Zmluva Slovensko-Nacistické Nemecko: Cesta k Druhej Svetovej Vojne

Úvod

Slovenská účasť na druhej svetovej vojne, predovšetkým v invázii do Poľska, je dodnes citlivou témou. Pol roka po rozpade Česko-Slovenska sa Slovenský štát pod vedením Jozefa Tisa stal vazalom nacistického Nemecka a aktívne sa podieľal na jeho agresívnej politike. Tento článok sa zameriava na zmluvu medzi Slovenskom a nacistickým Nemeckom, ktorá predchádzala vpádu do Poľska, a na jej dôsledky pre Slovenskú republiku a jej obyvateľov.

Predohra k Invázii: Rozbitie Česko-Slovenska a Vznik Slovenského Štátu

Po pripojení Sudet v októbri 1938 a okupácii zvyšku Čiech a Moravy v marci 1939 získalo nacistické Nemecko kontrolu nad československým vojnovým priemyslom. Garantovaním "samostatnosti" Slovenska si Nemecko vytvorilo vazalský štát, kde si v západnej oblasti, v tzv. ochrannej zóne, mohlo zriaďovať vojenské posádky a pripravovať ďalšie výboje.

V Senici sa utáborila motorizovaná stotina nemeckých vojakov 18. marca. Tiež jej vyprázdnili miestne kasárne. O deň nato podpísal Jozef Tiso vo Viedni vazalskú zmluvu o ochrannom pomere medzi nemeckou ríšou a Slovenským štátom. Tzv. ochranná zóna (Schutzzone) vznikla pozdĺž hraníc s Moravou. A hoci podrobnú dohodu o nej obe strany uzavreli až 12. augusta, Nemci si na tomto území robili, čo chceli, už predtým. V kronike obce Zohor sa možno dočítať, že 6. mája 1939 sa na tamojšej železničnej stanici vykladali nemecké vojenské jednotky. Vzápätí obsadili výcvikový priestor Turecký vrch pri Jabloňovom.

Vazalská Zmluva a "Ochranná Zóna"

Dňa 19. marca 1939 podpísal Jozef Tiso vo Viedni vazalskú zmluvu o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom. Táto zmluva znamenala faktickú podriadenosť Slovenska Nemecku. Vytvorila sa tzv. ochranná zóna (Schutzzone) pozdĺž hraníc s Moravou, kde mali Nemci voľnú ruku.

V kronike obce Zohor sa možno dočítať, že 6. mája 1939 sa na tamojšej železničnej stanici vykladali nemecké vojenské jednotky. Vzápätí obsadili výcvikový priestor Turecký vrch pri Jabloňovom. V podmienkach záhorskej polopúšte sa Nemci neskôr pripravovali na boje v Sahare, predovšetkým na známu bitku o Tobruk (v apríli 1941), kde ich viedol generál Erwin Rommel zvaný "Púštna líška“.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Prípravy na Vpád do Poľska a Úloha Slovenska

Už v máji 1939 vypracovalo velenie Wehrmachtu prvý návrh na inváziu do Poľska. Podľa tohto dokumentu mali z územia západného Slovenska a Horného Sliezska útočiť útvary 14. armády. O necelý mesiac sa v Bratislave dohodlo, že Nemci dobudujú cestnú sieť na západe Slovenska. Až neskôr vysvitlo, že ide o nástupný priestor útoku do Poľska.

Už v júni 1939 však malo slovenské ministerstvo obrany prvé informácie o koncentrácii nemeckých jednotiek na severozápade tzv. Ale keď sa koncom júla pýtal denník Slovák ministra obrany Ferdinanda Čatloša na možnosť využitia Slovenska ako nástupného priestoru nemeckej armády, ten podobné informácie odmietol ako falošné správy. Pritom už vtedy bolo s nemeckou stranou dohodnuté, že všetky letiská na Slovensku sa v čase vojny využijú ako záložné letiská Luftwaffe. No nielen to, lebo už niekedy v júni uložili Nemci na letisku v Spišskej Novej Vsi, čiže ďaleko za tzv.

