Analýza Zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci z roku 1950 medzi Čínou a Sovietskym zväzom v kontexte medzinárodných vzťahov

Úvod

Rok 1945 mal kľúčový význam pre charakter medzinárodných vzťahov. Porážkou nacistického Nemecka a jeho spojencov v Európe aj Ázii sa otvára nová kapitola svetových dejín. To sa tiež odzrkadlilo na forme medzinárodnej diplomacie, ktorá od konca druhej svetovej vojny naberá nový kvalitatívny rozmer. Dôležitou zmenou oproti predchádzajúcemu obdobiu je predovšetkým zvýšený dôraz na multilateralizmus, spoluprácu krajín prostredníctvom medzinárodných organizácií, ktoré mali v budúcnosti zabrániť ďalšiemu zničujúcemu globálnemu konfliktu a zároveň vo svetovej politike dať hlas aj malým štátom.

V tomto kontexte sa budeme venovať analýze Zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci z roku 1950 medzi Čínou a Sovietskym zväzom. Táto zmluva bola významným prejavom bilaterálnej spolupráce v období studenej vojny a mala hlboký dopad na medzinárodné vzťahy.

Vznik a poslanie NATO

Predchodcom Aliancie bola tzv. Západná únia. Severoatlantická organizácia je medzivládna obranná organizácia založená 4. apríla 1949 podpisom tzv. Washingtonskej zmluvy ako reakcia západných demokratických štátov na vzniknutú povojnovú situáciu v Európe a eskaláciu napätia zo strany Sovietskeho zväzu. Z vojenského hľadiska je NATO jedinou súčasnou organizáciou kolektívnej obrany na svete.

Na svojom začiatku bola Severoatlantická aliancia len o trochu viac ako politické združenie. Kórejská vojna, ale podnietila členské štáty k vytvoreniu vojenskej štruktúry pod dohľadom dvoch amerických veliteľov. Veliteľskú štruktúru a vytvorenie najvyšších veliteľstiev pre Európu a Atlantik urýchlilo vypuknutie vojny v Kórei v júni 1950. Tento proces vyvrcholil v roku 1952, keď 18. februára vstúpilo do NATO Grécko a Turecko a na zasadnutí Rady v Lisabone sa zorganizovala štruktúra Aliancie. Sídlom NATO sa stal Paríž.

Slovami prvého generálneho tajomníka Hastingsa Ismaya bolo úlohou NATO udržať Ameriku v Európe, Rusko mimo západnú Európu a Nemecko pri zemi. Vyhláseným účelom organizácie NATO je politickými a vojenskými prostriedkami zaručiť slobodu a bezpečnosť jej členov.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Formovanie povojnového sveta a vznik OSN

Založenie Organizácie Spojených národov (OSN) bolo výsledkom dlhoročného úsilia, ktoré sa zavŕšilo 26. júna 1945 v San Franciscu, keď bola slávnostne podpísaná Charta OSN. Tá mala byť garanciou mierového riešenia sporov medzi krajinami a vzájomného rešpektovania ich suverenity. Od konca druhej svetovej vojny boli dominantnými aktérmi medzinárodnej politiky dve superveľmoci, ktoré na ďalšie desaťročia určovali beh dejín. Spojené štáty americké a Zväz sovietskych socialistických republík spolupracovali na obnovení vojnou zničenej Európy do takej podoby, ktorá by starému kontinentu zaručovala dlhodobú stabilitu.

Už od jej slávnostného otvorenia bolo citeľné napätie medzi Sovietskym zväzom na jednej strane a liberálnymi demokraciami vedenými USA na strane druhej. Toto napätie však ešte brzdila prebiehajúca vojna v Európe a Ázii. Na konferencii mala hlavné slovo „Veľká štvorka“, teda Spojené štáty, Veľká Británia, Čína a Sovietsky zväz, ktorej predstavitelia na svoje porady prizývali aj zástupcov Francúzska. Tvorili tak síce neoficiálny, ale kľúčový orgán pri koncipovaní fungovania novej organizácie. Po deviatich týždňoch problematických rokovaní sa krajinám nakoniec podarilo dohodnúť na znení článkov Charty OSN, zakladajúceho dokumentu novej medzinárodnej organizácie, ktorý bol slávnostne podpísaný delegátmi jednotlivých krajín 26.

