda prekročila rakúsko-nemecké hranice. Hoci sa Rakúsko po vojne vydávalo za prvú obeť nacistickej agresie, nemeckí vojaci boli vítaní davmi. Nasledovalo prenasledovanie odporcov nacistického Nemecka a vybudovanie koncentračného tábora Mauthausen. Svetová verejnosť a diplomacia reagovali na anšlus mierne. Porušenie Versaillskej zmluvy sa nestretlo s očakávanou reakciou a politika appeasementu slávila úspech.

Veľká hospodárska kríza postihla stredoeurópsky región a mala dosah na bežné obyvateľstvo. Zlá ekonomická situácia viedla k radikalizácii obyvateľstva v pohraničí Československa, kde väčšinu tvorili Nemci, a k zvýšenej podpore Sudetendeutsche Partei na čele s Konrádom Henleinom. Henlein a nacistická propaganda vykresľovali Československo ako krajinu, ktorá potláča práva menšín. Cieľom propagandy bolo presvedčiť svetovú verejnosť o úprave versaillského usporiadania.

Mníchovská Dohoda: Vrchol Politiky Appeasementu

Kríza týkajúca sa Československa predstavuje vrchol politiky ústupkov voči nacistickému Nemecku a zlyhanie spravodajských služieb západných štátov. Podpísanie Mníchovskej dohody a strata československého pohraničia s obrannou líniou znamenali oslabenie Československa a zmenu hegemóna v strednej Európe. Francúzski predstavitelia zlikvidovali dominantné postavenie Francúzska v strednej Európe a Československo ponechali napospas nacistickému Nemecku. Dôkazom toho je Viedenská arbitráž z novembra 1938, keď o ďalších územných stratách Československa rozhodovalo fašistické Taliansko a nacistické Nemecko.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Podpis Mníchovskej dohody predstavoval vyvrcholenie politiky appeasementu, ktorá je dodnes pokladaná za nereálnu politiku ústupkov agresorovi v snahe zachovania mieru za každú cenu. Pri spätnom pohľade je zrejmé, aké chyby táto politika mala, no od konca prvej svetovej vojny ubehlo len niekoľko desiatok rokov a spomienky na ňu ovplyvňovali zmýšľanie verejnosti.

Likvidácia Československa za pomoci časti členov ľudáckej HSĽS vyhlásením samostatnosti a následná okupácia zvyškov Československa predstavovala zlomový moment v politike appeasementu. Nemecká armáda dostala k dispozícii zásoby československej armády a priemysel, ktorý mohol vyrábať vojenskú výzbroj a výstroj pre potreby nacistického Nemecka. Odzbrojenie armády bez boja malo negatívny vplyv na vedenie rezistencie. Rozbitie Československa a opätovné využívanie tzv. menšinovej karty voči Poľsku ukazovali, že nacistické Nemecko nemá záujem zastaviť sa po získaní Československa.

Cesta k Vojne: Pakt Molotov-Ribbentrop a Útok na Poľsko

Poľskí predstavitelia oslovili Veľkú Britániu ako možného garanta poľskej nezávislosti. Spojené kráľovstvo garantovalo nezávislosť Poľsku, Rumunsku, Turecku a Grécku. Spojeneckú zmluvu s Poľskom aktualizovalo aj Francúzsko. Zo strategického hľadiska bolo dôležité získať na svoju stranu Sovietsky zväz. V auguste 1939 sa v Moskve uskutočnilo stretnutie britsko-francúzsko-sovietskej delegácie o vojenských otázkach. Len dva dni po ukončení trojstranných dokumentov bol 23. augusta 1939 v Moskve podpísaný pakt známy ako Molotov-Ribbentrop medzi nacistickým Nemeckom a Sovietskym zväzom. V zmluve sa obe mocnosti zaviazali, že nepoužijú proti druhej strane vojenskú silu a nespoja sa s jej nepriateľom. Súčasťou zmluvy bol tajný dodatok, v ktorom si signatárske krajiny rozdelili východnú Európu na nemeckú a sovietsku sféru vplyvu. Zmluva znamenala zásadný obrat vo vzťahoch oboch krajín a bola dodržaná až do 22. júna 1941, keď nacistické Nemecko zaútočilo na Sovietsky zväz.

