Zmluva o Európskej únii a oblasť bezpečnosti a spoločnej zahraničnej politiky

Legislatíva Európskej únie je rozsiahly systém právnych noriem, ktorý zahŕňa zmluvy, medzinárodné dohody, odvodené (sekundárne) právo vydávané inštitúciami EÚ a judikatúru Súdneho dvora. Tento systém, známy ako európske právo (acquis), predstavuje súbor právnych noriem Európskych spoločenstiev, právnych noriem Európskej únie a noriem neprávneho charakteru, na základe ktorých bol dosiahnutý súčasný stav európskej integrácie. Právo Európskych spoločenstiev (acquis communautaire) je právny poriadok sui generis, ktorého normy sú záväzné pre členské štáty, ako aj pre fyzické a právnické osoby týchto štátov.

Európska ústavná zmluva a Lisabonská zmluva

V rámci Konventu o budúcnosti Európskej únie bola vytvorená pracovná skupina s cieľom zjednodušiť neprehľadný systém európskeho práva najmä pre občanov. Vyústením bolo prijatie Európskej ústavnej zmluvy, ktorá zlučovala práva Európskej únie a práva Európskych spoločenstiev a mala ambíciu vytvoriť spoločný základ práva modernej Európskej únie 21. storočia. Európska ústavná zmluva predpokladala aj prijímanie ďalších zákonov Európskej únie, rámcových zákonov Európskej únie a presne pomenovaných druhov rozhodnutí príslušných orgánov Európskej únie namiesto nariadení, smerníc a rôznych druhov v súčasnosti platných rozhodnutí.

Lisabonská zmluva, ktorá nadobudla platnosť 1. decembra 2009, podstatne zmenila dve zmluvy, na ktorých stálo Európske spoločenstvo a Európska únia. Doposiaľ platné zakladajúce zmluvy - Zmluva o založení Európskeho spoločenstva a Zmluva o Európskej únii - boli Lisabonskou zmluvou novelizované, a to tak, že formálne zo Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva sa stala Zmluva o fungovaní Európskej únie. Označenie Zmluvy o Európskej únii zostalo zachované. Lisabonskou zmluvou zostala nedotknutá Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu, takže popri Európskej únii bude existovať jedno samostatné spoločenstvo - Európske spoločenstvo pre atómovú energiu.

Lisabonská zmluva formálne, ale aj materiálne integruje Európske spoločenstvo do Európskej únie, ktorá v plnom rozsahu nahrádza Európske spoločenstvo. Integráciou hmotnoprávnych pravidiel policajnej a súdnej právomoci v trestných veciach a spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky do Zmluvy o fungovaní Európskej únie prestala byť aktuálna trojpilierová štruktúra Európskej únie, ktorá bola založená na dominancii piliera tvoreného Európskym spoločenstvom.

Legislatívne akty a rozhodovanie

Lisabonská zmluva obmedzila oblasti, v ktorých musí byť rozhodovanie jednomyseľné, týmito oblasťami sú: dane, zahraničná politika, obrana a sociálne zabezpečenie. Terminologicky zostávajú základné pramene práva zachované - nariadenia, smernice a rozhodnutia. Minulosťou sa stali rámcové rozhodnutia, ktoré boli vydávané v oblasti policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach. Otázky, ktoré boli nimi upravované, budú teraz riešiť smernice.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Zmluva rozlišuje medzi legislatívnymi a nelegislatívnymi aktmi. Rozdiel medzi nimi je v druhu postupu, ktorým budú prijímané. Legislatívne akty budú môcť splnomocniť Európsku komisiu na prijatie delegovaného aktu, ktorým bude môcť Európska komisia priamo zmeniť alebo doplniť nepodstatné prvky legislatívneho aktu - takýto akt bude mať v názve označenie „delegovaná“ alebo „delegované“. Podmienky vykonávania aktov bude môcť na základe splnomocnenia stanoviť Európska komisia alebo Rada Európskej únie.

Súdny systém a ochrana ľudských práv

Lisabonská zmluva mení orgány súdneho systému Európskej únie. Súdny dvor Európskej únie bude tvorený Súdnym dvorom (bez zmeny označenia), Všeobecným súdom (bývalým Súdom prvého stupňa) a osobitnými súdmi (bývalými osobitnými senátmi). Rozšíri sa aj pôsobnosť Súdneho dvora Európskej únie o oblasť policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach.

Charta základných práv Európskej únie sa stala právne záväzným dokumentom. V dôsledku tejto zmeny bude chrániť základné práva v členských štátoch Európskej únie, okrem vnútroštátnych súdov a Európskeho súdu pre ľudské práva, aj Súdny dvor Európskej únie. Na základe Lisabonskej zmluvy má Európska únia pristúpiť k Európskemu dohovoru o ochrane základných práv a slobôd.

Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika (SZBP)

Snaha členských štátov o spoločný postup v zahraničnej a bezpečnostnej politike bola na počiatku európskej integrácie zhmotnená do návrhu na vytvorenie Európskeho obranného spoločenstva (EOS) a Európskeho politického spoločenstva (EPS) v roku 1952. Predchodcom SZBP v dnešnej podobe bola Európska politická spolupráca, ktorá neformálne existovala od roku 1970. Formalizácia SZBP sa uskutočnila prijatím Jednotného európskeho aktu v roku 1986. SZBP v dnešnej podobe bola po prvýkrát upravená v Maastrichtskej zmluve z roku 1992, ktorá z nej vytvorila druhý z troch pilierov Európskej únie. Následne bola doplnená Amsterdamskou zmluvou, na základe ktorej bol zriadený úrad Vysokého predstaviteľa pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku.

