Svätá aliancia: História, Princípy a Dopad na Európu

Európa prešla zložitým vývojom integrácie, v ktorom sa obdobia jednoty striedali s obdobiami rozdelenia. Od rozpadu Západorímskej ríše sa vývoj uberal skôr cestou narastania rozdielov než zbližovania. Medzi výnimky patrí ríša Karola Veľkého, ktorá predstavovala značnú jednotu. Po jeho smrti sa však Franská ríša rozdelila. Neskôr, v 16. storočí, prišla Európa o náboženskú jednotu, ktorú ešte čiastočne udržiaval spoločný jazyk - latinčina.

Avšak v kultúrnej oblasti nastala čiastočná jednota v období humanizmu a renesancie, a neskôr, koncom 17. storočia, prostredníctvom francúzštiny a francúzskej kultúry.

V 18. storočí sa angažovaním Ruska, ktoré sa otvára západnej kultúre, posúvajú kultúrne a politické hranice Európy. Európska koloniálna expanzia znamenala súperenie európskych mocností o obsadzovanie nových území. V priebehu 17. a 18. storočia sa vytváral medzištátny systém rovnováhy.

Prerušenie tejto rovnováhy nastalo s francúzskou revolúciou, ktorá priniesla princípy ľudských práv a práva národov na sebaurčenie. Nástup Napoleona znamenal šírenie týchto princípov vojenskými metódami a zjednodušenie mapy Európy.

Usporiadanie európskeho systému po Napoleonových vojnách priniesol Viedenský kongres (1814 - 1815), ktorý prijal princíp legitimizmu. Organizačným predĺžením záverov Viedenského kongresu sa stala zmluva o vytvorení Svätej aliancie v septembri 1815.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Vznik a Ciele Svätej Aliancie

Svätá aliancia vznikla z podnetu ruského cára Alexandra I. a bola podpísaná 26. septembra 1815 v Paríži. Pôvodnými signatármi boli Rusko, Rakúsko a Prusko. K aliancii sa neskôr pridali ďalšie európske štáty, s výnimkou Osmanskej ríše a Pápežského štátu. Cieľom aliancie bolo zabezpečiť mier a stabilitu v Európe po Napoleonových vojnách a zabrániť šíreniu revolučných myšlienok.

Princípy Svätej Aliancie

Signatárske štáty sa zaviazali riadiť svoje vzťahy podľa princípov kresťanstva, spravodlivosti, lásky a mieru. V praxi to znamenalo podporu monarchistických režimov a potláčanie liberálnych a národných hnutí. Aliancia sa zasadzovala za zachovanie existujúceho územného usporiadania a zásadu intervencie v krajinách, kde by došlo k revolúciám alebo nepokojom.

Viedenský kongres a jeho dôsledky

V rokoch 1814-1815 sa konal vo Viedni kongres, ktorý určil nové povojnové usporiadanie sveta po Napoleonových vojnách. Vo Francúzsku boli zrušené politické výsledky revolúcie a bola tu obnovená absolutistická monarchia Bourbonovcov (Ľudovít XVIII.) Francúzske hranice sa vrátili do stavu pred rokom 1792. Veľká Británia dosiahla územné zisky (Malta, Južná Afrika). Švajčiarsko bolo vyhlásené za neutrálny štát. Svätá ríša rímska bola už roku 1806 zrušená. Nemecké štáty vytvorili Nemecký spolok, kde hlavnú moc malo Rakúsko, ktoré sem tiež patrilo a Prusko, ktoré sa stalo jedným z najvyspelejších štátov Európy. Silné postavenie získalo Rakúsko. Bolo tvorcom mieru, vodcom "Svätej aliancie". Švédsko získalo Nórsko, Rusko získalo Fínsko, Poľsko bolo stále rozdelené. Po Viedenskom kongrese bola založená Svätá aliancia, združenie niektorých európskych štátov s cieľom bojovať proti buržoáznym revolúciách. Po Napoleonských vojnách sa Francúzsko stalo krajinou s rozvinutým priemyslom, na úrodných poliach však bolo stále veľa poľnohospodárov. Bol tu obnovený absolutistický režim dynastie Bourbonovcov (Ľudovít XVIII., Karol X.) Anglicko bolo priemyselno-obchodnou krajinou s konštitúciou. Do Nemeckých štátov sa v priebehu 1. polovice dostával priemysel. Priemysel so sebou prinášal vznik novej - kapitalistickej spoločnosti. Vznikali tu hnutia bojujúce za zjednotenie tejto krajiny. V Taliansku takisto vznikali hnutia za zjednotenie krajiny. Rakúsko podporovalo prostredníctvom Metternicha myšlienky proti buržoáznym revolúciám. V juhovýchodnej Európe boli snahy o vydobytie samostatnosti pre krajiny ovládané Tureckom.

