Mníchovský diktát a strata pohraničia Československa: Kapitola dejín plná obetí a straty slobody

V búrlivých dejinách Československa existujú udalosti, ktoré sa hlboko vryli do pamäti národa. Medzi ne patrí aj obdobie pred druhou svetovou vojnou, ktoré bolo poznačené silným nátlakom zo strany nacistického Nemecka a stratou rozsiahlych pohraničných území. Táto strata bola dôsledkom Mníchovskej dohody, ktorá sa stala symbolom zrady spojencov a ústupkov agresorovi. V tomto článku sa pozrieme na udalosti, ktoré viedli k Mníchovskej dohode, jej dopady na Československo a následný posun hraníc, ktorý viedol k strate ďalších území.

Mníchovský komplot: Zrada spojencov a ústupky Hitlerovi

Mníchovská dohoda, ktorú nemožno označiť inak ako mníchovský komplot, bola výsledkom stretnutia v bavorskej metropole. Z hľadiska práva totiž dohoda predpokladá účasť všetkých zainteresovaných strán a ich súhlas na konečnom texte. V tomto prípade však Československo nebolo prizvané k rokovaciemu stolu a o jeho osude rozhodovali iní.

Diktát voči Československej republike sa uskutočnil oficiálne na základe talianskeho návrhu, ktorý ale Benitovi Mussolinimu dodal Adolf Hitler 29. septembra 1938 práve v Mníchove. Vo všetkých jazykových verziách ho podpísali po polnoci, teda 30. septembra. Naň nadviazala 2. novembra tzv. viedenská arbitráž, ktorá znamenala ďalšie územné straty pre Československo.

Predstavitelia západných veľmocí reprezentovali širokej verejnosti mníchovský diktát ako cestu k mieru v Európe, ku ktorej sú údajne potrebné len malé nekrvavé obete. Nemecké nároky voči ČSR vysvetľovali ako čiastočnú nápravu versailleského systému, ktorý nastavil Berlínu príliš tvrdé podmienky po 1. svetovej vojne, a tiež ako naplnenie „prirodzeného práva“ etnických Nemcov na sebaurčenie. Britská vláda na čele s Nevillom Chamberlainom podnikala viaceré opatrenia, aby donútila čs. vládu k povoľnosti voči Hitlerovi a jeho sudetských kamarile. Politika appeasementu, t. j. ústupky nacistickému agresorovi, sa stala dominantnou stratégiou západných mocností.

Napokon pod ťarchou nátlaku čs. vláda prijala požiadavky Hitlera, ktorý získal súčasne pre spoločný postup proti ČSR ďalšie dve krajiny: Poľsko a Maďarsko. Poľské vojská sa ihneď začali presúvať k našim hraniciam, v nóte varšavskej vlády sa žiadalo pripojenie územia s poľskou menšinou k Poľsku. Nóta maďarskej vlády z 22. septembra obdobne požadovala pripojenie okresov s maďarskou menšinou.

Prečítajte si tiež: Zánik Československej republiky

Pri rokovaniach s Chamberlainom v nemeckých kúpeľoch Bad Godesberg Hitler 24. septembra vydal memorandum s novými, ešte rozsiahlejšími požiadavkami. Ich súčasťou sa stalo rýchle odstúpenie území na severe a juhu Slovenska aj podstatnej časti Podkarpatskej Rusi a stiahnutie brannej moci, polície, žandárov, úradníctva a pohraničnej stráže už do 1. októbra z týchto oblastí, do ktorých spadali všetky najdôležitejšie vojenské opevnenia.

Eduard Beneš 25. septembra napriek veľkému nátlaku britského premiéra godesberské memorandum odmietol a žiadal o riešenie celého problému buď arbitrážou prezidenta USA Franklina D. Roosevelta alebo zvolaním medzinárodnej konferencie, samozrejme s účasťou ČSR. V týchto chvíľach sa celý prácne budovaný bezpečnostný systém v strednej Európe nenávratne rúcal a naša republika sa ocitala v medzinárodnej izolácii. Z Malej dohody nám zostalo verné iba Rumunsko. Hlavný spojenec, Francúzsko, nútil Beneša, aby sa podrobil Nemecku, a netajil sa, že vojenskú pomoc nemieni poskytnúť. Pritom pomoc Sovietskeho zväzu na základe zmluvy zo 16. mája 1935 bola podmienená postojom Paríža.

