Európske spoločenstvo: Od založenia po Lisabonskú zmluvu

Úvod

Príspevok sa zaoberá štruktúrou, záväznosťou a účinkami prameňov práva Európskej únie. Pojem Európska únia zahrňuje v tomto príspevku aj Európske spoločenstva, ak zo súvislosti nevyplýva niečo iného od vzniku Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ až po Lisabonskú zmluvu, so zameraním na oblasť justičnej spolupráce v trestných veciach. Poukázaním na ich vývoj a obsah sa snaží čo najstručnejšie a najzrozumiteľnejšie vyložiť zložité otázky prameňov, štruktúry, tvorby a od toho odvodenej záväznosti európskeho práva. Ťažisko príspevku spočíva v porovnaní právnej úpravy z obdobia pred nadobudnutím účinnosti Lisabonskej zmluvy a po nej. Cieľom príspevku je uľahčiť poznanie a pochopenie hierarchickej sústavy právnych aktov Európskej únie v ich dynamickej podobe, pre praktické využitie získaných poznatkov, najmä zo strany prokurátorov a sudcov pôsobiacich v trestnej oblasti.

Vstup Slovenskej republiky do Európskej únie

Európsky parlament schválil 9. apríla 2004 prijatie Slovenskej republiky a ďalších deviatich asociovaných krajín za členov Európskej únie a tieto štáty sa stali dňom 1.5.2004 členskými štátmi Únie. Vstup bol spojený so zmenami nielen v ekonomickej a politickej oblasti, ale aj v oblasti právnej. Prameňmi práva v Slovenskej republike sa stali aj pramene komunitárneho práva a úniového práva. K podstatným zmenám došlo aj v oblasti tvorby a aplikácie práva. Všetky odvetvia vnútroštátneho práva museli byť preskúmané z pohľadu požiadaviek práva Únie. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov, vrátane justičných (majú sa na mysli súdy aj prokuratúra), je postupovať pri tvorbe a uplatňovaní práva v súlade s európskou legislatívou a používať pri rozhodovacej činnosti aj európske právo. Od 1. máji 2004, sú k dispozícii v Ú.v. v slovenskom jazyku. Normy, ktoré boli uverejnené pred 1. Zložitosť problematiky je daná pomerne širokou škálou právnych aktov, ktoré boli prijímané rôznymi orgánmi, navyše, ich kompetencie sa historicky menili a treba ich poznať v tejto dynamike. Značné výkladové komplikácie prináša aj nerovnovážnosť pojmov.

Historický vývoj európskej integrácie

Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO)

Hlavným ekonomickým problémom v tej dobe bol dovoz lacného uhlia a ocele zo zámoria, čo však nespôsobovalo vážnejší problém vtedy ešte stále koloniálnej Veľkej Británii. Parížskou zmluvou z 18. apríla 1951 vzniklo Európske spoločenstvo uhlia a ocele - ESUO, ktoré založili Francúzsko, Nemecko, Taliansko a štáty Beneluxu (Belgicko, Holandsko a Luxembursko, ktoré tvoria spoločenstvo Benelux, už v roku 1944 medzi sebou uzatvorili colnú úniu a od roku 1948 uplatňovali ekonomickú úniu). Zmluva nadobudla účinnosť 23. Už ESUO kreovalo štyri hlavné orgány, ktoré v modifikovanej podobe doteraz tvoria základnú štruktúru orgánov Únie, Vysoký úrad (ktorý sa neskôr premenoval na Komisiu), Zhromaždenie (ktoré sa zmenilo na Európsky parlament), Radu ministrov (neskôr len Rada) a Súdny dvor (neskôr Súdny dvor ES a v súčasnosti Súdny dvor EÚ). V tejto práci budeme používať označenie „Súdny dvor“ pre všetky časové úseky. Iniciátor vytvorenia ESUO, francúzsky minister zahraničných vecí Róbert Schuman označil ESUO za základ budúcej európskej federácie. Predpokladal, že budú nasledovať ďalšie integračné kroky, čo sa aj stalo.

Rímske zmluvy a Zlučovacia zmluva

Dňa 27. marca 1957 boli podpísané tzv. Rímske zmluvy, Zmluva zakladajúca Európske spoločenstvo pre atómovú energiu EURATOM a Zmluva zakladajúca Európske hospodárske spoločenstvo - EHS. Prvá z nich mala za cieľ kontrolu nad atómovým priemyslom, predovšetkým nemeckým. Druhá mala za cieľ vytvoriť spoločný trh a podporovať harmonický rozvoj hospodárstva účastníckych štátov. Dňa 8. apríla 1965 bola v Bruseli podpísaná Zlučovacia zmluva, ktorá spojila ESUO, EURATOM a EHS pod spoločný názov Európske spoločenstva. Krátko na to dochádza medzi účastníckymi štátmi k vytvoreniu colnej únie.