Činnosť Svätej Aliancie

Aliancia zasahovala do vnútorných záležitostí štátov, kde hrozilo zvrhnutie monarchie. Medzi najznámejšie intervencie patrí potlačenie revolúcie v Neapolsku v roku 1821 a intervencia v Španielsku v roku 1823. Aliancia sa tiež snažila ovplyvňovať politiku v Latinskej Amerike, kde sa španielske kolónie usilovali o nezávislosť.

Rozpory a Koniec Svätej Aliancie

Napriek pôvodným cieľom sa v aliancii čoskoro objavili rozpory medzi jednotlivými členmi. Rusko a Rakúsko mali odlišné záujmy na Balkáne, čo viedlo k napätiu a nedôvere. Veľká Británia sa od aliancie dištancovala, pretože nesúhlasila s intervenciami do vnútorných záležitostí iných štátov. Júlová revolúcia vo Francúzsku v roku 1830 a ďalšie revolučné hnutia v Európe oslabili alianciu a v podstate ju rozložili.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Hodnotenie Svätej Aliancie

Svätá aliancia je vnímaná rôzne. Konzervatívni historici ju hodnotia ako pokus o zabezpečenie mieru a stability v Európe po búrlivom období revolúcií a napoleonských vojen. Liberálni a ľavicoví historici ju kritizujú za potláčanie slobody a demokracie a za snahu o udržanie zastaraných monarchistických režimov.

"Európsky Koncert"

Z podnetu rakúskeho kancelára Metternicha vznikol systém pomenovaný ako „európsky koncert" alebo tiež „európska harmónia".

Priemyselná Revolúcia a Hospodárska Jednota

Priemyselná revolúcia a nové technológie umožnili na začiatku 19. storočia enormné zvýšenie výroby a hromadnú prepravu tovaru a osôb. Najmä od druhej polovice 19. storočia možno hovoriť o skutočnej európskej hospodárskej jednote. Napríklad Anglicko zrušilo colné poplatky v roku 1846. Dohodu o voľnom obchode podpísalo s Francúzskom v roku 1860 a neskôr aj s ostatnými štátmi, s výnimkou Ruska. Rovnako fungoval voľný pohyb kapitálu. Meny boli naviazané na zlato a vzájomne zameniteľné. Pracovná sila slobodne cirkulovala, cestovný pas bol nutný len do Ruska a balkánskych štátov. Vytvorenie jednotného európskeho hospodárskeho priestoru napriek tomu nevyústilo do projektov spoločnej Európy. Naopak, na konci storočia sa hospodárska rivalita medzi štátmi zvýšila a znamenala aj zavádzanie protekcionistických opatrení. V politickej oblasti nový fenomén pod názvom „nacionalizmus" postupne vymazával hospodársku homogenitu Európy.

Krehká Rovnováha a Prvá Svetová Vojna

Opätovná krehká rovnováha bola nastolená až v roku 1904, uzatvorením poslednej spojeneckej zmluvy. Oproti štátom Trojspolku (Nemecko, Taliansko a Rakúsko-Uhorsko) súperili štáty Trojdohody (Anglicko, Francúzsko a Rusko) najmä vo vojenskej oblasti. Prvá svetová vojna (1914 - 1918) a najmä versaillský mierový systém, skomplikoval mapu európskeho kontinentu a snahy o zjednotenie Európy boli zriedkavé a nereálne. Európa sa rozdelila na víťazov a porazených, ktorým boli nové pravidlá vnútené. Vznik nových štátov znamenal skôr ďalšiu vlnu protekcionizmu a národnostných konfliktov.