Mníchovská konferencia za účasti Hitlera, Mussoliniho, Chamberlaina a Daladiera prebiehala neorganizovane, bez predsedu, bez rokovacieho poriadku. Všetkých zúčastnených spájal spoločný zámer: prijať návrhy godesberského memoranda a zlikvidovať československý odpor. O znení ich dohody informovali v noci zástupcov ČSR, ktorých nepustili na miesto rokovania, a potom ho oficiálne odovzdal nemecký chargé affaires Andor Hencke ministrovi zahraničných vecí Kamilovi Kroftovi v Prahe 30. septembra pri osobnej audiencii v skorých ranných hodinách. V ten istý deň o 13,15 sa dostavili na ministerstvo zahraničných ČSR veľvyslanci Británie a Francúzska, aby zistili, či Praha prijala nejaké rozhodnutia ohľadom uznesenia konferencie. Krofta im oznámil, že jeho vláda si je vedomá, že v takejto vyostrenej európskej a svetovej situácii sa nemôže postaviť na odpor proti ultimátu z Mníchova.

Dôsledky znamenali pre ČSR obrovské ekonomické straty, vnútornú emigráciu Čechov, Slovákov, ale aj nemeckých antifašistov a Židov, následnú dezintegráciu celého štátu. Nemecko 15. marca 1939 svojvoľne okupovalo zvyšok českých krajín, ktoré začlenilo do Tretej ríše ako Protektorat Böhmen und Mähren. Z okliešteného Slovenska sa stal vazalský štát. Skončila sa tak dvadsaťročná dejinná etapa demokratického Československa a jeho oficiálnej zahraničnej politiky. Jej funkciu prevzala exilová vláda vytvorená v Londýne okolo bývalého prezidenta Beneša. Prvého septembra, ani nie rok po Mníchove, vypukla 2. svetová vojna.

Právne aspekty Mníchovskej dohody

Medzinárodné právo Mníchovskú dohodu radí pod inštitút medzinárodnej zmluvy, ktorého typickým znakom je súhlasný prejav vôle všetkých strán. Tú v Mníchove uzavrela Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko a Nemecko, o ich súhlasnom prejave niet pochybností. Mali však zainteresovať ešte aj piaty subjekt - Československú republiku, ktorej v roku 1938 ako suverénnemu štátu tiež patrili práva člena medzinárodného spoločenstva. Tie táto dohoda flagrantne porušila.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Za neúčasti predstaviteľov ČSR a bez kvalifikovaného prijatia tejto zmluvy došlo k jej prijatiu na ťarchu tretieho. Išlo o československo-nemeckú hranicu, pritom jej zmena bola možná len dohodou medzi ČSR a Nemeckom, k čomu ale nedošlo. Politickí lídri štyroch veľmocí považovali za dôvod pre odstúpenie pohraničných území tzv. sudetonemeckú otázku, ktorá však bola vnútorným problémom suverénnej ČSR.

Ďalšou porušenou zásadou bola pacta sunt servanda (zmluvy sa majú dodržiavať), ktorá súvisí s garančným sľubom proti každému nevyprovokovanému útoku. Túto garanciu Británia a Francúzsko vyslovili 19. septembra v spoločnom návrhu, z ktorého vychádzala Mníchovská dohoda. Podľa nej mali poskytnúť zvyšku Československa rovnakú záruku aj Taliansko a Nemecko. Porušenie zásady sa teda nedopustilo iba nacistické Nemecko a fašistické Taliansko, ale i zvyšné dve západné mocnosti.

Dokumenty získané po 2. svetovej vojne dokazujú, že sa Berlín vojensky pripravoval na útočnú vojnu prinajmenšom od začiatku novembra 1937. Vtedy platná čs. ústava z roku 1920 určovala štátny orgán oprávnený uzavrieť medzinárodnú zmluvu, ktorou sa menia štátne hranice. Dokument však nikdy nepredložili parlamentu, a tak prijatie prezidentom a vládou nemôžeme považovať za platné uzavretie a ratifikáciu. Jej vykonávanie čs. orgánmi bolo teda porušením tretieho paragrafu ústavnej listiny.