Rozdelenie Európy a vznik blokov

Neprešlo však veľa času od dobytia Berlína, kým celý svet pochopil, že bývalých spojencov po víťazstve nad krajinami Osi oddeľuje neprekonateľná priepasť. Nastupujúca studená vojna rozdelila Európu na dva znepriatelené bloky, ktoré si vytvárali svoje vlastné, paralelné medzinárodné organizácie. Súboj Spojených štátov a Sovietskeho zväzu o globálnu hegemóniu mal určujúci charakter na diplomaciu a medzinárodné vzťahy od druhej polovice 40. rokov až do uvoľnenia napätia koncom 80. rokov. Po druhej svetovej vojne sa Európa začala postupne členiť do dvoch blokov, ktoré boli teritoriálne vymedzené výsledkami konfliktu. Krajiny strednej a juhovýchodnej Európy, ktoré boli oslobodené sovietskou armádou, sa dostali do sféry vplyvu Moskvy.

Na západnej strane Európy, ktorej povojnové usporiadanie formovali Spojené štáty a Veľká Británia, bola situácia opačná. Východný blok bol spočiatku budovaný na základe bilaterálnych spojeneckých zmlúv, ktoré uzatvárala Moskva s jednotlivými krajinami vo svojej sfére vplyvu. Povojnová integrácia krajín do regionálnych medzinárodných organizácií sa začala na Západe. Vzniklo NATO a ďalšie organizácie. Na východnej strane kontinentu pozorovali vojensko-politické a ekonomické integračné iniciatívy liberálnych demokracií s určitými obavami, ale zároveň aj so záujmom, ktorý sa prejavil snahou o ich replikáciu.

Vznik RVHP a Varšavskej zmluvy

Spočiatku predstavitelia Sovietskeho zväzu vytvorenie medzinárodnej organizácie odmietali, pretože by jej vznikom podľa nich Moskva nič viac nezískala. Postoj ZSSR sa začal meniť až na jeseň 1948. V januári 1949 tak vznikla Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), ktorá zabezpečovala hospodársku spoluprácu medzi krajinami východného bloku a jej cieľom bola ich „socialistická ekonomická integrácia“. RVHP bola formálne už od svojho vzniku otvorená novým členom.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Integrácia východného bloku pokračovala vznikom Varšavskej zmluvy, ktorej zakladajúca listina bola podpísaná socialistickými krajinami 14. mája 1955 a mala sa stať protipólom Severoatlantickej zmluvy. Aj v tomto prípade možno hovoriť o snahe ZSSR a jeho spojencov imitovať západné medzinárodné štruktúry, pôvodný bilaterálny princíp sovietskej obrannej stratégie bol nahradený princípom multilaterálnym, ktorý (aspoň na papieri) pôsobí demokratickejšie a poskytuje menším členom aliancie silnejšiu vyjednávaciu pozíciu.

Československo v povojnovom období

Medzi hlavné úlohy zahraničnej politiky štátu patrí zaistenie jeho bezpečnosti pred vonkajšími hrozbami. Československá diplomacia sa tento cieľ snažila dosiahnuť v priebehu desaťročí rozdielne. Po roku 1945 sa zahraničnopolitická orientácia krajiny obrátila na východ. Základom povojnovej bezpečnostnej politiky Prahy bol podpis československo-sovietskej spojeneckej zmluvy v Moskve 12. decembra 1943.

