Mníchovská zrada a Pakt Ribbentrop-Molotov: Historický kontext a reinterpretácie

Víťazstvo nad fašizmom má historický význam a je dôležité vzoprieť sa zlu a neprehliadať jeho rozpínanie. Tento článok sa venuje historickému kontextu paktu o neútočení medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom, známym aj ako pakt Ribbentrop-Molotov, a Mníchovskej dohode, pričom analyzuje udalosti, ktoré im predchádzali a ich dôsledky v kontexte druhej svetovej vojny. Skúma tiež, ako sa tieto udalosti interpretujú v súčasnosti a aký vplyv to má na medzinárodné vzťahy.

Historické pozadie

Po prvej svetovej vojne bolo Nemecko porazené a muselo platiť obrovské reparácie. Mierové zmluvy z Versailles z roku 1919 boli pre Nemecko kruté. Krajina mala zaplatiť víťazom 269 miliárd zlatých mariek a prišla o Sudety, kde žilo 3,5 milióna Nemcov.

V tridsiatych rokoch 20. storočia, ZSSR presadzoval politiku kolektívnej bezpečnosti, vytvorenie systému medzinárodnoprávnych zväzkov medzi štátmi Európy, ktoré by sa postavili proti hitlerovskej agresii a zastavili ju. Sovietsky zväz sa vzdal napokon tejto politiky, keď poznal, že postup európskych veľmocí je neúprimný a predstieraný. Od kolektívnej bezpečnosti prešiel, vynútene diktátom situácie, k politike svojej individuálnej bezpečnosti.

Rovnako sa správali aj západné demokracie, ktoré od nástupu A. Hitlera k moci, od roku 1933, rokujú s ním, stískajú si s ním ruky a uzatvárajú dohody, aj keď vedeli, o koho ide.

Mníchovská dohoda

Mníchovská dohoda bola podpísaná 29. septembra 1938 medzi Nemeckom, Talianskom, Veľkou Britániou a Francúzskom. Touto dohodou bolo Československo prinútené odstúpiť Nemecku pohraničné územia, tzv. Sudety, obývané prevažne nemeckým obyvateľstvom. Československo nebolo k rokovaniam prizvané a bolo postavené pred hotovú vec. Dohoda bola vnímaná ako zrada západných mocností voči Československu.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Viacerí predstavitelia medzivojnovej veľmocenskej, imperiálnej politiky západných demokracií (Francúzsko, Anglicko) boli a priori proti akémukoľvek rozhodnému alebo dokonca vojnovému odporu proti Hitlerovej expanzii. Chceli vojnový konflikt medzi nacizmom a boľševizmom, teda vojnu Nemecka so ZSSR. Usilovali sa usmerniť agresiu Hitlera na krajinu vedenú autokraticky, diktátorsky a tyransky J. V. Stalinom. Spojenci ČSR si absolútne neželali, aby sa tento štát vojensky bránil. Francúzsko by vtedy podľa zmluvy o vzájomnej pomoci z r. 1935 Československu muselo prísť na pomoc. A tomu malo podľa vzájomnej zmluvy západných veľmocí prísť na pomoc Anglicko. A vo vojne by boli obidve. Západné demokratické veľmoci samotné nechceli ísť do vojny s hitlerovským Nemeckom, hoci išlo o mier európsky, svetový, o suverenitu štátov, nielen o základné ľudské práva, ale o elementárne právo ľudí na život vôbec (rasové zákonodarstvo, holocaust). Obetovali iné štáty menovite preto, že oni nebudú krvácať za nejaké Československo, o ktorom údajne britská verejnosť ani nevedela, čo to je a kde to je.