Prvého septembra začala druhá svetová vojna, keď na Poľsko zaútočili jednotky nemeckej a slovenskej armády. Nemecký útok na Poľsko bol spojený s propagandistickou kampaňou. Do bojov zasiahol aj Sovietsky zväz, keď 17. septembra 1939 zaútočil na brániace sa Poľsko. Nacisti a komunisti sa rozhodli zlikvidovať väčšinu poľskej inteligencie.

Účasť Stredoeurópanov v Bojoch Druhej Svetovej Vojny

Bitka o Britániu, Tobruk, Monte Cassino či vylodenie v Normandii - to je len časť bojísk, na ktorých sa zúčastnili vojaci pochádzajúci z územia strednej Európy. Východiskové pozície boli v každej z krajín odlišné, a to sa do istej miery podpísalo aj na veľkosti zahraničných jednotiek. Kreovanie zahraničných jednotiek bolo spojené s mnohými ťažkosťami, a to najmä v období pred vypuknutím konfliktu.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Z pohľadu krajín strednej Európy bola situácia odlišná v Maďarsku, kde sa maďarská politika sústredila primárne na snahu o územné obnovenie Uhorského kráľovstva, a to na úkor svojich susedov. Z krajín strednej Európy bolo vojensky najsilnejšie Poľsko. Popri mnohých odvážnych činoch sa však poľská armáda, domáca aj zahraničná, musela vysporiadať s prejavmi antisemitizmu v radoch svojich vojakov. Antisemitizmus a predsudky boli silno zakorenené medzi obyvateľstvom strednej Európy a do značnej miery uľahčili nacistickému Nemecku snahu o likvidáciu židovského obyvateľstva na tomto území.

Kolaborácia lokálneho obyvateľstva a jeho elít umožňovala nacistickému Nemecku a jeho spojencom udržať a hospodársky vykorisťovať rozsiahle územia v celej Európe.

Viedenská Arbitráž: Ďalšia Územná Strata Československa

Viac ako mesiac po Mníchovskej dohode, na základe ktorej prvá Československá republika prišla o územie s rozlohou 41.098 kilometrov štvorcových, na ktorom žilo 4,879 milióna obyvateľov, bola vo Viedni medzi Maďarskom, Poľskom a ČSR podpísaná Viedenská arbitráž. Išlo o medzinárodné arbitrážne rozhodnutie, historikmi označované ako Viedenský diktát ministrov zahraničných vecí Nemecka a Talianska - Joachima von Ribbentropa a Galeazza Ciana. Na základe Viedenskej arbitráže stratilo Slovensko územie s rozlohou 10.390 kilometrov štvorcových, na ktorom žilo vyše 850.000 obyvateľov. Z nich sa podľa posledného sčítania obyvateľstva z roku 1930 hlásilo viac ako pol milióna osôb k maďarskej a takmer tristo tisíc osôb k slovenskej a českej národnosti. Od 5. do 10. novembra 1938 obsadilo zabrané územie maďarské vojsko.

Maďarsko od svojho vzniku v roku 1918 vychádzalo z "krivdy", ktorá sa mu stala po rozpade historického územia Uhorska. Požadovalo odstúpenie zhruba štvrtiny územia Slovenka. Po neúspešných rokovaniach maďarských a československých politikov v októbri 1938 v Komárne sa spor preniesol na rozhodcovské konanie, teda na arbitráž. Predseda vlády Jozef Tiso a minister spravodlivosti Ferdinand Ďurčanský sa na podobných rokovaniach zúčastňovali prvýkrát a museli čeliť medzinárodne skúseným politikom - maďarskému ministrovi zahraničných vecí Kálmánovi Kányovi a ministrovi vzdelávania Pálovi Telekimu. Delegácie sa nezhodli ani na otázke etnických hraníc. ČSR bolo ochotné odstúpiť Maďarsku Šahy a Slovenské Nové Mesto, ktoré obsadila maďarská armáda 11. októbra 1938. Tá sa však s týmto územným ziskom neuspokojila. Maďari obvinili česko-slovenskú delegáciu, že odmieta naplniť dodatok Mníchovskej dohody o vyriešení hraníc a 13. októbra jednostranne rozhodli o ukončení rokovaní. Koncom októbra 1938 sa ČSR a Maďarsko dohodli, že sa podriadia rozhodnutiu veľmocí Nemecka a Talianska.