Spoločnosť Národov a Medzivojnové Obdobie

Vytvorená Spoločnosť národov v roku 1919, mala celosvetové zameranie, ale skôr išlo o európsku organizáciu (napr. USA sa nikdy nestali jej členom). Táto medzinárodná organizácia však nebola schopná zasiahnuť proti agresívnym krokom fašistickej vlády v Taliansku a okupácii Etiópie, nacistickej vlády v Nemecku a jej účasti v španielskej občianskej vojne alebo anšluse Rakúska. Nedokázala zasiahnuť ani v prípade japonskej invázie do Číny. Nasledoval zánik Československa, ako dôsledok Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže či medzinárodnej politiky nazývanej tzv. „appeasement" (angl. ustupovanie), ako stratégii ústupkov a uzmierovania si nacistického Nemecka s cieľom nevyprovokovať vojenský konflikt. Veľká hospodárska kríza od roku 1929 zostrila aj hospodársku konfrontáciu a v jednotlivých štátoch (najmä totalitných) sa začala presadzovať teória o sebestačnosti, štáty zavádzali protekcionistickú politiku (napr.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Plány Európskej Integrácie v Medzivojnovom Období

Napriek negatívnemu ekonomickému vývoju dochádza k vytvoreniu prvých novodobých plánov európskej integrácie, konkrétneho politického alebo ekonomického zjednotenia. V roku 1923 sa napríklad objavil manifest s názvom Pan-Európa, ktorú vydal Richard Coudenhove-Kalergi. Spolu s Ottom von Habsburgom zakladajú Paneurópsku úniu so sídlom vo Viedni a presadzujú zjednotenie Európy. V roku 1927 sa jej čestným predsedom stal Aristide Briand, jedenásť násobný francúzsky premiér, ktorý oficiálne navrhol vytvorenie európskeho zoskupenia. Na zasadnutí Spoločnosti národov v roku 1929 v Ženeve predniesol prejav o vytvorení federatívneho zväzku európskych národov pod názvom „Európska federálna únia".

Druhá Svetová Vojna a Povojnová Európa

Vypuknutie druhej svetovej vojny (1939 - 1945), ako dodnes najväčšieho a najrozsiahlejšieho ozbrojeného konfliktu v dejinách ľudstva, bolo skutočnosťou, ktorá stála život viac než 60 miliónov ľudí. Na jej začiatku sa objavuje núdzový projekt francúzsko-britskej únie z roku 1940, ako prejav spoločného vojenského úsilia, ktoré mohlo vyústiť do inštitucionalizovanej spolupráce a založenia únie dvoch štátov. Počas odbojového hnutia takmer v celej Európe vznikali viaceré projekty budúceho usporiadania Európy. K ich uskutočneniu došlo iba v jedinom prípade. Belgicko, Holandsko a Luxembursko uzatvorili 5. októbra 1944 colnú a hospodársku úniu - Benelux, ktorá sa mala zrealizovať hneď po oslobodení. Aj Winston Churchill bol ešte v roku 1943 presvedčený o vzniku veľkej „Rady Európy", zrejme ovplyvnený tlakom exilových vlád v Londýne. Myšlienku regionálnych (kontinentálnych) organizácií presadil aj v rámci kreovania Organizácie spojených národov (článok 52 Charty OSN). Po skončení vojny sa stal Churchill vodcom konzervatívnej opozície a vedie kampaň za ovplyvnenie verejnej mienky v prospech európskej jednoty. Tradične sa uvádza prejav Winstona Churchilla, ktorý predniesol v Zürichu 19.

Povojnové Hnutia za Zjednotenú Európu

Za rovnakým účelom vyvíjalo aktivitu viacero európskych hnutí. Z podnetu samotného Churchilla vzniklo v Anglicku Hnutie za zjednotenú Európu. Ďalej Európska únia federalistov, založená v Paríži v decembri 1946 (premenovaná v roku 1959 na Európske federalistické hnutie), požadovala obmedzenie suverenity jednotlivých štátov tak, aby určitá časť mohla prejsť na federálny orgán. Ďalšia federalistická skupina sa objavila v roku 1947, pod názvom Hnutie pre socialistické Spojené štáty európske. Členov národných parlamentov viacerých európskych štátov združovala Európska parlamentná únia, ktorú založil po návrate z USA v roku 1947 Coudenhove-Kalegri. Narastajúci počet a rôznorodosť hnutí naklonených európskemu zjednocovaniu bolo nutné koordinovať. V novembri 1947 vzniká Koordinačný výbor, ktorý má zabezpečiť ich vzájomnú informovanosť a zorganizovať ich prvé zhromaždenie v máji 1948 v Haagu. Pod vedením W. Churchilla sa stretáva takmer osemsto osobností zo štátov západnej Európy. Kongres v Haagu sa rozdelil na dva smery: a) federálny, ktorý mal svojich zástancov vo Francúzsku, Belgicku, Taliansku a Holandsku; a b) unionistický, ktorý presadzovala Británia. Kongres rozhodol o vytvorení Európskeho hnutia na zastrešenie a zastupovanie rôznych organizácií, zoskupení a iniciatív. Mal tiež zistiť politické, hospodárske a technické problémy súvisiace so zjednocovaním Európy.