Bratislava musela v prípravách na túto vojnu plniť aj menej známe požiadavky Berlína. Ďalej musela spolupracovať na poli vojenského spravodajstva (nemecký Abwehr mal už v tom čase vlastnú agentúrnu sieť na severe Slovenska) a zabrániť náboru do československých légií, ktoré práve vznikali v Poľsku. A v neposlednom rade sprísniť stráženie hraníc. Túto podmienku Berlín zopakoval po tom, čo 7. júna 1939 ušli do Poľska na štyroch bojových strojoch ôsmi slovenskí vojenskí letci. Nemci po nich strieľali, ale neúspešne.

V mieste svojich nových posádok wehrmacht urýchlene budoval vojenské sklady, zákopy, protiletecké kryty, delostrelecké palebné postavenia, cesty a mosty. Pre obyvateľov okolitých obcí sa tým vytvárali nové pracovné príležitosti. Napríklad väčšina obyvateľov Rohožníka pracovala na výstavbe úzkokoľajky a miestny kronikár si to pochvaľoval: „Za prácu s povozom ťahaným dvoma koňmi dostal pohonič 250 korún, s jedným koňom 200 korún, s volmi alebo kravami 180 korún za jeden deň. Zvýšené presuny nemeckých jednotiek do nástupného priestoru bolo možné pozorovať od júna 1939. Do začiatku augusta dosiahol počet vojakov 30-tisíc, tak aspoň hlásila spravodajská služba ministerstvu národnej obrany v Bratislave. Pohyb takéhoto množstvo vojska sa už nedal utajiť, a najmä obyvateľstvo Kysúc a Žiliny už začínalo tušiť, čo sa chystá.

Mobilizácia a Propaganda

Podrobnosti o účasti Slovenska a jeho armády v nadchádzajúcom konflikte sa Tisova vláda dozvedela až 22. augusta 1939 z Hitlerovho rozkazu, ktorý sprostredkoval nemecký vojenský atašé v Bratislave Heinrich Becker. Vláda mala poskytnúť nemeckej armáde vojsko na zabezpečenie severnej hranice Slovenska a splniť všetky požiadavky predostreté nemeckou armádou.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Slovenské noviny a rozhlas vystupňovali v tom čase informačnú kampaň za "oslobodenie slovenských bratov“ v Poľsku, čiže obyvateľov obcí severného Spiša a Oravy, ktoré nielen pri delení Československa po Mníchove v roku 1938, ale už po parížskej mierovej konferencii v roku 1920 pripadli Poľsku. V Bratislave sa 22. augusta vo večerných hodinách konala pred budovou SND demonštrácia radikálov za znovupripojenie sporných území k Slovensku.

V nedeľu 26. augusta sa začala mobilizácia Slovenskej armády. Postupne povolali do zbrane 15 ročníkov záloh. Oficiálne sa oznámilo, že záložníkov povolali na mimoriadne cvičenie, veď štát nebol vo vojnovom stave s Poľskom. Armáda 2,5-miliónovej krajiny mala zrazu takmer 150-tisíc príslušníkov.

Výzva Obyvateľstvu Slovenska

Po zmene situácie slovenská vláda na zasadnutí 28. augusta súhlasila s prechodom nemeckých jednotiek mimo ochrannej zóny. Vedúci nemeckej misie jej vtedy odovzdal Výzvu obyvateľstvu Slovenska, ktorú mala neodkladne zverejniť. V rozhlase sa tak stalo ešte v ten istý deň, v tlači 30. augusta. "V záujme ochrany nezávislosti a územnej celistvosti nášho mladého Slovenského štátu proti hroziacemu poľskému nebezpečenstvu, na základe ochrannej zmluvy… prídu na územie Slovenského štátu nemecké vojenské oddiely, ktoré v prípade potreby budú s našou hrdinnou slovenskou armádou bok po boku spoločne brániť územie nášho štátu.“ Výzvu skoncipovala nemecká strana a obyvateľstvo ju prijalo - ako vyplýva z Beckerovho hlásenia do Berlína - "veľmi pokojne“.