Takže tvrdenie o neplatnosti Mníchovskej dohody od samého počiatku nie je len slovná ekvilibristika, ale je neotrasiteľne právne podložené. Zmluva o vzájomných vzťahoch medzi ČSSR a NSR z roku 1973 uznala, že dohoda z 30. septembra 1938 Československu vnútil nacistický režim pod hrozbou sily a konštatovala, že „táto zmluva sa nedotýka právnych účinkov, ktoré vyplývajú voči fyzickým alebo právnickým osobám z práva použitého v čase od 30. septembra 1938 do 9. mája 1945“.

Cesta k Mníchovu: Od appeasementu k ultimátam

V novembri 1937 pricestoval do Nemecka britský emisár lord Halifax a vymenoval slobodné mesto Gdansk, Rakúsko a Československo ako prípady, kde môže dôjsť v najbližšom čase k zmenám. To dalo Hitlerovi signál, že Londýn bude na východe „elastický a zhovievavý“. Na začiatku nasledujúceho roka sa nacistické plány dostali do štádia realizácie. Bolo to viditeľné najmä potom, čo Hitler 20. februára 1938 v prejave pred ríšskym snemom vyzval na prevzatie zodpovednosti za desať miliónov Nemcov žijúcich v okolitých krajinách.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Po anschluse, teda násilnom pripojení Rakúska k Tretej ríši 13. marca, Británia a Francúzsko otvorene presadzovali politiku appeasementu. Koordinovane s Berlínom stúpali nároky nemeckej iredenty v ČSR. Vyjadril ich tzv. karlovarský program, pozostávajúci z ultimatívnych požiadaviek, ktorý vyhlásil Konrad Henlein na zjazde Sudetonemeckej strany (SdP) 24. apríla 1938.

Priebeh júna 1938 poznamenala ďalšia premena československo- britských vzťahoch. Nový minister zahraničných vecí, niekdajší indický vicekráľ, konzervatívec Edward Wood, prvý barón z Halifaxu, inštruoval veľvyslanca Basila Newtona, že požiadavky SdP považuje britská vláda za podklad na rokovanie. Tie čs. vláda pod tlakom udalostí 5. septembra v podstate prijala, keď predložila Návrh o postupe rokovaní ohľadom úpravy národnostných otázok.

V piatok 2. septembra Beneš hovoril s poverenými vyjednávačmi SdP, poslancami Ernstom Kundtom a Wilhelmom Sebekowským, o možnostiach riešenia krízy. Potom prijal lorda Waltera Runciman, aby ho oboznámil s aktuálnym priebehom všetkých rokovaní. „Mám veľké sympatie voči sudetskej otázke. Aj toto sa dialo pri pokuse o puč v Sudetách na československých hraniciach, 13. septembra 1938.

Cieľom Hitlera ani Henleina však nebolo tzv. riešenie sudetonemeckej národnostnej otázky, ale rozbitie ČSR a jej úplné ovládnutie. Preto už 7. septembra došlo k vyprovokovanému incidentu v Moravskej Ostrave, keď sa po demonštrácii za prepustenie zadržaných sudetských Nemcov obvinených z pašovania zbraní z Nemecka jeden poslanec za SdP sťažoval, že ho strážnik zasiahol po chrbte bičíkom. Henleinovci dopredu pripravenú akciu farbisto vykreslili ako brutálne krviprelievanie. Následne Karl Hermann Frank oznámil premiérovi Milanovi Hodžovi, že jeho strana s vládou odmieta ďalej rokovať. Pokračovali ozbrojené provokácie. V noci z 12. na 13. septembra sa v českom pohraničí rozhorel pokus o puč pod taktovkou Henleina, ktorý svedomito plnil inštrukcie z Berlína. Čs. vláda vyhlásila stanné právo.

Neustály nátlak veľvyslanca Newtona a lorda Runcimana prinútil Beneša vypracovať tzv. štvrtý plán. Beneš vyšiel Nemcom v ústrety. Jeho plán priznával národnostnej územnej samospráve rozsiahle kompetencie, v rámci republiky sa mali vytvoriť oblasti, ktoré by neboli riadené podľa demokratickej legislatívy, ale pod taktovkou totalitnej vlády. De facto napĺňal šesť z ôsmich karlovarských požiadaviek.

Hitlerov rozhlasový prejav z 12. septembra v podstate nepriniesol nič nové až na ostrú osobnú argumentáciu proti Benešovi. Führer naďalej obviňoval ČSR z utláčania Nemcov, pričom sa neostýchal obviniť demokratické štáty z podpory boľševizmu. Sprostredkovateľská misia lorda Runciman sa začala rúcať. K úplnému zastaveniu rokovaní došlo o polnoci 14. septembra 1938.