Integrácia Západnej Európy po Druhej Svetovej Vojne

Po skončení druhej svetovej vojny myšlienka zjednotenej Európy konečne prerástla do jej skutočnej realizácie na úrovni vlád štátov, aj keď sa týkala dvoch oddelených blokov - západnej a východnej Európy samostatne. Paradoxne jednou z významných skutočností pre zjednocovanie západnej Európy tak bolo spustenie železnej opony, následná Studená vojna a hospodárska pomoc USA v podobe Marshallovho plánu. Zjednotená západná Európa sa javila ako jediná možnosť ako odolať tlaku zo strany Sovietskeho zväzu, prekonať značné hospodárske ťažkosti a udržať sociálnu a politickú stabilitu európskych štátov. Na konferencii v Paríži Marshallov plán, zahŕňajúci medzinárodnú koordináciu a kontrolu hospodárskej pomoci USA a Kanady, východný blok odmieta. Truman podpisuje zákon o zahraničnej pomoci 3. apríla 1948 (13 mld. USD na obdobie štyroch rokov) a o dva týždne neskôr je uzatvorená zmluva zakladajúca Organizáciu pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC), ktorá má finančnú pomoc riadiť. Prostredníctvom nej naviac dochádzalo k neustálym stykom najvyšších štátnych predstaviteľov, ktorí uzatvárajú zmluvy o vzájomnej hospodárskej výmene, obmedzujú clá a kvóty a pod. Politické a vojenské zjednocovanie západnej Európy nastalo aj založením Organizácie Severoatlantickej zmluvy (NATO) a Rady Európy v roku 1949. Integráciu v oblasti obrany a vojenskú spoluprácu medzi štátmi západnej Európy urýchlil pražský februárový prevrat. Bruselská zmluva o hospodárskej, sociálnej a kultúrnej spolupráci a kolektívnej sebaobrane (tiež známa ako Bruselský pakt) zaručovala jej signatárom automatickú vzájomnú pomoc, v prípade ozbrojenej agresie v Európe. Po eskalovaní medzinárodnopolitickej situácie bolo nutné priame zainteresovanie USA do kolektívnej sebaobrany štátov Bruselskej zmluvy. Americký senát v júni 1948 umožnil vláde uzavrieť v čase mieru vojenskú zmluvu, zahŕňajúcu priestor predovšetkým mimo amerického kontinentu. Jej nutnosť sa stala naliehavá už v čase sovietskej blokády Berlína (od 24. júna 1948 do 9. mája 1949).

Severoatlantická Zmluva a Rada Európy

Vo Washingtone podpisuje dvanásť štátov 4. apríla 1949 Severoatlantickú zmluvu, na základe ktorej sa začala budovať nová vojenská organizácia (NATO) [Zakladajúcimi štátmi bolo Francúzsko, Veľká Británia, Belgicko, Luxembursko, Holandsko, Nórsko, Dánsko, Island, Taliansko, Portugalsko, Kanada a USA. V roku 1952 sa pripojilo Grécko a Turecko, Nemecko v roku 1955 a Španielsko v roku 1982. Zmluva nadobudla platnosť 24.8. 1949. V roku 1952 sa členmi NATO stali Grécko a Turecko. Členom NATO je od 29.3. 2004 aj Slovenská republika]. Jednotné vojenské velenie štátov NATO sa ustanovilo po kórejskej vojne. V tom istom čase vzniká výlučne európska medzinárodná organizácia - Rada Európy, podpisom jej Štatútu (tzv. Londýnskej zmluvy) [Vznikla dňa 3. augusta 1949 dosiahnutím siedmej potrebnej ratifikácie (Talianskou republikou). Zakladajúcimi štátmi rady Európy sú Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Írsko, Luxembursko, Taliansko, Holandsko, Nórsko, Švédsko a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska. Slovenská republika sa stala členom Rady Európy dňa 30. júna 1993] dňa 5. mája 1949. Cieľom Rady Európy je dosiahnuť väčšiu jednotu (fr. „úniu") medzi svojimi členmi [Podľa článku 3 Štatútu sa členom Rady Európy môže stať každý európsky štát pod podmienkou, že prijme princíp právneho štátu a zaručí ľudské práva a základné slobody všetkým osobám podliehajúcim jeho jurisdikcii. Vážne porušenie tohto ustanovenia je dôvodom na pozastavenie členstva alebo vylúčenie členského štátu z Rady Európy] , za účelom ochrany a napĺňania ideálov a zásad, ktoré sú ich spoločným dedičstvom a uľahčenia ich hospodárskeho a spoločenského rozvoja.

