Zmluva o výkone správy ako spotrebiteľská zmluva: Charakteristika a ochrana spotrebiteľa

S účinnosťou od 1. júla nadobudol účinnosť zákon č. 108/2024 Z. z., ktorý priniesol novú všeobecnú právnu úpravu v oblasti ochrany spotrebiteľa. Tento zákon nahradil tri doterajšie zákony, ktoré upravovali ochranu spotrebiteľa v rôznych situáciách. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na zmluvu o výkone správy ako spotrebiteľskú zmluvu, jej charakteristiku a s tým súvisiace aspekty ochrany spotrebiteľa.

Nová právna úprava ochrany spotrebiteľa

Zákon č. 108/2024 Z. z. predstavuje významný krok vpred v ochrane spotrebiteľa na Slovensku. Medzi najzásadnejšie zmeny patrí zjednotenie používaných termínov v súlade s legislatívou EÚ, aktualizácia informačných požiadaviek pri zmluvách uzatváraných na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov obchodníka v súvislosti s digitalizáciou a nová úprava informačných povinností prevádzkovateľov online trhov.

Návrh zákona má odstrániť doterajší trend, ktorý spočíval spravidla v prijímaní osobitných predpisov v reakcii na jednotlivé smernice a nariadenia EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľa. Zákon o ochrane spotrebiteľa úzko prepojený na Občiansky zákonník by mal do budúcnosti predstavovať základný právny predpis v oblasti ochrany spotrebiteľa a subsumovať aj budúce legislatívne iniciatívy.

Základné pojmy: Spotrebiteľská zmluva, obchodník a spotrebiteľ

Pre určenie, na ktoré subjekty sa nový zákon o ochrane spotrebiteľa vzťahuje, je nevyhnutné definovať základné pojmy: spotrebiteľská zmluva, obchodník a spotrebiteľ. Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára obchodník so spotrebiteľom. Obchodníkom je osoba, ktorá v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, z nej vyplývajúcim záväzkom alebo pri obchodnej praktike koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania, a to aj prostredníctvom inej osoby, ktorá koná v jej mene alebo na jej účet. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Zmluva o výkone správy ako spotrebiteľská zmluva

Zmluvu o výkone správy uzatváranú v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov medzi správcom domu a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v dome považujeme za spotrebiteľskú zmluvu.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

V právnej rovine to potvrdzuje výrok uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1VCdo/5/2019, zo dňa 28.04.2021: Pravidlá na ochranu spotrebiteľa sa uplatnia aj na zmluvy o výkone správy podľa § 8a zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov uzavreté medzi správcovskou spoločnosťou a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, ktorí sú fyzické aj právnické osoby.

Z uvedeného dôvodu sa na činnosť správcov bytových a nebytových domov, vykonávanú podľa zákona č. 182/1993 Z.z., vzťahuje právna úprava zákona č. 108/2024 Z. z.

Povinnosti obchodníka podľa zákona č. 108/2024 Z. z.

Základné povinnosti obchodníka upravuje § 4 zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Okrem iného je obchodník povinný:

• Predávať a poskytovať produkt za dohodnutú cenu a poplatky.
• Správne účtovať ceny a poplatky pri predaji a poskytovaní produktu a odovzdať spotrebiteľovi potvrdenie o úhrade ceny.
• Označiť prevádzkareň na vhodnom a trvale viditeľnom mieste svojím obchodným menom a sídlom alebo miestom podnikania a prevádzkovým časom určeným pre spotrebiteľov.
• Pri predaji alebo pri poskytovaní produktu dodržiavať vo vzťahu k spotrebiteľovi zásadu rovnakého zaobchádzania.
• Poskytovať spotrebiteľovi službu bezpečným spôsobom a s odbornou starostlivosťou.
• Poskytnúť spotrebiteľovi písomné potvrdenie o vytknutí vady služby a o lehote, v ktorej vadu odstráni, ktorá nesmie byť dlhšia ako 30 dní odo dňa vytknutia vady služby, bezodkladne po vytknutí vady spotrebiteľom.

Alternatívne riešenie spotrebiteľských sporov

Zákon č. 108/2024 Z. z. v ustanovení § 5 ods. 5 ukladá obchodníkovi povinnosť informovať spotrebiteľa o možnosti alternatívneho riešenia sporov. Informácie podľa § 5 odseku 1 písm. l) - t.j. poučenie o práve spotrebiteľa podať obchodníkovi žiadosť o nápravu podľa osobitného predpisu, obchodník zverejní najmä vo všeobecných obchodných podmienkach a na svojom webovom sídle, ak ho má zriadené.