Československá republika bola síce obnovená pod patronátom Sovietskeho zväzu, napriek tomu však boli západní diplomati ohľadom jej budúcnosti optimistickí prakticky až do júla 1947, keď sa československá vláda podriadila Moskve a odmietla Marshallov plán. Povojnová republika bola už od svojho vzniku orientovaná výhradne na Sovietsky zväz, čo nespochybňovali ani nekomunistickí československí politici, ktorí len presadzovali, aby sa udržiavali aj dobré vzťahy so západnými liberálnymi demokraciami. Československo bolo v rámci východného bloku aspoň spočiatku autonómne, a hoci spadalo do sovietskej sféry vplyvu, Moskva nechávala jeho politický vývoj do veľkej miery na domácich komunistoch. Vďaka tomu možno na príklade ČSR sledovať postupný - a z pohľadu medzinárodných vzťahov viac-menej dobrovoľný - vývoj smerom k satelitnému štátu, ktorý sa zavŕšil po komunistickom prevrate vo februári 1948.

Krízy vo východnom bloku v 50. rokoch

V polovici 50. rokov sa skončila prvá etapa budovania východného bloku. Medzinárodný systém vedený Sovietskym zväzom bol rámcovaný vznikom RVHP a Varšavskej zmluvy, ktoré sa vytvárali ako odpoveď na integračné projekty západných liberálnych demokracií. Už v tomto období sa však začínajú objavovať vo východnom bloku prvé vážnejšie trhliny, ktoré mali hospodársky, politický, ale aj ideologický charakter. Za predpoklad krízy sovietskeho systému v druhej polovici 50. rokov býva považovaná kritika „kultu osobnosti“ J. V. Stalina prednesená na XX. zjazde sovietskych komunistov vo februári 1956. Referát Nikitu S. Chruščova o stalinskom terore vyvolal veľký ohlas nielen v Sovietskom zväze, ale aj medzi komunistami v „spriatelených“ krajinách.

Prvá krajina, v ktorej sa situácia začala vymykať spod kontroly, bolo Poľsko. Dňa 28. júna 1956 došlo k veľkým nepokojom v Poznani. Zlé mzdové pomery viedli k štrajku miestnych robotníkov, ktorý sa rýchlo zmenil na otvorenú vzburu. Vláda sa rozhodla proti šíriacim sa nepokojom zakročiť silou a vyslala do mesta armádu. Kvôli naplneniu tohto zámeru boli ochotní siahnuť aj po vojenskom riešení. Sovietske vedenie sa nakoniec rozhodlo s Gomułkom dohodnúť. Autonómia Poľska na medzinárodnej scéne sa po októbri 1956 značne zvýšila, čo odzrkadľovalo celkový trend vo vývoji východného bloku smerom k multilateralizácii vzťahov medzi socialistickými štátmi.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Zložitejší a zároveň aj omnoho tragickejší priebeh ako v Poľsku mala politická kríza, ktorá sa v rovnakom čase odohrávala v Budapešti. Maďarsko nastúpilo „nový kurz“ už po Stalinovej smrti, keď sa stal predsedom vlády Imre Nagy, ktorý sa pokúsil opatrnými krokmi preorientovať maďarské hospodárstvo na spotrebný priemysel a zvyšovanie životnej úrovne obyvateľov. Dňa 23. októbra 1956 sa konala v Budapešti demonštrácia študentov na podporu reformných snáh Władysława Gomułku, ktorá sa autoritám vymkla spod kontroly, keď sa k pochodujúcim študentom začali spontánne pridávať nielen obyvatelia mesta, ale aj vojaci a príslušníci poriadkových zložiek. Na vzniknutú situáciu zareagovalo sovietske vedenie razantnejšie než v poľskom prípade a v noci z 23. na 24. októbra vstúpili do ulíc Budapešti jednotky Červenej armády.