Zblíženie Troch Cisárov a Bismarckova Diplomacia

Svoj veľký politický gambit otvoril „železný kancelár“ hneď po Frankfurtskom mieri sondážnymi stanoviskami Rakúsko - Uhorska, Ruska, Veľkej Británie. Schôdzky s rakúskymi štátnikmi v Ischle, Gaisteine a Salzburgu v auguste 1871 mu naznačili, že v Nemecko - rakúskych vzťahoch nastáva rozhodujúci obrat. Namiesto „slovanského“ ministerstva Hohenwarthova prevzal vo Viedni vládu blok nemeckých liberálov a maďarskej aristokracie a vedenia zahraničnej politiky sa ujal po protipruskom Beustovi ostro protislovanský a pronemecký gróf Gyula Andrássy (1823 - 1890). Tiež z Petrohradu prichádzali povzbudzujúce správy. Cár Alexander II. priaznivo naladený Bismarkovou podporou vo veci ruského znovu vyzbrojenia na Čiernom mori a prejavil veľký záujem o tesnú spoluprácu s novým nemeckým cisárstvom. Keď Andrássy navrhol pokračovať v načatých Nemecko - rakúskych rozhovoroch behom návštevy Františka Jozefa I. v Berlíne, nechali sa cár a jeho kancelár Alexander Gorčakov (1798 - 1883) taktiež pozvať. Prízrak Komuny a internacionály vydesil vládnuce triedy všetkých troch veľkých kontinentálnych monarchií. Angličania zostávali k Bismarkovej politike zdržanlivý. To „železnému kancelárovi“ priamo vnucovalo myšlienku, aby sa svoj aliančný systém snažil vybudovať na bloku navazujúcom sa tradícii Spolku troch severných dvorov a Svätej aliancie.

Berlínske stretnutie troch cisárov, ku ktorému došlo v druhom septembrovom týždni r. 1872, pripravil Bismark ako okázalú demonštráciu protirevolučnej jednoty a izoláciu Francúzska. Ruská prítomnosť však okamžite odhalila úskalia zamýšľanej koalície. Gorčakov, ješitný a podozrievavý voči úmyslom svojho nemeckého soka, prišiel s úplne iným zámerom. Chcel oslabiť zväzok Berlína a Viedne, zabrániť akejkoľvek francúzskej zmluve a nadto získať konkrétne záväzky, ktoré by upevnili medzinárodné postavenie jeho zeme v dobe, kedy prechádzala obtiažnym reformným obdobím a napätím v pomere k Veľkej Británii. Do značnej miery dosiahol svoje. K všeobecnému prekvapeniu sa spriatelil s Andrássym a dokázal sa sním - a keď len ústne -dohodnúť v najťažšej východnej otázke. Obaja štátnici sa zhodli na tom, že má byť rešpektovaná integrita otomanskej ríše a na Balkáne zachovaný status quo. Do akej miery myslel Andrássy dohodu vážne, je ťažké odhadnúť. V každom prípade však dala impulz, aby sa od priateľstva prešlo ku konkrétnym dohodám. Zo začiatku sa zdalo, že zo základom nového bloku stane vojenská konvencia, pripravil ju ruský miesto držiteľ v Poľsku maršal Berg a nemecký náčelník generálneho štábu maršal Moltke a podpísali 5. Mája 1873 za návštevy Viléma I. v Petrohrade. V prípade napadnutia jednej zo zmluvných strán európskou mocnosťou sľubovala druhá poskytnúť pomoc armádou o sile 200 000 mužov. Keď však prišiel cár o mesiac neskôr do Viedne, aby k tejto vojenskej dohode získal František Jozef I., neuspel. Obaja panovníci napísali iba všeobecnú tzv. schonbrunnsku konvenciu o obrane mieru proti podvratným silám. Až v prípade aktuálnej hrozby agresie sa malo prikročiť ku konzultáciám o vojenských opatreniach. V tejto podobe -pripojením sa Viliama 23. 10. 1873 - vošiel „Spolok 3 cisárov“ v život. I keď nešlo o pevný vojensko-politický spolok, bol ohlas schôdzok hláv 3 reakčných monarchií značný. Aj mnohí z tých, ktorí mohli nahliadnuť do diplomatického zákulisia, dospeli k názoru, že vznikla nová Svätá aliancia, ktorá bude chcieť Európe diktovať svoju spoločnú vôľu. Taliansko znepokojené francúzskou podporou pápežskej vlády v Ríme, prejavila značný záujem o zblíženie s trojuholníkom. Zdalo sa, že vzniká podobná situácia ako v metternichovskej ére, s jedným rozdielom - kľúčovou rolou Nemecka. Realita bola odlišná, úspech bismarkovskej diplomacie však zostal nesporný. Ako konštatoval sovietský historik Skazkin bol spolok 3 cisárov tou kombináciou ktorá najlepšie riešila medzinárodné politické úlohy stojace pred Nemeckom po Prusko - francúzskej vojne. Zamedzoval rusko - francúzske zblíženie, zaručoval celistvosť Rakúska a otváral mu sľubné perspektívy na balkáne, zjednocoval v jedno 3 východné mocnosti, z ktorých 2 sa spájali nie na základe spoločných záujmov ako v dôsledku ich protikladnosti, a dával do rúk Nemecka - možnosť aby manipulovala jednu proti druhej. Na tom v zásade nič nezmenila ani prvá veľká skúška -vojenská hrozba rokov 1874 - 1875 -ktorá odhalila hlbšiu logiku rusko - nemeckých sporov na berlínskej schôdzke troch cisárov a ukázala ruskú politiku v inom svetle, než sa navonok dovtedy javila.