Arbitráž sa uskutočnila na viedenskom zámku Belvedér 2. novembra 1938. Zúčastnili sa na nej len nacistické Nemecko a fašistické Taliansko. Výsledkom pre Slovensko bola strata viac ako 20 percent územia. Slovensko prišlo o najúrodnejšie poľnohospodárske, priemyselné a energetické oblasti. Nová hranica sa tiahla niekoľko kilometrov od Bratislavy a zarezala sa aj hlboko na severe. Mestá a obce prisúdené arbitrážou Maďarsku prechádzali postupne pod maďarskú vojenskú správu. Maďari systematicky likvidovali nielen slovenskú i českú inteligenciu, úradníkov, učiteľov a kňazov, ale aj hmotné československé pamiatky, vrátane legionárskych pomníkov. Zrušili sa slovenské školy a obmedzila sa spolková činnosť. Cieľom maďarskej politiky bol návrat pričlenených území do stavu spred roka 1918.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Dôsledky Mníchovskej Dohody a Viedenskej Arbitráže

Ústupky nacistickému agresorovi. Predstavitelia západných veľmocí reprezentovali širokej verejnosti mníchovský diktát ako cestu k mieru v Európe, ku ktorej sú údajne potrebné len malé nekrvavé obete. Nemecké nároky voči ČSR vysvetľovali ako čiastočnú nápravu versailleského systému, ktorý nastavil Berlínu príliš tvrdé podmienky po 1. svetovej vojne, a tiež ako naplnenie „prirodzeného práva“ etnických Nemcov nasebaurčenie. Britská vláda na čele s Nevillom Chamberlainom podnikala viaceré opatrenia, aby donútila čs. vládu k povoľnosti voči Hitlerovi a jeho sudetských kamarile. Politika appeasementu, t. j. Napokon pod ťarchou nátlaku čs. vláda prijala požiadavky Hitlera, ktorý získal súčasne pre spoločný postup proti ČSR ďalšie dve krajiny: Poľsko a Maďarsko. Poľské vojská sa ihneď začali presúvať k našim hraniciam, v nóte varšavskej vlády sa žiadalo pripojenie územia s poľskou menšinou k Poľsku. Nóta maďarskej vlády z 22. septembra obdobne požadovala pripojenie okresov s maďarskou menšinou.

Pri rokovaniach s Chamberlainom v nemeckých kúpeľoch Bad Godesberg Hitler 24. septembra vydal memorandum s novými, ešte rozsiahlejšími požiadavkami. Ich súčasťou sa stalo rýchle odstúpenie území na severe a juhu Slovenska aj podstatnej časti Podkarpatskej Rusi a stiahnutie brannej moci, polície, žandárov, úradníctva a pohraničnej stráže už do 1. októbra z týchto oblastí, do ktorých spadali všetky najdôležitejšie vojenské opevnenia.

Dôsledky znamenali pre ČSR obrovské ekonomické straty, vnútornú emigráciu Čechov, Slovákov, ale aj nemeckých antifašistov a Židov, následnú dezintegráciu celého štátu.

Zrušenie Viedenskej Arbitráže a Obnova Hraníc

Po skončení druhej svetovej vojny boli 10. februára 1947 Viedenské arbitráže Parížskou dohodou zrušené a hranice spred viedenskej arbitráže obnovené.

tags: #zmluva #strata #pohranicia #Československo