Jednotný európsky akt

Následne došlo k prvej väčšej revízii Rímskych zmlúv Jednotným európskym aktom, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 1987. Jednotný európsky akt priniesol aj inštitucionálne zmeny. Zvýšil význam Európskeho parlamentu a zaviedol Európsku radu (Európska rada (angl. European Council) sa skladá z prezidentov a predsedov vlád členských štátov Európskej únie, z predsedu Európskej rady a z predsedu Európskej komisie. Neformálne je nazývaná aj Summit EÚ. Novinári a študenti si často pletú Európsku radu, Radu EÚ (pred tým Rada ministrov) a Radu Európy (samostatná medzinárodná organizácia, nijak nesúvisiaca s EÚ), ako stálu súčasť organizačnej štruktúry. Žiadna z uvedených zmlúv, tvoriacich primárne právo Európskych spoločenstiev sa nedotýkala spolupráce v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí. Všetky boli zamerané len na oblasť hospodársku.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Maastrichtská zmluva

Až Zmluva o Európskej únii, tzv. Maastrichtská zmluva, ktorá nadobudla účinnosť dňom 1. Maastrichtská zmluva zmenila názov Európskeho hospodárskeho spoločenstva na Európske spoločenstvo (ďalej len „ES“), zhrnula oblasti dovtedajšej spolupráce do tzv. Zriadením troch pilierov sa začalo európske právo (S pojmom "európske právo" sa stretávame v literatúre v rôznom význame. Možno ním rozumieť súhrn právnych poriadkov všetkých štátov Európy, súhrn právnych noriem regulujúcich činnosť všetkých európskych medzinárodných organizácií alebo súhrn právnych noriem Rady Európy. Najčastejšie sa však pod pojmom „európske právo“ rozumie súhrn právnych noriem EÚ a ES, ako v tomto prípade.) deliť na komunitárne a úniové. Komunitárnym právom, nazývame právo Európskych spoločenstiev, teda právo z oblasti 1. piliera a úniovým právom nazývame právo Únie, teda právo z oblasti 2. a 3. Spolupráca medzi členskými štátmi v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí mala podľa Maastrichtskej zmluvy len informačný a konzultačný charakter, s cieľom koordinovať činnosti členských štátov a ich príslušných orgánov (Čl. K.3 Maastrichtskej zmluvy, jej VI.). Jediným orgánom Únie, ktorý mal právo vydávať „právne normy“ pre oblasť spravodlivosti a vnútorných vecí bola Rada (ministrov vnútra a spravodlivosti) a to formou zaujatia „spoločného postoja“ alebo prijatia „spoločného postupu“ s možnosťou prijať opatrenia na uskutočnenie spoločného postupu (Článok K.3 Maastrichtskej zmluvy). Išlo o právne nezáväzné, nijak nevynútiteľné spoločné akty, ktoré členské štáty zaväzovali len politicky. Prijímali sa za predpokladu, že vzhľadom na rozsah a účinky zamýšľaného postupu bolo možné dosiahnuť ciele Únie lepšie, ako postupom jednotlivých štátov (Napríklad Spoločný postup z 29.6.1998 o vytvorení Európskej justičnej siete). Rada o zaujatí spoločných postojov a prijatí spoločných postupov a opatrení na ich uskutočnenie rozhodovala jednomyseľne. Prijatie uvedených právnych aktov mohol navrhnúť ktorýkoľvek členský štát, v prvých šiestich z deviatich oblastí vymenovaných v čl. K.1 to mohla urobiť aj Komisia.