Slovenská Účasť na Invázii do Poľska

Dňa 1. septembra 1939 Nemecko napadlo Poľsko, čím sa začala druhá svetová vojna. Slovenská armáda sa k invázii pripojila, čím sa Slovenský štát stal priamym účastníkom agresie.

Po vojne - veľkej, druhej svetovej vojne- boli o tom diskusie, ktoré vrcholili pred Národným súdom v Bratislave. Tiso stále tvrdil, že podľa jeho informácii mala Slovenská armáda iba brániť integritu Slovenska. Vraj slovenská strana žiadosť Berlína o účasť vo vojne proti Poľsku vôbec nedostala. Baka pripúšťa, že slovenskej účasti na útoku proti Poľsku sa dalo vyhnúť predchádzajúcim vyjednávaním s nemeckou stranou, na čo existoval určitý priestor.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Územné Zisky a Straty

Za výpomoc pri dobývaní Poľska poslal Hitler Tisovi ďakovný telegram a trom Slovákom udelili Železný kríž. Slovenská armáda prišla počas poľskej kampane o 18 vojakov, 46 bolo zranených a 11 nezvestných.

Po návrate slovenských jednotiek z "krátkej vojny“ 1. októbra 1939 sa zdalo, že Berlín sa zavďačí Bratislave aj iným spôsobom. V armádnych kruhoch sa začali šíriť "zaručené“ správy o tom, že Hitler sa hnevá na Maďarsko, ktoré vo vojne s Poľskom zostalo neutrálne a Slovensku sa navrátia obce obývané Slovákmi, pripojené k Maďarsku po Viedenskej arbitráži v jeseni 1938. Ostalo však pri rečiach. Bezprostredne po vojne sa prihraničné územie vrátilo znovu Poľsku.

Dôsledky a Hodnotenie

Ťaženie proti Poľsku rozpútalo najväčší vojnový požiar v dejinách. V armádnom rozkaze z 10. októbra 1939 Tiso vyzdvihol, že ťaženie proti Poľsku „… upevnilo a zvrúcnilo spojenecké zväzky medzi Veľkonemeckou ríšou a našou republikou v nerozborné priateľstvo krvou posvätené…“. Toto "nerozborné priateľstvo krvou posvätené“ mala armáda neskoršie nielen potvrdiť, ale aj prehĺbiť. Veď vojnový slovenský štát ostal spojencom nacistického Nemecka až do jeho konca. Vojnu viedol nielen proti Poľsku a Sovietskemu zväzu, ale vypovedal ju aj Spojeným štátom americkým a Veľkej Británii.

Slovenská historiografia sa dlho nevedela vyrovnať s účasťou Slovákov na agresii proti blízkemu susedovi, a navyše slovanskému národu. Svedčí o tom aj fakt, že prvá skutočne vedecká monografia o vpáde slovenskej armády po boku wehrmachtu do Poľska vyšla až v roku 2006 z pera historika Igora Baku.

Odboj na Slovensku

Do leta 1944 sa Slovensko, resp. presnejšie vtedajšia Slovenská republika (vznikla v marci 1939, pôvodne ako „Slovenský štát“ - oficiálny názov do 21. júla 1939) javila ako relatívne spoľahlivý spojenec nacistického Nemecka. Už od svojich začiatkov bol slovenský štát, totalitne ovládaný ľudákmi, nástrojom Hitlerovej veľmocenskej politiky v stredoeurópskom priestore. V prvých rokoch ľudáckej vlády nemala väčšina obyvateľstva dôvod vidieť v tejto politike prílišnú hrozbu pre slovenskú budúcnosť. Nacistické Nemecko, ako „protektor“ Slovenskej republiky, vyhrávalo takmer všetky vojenské ťaženia, do ktorých sa pustilo. Slovensko, na rozdiel od okolitých krajín, či už Nemeckom priamo okupovaných, alebo satelitných, bolo relatívne stabilné a bezproblémové, bez prílišného vojnového strádania, ktorému boli vystavené iné štáty. V tomto období neboli rady odboja veľmi početné, môžeme hovoriť skôr o stovkách skutočne aktívnych odporcov režimu než o tisíckach.