Britská vláda podnikala opatrenia, aby donútila Prahu k povoľnosti voči Hitlerovi. Kým situácia liberálneho premiéra Édouarda Daladiera na francúzskej politickej scéne bola zložitá, Chamberlain pevne držal v rukách opraty Spojného kráľovstva i jeho zahraničnej politiky. Posledný rozhovor Runcimana s Benešom sa odohral v deň lordovho odletu do Londýna 16. septembra. Prezident poukázal na politickú nemožnosť usporiadať plebiscit. Odovzdanie územia priamo nemeckej správe by sa podľa neho nikdy nepresadilo. Po Runcimanovi poslal britskému ministerskému predsedovi dôležitý odkaz, že „keby Francúzsko a Británia niečo rozhodli o našich veciach bez dohody s nami, ani vláda ani prezident nebude schopný to vykonať“. Mimochodom, už niekoľko dní predtým čs. vláda tajne sondovala možnosť vojenskej pomoci zo strany Sovietskeho zväzu.

Po tom ako Beneš niekoľkonásobne diplomaticky odrazil Hitlerove útoky, sa v Londýne 18. a 19. septembra konali dramatické rokovania medzi Britániou a Francúzskom. Hľadali spôsob ako prinútiť ČSR, aby prijala nemecké požiadavky. Vychádzali zo základného predpokladu, že hlavným vinníkom za kritickú situáciu je Československo a najmä jeho prezident! Našej vláde predložili spoločné ultimátum ešte v deň skončenia týchto porád. Praha ho odmietla, čo, samozrejme, vyvolalo v Londýne a Paríži hlboké rozladenie.

V noci z 20. na 21. septembra došlo k novému, v diplomacii neslýchanému britsko-francúzskemu nátlaku. V anglickej demarši sa uvádzalo, že keby ČSR trvala na odmietavom stanovisku k spoločnej „rade“ britskej a francúzskej strany, „viedlo by to po jej uverejnení… k okamžitému nemeckému vpádu. Hodžov kabinet 22. septembra podal demisiu, Beneš vymenoval poloúradnícku vládu na čele s legionárskym hrdinom generálom Janom Surovým. Pretože Godesbergské memorandum na tzv. vyriešenie menšinových problémov ČSR bolo aj pre ňu neprijateľné, 23. septembra vyhlásila čiastočnú mobilizáciu. Jej úspešný priebeh posilňoval odhodlanie Čechov a Slovákov brániť si republiku. Ukázalo sa to však ako márne, na 29. septembra bola do Mníchova zvolaná konferencia.

Posun hraníc a strata ďalších území: Príbeh slovensko-ukrajinskej hranice

Slovensko-ukrajinskú hranicu nedávno zviditeľnil film Čiara. Pomerne populárny film sa snaží divákovi priblížiť život v slovensko-ukrajinskom pohraničí dramatickým spôsobom. Napriek snahe filmárov popularizovať fenomén pohraničného života, o slovensko-ukrajinskej hranici vieme stále málo. Nevieme napríklad to, že bola posunutá v náš neprospech a že z časti slovenského územia sa z ničoho-nič stal Sovietsky zväz.

Čop. Je 8:40 kyjevského času. Miestni majú na hodinkách 7:40. Na rýchlikovú železničnú stanicu prichádza medzinárodný osobný vlak z Čiernej nad Tisou do Čopu. Vlak jazdí dvakrát za deň. Asi desaťkilometrovú trasu urobí za hodinu. Nie preto, že by mal zastávky. Žiadne nemá. Zdržuje ho colná a hraničná kontrola. Je to jediné osobné železničné spojenie medzi Slovenskom a Ukrajinou, a vôbec jedno z mála železničných spojení medzi Západom a Východom. Cesta tam stojí dve eurá. Naspäť tri. Pri dverách vedúcich z colnice do staničnej budovy postávajú taxikári a zmenári. Je ich o dosť viac ako vlakov, ktoré miestna colnica odbaví. Pravdepodobne bez licencie a bez dokladu vás odvezú kam chcete. Cena závisí od jazyka, ktorým sa prihovoríte. Oni hovoria všetkými. Maďarsky, slovensky, ukrajinsky, či rusky. V časoch analógového vysielania sa dali bez problémov chytiť slovenské a maďarské stanice. To je aj jeden z dôvodov, prečo miestni používajú „slovenský“ alebo „maďarský“ čas, hoci oficiálny kyjevský má o hodinu viac.