Veľká Británia dosiahla uzavretím zmluvy v Mníchove (29. 9. 1938) spolu s Francúzskom, s podpismi N. Chamberlaina a E. Daladiera asi len to, čo dosiahol Stalin o rok neskôr uzavretím paktu o neútočení s Nemeckom (23. 9. 1939). Západné demokratické veľmoci aj stalinistický Sovietsky zväz si v tomto prípade nemajú čo vyčítať. Konali obdobne, v zmenených pomeroch. Získali čas, oddialili svoje zapojenie do vojny s Nemeckom, mohli pokračovať v príprave na túto vojnu. Rozdiel je v tom, že V. Británia a Francúzsko viedli takúto politiku od nástupu A. Hitlera k moci, od roku 1933. Rokovali s ním, stískali si s ním ruky, uzatvárali dohody, aj keď vedeli, o koho ide. Stalin konal až po Mníchove, keď ho neprivolali, ale vylúčili z rozhodovania o Československu, teda v čase, keď už iba územie Poľska oddeľovalo Hitlera od sovietskych hraníc. A keď bolo jasné, že ani Francúzsko, ani Veľká Británia, ani Poľsko nechce uzatvoriť so ZSSR trojstrannú zmluvu o vojenskej pomoci a vojenskú konvenciu o spoločnej vojenskej obrane proti hitlerovskému Nemecku. Britský premiér N. Chamberlain deň po tom, ako podpísal Mníchovskú dohodu, bežal za A. Hitlerom s prosbou, aby s ním podpísal zmluvu o neútočení. Vtedy sa písal 30. september 1938.

Sovietsky zväz bol pripravený pomôcť Československu, ktoré sa nacistické Nemecko chystalo okradnúť. Francúzsko však spojilo splnenie svojich záväzkov voči Československu s podporou Poľska. Putin citoval celý rad dobových dokumentov, z ktorých vyplýva, že Poľsko pomoc Československu odmietlo a naopak, veľmi rado sa k Nemcom pri trhaní Československa pridalo, spolu s Maďarskom, napriek tomu, že to znamenalo zánik sovietsko-poľského paktu o neútočení. Mnohé z týchto dokumentov ukazujú, že medzi Nemeckom a Poľskom bola veľmi zreteľná spoločná dohoda a nepriateľstvo voči Sovietskemu zväzu.

Západné veľmoci sa z podpisu Mníchovskej dohody veľmi tešili. Jediná z veľmocí, ktorá Mníchovskú zradu odsúdila, aj na pôde Ligy národov (predchodkyňa OSN), bol už v septembri 1938 Sovietsky zväz. Putin o Mníchove hovorí toto: „Rozdelenie Československa bolo mimoriadne kruté a cynické, v skutočnosti to bola lúpež.

Dôsledky Mníchovskej dohody

Mníchovská dohoda mala ďalekosiahle dôsledky. Okrem straty územia a oslabenia Československa, dohoda posilnila pozíciu Nemecka a povzbudila Hitlera v jeho agresívnej politike. Zároveň ukázala slabosť západných mocností a ich neschopnosť účinne čeliť nacistickej expanzii.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Pakt Ribbentrop-Molotov

Pakt Ribbentrop-Molotov, oficiálne Zmluva o neútočení medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom, bol podpísaný 23. augusta 1939 v Moskve. Pakt bol podpísaný ministrami zahraničných vecí Joachimom von Ribbentropom (Nemecko) a Vjačeslavom Molotovom (Sovietsky zväz).

Dohode Molotov-Ribbentrop predchádzali jednania Nemcov aj Sovietov s Francúzmi a Angličanmi - boli nekonečne dlhé, pretože každá z tých štyroch mocností si chcela uchmatnúť čo najväčší kus z geopolitického koláča. Najaktívnejší bol Hitler, ktorý sa cítil byť najmocnejší a veľmi sa ponáhľal so svojimi vojnovými plánmi. Chápal, že Francúzi a Briti nebudú Poľsko zachraňovať, tak ako nezachránili ani Československo, a preto mu ostalo už iba dohodnúť sa so Stalinom. Sovietsky zväz sa tiež napokon rozhodol podpísať s hitlerovským Nemeckom zmluvu o neútočení, vidiac v tom poslednú možnosť ako zabrániť apokalyptickej vojne a zlepšiť svoju pozíciu v Európe.