Protiľudácky odboj na Slovensku sa tvoril, resp. sa rozvíjal s nárastom a upevňovaním protičeskoslovenských a protidemokratických tendencií vládnucej HSĽS v autonómnom a samostatnom Slovensku. Postupne sa od prvotných opozičných postojov proti ľudáckej vláde, proti nedobrovoľnému zjednoteniu neľavicových strán v HSĽS či proti nedemokratickej voľbe Slovenského snemu prechádzalo (po odtrhnutí Slovenska a jeho plnej kolaborácii s nacistickým Nemeckom) do otvorenejších odbojových pozícií.

Občiansko-demokratický odboj reprezentovali najmä odbojovo aktívni bývalí vládni agrárnici, doplnení menej početnými odbojármi z radov národných socialistov, živnostníkov a ostatných malých neľavicových neľudáckych strán. Občiansko-demokratický, čiže neľavicový odboj bol najpočetnejší, aj keď klasicky väčšmi roztrieštený na množstvo odbojových skupín než sociálno-demokratický či najorganizovanejší komunistický odboj. Tvoril sa okolo množstva celoslovensky (Ján Lichner, Michal Zibrín, Jozef Lettrich, Ján Ursíny, Vavro Šrobár a ď.) či regionálne (Michal Barbarič na východe, Viliam Žingor v Turci, Vavro Ryšavý v Žiline a ď.) významných odbojových osobností, dominantne z radov bývalých agrárnych politikov. Medzi najčastejšie aktivity nekomunistického odboja patrila pomoc pri útekoch do emigrácie (či už k exilovému vojsku, alebo úteky politicky a rasovo prenasledovaných) a spravodajstvo pre exilovú reprezentáciu okolo Edvarda Beneša, resp. Milana Hodžu.

Sociálno-demokratický odboj bol najmenej organizačne vyhranený. Preto jeho prívržencov z radov bývalých vládnych sociálnych demokratov môžeme nájsť tak v samostatných sociálno-demokratických skupinách (Stanislav Mareš, Daniel Ertl, Pavol Viboch a ď.), ako aj v prevažne neľavicových odbojových organizáciách (skupina okolo Jána Lichnera, Demec, Flóra a i.) či v skupinách napojených na komunistický odboj.

Komunistický odboj bol najjednotnejší, najlepšie organizačne hierarchizovaný a značne aktívny. Zároveň však z pohľadu snáh o cielené dosiahnutie novej štátnej formy a nového režimu aj najmenej principiálny a pre ostatné odbojové skupiny preto aj dlhodobo málo dôveryhodný. Komunisti nemali jasno, a účelovo menili svoj postoj ako k základnej otázke obnovy Československa, tak aj k problematike znovunastolenia jeho vnútorného demokratického režimu. V období trvania nemecko-sovietskeho paktu o neútočení, teda do napadnutia Sovietskeho zväzu v júni 1941, sa ilegálna komunistická strana orientovala na dosiahnutia tzv. sovietskeho Slovenska - uprednostňovala nedemokratický boľševický režim a začlenenie Slovenska do sovietskej federácie. K presadzovaniu obnoveného demokratického Československa došlo u slovenských komunistov až na popud Moskvy - výraznejšie až od roku 1943. Komunisti si aj v ilegalite zachovali značnú časť svojich štruktúr (cca 3 - 5-tisíc členov), boli spočiatku činní najmä propagandisticky (preto boli často väznení a perzekvovaní) a po napadnutí Sovietskeho zväzu sa neúspešne snažili aj o realizáciu významnejších sabotáží cez partizánske hnutie. Do roku 1943 boli spoločnosťou, ale aj zvyškom odboja vnímaní skôr ako sektári, než ako seriózni odbojoví partneri.