Amsterdamská zmluva

Po deviatich rokoch, počas ktorých sa počet členov Únie nezvýšil, Kodaňský summit v roku 1993 definoval kritéria vstupu do Únie. Dňa 2. októbra 1997 bola podpísaná Amsterdamská zmluva, ktorá menila zmluvu o Európskej únii, zmluvy o založení Európskych spoločenstiev a niektoré súvisiace akty, aj číslovanie ich článkov (Ruší označovanie článkov písmenami (napr. K.1) a nahrádza ho číselným označením). Táto zmluva nadobudla platnosť dňa 1. mája 1999. Nepodarilo sa ňou celkom naplniť ambíciu zmeny vnútorných štruktúr Únie tak, aby bola lepšie pripravená na podstatné rozšírenie počtu členských štátov, priniesla však isté zmeny aj v tejto oblasti. V čl. 6 (Predtým to bol čl. F) sú novo vymenované zásady na ktorých je Únia založená. Sú to zásady slobody, demokracie, dodržiavania ľudských práv a základných slobôd, zásada právneho štátu a zásady, ktoré sú spoločné členským štátom. V čl. 6 ods. Vymenovanie zásad práva spoločenstva nie je len politickou deklaráciou. Tieto zásady sú prameňom práva a výkladovým pravidlom pre interpretáciu a aplikáciu všetkých právnych noriem spoločenstva a ako také ich používa aj Súdny dvor. Porušenie zásad členským štátom je Amsterdamskou zmluvou po prvý krát aj sankcionované. Po procedúre stanovenej v čl. Maastrichtská zmluva vytvorila v hlave VI základy pre spoluprácu v oblastiach spravodlivosti a vnútorných záležitostí na medzivládnej (treťopilierovej) úrovni. Spolupráca v oblastiach vymenovaných Maastrichtskou zmluvou v čl. K1 (Pozri časť 3.2 tohto príspevku)v bodoch 1, 2, 3 a 6 (Kontrola vonkajších hraníc, právo azylu, prisťahovanie a súdna spolupráca v občianskoprávnych veciach) bola Amsterdamskou zmluvou prevzatá zo zmluvy o Európskej únii do Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Vytvoria novú hlavu IV, nazvanú „Vízová, azylová, prisťahovalecká politika a iné politiky, ktoré sa týkajú voľného pohybu osôb“) a prešla tak do prvého piliera. Medzivládny charakter spolupráce v týchto oblastiach sa zmenil na spoluprácu na supranacionálnom princípe (prešla plne do moci inštitúcií ES). Len oblasť policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach ostala súčasťou Zmluvy o Európskej únii a patrila naďalej do tretieho piliera, zakladajúceho sa na medzivládnom princípe spolupráce. Hlava VI, nazvaná „Ustanovenia o policajnej a súdnej spolupráci v trestných veciach“ v čl. e. postupné prijímanie opatrení zavádzajúcich minimálne pravidlá týkajúce sa znakov skutkových podstát trestných činov a trestov (t.j. b. prijať rámcové rozhodnutia za účelom zbližovania zákonov a iných právnych predpisov členských štátov. Rámcové rozhodnutia sú záväzné pre členské štáty, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva na vnútroštátne orgány. c. prijať rozhodnutia na iný účel, ktorý je v súlade s cieľmi tejto hlavy, okrem zbližovania zákonov a iných právnych predpisov členských štátov. d. vypracúvať dohovory, ktoré odporučí členským štátom na prijatie v súlade s ich príslušnými ústavnými predpismi. Členské štáty mali začať uplatniteľné postupy v lehote stanovenej Radou. Pokiaľ tieto dohovory nestanovili inak, nadobudli v príslušných členských štátoch platnosť, ak ich prijala aspoň polovica členských štátov.

Schengenské dohody

Významným právnym nástrojom a historicky prvým významnejším doteraz platným právnym aktom (k zakladajúcim zmluvám) je pripojený Protokol č. Schengenské dohody nevznikli ako súčasť primárneho práva Únie. Vznikli ako medzištátne dohody v rámci medzinárodného práva verejného v dobe, kedy ešte neexistovala Únia a teda ani tretí pilier spolupráce. Časovo predchádzali Maastrichtskej zmluve. Aj po jej vstupe do platnosti fungovali samostatne, popri spolupráci v rámci Únie. Až Amsterdamskou zmluvou bol tzv. Schengenský systém začlenený do rámca Únie, pri rešpektovaní toho, že Írsko a Spojené kráľovstvo nie sú zmluvnými stranami Schengenských dohôd. Pri prijímaní nových členov, vrátane Slovenskej republiky, však už bolo schengenské acquis súčasťou acquis communautaire, ktoré museli všetci kandidáti prevziať v plnom rozsahu. Hlavným cieľom Schengenských dohôd bolo postupné rušenie kontrol na hraniciach medzi členskými štátmi Únie. Tým, že Amsterdamská zmluva začlenila Schengenský systém do systému Únie sa prehľadnosť právnej úpravy nijak nezjednodušila. Časť Schengenského systému, tykajúca sa voľného pohybu osôb bola začlenená do 1. piliera a stala sa súčasťou komunitárneho práva, zatiaľ čo časť, týkajúca sa policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach bola začlenená do 3.

Zmluva z Nice

Zmluva z Nice bola podpísaná 26. februára 2001 a účinnosť nadobudla 1. februára 2003. Táto zmluva previedla agendu zanikajúceho ESUO (ESUO vzniklo 23. júla 1952 a zmluva o ňom bola uzatvorená na dobu 50 rokov, takže 23. júla 2002 zaniklo) na ES a zmenila spôsob rozhodovania, keď namiesto jednomyseľného rozhodovania sa začalo o mnohých otázkach hlasovať kvalifikovanou väčšinou. V oblasti spolupráce v trestných veciach doplnila Zmluva z Nice znenie čl. Zmluva z Nice nepriniesla nové formy právnych aktov ani podstatné zmeny v procedúre ich prijímania. Zaviedla možnosť tzv. „užšej spolupráce“ (Keď Rada zistí, že ciele navrhovanej spolupráce nemožno v primeranom období dosiahnuť uplatnením príslušných ustanovení zmlúv (napríklad nemožno získať jednomyseľný súhlas pre zavedenie nástroja, kde to zmluva vyžaduje), môže najmenej 8 členských štátov za podmienok uvedených v čl.43 zaviesť medzi sebou „užšiu spoluprácu“, ku ktorej sa môžu pripojiť všetky členské štáty), zriadenej Amsterdamskou zmluvou (Hlava VII) aj pre oblasť spolupráce v trestných veciach (V novom znení čl.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

tags: #zmluva #o #zalozeni #europskeho #spolocenstva #nahradena