Na západe pakt Molotov-Ribbentrop zveličujú ako diabolskú dohodu: lenže v skutočnosti si v nej mocnosti iba rozdelili svoje sféry vplyvu, rovnako ako o pár rokov neskôr ZSSR zase s „demokratickými mocnosťami“ v Jalte. Západ tiež úplne opomína moment, že ZSSR nebol na vojnu s Hitlerom pripravený a vidí predovšetkým fakt, že súčasťou dohody bola aj možnosť predsunúť sovietsku vojenskú prítomnosť do Poľska. Lenže to sa neskôr, po napadnutí ZSSR Nemeckom, ukázalo byť veľmi dôležitým momentom, ktorý bleskovú nemeckú ofenzívu spomalil a dal Sovietom možnosť sa skonsolidovať.

Tajné dodatkové protokoly

Okrem verejnej zmluvy o neútočení obsahoval pakt aj tajné dodatkové protokoly, ktoré rozdeľovali sféry vplyvu v strednej a východnej Európe medzi Nemecko a Sovietsky zväz. Podľa týchto protokolov mali Nemecku pripadnúť Litva a západné Poľsko, zatiaľ čo Sovietskemu zväzu mala pripadnúť Fínsko, Estónsko, Lotyšsko a východné Poľsko.

Dôsledky paktu

Pakt Ribbentrop-Molotov umožnil Nemecku zaútočiť na Poľsko 1. septembra 1939, čím sa začala druhá svetová vojna. Sovietsky zväz obsadil východnú časť Poľska 17. septembra 1939. Následne Sovietsky zväz anektoval pobaltské štáty (Estónsko, Lotyšsko a Litvu) a viedol vojnu s Fínskom.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Interpretácie

Pakt Ribbentrop-Molotov je kontroverznou témou a existujú rôzne interpretácie jeho významu a dôsledkov.

• Západná interpretácia: Pakt je vnímaný ako cynická dohoda medzi dvoma totalitnými režimami, ktorá umožnila rozpútanie druhej svetovej vojny. Tajné protokoly sú považované za dôkaz zločinných úmyslov oboch strán.
• Ruská interpretácia: Pakt je vnímaný ako nevyhnutný krok na zabezpečenie bezpečnosti Sovietskeho zväzu v čase rastúceho nacistického nebezpečenstva. Tajné protokoly sú bagatelizované alebo popierané.

V skutočnosti si v nej mocnosti iba rozdelili svoje sféry vplyvu, rovnako ako o pár rokov neskôr ZSSR zase s „demokratickými mocnosťami“ v Jalte. Západ tiež úplne opomína moment, že ZSSR nebol na vojnu s Hitlerom pripravený a vidí predovšetkým fakt, že súčasťou dohody bola aj možnosť predsunúť sovietsku vojenskú prítomnosť do Poľska. Lenže to sa neskôr, po napadnutí ZSSR Nemeckom, ukázalo byť veľmi dôležitým momentom, ktorý bleskovú nemeckú ofenzívu spomalil a dal Sovietom možnosť sa skonsolidovať.

Súčasné reinterpretácie histórie

V súčasnosti dochádza k reinterpretáciám historických udalostí, vrátane udalostí spojených s druhou svetovou vojnou. Niektoré krajiny, najmä Poľsko a pobaltské štáty, sa snažia prehodnotiť úlohu Sovietskeho zväzu v druhej svetovej vojne a pripísať mu rovnakú mieru zodpovednosti za rozpútanie vojny ako Nemecku.

Tieto snahy sú často motivované súčasnými politickými cieľmi, najmä snahou o oslabenie vplyvu Ruska v regióne.

tags: #zmluva #o #neutoceni #Nemecko #Anglicko #historicky