Osobitným predpisom, na ktorý odkazuje uvedené ustanovenie je zákon č. 391/2015 Z. z. o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 108/2024 Z.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Alternatívnym riešením sporu je postup subjektu alternatívneho riešenia sporov podľa zákona, ktorého cieľom je dosiahnutie zmierlivého vyriešenia sporu medzi stranami sporu. Spotrebiteľ má právo podať obchodníkovi žiadosť o nápravu, ak medzi spotrebiteľom a obchodníkom vznikne spor z uplatnenia práv zo zodpovednosti za vady alebo ak sa spotrebiteľ domnieva, že obchodník porušil iné práva spotrebiteľa.

Spotrebiteľ má právo podať návrh na začatie alternatívneho riešenia sporu subjektu alternatívneho riešenia sporov, ak obchodník na žiadosť o nápravu odpovedal zamietavo alebo na ňu neodpovedal do 30 dní odo dňa jej odoslania. Návrh podáva spotrebiteľ príslušnému subjektu alternatívneho riešenia sporov; možnosť obrátiť sa na súd tým nie je dotknutá.

Subjektom alternatívneho riešenia sporov je orgán alternatívneho riešenia sporov:

• Úrad pre reguláciu sieťových odvetví
• Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb
• Slovenská obchodná inšpekcia
• Oprávnená právnická osoba zapísaná v zozname vedenom Ministerstvom hospodárstva SR.

Konkrétne zmeny v právnej úprave

Medzi najvýraznejšie konkrétne zmeny, ktoré prináša nová právna úprava, patria:

• Zjednotenie používaných termínov v súlade s legislatívou EÚ.
• Aktualizácia informačných požiadaviek pri zmluvách uzatváraných na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov obchodníka v súvislosti s digitalizáciou.
• Nová úprava informačných povinností prevádzkovateľov online trhov, ktorí budú musieť napríklad vyslovene uviesť, či ponuka pochádza od obchodníka alebo nepodnikateľa, aby kupujúci mali transparentnú informáciu, či pri kúpe budú požívať ochranu priznanú im v právnom postavení spotrebiteľa.
• Stanovenie požiadaviek na kompatibilitu a interoperabilitu digitálneho obsahu a digitálnej služby.
• Zavedenie definícií digitálneho obsahu, digitálnej služby či veci s digitálnymi prvkami do právneho poriadku SR.
• Požiadavky na informovanie spotrebiteľa o tom, či a akým spôsobom obchodník zabezpečuje autenticitu spotrebiteľských hodnotení produktov, ako aj o hlavných parametroch, ktoré určujú poradie produktov vo výsledku vyhľadávania v online rozhraní a ich vzájomnom význame.
• Nová regulácia pri znižovaní cien, aby nedochádzalo k cenovej manipulácii v podobe zavádzania spotrebiteľov o výške skutočnej zľavy.
• Úplná implementácia nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/2394 z 12. decembra 2017 o spolupráci medzi národnými orgánmi zodpovednými za presadzovanie právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa a o zrušení nariadenia (ES) č. 2006/2004.
• Revidujú sa sankčné ustanovenia tak, aby ukladané sankcie mohli byť spravodlivejšie a proporcionálnejšie. Navrhuje sa ukladať sankcie v závislosti od obratu obchodníka.

Vplyv na podnikateľské prostredie a spotrebiteľov

Návrh zákona má pozitívne aj negatívne vplyvy na podnikateľské prostredie, vrátane vplyvov na malé a stredné podniky. Uplatňuje sa mechanizmus znižovania byrokracie a nákladov. Návrh zákona má tiež pozitívne sociálne vplyvy a negatívne vplyvy na rozpočet verejnej správy.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Vecná pôsobnosť zákona

Úvodný paragraf návrhu zákona v odseku 1 vymedzuje jeho vecnú pôsobnosť. Súkromnoprávna úprava spotrebiteľských zmlúv ostáva naďalej upravená prednostne v Občianskom zákonníku. Pokiaľ ide o vecnú pôsobnosť návrhu zákona, návrh zákona sa vzťahuje na spotrebiteľské právne vzťahy.