Zahraničná Politika Andrássyho a Mocenské Ambície

Výrazným obratom v politickom kurze viedenského dvora bolo vymenovanie grófa J. Andássyho za ministra zahraničných vecí Rakúsko - Uhorska 14. novembra 1871. Cieľom jeho politiky bolo zladiť záujmy viedenského dvora a rakúskej buržoázie so záujmami maďarských vládnucich tried. Vo vnútornej politike to bolo zachovanie dualizmu, a tým i nadvlády maďarských vládnucich tried v Uhorsku a rakúskych v západnej časti monarchie. Na prelome 60. a začiatku 70. Rokov dosiahli maďarské vládnuce kruhy v tomto smere úspech na dvoch dôležitých úsekoch. Po prvé podarilo sa im otupiť rakúske snahy o znovudobytie stratených pozícií v Nemecku, a tak udržať rovnováhu síl v monarchii. Po druhé, prekazili už spomínané pokusy o dohodu Viedne s národmi Predlitavska, v čom videli Maďari ohrozenie svojho postavenia v monarchii a najmä mocenských ambícií v Uhorsku. Tieto úspechy sa Andássy usiloval podoprieť aj svojou zahraničnou politikou. Predovšetkým sa snažil vyviesť monarchiu z izolácie a nájsť jej silného spojenca. Išlo mu najmä o takých spojencov, ktorí by podporili mocenské ašpirácie dualistickej monarchie, a predovšetkým vládnych kruhov v Uhorsku, na Balkáne. Ovládnutím Balkánu sa popri rozšírení hospodárskej a politickomocenskej sféry monarchie sledovali ďalší menej dôležitý cieľ. Nepochybne hlavnú úlohu tu zohrali snahy paralyzovať z hľadiska vnútropolitických cieľov maďarských a rakúskych politických kruhov nepriaznivý vplyv národných hnutí balkánskych národov na ich súkmeňovcov, ako aj ostatné utláčané národnosti v monarchii. Andrássymu a jeho kruhom však išlo predovšetkým o blokovanie politického a mocenského prenikania cárskeho Ruska do tých oblastí a o zamedzenie tzv. „panslavistického“ obkľúčenia Uhorska, resp. monarchie. Keď Ruský cár v jeseni 1870 vyhlásil za neplatné ustanovenia Parížskeho mieru, zakazujúce Rusku udržiavať vojnové loďstvo na Čiernom mori a pod., vyvolalo to v politických kruhoch monarchie najmä v Pešti, búrku nevôle.

tags: #zmluva #o #svatej #aliancii #história