Mierové zmluvy po druhej svetovej vojne: Parížska konferencia 1946 a jej dopad na strednú Európu

Parížska konferencia v roku 1946, hoci menej známa ako tá po prvej svetovej vojne, mala zásadný význam pre usporiadanie Európy po druhej svetovej vojne. Táto konferencia a mierové zmluvy, ktoré z nej vzišli, formovali medzinárodné vzťahy a vnútorné politiky štátov, najmä v strednej Európe.

Význam Parížskej mierovej konferencie 1946

Koncom roka 2015 predstavil profesor Štefan Šutaj rozsiahlu monografiu venujúcu sa Parížskej mierovej konferencii v roku 1946, so zreteľom na činnosť československej a maďarskej delegácie a na prípravu oboch štátov na túto udalosť. V slovenskej historiografii ide o prvú publikáciu, ktorá sa venuje takejto téme.

Konferencii vo Versailles po prvej svetovej vojne sa svetová, i slovenská historiografia venujú omnoho viac, než Parížskej mierovej konferencii v roku 1946. Je to asi kombinácia rôznych faktorov. Z hľadiska významu a usporiadania Európy v 20. storočí je konferencia po prvej svetovej vojne, ktorá vytvorila versaillský systém, nepochybne ťažisková. Z hľadiska dlhodobého historického procesu budú naši nasledovníci pravdepodobne považovať prvú a druhú svetovú vojnu za udalosti na seba nadväzujúce. V takomto nazeraní je Parížska konferencia 1946 pokračovaním konferencií po prvej vojne a modifikovaním versaillského systému.

Víťazné mocnosti sa na jednej strane demonštratívne zriekli princípu versaillskej kontinuity a vyhradili si, už priamo na konferencii, odmietnutie na základe dohody mocností odvolávanie na mierové usporiadanie po prvej svetovej vojne. Mierové zmluvy tak síce neobsahovali odvolávky na mierové zmluvy po prvej svetovej vojne (aj interné pokyny čsl. diplomacie pri príprave podkladov pre rokovanie čsl. delegácie to často zdôrazňovali), ale fakticky v mnohých sférach potvrdzovali stav nastolený po roku 1918. V niektorých oblastiach (menšinové statusy, určovanie podmienok nielen pre porazené, ale aj pre víťazné krajiny) sa od mierového procesu po prvej svetovej vojne dôsledne dištancovali. Mierové zmluvy po prvej svetovej vojne mali širší teritoriálny záber.

Okamžite po Parížskej konferencii 1946 sa diplomacie víťazných mocností snažili vydať dokumentáciu s najdôležitejšími vystúpeniami svojich činiteľov na mierovej konferencii. Československá diplomacia sa uspokojila s vydaním „spomienkovej“ knižočky účastníka konferencie Dalibora Miloša Krna v českom a v slovenskom jazyku. Najdôležitejšou oblasťou československej diplomacie v tejto oblasti bolo podpísanie mierovej zmluvy s Maďarskom (ostatné zmluvy s Talianskom, Bulharskom, Rumunskom a Fínskom neboli z hľadiska československej politiky až také zaujímavé, pozornosť venovali ich článkom vtedy, ak hrozil nejaký precedens v súvislosti s prípravou mierovej zmluvy s Maďarskom, alebo ak bolo potrebné vytvoriť spoločný tlak, napr. v spolupráci s Juhosláviou, v nejakej otázke).

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Maďarský fenomén, po prijatí Štrbských protokolov z júla 1949, ktoré prijatým nulovým variantom k vzájomným nárokom Československa a Maďarska fakticky eliminovali články mierovej zmluvy, sa stal aj pre československú komunistickú politiku a diplomaciu nielen „nezaujímavý“, ale aj neželaný a pasivita historikov v tejto oblasti prichádzala oficiálnej politike vhod. Po roku 1989 sa problematika mierovej konferencie po druhej svetovej vojne nestala predmetom systematického výskumu.

Pre slovenských historikov to bol však aj problém zdrojov, ktoré boli „zamaskované“. Typickým príkladom boli materiály Komisie pre výskum vlastivedných otázok (Vlastivednej komisie), ktorú historici obchádzali, dlho netušiac, že ide o „tajnú“ komisiu zriadenú pri Predsedníctve Slovenskej národnej rady na podnet ministerstva zahraničných vecí, pre prípravu podkladových materiálov pre československú diplomaciu na mierovú konferenciu (v publicistike na túto komisiu upozornila D. Čierna-Lantayová už v roku 1992). Ďalším dôvodom menšieho záujmu o túto tému bola jazyková otázka. Skúmanie témy si nevyhnutne vyžadovalo, okrem slovenčiny a češtiny, schopnosť študovať dokumenty v „rokovacích“ jazykoch konferencie (v e francúzštine a ruštine) a v maďarčine. A je to aj záležitosťou výskumných kapacít.