Analýza Zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci z roku 1950

Zmluva o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci medzi Čínou a Sovietskym zväzom, podpísaná 14. februára 1950, bola významným bilaterálnym paktom v období studenej vojny. Zmluva formálne upevnila spojenectvo medzi dvoma najväčšími komunistickými štátmi, ktoré zdieľali ideologickú blízkosť a strategické záujmy.

Hlavné body zmluvy:

• Vzájomná pomoc: Zmluva stanovila, že ak bude jedna zo zmluvných strán napadnutá, druhá strana poskytne vojenskú a inú pomoc.
• Spolupráca: Zmluva zdôrazňovala spoluprácu v ekonomických, politických a kultúrnych oblastiach.
• Neúčasť v alianciách: Obe strany sa zaviazali, že sa nebudú zúčastňovať v alianciách alebo blokoch namierených proti druhej strane.
• Trvanie: Zmluva bola uzavretá na dobu 30 rokov s možnosťou automatického predĺženia.

Kontext a motivácie

Podpísanie zmluvy bolo ovplyvnené niekoľkými faktormi:

• Víťazstvo komunistov v Číne: V roku 1949 zvíťazili komunisti pod vedením Mao Ce-tunga v Čínskej občianskej vojne, čo viedlo k vzniku Čínskej ľudovej republiky. Sovietsky zväz bol jedným z prvých štátov, ktoré uznali novú vládu.
• Studená vojna: V kontexte studenej vojny sa Sovietsky zväz snažil posilniť svoj vplyv v Ázii a vytvoriť protizápadnú alianciu.
• Bezpečnostné záujmy Číny: Čína potrebovala podporu proti potenciálnym hrozbám zo strany Spojených štátov a ich spojencov.

Dôsledky a význam

Zmluva mala niekoľko významných dôsledkov:

• Posilnenie komunistického bloku: Zmluva posilnila komunistický blok a demonštrovala jednotu medzi Sovietskym zväzom a Čínou.
• Podpora Číny: Sovietsky zväz poskytol Číne ekonomickú a vojenskú pomoc, ktorá bola dôležitá pre rozvoj krajiny.
• Vplyv na Kórejskú vojnu: Zmluva ovplyvnila priebeh Kórejskej vojny, keďže Čína sa aktívne zapojila do konfliktu na strane Severnej Kórey s podporou Sovietskeho zväzu.
• Neskôr roztržka: Napriek prvotnej spolupráci sa v 60. rokoch vzťahy medzi Čínou a Sovietskym zväzom zhoršili, čo viedlo k ideologickej a politickej roztržke.

Súčasné výzvy a hrozby NATO

Bezpečnosť je prijímaná komplexne ako súhrn politických, ekonomických a energetických faktorov, nie je zúžená len na vojenskú bezpečnosť. NATO je názoru, že najväčšia hrozba preň samotné je Rusko. Základným princípom fungovania aliancie je tak spoločný záväzok a vzájomná politická a vojenská spolupráca medzi suverénnymi štátmi.

Slovenská republika a NATO

Slovenská republika je členom NATO od 29. marca 2004. V novembri 1995 bol schválený prvý individuálny program partnerstva za mier ako základný nástroj nadviazania spolupráce a zapojenia sa do aktivít NATO.

Na samite NATO v júli 1997 v Madride sa hlavy členských krajín Aliancie rozhodli pozvať do svojho spoločenstva tri post-socialistické štáty a to Českú republiku, Maďarsko a Poľsko Slovensko na listine pozvaných nebolo. Dôležitou udalosťou pre členstvo Slovenskej republiky v NATO bol Pražsky samit NATO v roku 2002. Na samite obdržalo pozvánku na štartovacie rokovania 7 krajín, medzi nimi aj Slovensko, čo znamenalo robustné rozšírenie Aliancie Záväzky vyplývajúce z tohto samitu sa v politickej, bezpečnostnej i vojenskej oblasti stali pre Slovenskú republiku veľkou výzvou.

tags: #zmluva #o #priateľstve #spolupráci #a #vzájomnej