Popri tejto základnej politickej štruktúre odboja však možno v odboji rozlišovať napríklad aj vojenský a cirkevný odboj alebo odbojové skupiny s výrazným zastúpením odbojárov českej národnosti či židovského obyvateľstva. Šlo o sociálne skupiny, ktoré sa do odboja zapájali najmä na základe vlastnej perzekúcie (výrazne postihujúcej najmä Židov, ale i Čechov; čiastočne aj evanjelikov) či z dôvodu ideologických rozporov s ľudáckym režimom. Špecifickým v tomto zmysle bol vojenský odboj, pre ktorý spočiatku nejestvovali nijaké výraznejšie vonkajšie hnacie mechanizmy, ako napríklad perzekúcie či existenčné nedostatky. Práve naopak. Mnohí predtým neuznaní slovenskí, ale i zostávajúci českí dôstojníci zažívali neúmerný kariérny rast. Preto bol v prvých rokoch vojny vojenský odboj odkázaný iba na desiatky dôstojníkov a vojakov skutočne oddaných československej a demokratickej myšlienke. Takto vznikla vôbec prvá veľká odbojová sieť na Slovensku, napojená na českú ideologicko-organizačnú centrálu, Obrana národa. Až od roku 1943 sa postupne začali pridávať mnohí iní.

Prvú polovicu vojny sa slovenský štát „vyhrieval“ ešte pod jasne žiariacim slnkom Hitlerovej Európy, s trochou cynizmu a generalizácie by sa dalo skutočne hovoriť - presne v štýle dobovej ľudáckej propagandy - o „usmievavom Slovensku“. Ľudácka politika, založená na nacionalizme, štátnom paternalizme a konzervativizme, sa ešte mohla tešiť značnej podpore spoločnosti. Odbojové hnutie ešte nebolo príliš početné, čo ovplyvňovala ako slabšia miera radikalizmu režimu (chtiac-nechtiac „odchovaného“ na predmníchovskej československej demokracii a liberalizme), tak i všeobecne solídne postavenie štátu vo vojnou zmietanej Európe.

Situácia sa rapídne menila najmä od roku 1943, ktorý začínal dokončením obrovskej nemeckej porážky pri Stalingrade, pokračoval zvrhnutím fašizmu v Taliansku a ukončením boja po boku Nemecka, a končil triumfom zahraničnej politiky československého exilu vedeného prezidentom Edvardom Benešom, ktorý v decembri uzavrel so Stalinovým Sovietskym zväzom spojeneckú zmluvu. Tá v tom momente znamenala najmä akceptovanie obnovenia predmníchovského Československa a jeho exilovej reprezentácie veľmocou, ktorá mala potenciálne zohrávať v stredoeurópskom priestore najvýznamnejšiu pozíciu.

Výsledkom politických rozhovorov na jeseň 1943 bolo podpísanie tzv. Vianočnej dohody ako spoločného odbojového programu vedenia ilegálnej komunistickej strany (Karol Šmidke, Gustáv Husák, Laco Novomeský) a reprezentantov nekomunistov (Ján Ursíny, Jozef Lettrich, Matej Josko). Vianočná dohoda deklarovala vytvorenie spoločného ústredného odbojového orgánu - Slovenskej národnej rady (SNR) -, ktorej cieľom malo byť realizovanie veľkého, všeobecného povstania, namiereného voči ľudáckemu režimu a proti nacistickému režimu. Krátko nato sa začali politické, vojenské i hospodárske prípravy plánovaného povstania, do ktorých sa okrem ilegálnej SNR zapojili aj ostatné odbojové skupiny. Najvýznamnejším predpokladom pre budúce ozbrojené vystúpenia sa stala otázka získania slovenskej armády pre takúto akciu.