Návrh zákona je spojením viacerých spotrebiteľských smerníc EÚ, z ktorých každá má samostatne vymedzený rozsah pôsobnosti. Naprieč návrhom zákona sa preto podľa potreby špecifikuje, na ktoré konkrétne spotrebiteľské vzťahy sa vybrané ustanovenia vzťahujú alebo nevzťahujú. Predmetné ustanovenia návrhu zákona vecne sledujú znenie transponovaných smerníc EÚ, aby sa zabezpečila riadna transpozícia práva EÚ a rovnaká úroveň ochrany spotrebiteľov v SR ako v iných členských štátoch EÚ.

Základným východiskom pre určenie, či sa návrh zákona ako celok vzťahuje na konkrétny právny vzťah, je postavenie spotrebiteľa a obchodníka v zmysle ich legálnych definícií. Čl. I návrhu zákona neobsahuje definície pojmov spotrebiteľ a obchodník, avšak prostredníctvom § 1 ods. 1 písm. a) odkazuje na vymedzenie týchto pojmov v § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka v znení novelizačného článku II návrhu zákona.

Návrh zákona sa preto neuplatňuje napríklad na vykonávanie opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Naopak, návrh zákona sa s výnimkou ustanovení § 5 ods. 1 písm. a) až k) a ods. 2 a 4 bude vzťahovať na poskytovanie sociálnej služby podľa zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.

Definície pojmov

Obchodník bol v doterajšej právnej úprave legálne definovaný ako predávajúci (v zákone o ochrane spotrebiteľa) a súčasne ako dodávateľ (v Občianskom zákonníku). Zavedením nového pojmu sa zabezpečuje terminologická jednotnosť na národnej úrovni a súčasne so slovenským znením právnej úpravy na úrovni Európskej únie.

Návrh zákona v písmene a) mení zákonnú definíciu výrobku podľa doterajšej právnej úpravy a zavádza termín „tovar“, ktorý je terminologicky jednotný so slovenským znením právnej úpravy na úrovni Európskej únie. Ide o akúkoľvek hmotnú vec, ktorá vo všeobecnosti v súlade s únijnou legislatívou zahŕňa aj elektrinu, vodu alebo plyn, ak sa predávajú v obmedzenom objeme alebo v určenom množstve. Keďže prvým definičným kritériom je, že musí ísť o hmotnú hnuteľnú vec, za tovar sa považuje aj vec s digitálnymi prvkami (v zmysle definície v § 119a zavádzanej v čl. II návrhu zákona).

V tomto kontexte je zaujímavým prvkom aj tzv. hmotný nosič - nosič, ktorý slúži výlučne ako nosič digitálneho obsahu (CD, DVD, pamäťová karta a iné). Na účely samotného zákona o ochrane spotrebiteľa (čl. I) sa má považovať za tovar, avšak na účely zodpovednosti za vady [v nadväznosti na smernicu (EÚ) 2019/770 a smernicu (EÚ) 2019/771 ; transponované do Občianskeho zákonníka v čl. II návrhu zákona] sa má hmotný nosič spravovať ustanoveniami o digitálnom plnení.

Za tovar sa považuje aj elektrina, voda alebo plyn, ale len v prípade, ak sa predávajú v obmedzenom objeme alebo v určenom množstve. Za tovar sa tak nepovažujú elektrina a plyn dodávané napríklad na základe zmluvy o dodávke elektriny, zmluve o združenej dodávke elektriny, zmluvy o dodávke plynu alebo zmluvy o združenej dodávke plynu podľa zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 251/2012 Z. z.”), ani voda dodávaná na základe zmluvy o dodávke vody podľa zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 442/2002 Z. z.”). V prípade uvedených zmlúv totiž ide o dodávanie elektriny, plynu alebo vody, ktoré nie sú na predaj vo vopred obmedzenom objeme alebo vo vopred určenom množstve. Naopak, tovarom v zmysle definície uvedenej v § 2 písm. a) je napr. plyn predávaný v plynovej fľaši či balená pitná voda v bareloch a pod. Definičné kritérium „predaj v obmedzenom objeme alebo v určenom množstve” s komoditami elektrina, voda a plyn sa preberá z čl. 2 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES (Ú. v.

Písmeno b) poskytuje legálnu definíciu služby. Za službu sa považujú aj služby poskytované spotrebiteľom podnikateľmi v rámci slobodných povolaní, ako napr. služby advokátov alebo architektov. Zákon sa vzťahuje aj na služby poskytované bezodplatne, ak v jeho jednotlivých ustanoveniach nie je uvedené inak (napr. § 5 ods. 1, § 14 ods. 5 písm.