Československo a Maďarsko: Dva protichodné pohľady

Československo a Maďarsko tvorili dva proti sebe stojace póly. Na mierovú konferenciu sa začali pripravovať už počas vojny. Môžeme povedať, že odvíjaním línie od strategicko-politických plánov a ambícií. Základnými cieľmi Maďarska boli náprava trianonskej krivdy, mierová korekcia hraníc s Rumunskom, prípadne s Československom, stanovenie čo najnižších reparácií, zamietnutie československej požiadavky na jednostranný transfer 200-tisíc Maďarov z Československa, zabezpečenie menšinových práv v medzinárodno-právnom dokumente, zabezpečenie členstva Maďarska v OSN. Československé ciele by sme mohli zhrnúť takto: jednostranný transfer 200-tisíc Maďarov z Československa, korekcia hraníc v prospech Československa na bratislavskom predmostí, potvrdenie neplatnosti Viedenskej arbitráže (a tým aj Mníchovskej dohody) v dokumente medzinárodno-právnej povahy a jej dôsledkov, plnenie reparácii dohodnutých v Dohode o prímerí s Maďarskom z 20. januára 1945, návrat predmetov kultúrneho dedičstva.

Formálne najvýznamnejšie postavenie mal nesporne minister zahraničných vecí Jan Masaryk, ktorý vystupoval na plenárnych zasadaniach mierovej konferencie. Na rokovaniach o mierovej zmluve s Maďarskom však významnú úlohu zohral štátny tajomník ministerstva Vladimír Clementis. Určite treba spomenúť aj Josefa Korbela, ktorý bol predsedom jednej z najdôležitejších komisií mierovej konferencie - Hospodárskej komisie pre Balkán a Fínsko.

Ak porovnáme vzťahy oboch krajín po prvej a druhej svetovej vojne, v čom sa líšia? Predovšetkým musíme brať do úvahy zmenenú medzinárodno-politickú situáciu a z toho vyplývajúcu pozíciu oboch krajín. Na konferenciách po prvej svetovej vojne sa Československo potrebovalo stať súčasťou svetovej politiky, po druhej svetovej vojne vystupovalo ako suverénny štát a pevný člen víťaznej koalície. Z toho vyplývala aj „istota“, s ktorou československá politika pristupovala k nastoľovaniu tém po druhej vojne, argumentujúc svojím statusom víťaznej krajiny. Krátke obdobie rokov 1945 - 1947/48, do nástupu komunistických režimov, bolo poznačené aj začínajúcou krízou medzi víťaznými mocnosťami.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Napriek nepriaznivej medzinárodnopolitickej situácii sa Maďarsko pripravovalo na mierovú konferenciu s vierou, že veľmoci sa budú snažiť napraviť nespravodlivosť Trianonskej zmluvy. Ísť na konferenciu bez ambície zvrátiť „Trianon“ by znamenalo diskvalifikovať sa pred maďarskou verejnosťou hneď na začiatku.

Zákulisie a vplyv mocností

Mierová konferencia po prvej, a možno ešte väčšmi po druhej svetovej vojne bola aj konferenciou „zákulisia“. Aktéri sa neraz, na všetkých možných úrovniach (ministri, politici, úradníci), veľmi dobre poznali. Diplomacia je vedou aj praxou komunikácie. Okrem oficiálnych rokovaní sa členovia delegácií stretávali na raňajkách, obedoch, pre účastníkov konferencie sa usporadúvali exkurzie. Delegácie Československa, ZSSR, Ukrajiny, Bieloruska a Juhoslávie bývali v tom istom hoteli - Plaza-Athénée. Po skončení oficiálnych rokovaní sa uskutočnili mnohé ďalšie stretnutia. To sa týkalo nielen kontaktov slovanských štátov, ale aj rokovaní s administratívou západných delegácií. V Paríži sa uskutočnili významné debaty členov československej aj maďarskej delegácie so západnými diplomatmi, ktoré sú sprístupnené v amerických diplomatických archívoch. To isté môžeme povedať aj o československo-maďarských vzťahoch. Kľúčové osobnosti majúce na starosti výmenu obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom boli v auguste až októbri 1946 v Paríži, rokovania Československo-maďarskej zmiešanej komisie pre výmenu obyvateľstva boli prerušené a rokovalo sa v Paríži. S riešeniam sa čakalo na to, ako to dopadne v Paríži a po skončení Parížskej konferencie 1946 nabrali riešenia československo-maďarských vzťahov nové dimenzie.