Právomoc EÚ v záležitostiach SZBP sa vzťahuje na všetky oblasti zahraničnej politiky a všetky otázky týkajúce sa bezpečnosti Únie vrátane postupného vymedzenia spoločnej obrannej politiky, ktorá môže viesť k spoločnej obrane. SZBP podlieha osobitným pravidlám a postupom v rámci inštitucionálneho systému EÚ. Členské štáty sa zdržia akéhokoľvek konania, ktoré je v rozpore so záujmami Únie alebo ktoré by mohlo znížiť účinnosť jej pôsobenia ako súdržnej sily v medzinárodných vzťahoch.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Lisabonská zmluva zjednotila možnosti vystupovania Európskej únie vo vzťahoch s partnermi vo svete a spojila jej hospodársku, humanitárnu, politickú a diplomatickú silu s cieľom presadiť záujmy a hodnoty Únie vo svete, zohľadňujúc záujmy jednotlivých členských štátov v oblasti vonkajších vzťahov. Spoločná bezpečnostná a obranná politika podľa Lisabonskej zmluvy zabezpečuje Únii operačnú schopnosť využívajúc civilné a vojenské prostriedky.

Spoločná bezpečnostná a obranná politika (SBOP)

Spoločná bezpečnostná a obranná politika zahŕňa postupné vymedzenie spoločnej obrannej politiky Únie. Tá povedie k spoločnej obrane, keď o tom jednomyseľne rozhodne Európska rada. V takom prípade Európska rada odporučí členským štátom prijať toto rozhodnutie v súlade s ich príslušnými ústavnými požiadavkami. Podľa Lisabonskej zmluvy členské štáty môžu Európskej únii poskytnúť civilné a vojenské prostriedky na uskutočňovanie operácií v rámci spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky. Členský štát má však právo nesúhlasiť s operáciami tohto druhu a všetky príspevky poskytuje na dobrovoľnej báze.

Záväzky a spolupráca v oblasti SBOP sú v súlade so záväzkami, ktoré vyplývajú z členstva takmer všetkým členským štátom v Organizácii Severoatlantickej zmluvy (NATO), ktorá zostáva základom kolektívnej obrany a fórom na jej uskutočňovanie. Zmluva o EÚ zavádza aj ustanovenie solidárneho charakteru. Súčasťou tejto politiky je aj vytvorenie, resp. preformulovanie úloh Európskej obrannej agentúry.

Novinkou v spolupráci členských štátov znamenajú ustanovenia o stálej štruktúrovanej spolupráci, ktorú podľa čl. 46 ZEÚ majú možnosť vykonávať štáty, ktoré spĺňajú kritériá a prijali záväzky z Protokolu o štruktúrovanej spolupráci. Ide o štáty, ktorých vojenské spôsobilosti spĺňajú prísnejšie kritériá, a ktoré prevzali navzájom väčšie záväzky s cieľom plniť najnáročnejšie misie. O stálej štruktúrovanej spolupráci rozhoduje Rada kvalifikovanou väčšinou, tak ako v rámci celého rozhodovacieho systému v oblasti SZBP. Oblasť SBOP však predstavuje otázky, ktoré majú vojenský a obranný charakter s priamym dopadom na členský štát a tak členské štáty preferujú v tejto oblasti jednohlasnosť.

Vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku

V rámci SZBP bol vytvorený kľúčový post Vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. Tohto do funkcie menuje Európska rada, skladá sľub do rúk Európskeho parlamentu. Vysoký predstaviteľ je zároveň podpredsedom a členom Komisie a generálnym sekretárom Rady. V rámci svojich kompetencií zodpovedá Vysoký predstaviteľ za realizáciu zahraničnej a spoločnej obrannej politiky a predsedá Rade v zložení ministrov zahraničných vecí a v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky má oprávnenie zastupovať Európsku úniu na medzinárodnej scéne. Vysoký predstaviteľ môže svoje právomoci v oblasti zahraničných vecí realizovať len na základe rozhodnutia, ktoré konsenzuálne (jednomyseľne) prijmú oprávnení predstavitelia všetky členských štátov. Vysoký predstaviteľ je povinný pravidelne konzultovať hlavné aspekty a základné rozhodnutia SZBP a SBOP s Európskym parlamentom, informovať ho o vývoji v týchto politikách a zabezpečovať, aby boli názory Európskeho parlamentu náležite zohľadnené.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ)

Európska služba pre vonkajšiu činnosť predstavuje samostatnú agentúru, ktorá bola zriadená rozhodnutím Rady č. 2010/427/EU zo dňa 26. júla 2010, ktorým sa zriaďuje organizácia a fungovanie Európskej služby pre vonkajšiu činnosť. Jej cieľom je vytvorenie a jednotné prezentovanie Únie v zahraničí, ktorého základom budú zastúpenia Komisie v tretích krajinách, z ktorých sa postupne stávajú delegácie Únie pod právomocou vysokého predstaviteľa. Ich úlohou je spolupracovať s diplomatickými zbormi členských štátov, napríklad prostredníctvom poskytovania logistickej a administratívnej podpory. Budú si s nimi vymieňať informácie a podieľať sa na realizácii zahraničnej politiky. Delegácie ESVČ postupne preberajú podpornú úlohu pri diplomatickej a konzulárnej ochrane občanov Únie v tretích krajinách a prispievajú tak k naplneniu práva na diplomatickú a konzulárnu ochranu občanov EÚ.

tags: #zmluva #o #europskej #unii #oblasť #bezpečnosti