Písmeno c) definuje „produkt“, ktorý predstavuje súhrnné označenie tovarov a služieb, vrátane tých digitálnych, ako aj dodávky tepla, nehnuteľnosti, práv a záväzkov. Produktom je aj elektrina, voda a plyn, ktoré nie sú na predaj v obmedzenom objeme alebo v určenom množstve, t. j. napríklad elektrina a plyn dodávané na základe zmluvy o dodávke elektriny, zmluve o združenej dodávke elektriny, zmluvy o dodávke plynu alebo zmluvy o združenej dodávke plynu podľa zákona č. 251/2012 Z. z. a voda dodávaná na základe zmluvy o dodávke vody podľa zákona č. 442/2002 Z.

Písmeno d) vymedzuje online trh, ktorým môžu byť rôzne online bazáre či platformy určené nielen pre malých výrobcov nepodnikateľského charakteru.

Písmeno f) definuje trvanlivé médium, pričom definícia vychádza z čl. 2 ods. 10 smernice 2011/83/EÚ v platnom znení s doplnením o konkrétne príklady v zmysle odôvodnenia 23 tejto smernice. K výkladu tohto pojmu zaujal stanovisko aj Súdny dvor EÚ (napr. vo veci C-49/11, Content Services alebo vo veci C-375/15, BAWAG). V kontexte legálnej definície pojmu trvanlivé médium je vhodné upozorniť na súbežné používanie pojmu hmotný nosič v návrhu zákona, prvýkrát spomenutého v čl. I § 2 písm. a). Hmotný nosič má predstavovať médium, ktoré je nositeľom digitálneho obsahu ako predmetu právneho vzťahu, teda jeho funkciou je distribúcia digitálneho obsahu. Funkciou trvanlivého média je uchovávať a reprodukovať informácie. Používanie týchto pojmov je podmienené tým, akú funkciu má nosič plniť, hoci môže ísť o tie isté médiá (napr.

Písmená g) až i) súvisia s potrebou transpozície smernice 98/6/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16. februára 1998 o ochrane spotrebiteľa pri označovaní cien výrobkov ponúkaných spotrebiteľovi (Ú. v. ES L 80, 18.3.1998; Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 4) v platnom znení (ďalej len „smernica 98/6/ES v platnom znení”). Konečná cena, ktorú má spotrebiteľ uhradiť, sa nazýva predajnou cenou. Aby spotrebitelia mohli jednoduchšie porovnávať ceny podobných tovarov či tovarov v rôznych baleniach, používa sa tiež označenie jednotkovou cenou, čo je cena za jednu kvantitatívnu jednotku, najčastejšie 1 liter, 1 kilogram, 1 meter, ale môže ísť aj o inú kvantitatívnu jednotku - napr. 1 kus či 1 dávka (napr. pracia dávka pri pracích prostriedkoch).

Písmená j) až l) predstavujú transpozíciu čl. 2 písm. d), h) a f) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z … z 26.

Ochrana spotrebiteľa v Občianskom zákonníku

Slovenský právny poriadok poskytuje ochranu spotrebiteľovi už v samotnej Ústave SR. Vzťahuje sa to najmä na oblasť ochrany základných práv, a to predovšetkým na právo slobodne sa združovať zaručujúce ochranu aj združeniam na ochranu spotrebiteľa, právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie, ako aj právo na spravodlivý súdny proces a prístup k súdu. Pre podnikateľské subjekty má význam vo vzťahu k spotrebiteľovi právo podnikať a vykonávať inú zárobkovú činnosť, ktorej hlavným cieľom je zabezpečiť určitý stupeň vyváženosti konfliktných záujmov podnikateľov a spotrebiteľov v ich vzájomnej korelácii.

Okrem Slovenskej republiky sú aj iné štáty zaručujúce ochranu spotrebiteľovi v ich ústavách. V Portugalsku sa právo na ochranu spotrebiteľa priznáva v čl. 60 ods. 1 ústavy. Táto zároveň spotrebiteľským združeniam priznáva právo na štátnu podporu v rozsahu ustanovenom zákonom a právo na vypočutie v otázkach ochrany spotrebiteľov (čl. 60 ods. 3). Naproti tomu sa švajčiarska ústava zaväzuje robiť opatrenia na ochranu spotrebiteľa a združeniam na ochranu spotrebiteľa priznáva práva v oblasti tvorby zákonov upravujúcich nekalú súťaž. V Južnej Kórey, kde sa používa ako synonymum k združeniu pojem hnutie, kde sa v čl.