Na tejto pohraničnej idylke nie je v zásade nič zvláštne. Možno iba to, že najstarší obyvatelia pamätajú časy, keď cesta z Čiernej do mestečka Čop nebola ničím výnimočná. Žiadna hranica, ani administratíva, žiadne kontroly. Aj Čierna, aj mestečko Čop patrili do rovnakého okresu - Kráľovský Chlmec. A Čop bol vtedy integrálnou súčasťou Slovenska, teda Slovenskej krajiny v rámci Československa. Viedla tadiaľ aj významná československá štátna cesta.

Po prvej svetovej vojne sa Podkarpatská Rus, jeden z najmenej rozvinutých regiónov rakúsko-uhorskej monarchie, nečakane stala súčasťou Československa. Podmienkou pripojenia tohto regiónu k Československu bolo garantovanie autonómie pre podkarpatských Rusínov. V záujme všetkých tak bolo, aby sa vnútorná hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou určila. Prvotne stanovená vnútorná administratívna hranica šla korytom rieky Uh tak, že sa celý Užhorod ponechal na Podkarpatskej Rusi a ďalej hranica tiahla na juh.

Rusínske podkarpatské politické elity neboli spokojné s určením hranice a dožadovali sa jej posunu na západ, predovšetkým v jej severnej časti. Československo tejto požiadavke podkarpatských politikov čiastočne vyhovelo a chotáre niektorých rusínskych obcí na severovýchode Slovenska priradilo do okresov ležiacich na Podkarpatí. Pre československé úrady bola otázka vnútornej administratívnej hranice týmto uzavretá. Je nutné pripomenúť, že hranica existovala len na papieri. Sľúbená autonómia sa v Československu nerealizovala a tak hranica mala len minimálny, resp. žiadny význam.

Tesne pred druhou svetovou vojnou Podkarpatskú Rus obsadili maďarské vojská a vtelili ju do územia Maďarska. Následne maďarská armáda posunula slovensko-podkarpatskú, resp. maďarskú, hranicu ďalej na západ. Počas vojny sa československé politické elity dohodli, že sa Československo obnoví vo svojich pôvodných hraniciach. Po oslobodení Československa a skončení vojny na území Podkarpatskej Rusi Červená armáda ostala a československým úradom znemožňovala spravovať a kontrolovať toto územie.

Československé politické elity si pragmaticky uvedomovali, že diplomatický alebo vojenský boj o Podkarpatskú Rus by bol so Sovietskym zväzom márny. Sovieti na Podkarpati dávali miestnym podpisovať petície a memorandá, že chcú do Sovietskeho zväzu. Na medzinárodnom poli by Československo diplomaticky boj asi nevyhralo. Pred vojnou bolo Československo Spoločnosťou národov silne kritizované za nerealizáciu garantovanej autonómie. Okrem toho, Sovieti boli víťazom vojny a zámer začleniť toto územie do Ukrajinského štátu v rámci Sovietského zväzu obhajovali potrebou zjednotiť ukrajinský národ. Zámerne sa už prestalo používať označenie Rusín a Podkarpatskú Rus už nazývali Zarakpatskou Ukrajinou.

V prvej polovici dvadsiateho storočia bola železnica veľký fenomén. Železničné spojenie určovalo dôležitosť mesta; mala tiež nepochybne vojensko-strategický význam. Jedna taká železnica viedla aj z Čopu do Užhorodu. Z archívnych materiálov českého ministerstva vnútra vyplýva, že si sovietski diplomati pri rokovaniach o odstúpení Podkarpatska vyjednali, že sa nová štátna hranica pri železnici určí tak, aby železnica ostala neprerušene v Sovietskom zväze. Otázne je, ako veľmi mohli v dobových pomeroch československí diplomati odporovať sovietskym požiadavkám. Obyvatelia týchto obcí vlastne nič netušili.