Už počas vojny sa diplomacie zainteresovaných krajín pripravovali na to, že po skončení vojny bude mierová konferencia. Aj keď mnohé záležitosti boli pre diplomatov niektorých krajín nepochopiteľné (napr. pre austrálskych alebo kanadských delegátov bolo ťažko pochopiteľné, prečo sa Československo a Maďarsko sporia o päť obcí so „smiešnou“ rozlohou; prečo má etnicita rozhodovať o tom, či obyvatelia majú občianske práva…), neznamená to, že problematike nerozumeli. A tam, kde mocnosti nemohli z taktických dôvodov predložiť svoje pozmeňujúce návrhy, využívali „pomoc“ delegácii Nového Zélandu či Austrálie na jednej strane a Ukrajiny, Bieloruska alebo Juhoslávie na druhej strane. Tu treba spomenúť dôležitý princíp dohodnutý na zasadaní Rady zahraničných ministrov ZSSR, USA, Veľkej Británie a Francúzska, ktorá „pripravila“ návrh mierových zmlúv.

Československá diplomacia využívala každú možnosť na lobovanie v prospech svojich záujmov. Na druhej strane maďarská diplomacia nemala, ako porazená krajina, toľko možností pre bezprostredné kontakty ako československá. Snáď preto postupovala oficiálnymi a verejne deklarovanými, propagovanými diplomatickými „zájazdmi“ najprv do ZSSR, a potom aj na Západ.

Špionáž a informačné hry

K diplomatickým „hrám“ patria aj takéto kauzy. Prostredníctvom týchto „špiónov“ (ale reálne úradníkov, ktorí si chceli v ťažkých časoch privyrobiť) mala československá diplomacia informácie o maďarských vysvetleniach k návrhu mierovej zmluvy asi skôr, ako sa dostali Rade zahraničných ministrov. Možno sa kauza „prevalila“ preto, že úradníci boli „nenažratí“ a chceli peniaze aj od Rumunov, čo neušlo pozornosti maďarských bezpečnostných orgánov, možno sa len Maďari čudovali dobre pripraveným argumentom československých diplomatov, ktorí vedeli presne reagovať na maďarské výhrady k mierovej zmluve. Podobne, keď úradník ministerstva zahraničných vecí Peregrin Fíša odchádzal na „tajnú“ misiu do Bratislavy, aby usmerňoval činnosť tajnej Komisie pre výskum vlastivedných otázok, prišiel sa s ním rozlúčiť maďarský diplomat Ferenc Rosty-Forgách, lebo sa „dozvedel“, že odchádza z Prahy. Takýchto príbehov by sme v tomto období našli určite viac.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Dôsledky konferencie a studená vojna

Po viac ako roku sa veľmoci na mierovej konferencii v Paríži predsa len dohodli a 10.2.1947 podpísali zmluvy s porazenými krajinami avšak k dohode o Nemecku ešte nedošlo. Po skončení 2. svetovej vojny USA naozaj sa chcelo vrátiť k izolacionizmu, avšak potom VB oznámila, že nemôže ďalej podporovať grécku vládu v občianskej vojne, ktorá vypukla po ukončení vojny, pretože sa partizáni odmietli podriadiť nekomunistickej vláde. Zároveň rástol vplyv Sovietov aj v Turecku. Americký prezident Truman napokon vyhlásil, aby obe krajiny dostali na potlačenei komunizmu pomoc z USA. Jeho formulácia sa stala základom novej zahraničnej politiky Spojených štátov- tzv. Trumanova doktrína. Americká vláda sa taktiež rozhodla poskytnúť Európe aj hospodársku pomoc na prekonanie následkov vojny tzv. Marshallov plán. Oficiálne bol určený pre všetky krajiny Európy. V júni sa všetci záujemcovia o pomoc z Marshallovho plánu zišli na konferencii v Paríži. Plán obnovy Európy prijalo napokon 16 krajín, pričom ZSSR, ČSR a Poľsko plán odmietli. Čoskoro sa začalo zjednocovať západné Nemecko do jedného celku, na čo Stalin odpovedal vojenskou blokádou Berlína. Blokáda však nebola úspešná, preto bola odvolaná a v roku 1949 bol vyhlásený samostatný západonemecký štát- Spolková republika Nemecko a ZSSR vytvorilo druhý nemecký štát- Nemecká demokratická republika. 4. apríla 1949 podpísali štáty západnej Európy, USA a Kanady spojenectvo NATO (North Atlantic Treaty Organization). Studená vojna sa týmto aktom definitívne začala a trvala viac ako pol storočia.

Vzťahy medzi týmito dvoma blokmi boli značne napäté a čoskoro prerástli do tzv. studenej vojny, ktorá sa okrem politických bojov prejavila aj v niektorých vojenských konfliktoch. Československo pod vplyvom Sovietskeho zväzu nastúpilo cestu k socializmu, ale aj za cenu komunistických lágrov pre nepriateľov režimu. Studená vojna skončila pádom Berlínskeho múru v roku 1989, rozpadom Varšavskej zmluvy a vznikom demokracií v štátoch, ktoré po vojne kontroloval Sovietsky zväz.