Vo všeobecnosti je platné právo na ochranu spotrebiteľa v právnom poriadku Slovenskej republiky zakotvené v normách verejnoprávnych, ako aj normách súkromnoprávnych, pričom zasahuje do väčšiny právnych odvetví.

Spotrebiteľské zmluvy a neprijateľné podmienky

Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie obchodníkovi z dôvodu takejto podmienky, obchodník je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Obchodník má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie.

Ochrana spotrebiteľa a Európske právo

Slovenskej republike vznikla povinnosť zosúladenia svojich zákonov v celom rozsahu s ustanoveniami smerníc Európskych spoločenstiev a Európskej únie dňa 1. 5. 2004, a to vstupom SR do EÚ. V spojitosti s otázkou interpretácie a implementácie smerníc ES a EÚ položil Mestský súd Szombathelyi (Szombathelyi Város Bíróság) dňa 10. 6. 2004 Súdnemu dvoru ES prejudiciálnu otázku o výklad čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS.

Z predmetného rozhodnutia možno potom vyvodiť záver vzťahujúci sa na problematiku interpretácie právnych aktov ES a EÚ, kedy nesúlad medzi smernicami ES a EÚ a právnou úpravou schválenou SR pred 1. 5. 2004 nie je relevantný, pretože SR ešte toho času nebola členským štátom, a teda sa jej netýkali povinnosti určené smernicami. Na druhej strane však platná právna úprava v SR po 1. 5. 2004, a to bez ohľadu na to, či táto bola prijatá pred 1. 5. 2004 alebo po 1. 5. 2004, podlieha povinnostiam nariadeným v smerniciach ES a EÚ. Per analogiam spotrebitelia a združenia či organizácie na ochranu spotrebiteľov by mohli namietnuť porušenie svojich práv priznaných im smernicou iba v skutkovom stave, ktorý sa udial po 1. máji 2004.

Vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa vyslovil Súdny dvor ES vo svojich rozhodnutiach a ich odôvodneniach rad právnych názorov zásadného významu. V jednom z najzávažnejších názorov vyslovil, že „Odklon od komunitárnych noriem na ochranu spotrebiteľa sa musí vykladať striktne.“

V EÚ nie sú chránené práva súkromných osôb, iba na ich návrh, tu sa koná predovšetkým na návrh nadnárodného subjektu výkonnej moci. V záujme ochrany práv spotrebiteľa je však postavenie súdnej moci konštruované inak, a teda Súdny dvor ES zaväzuje vnútroštátny súd, aby tento pri uplatnení práv spotrebiteľa nečakal na iniciatívu spotrebiteľa samotného, ale ukladá povinnosť vnútroštátnemu súdu, aby tento preskúmal niektoré otázky aj bez návrhu, z vlastnej iniciatívy.

Vývoj ochrany spotrebiteľa

Základným pilierom ochrany spotrebiteľa, tak ako ju poznáme dnes bol zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý nadobudol účinnosť až po rozdelení Československej republiky 1. 1. 1993. Tento bol na jednej strane na vtedajšie pomery dostatočne moderný, na druhej strane však obsahoval ustanovenia s vysokou úrovňou všeobecnosti, čo malo za následok nemožnosť jeho účinného uplatňovania štátnymi orgánmi.

V platnom právnom poriadku je základnou verejnoprávnou normou zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZOS“), ktorý nahradil 15 rokov platný zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Druhým prameňom, ktorého základom je ochrana práva spotrebiteľa, je Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“). Tento je vo vzťahu k zákonu o ochrane spotrebiteľa lex generalis ku lex specialis. Rovnako je vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa aj normou súkromnoprávnou, lebo predmetom úpravy OZ je podrobnejšia špecifikácia všeobecných pravidiel pre dojednávanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Subjektom úpravy OZ sú účastníci, ktorí vystupujú v tom-ktorom vzťahu v „rovnocennom“ postavení. Objektom tohto vzťahu sú spotrebiteľské vzťahy, v ktorých má táto norma predmetnú rovnocennosť zabezpečiť. Tretím nosným prameňom práva zaoberajúcim sa oblasťou ochrany práva je zákon č. 244/2002 Z.z.

tags: #zmluva #o #výkone #správy #spotrebiteľská #zmluva