Situácia sa nakoniec vyvinula tak, že budúce povstalecké velenie, ktoré organizovalo aj vojenské prípravy SNP ako tzv. Vojenské ústredie, sa vytvorilo okolo náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici, podplukovníka Jána Goliana. Postupne sa vytvorila sieť dôstojníkov, zapojených do príprav povstania, ktorí mali všeobecné inštrukcie pre prípad vyhlásenia povstania. V druhom, menej výhodnom variante malo povstanie vypuknúť za akýchkoľvek vonkajších podmienok hneď vtedy, keď sa Nemci pokúsia vojensky obsadiť Slovensko. Umožnenie nemeckej okupácie by totiž pochovalo akékoľvek nádeje na zmenu vtedajšej slovenskej politiky a jej postavenie po boku Hitlera. Obidva varianty však potrebovali k svojmu vojenskému úspechu spojenie povstaleckého Slovenska s postupujúcou Červenou armádou, lebo povstanie nemalo inak v nemeckom obkľúčení nádej udržať sa.

S pomocou domácich partizánskych a odbojových skupín dochádza v lete 1944 k veľkému nárastu partizánskeho hnutia. To v lete 1944 ovplyvňovalo odboj a prípravy povstania dvomi smermi. Jeho nespornými pozitívami bolo aktivizovanie opozičných nálad voči režimu a vyvolanie odbojovej prevratovej psychózy. Na druhej strane sa však - pričinením niektorých sovietskych veliteľov - na území Slovenska po prvý raz stretávame s výraznejšími prejavmi hrdelného násilia voči civilnému, predovšetkým nemeckému obyvateľstvu. K podobným protinemeckým represiám sa však nechali pod vplyvom partizánov vyprovokovať aj vojaci martinskej posádky, ktorí pod vedením mjr. Cyrila Kuchtu postrieľali nemeckú vojenskú a diplomatickú skupinu pplk.

Slovenská Národná Rada a Slovenské Národné Povstanie

Veľké víťazstvá Červenej armády a západných spojencov, korunované všeobecnou kapituláciou Nemecka, umožňuje Slovenskej národnej rade a všetkým jej orgánom urýchlene presídliť do hlavného mesta Slovenska, Bratislavy, aby tohto centra administratívne zvládla Slovensko a do života uviedla na celom území Slovenska všetky tie veľké zásady, pre ktoré vzplanulo naše národné povstanie.

Zaradenie Slovenska k víťazným krajinám 2. svetovej vojny ovplyvnilo predovšetkým Slovenské národné povstanie, ktoré vypuklo 29. augusta 1944, a tiež činnosť československej exilovej vlády v Londýne.

Mníchovská Dohoda

Mníchov/Bratislava 29. septembra - Podpis tohto dokumentu zástupcami Spojeného kráľovstva, Francúzska, Talianska a Nemecka znamenal zánik prvej Československej republiky (ČSR, 1918 - 1938). V piatok 29. septembra uplynie 85 rokov od podpísania dokumentu, ktorý sa do svetových dejín zapísal ako Mníchovská dohoda, Mníchovský diktát alebo aj Mníchovská zrada. Historici dokument, na ktorom sa v Mníchove 29. septembra 1938 dohodli britský premiér Arthur Neville Chamberlain, taliansky fašistický vodca Benito Mussolini, nemecký ríšsky kancelár Adolf Hitler a francúzsky predseda vlády Édouard Daladier, charakterizujú ako dovtedy najväčší prejav politiky appeasementu - politiky ústupkov. O osude Československa rozhodli títo predstavitelia bez účasti československých zástupcov.

Pakt Molotov-Ribbentrop

pakt Molotov-Ribbentrop, oficiálne Zmluva o neútočení medzi Nemeckom a Zväzom sovietskych socialistických republík, známy aj ako nacisticko-sovietsky pakt, pakt Hitler-Stalin alebo nacisticko-sovietske spojenectvo - zmluva o neútočení medzi nacistickým Nemeckom a Sovietskym zväzom, ktorá v tajnom dodatku rozdelila východnú Európu na nemeckú a sovietsku sféru vplyvu. Podpísaná bola v Moskve 23. augusta 1939. V zmluve sa obe strany zaviazali, že nepoužijú proti druhej strane vojenskú silu a nespoja sa s jej nepriateľom. Súčasťou zmluvy bol tajný dodatok, v ktorom si signatárske krajiny rozdelili sféry vplyvu vo východnej Európe.

tags: #zmluva #slovensko #nacistické #Nemecko #text