Pakt Molotov-Ribbentrop: kontroverzná predohra

Poďme sa teda bližšie pozrieť na tú časť histórie, na ktorú by v Kremli najradšej zabudli - Pakt Molotov-Ribbentrop. Adolf Hitler si uvedomoval, že ak chce napadnúť Poľsko, potrebuje si byť istý, že nebude musieť bojovať na viacerých frontoch naraz. Stalin dohode s nacistickým Nemeckom spočiatku veľmi naklonený nebol, no situácia sa zmenila po Mníchovskej konferencii v septembri 1938. Práve vtedy si uvedomil, že dohodu o kolektívnej bezpečnosti s Francúzskom a Veľkou Britániou sa mu uzavrieť nepodarí. Teda aspoň nie za podmienok, aké by si on sám predstavoval. Nasledovala teda zmena sovietskej zahraničnej politiky. Konkrétne 3. mája 1939 sovietsky vodca Josif Stalin odvolal ministra zahraničia Maksima Litvinova a nahradil ho Vjačeslavom Molotovom. Problém s Litvinovom nebol len v tom, že bol zástancom kolektívnej bezpečnosti, no zároveň to bol Žid. Konečným výsledkom týchto rokovaní bol takzvaný Pakt o neútočení, podpísaný ráno 24. augusta 1939 už spomínanými ministrami zahraničia Vjačeslavom Molotovom na ruskej a Joachimom von Ribbentropom na nemeckej strane. Hitlerovi už nič nebránilo napadnúť Poľsko a tým odštartovať najväčší vojnový konflikt v histórii ľudstva. Sovietom sa teda podpisom paktu síce skutočne podarilo oddialiť začiatok vojny s Nemeckom.

V tejto nacisticko-sovietskej dohode o neútočení však nešlo len o vzájomnú neutralitu, ako bolo oficiálne deklarované. Pakt Molotov-Ribbentrop obsahoval aj tajný protokol, ktorého cieľom bolo prekresliť mapu Európy. Sovietsky zväz mal na základe dohody s nacistickým Nemeckom anektovať Fínsko, Estónsko, Lotyšsko, Litvu či severné Rumunsko. Do ZSSR mali byť začlenené aj západné časti Ukrajiny a Bieloruska, ktoré boli predtým súčasťou Poľska. Okupovanie týchto území vyústilo do deportácií a zabitia tisícov ľudí. ZSSR si tým zároveň pripravilo pôdu pre nadvládu vo východnej Európe.

Tajný protokol zároveň dokazuje, že Sovietsky zväz Pakt Molotov-Ribbentrop nepodpísal len z nutnosti. Ruská strana často tvrdí, že mal byť len nástrojom na ochranu, oddialenie boja proti nacistickému Nemecku či že mal zabrániť “protisovietskemu spojenectvu” medzi Západom a nacistickým Nemeckom. Debaty o existencii tohto protokolu sa stali asi najkontroverznejším aspektom celého paktu. Napriek tomu, že kópie dokumentu boli zverejnené v západných médiách, oficiálnou politikou ZSSR bolo vytrvalé popieranie jeho existencie. Politika popierania vychádzala zo Stalinovho písomného odmietnutia tvrdení týkajúcich sa sovietsko-nacistickej spolupráce. Tie boli publikované sovietskym ministerstvom zahraničia v knihe s názvom Falzifikátori dejín z roku 1948. Stalin knihu osobne editoval, škrtal a celé jej časti prepisoval ručne písanými poznámkami. Táto verzia v ZSSR pretrvávala v historických štúdiách, oficiálnych vyjadreniach, memoároch či učebniciach až do konca 80. rokov. Dnes už je existencia paktu aj s tajným protokolom nepopierateľná. Ani to však Kremľu nebráni v snahách o jeho bagatelizáciu. Ruský prezident Vladimir Putin síce raz odsúdil pakt ako „nemorálny“, odvtedy sa však o ňom nezmieňuje. Diskusia o pakte je v Rusku stále tabu. Jeho obyvatelia do značnej miery prijali sovietsky príbeh o tom, že Druhá svetová vojna sa nezačala všeobecne známym dátumom, teda 1. septembra 1939, keď nacistické sily zaútočili na Poľsko, ale až v roku 1941, keď Hitler zaútočil na Sovietsky zväz. Ako vysvetlil historik z Centra pre súčasné dejiny Jan Claas Behrends: „Moskva z rozprávania o roku 1939 veľa nezíska. Akékoľvek zameranie sa na pakt je v rozpore s mýtom o Veľkej vlasteneckej vojne, ktorá zobrazuje ZSSR ako obeť a necháva vojnu začať až v roku 1941.

tags: #zmluvy #po #2 #svetovej #vojne