Dňa 29. júna 1945 bola v Moskve podpísaná zmluva medzi Československou republikou a Sovietskym zväzom o Zakarpatskej Ukrajine, ktorou Československo oficiálne stratilo Podkarpatskú Rus. Súčasťou zmluvy bola mapa, podľa ktorej sa mala vytýčiť nová hranica. Hranicu v teréne vytýčila zmiešaná rozhraničovacia komisia. Vytyčovala sa pomerne rýchlo a na vtedajšiu dobu aj pomerne viditeľne. Nebolo zvykom, že sa kvôli hranici vyrúbavali lesné pásy či pomerne husto stavali pevné hraničné stĺpy a kamene. V severnej časti sa hranica vytyčovala podľa krajinskej hranice. Miestami však kvôli terénu a technickým možnostiam nie úplne presne. Nepresnosti boli väčšinou v neprospech Československa. Problém ale nastal v južnej časti. Z mapy s mierkou 1:500 000, ktorá bola súčasťou zmluvy, nebolo jednoduché preniesť hranicu do terénu. Sovieti si tento priestor maximalizovali vo svoj prospech. Československá strana v rozhraničovacej komisii žiadala vytýčovacie práce v tomto úseku pozastaviť a počkať si na presnejšiu mapu.

A tak sa nič netušiaci obyvatelia ďalších siedmich slovenských obcí ocitli v Sovietskom zväze. Asi najsmutnejší príbeh novej hranice stelesňuje obec Slemence. Administratívne šlo o dve obce, Malé a Veľké Slemence, ktoré ležali na slovenskom území. Po vytýčení novej českoslovenko-sovietskej hranice ostal chotár Malých Slemeniec na sovietskej strane. Uzavretá a strážená hranica medzi Malými a Veľkými Slemencami. Podľa výpovedí ľudí v dokumentárnom filme Hranica, sa v najhorších časoch ľudia nesmeli cez hranicu ani rozprávať. Komunikovali spevom pri práci na poliach alebo si posielali správy pomocou sliepok.

Obec Lekárt, dnes Lekárovce, tvorili prevažne Slováci. Kým hranica medzi Slovenskou krajinou a Podkarpatskou Rusou existovala len na papieri, ľuďom mohlo byť jedno, kde sú administratívne pričlenení. Neskôr sa jej obyvatelia dozvedeli, že Podkarpatská Rus spolu s jej obcou pripadne Sovietskemu zväzu. Obyvatelia Lekártu ale voči pripojeniu k Sovietskemu zväzu protestovali. Sovietski vojaci ich ale nepočúvali a rozhraničovacia komisia si robila len svoju prácu. V petícii deklarovali, že ak ich obec neostane v Československu, tak všetci obyvatelia budú optovať na československé občianstvo a presťahujú sa na československé územie.

Zásluhu na pripojení Lekártu k Československu mali predovšetkým jej obyvatelia a vtedajší rezort diplomacie pod vedením Jána Masaryka. V správe národnej bezpečnosti ministerstvu vnútra sa uvádza, že sovietska pohraničná stráž opustila Lekárt 3. apríla 1946. Sovietsky zväz sa Podkarpatska domáhal argumentujúc prianím podkarpatských Rusínov a Ukrajincov integrovať sa do Ukrajiny.

Zo správy československej delegácie v rozhraničovacej komisii ministerstvu vnútra. Píše sa o davoch ľudí, ktorí chcú optovať na československé občianstvo. Išlo o obce s maďarským obyvateľstvom. Maďari, rovnako ako Nemci, neboli v Československu po vojne veľmi obľúbení. Legislatíva dala obyvateľom Podkarpatska možnosť optovať na československé občianstvo. Táto možnosť bola ale daná len Slovákom a Čechom. Maďarom, Ukrajincom a Rusínom ostával len nelegálny útek. Mnohým sa to ale nepodarilo. Slovensko stratilo posunom hranice 13 obcí, 14 106 hektárov územia a 10 369 obyvateľov.

Invázia vojsk Varšavskej zmluvy: Ďalšia strata slobody

Pred 56 rokmi, v noci z 20. na 21. augusta, začala invázia vojsk Varšavskej zmluvy, ktorá brutálne potlačila snahy o politické a spoločenské reformy známe ako Pražská jar a násilne potlačila nádeje na slobodu a demokraciu v Československu. Pre mnohých z nás je tento deň symbolom straty nádeje na slobodnejšiu a demokratickejšiu spoločnosť. Vpád vojsk z krajín, ktoré mali byť našimi spojencami, ukončil obdobie relatívneho uvoľnenia a nastolil tvrdý normalizačný režim. Desiatky ľudí prišli o život, stovky boli zranených a tisíce odišli do exilu.

tags: #zmluva #pre #ceskoslovensko #strata #pohranicia #dokumenty