Zmluva, Rozhodné Právo a Kolízia v Medzinárodnom Práve Súkromnom

Medzinárodné právo súkromné (MPS) predstavuje rozsiahly a komplexný právny odbor, ktorý sa zaoberá úpravou súkromnoprávnych vzťahov s medzinárodným prvkom. Tieto vzťahy presahujú hranice jedného štátu a dotýkajú sa právnych poriadkov viacerých krajín. V takýchto prípadoch je nevyhnutné určiť, ktorý právny poriadok je rozhodný pre posúdenie daného právneho vzťahu. Tento článok sa zameriava na problematiku kolízie právnych noriem v MPS, metódy jej riešenia a kľúčové aspekty, ktoré s tým súvisia.

Úvod do Medzinárodného Práva Súkromného

Medzinárodné právo súkromné (MPS) je samostatné odvetvie slovenského právneho poriadku. Predstavuje súhrn právnych noriem, ktoré upravujú:

1. Súkromnoprávne vzťahy (obchodné, občianske, rodinné, pracovné) s cudzím/medzinárodným prvkom.
2. Právne postavenie cudzincov v oblasti ich osobných a majetkových práv.
3. Postup orgánov v konaní o týchto veciach.
4. Postavenie cudzincov v medzinárodnom civilnom procese.

Cudzí prvok sa môže prejaviť v subjekte, predmete, právnej skutočnosti alebo rozhodnutí cudzieho orgánu. Právne pomery s cudzím prvkom majú vzťah k najmenej dvom právnym poriadkom. Každý štát si sám určuje predmet svojho MPS.

Rámcovým predmetom MPS sú právne pomery:

• V ktorých je obsiahnutý cudzí, medzinárodný prvok.
• Ktoré majú súkromnoprávny charakter (rovnosť účastníkov).

Tieto podmienky sú kumulatívne. Predmetom slovenského MPS sú:

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

• Občianskoprávne, obchodné, rodinné, pracovné a iné im podobné právne pomery s cudzím, medzinárodným prvkom.
• Právne postavenie cudzincov v oblasti ich osobných a majetkových práv.
• Majetkové vzťahy, ktoré vznikli v oblasti medzinárodného obchodu.
• Procesné vzťahy, ktoré vznikli v súvislosti s riešením právnych pomerov občianskoprávneho charakteru (medzinárodný civilný proces).

V MPS sa upravujú tieto typy právnych noriem:

• Špeciálne normy:

  • Kolízne normy:

    • Prijaté vo forme vnútroštátneho zákona.
    • Prijaté vo forme medzinárodnej zmluvy.

  • Priame/vecné normy:

    • Vnútroštátne (aplikovateľné priamo alebo na základe odkazu kolíznej normy).
    • Medzinárodné (zakotvené v medzinárodnej zmluve).

  • Procesné normy medzinárodného civilného procesu.

    Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

  • Normy upravujúce právne vzťahy z medzinárodného obchodu.

  • Normy upravujúce právne postavenie cudzincov v osobných a majetkových vzťahoch.

• Subjektom právnych pomerov je FO alebo PO, pričom štát je považovaný za PO.

Pramene Medzinárodného Práva Súkromného

Pramene MPS možno rozdeliť na vnútroštátne a medzinárodné.

Vnútroštátne pramene

• Ústava: Stanovuje základné zásady, ktoré je potrebné aplikovať, má vplyv na inštitút verejného poriadku a rámcové zakotvenie okruhu osobných a majetkových práv, ktoré je možné priznať cudzincom na území SR.
• Základné vnútroštátne pramene MPS: Zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
• Vnútroštátne právne predpisy: Sú svojou povahou prednostne určené na úpravu iných právnych pomerov, ale súčasne majú význam aj pre úpravu právnych pomerov s cudzím prvkom (Obchodný zákonník, Zákonník práce, Zákon o rodine, Zákon zmenkový a šekový).

Pramene medzinárodnej povahy

• Bilaterálne medzinárodné zmluvy.

  Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

• Multilaterálne medzinárodné zmluvy:

  • Medzinárodné zmluvy o právnej pomoci.
  • Zmluvy z oblasti medzinárodného obchodu.
  • MZ unifikujúce kolízne normy: Haag 1971 (130/1976).
  • MZ unifikujúce priame hmotnoprávne normy: Viedeň 1980 (160/1991), New York 1974 (123/1988).
  • MZ z oblasti medzinárodného civilného procesu: Haag 1954 (72/1966), New York 1956 (33/1959), Haag 1958 (14/1974).
  • MZ upravujúce rozhodcovské konanie: New York 1958 (74/1959), Európsky dohovor o obchodnej arbitráži, Ženeva 1961 (176/1964).
  • MZ v oblasti autorských a priemyselných práv - Bern, Paríž, Ženeva, WCT, WPPT.
  • MZ upravujúce pomery vznikajúce pri medzinárodnej preprave: COTIF (Bern, 1980), Varšava, 1929, k leteckej doprave.

• Medzinárodnoprávne obyčaje.

• Medzinárodné obchodné zvyklosti (INCOTERMS) NIE SÚ prameňom slov. MPS - záväzné sú len keď sú recipované do konkrétnej zmluvy.

• Súdne rozhodnutie je prameňom, len ak aplikovaná cudzia právna norma odkazuje na súdne rozhodnutie precedenčnej povahy, inak nie.

• Nariadenia Rady EÚ: 44/2001, 2201/2003, 1346/2000, 1348/2000, 470/2001, 1206/2001, 805/2004.

Kolízia Právnych Noriem a Metódy Jej Riešenia

Prevažnú väčšinu právnych pomerov občianskoprávneho charakteru tvoria právne pomery vnútroštátneho charakteru, ktoré sú regulované vecnými, hmotnoprávnymi normami, ktoré priamo stanovujú práva a povinnosti subjektov z daného pomeru. Iná situácia nastáva, ak ide o právne pomery s cudzím prvkom.

Právne pomery s cudzím prvkom sa prostredníctvom tohto cudzieho prvku dostávajú do vzťahu k právnym poriadkom dvoch i viacerých štátov. Pri riešení týchto právnych pomerov treba teda vždy skúmať, či má byť daný právny pomer riešený podľa domáceho alebo na základe cudzieho právneho poriadku, aby tak nedochádzalo k zbytočným chybám.

Právne pomery s cudzím prvkom sa môžu riešiť buď princípom:

• Teritoriálnym: Použije sa právo štátu, na ktorého území sa právny pomer realizuje, na všetky právne pomery a na všetky osoby, vrátane cudzincov, ktoré sa nachádzajú na jeho území.
• Personálnym: Aplikuje sa právo štátu, ktorého je osoba štátnym príslušníkom, na všetkých jeho občanov, aj keď sa nachádzajú v cudzine.

Rozhodujúci je záujem štátu na úpravu určitých právnych pomerov určitým spôsobom. Cudzí právny predpis možno použiť len vtedy, ak to dovoľuje/prikazuje vlastný právny poriadok. Právny poriadok každého štátu obsahuje špeciálne právne normy, ktorými sa ohraničuje pôsobnosť vlastného právneho poriadku tým, že tieto normy presne stanovujú, kedy sa má na riešenie právneho pomeru s cudzím prvkom použiť domáci a kedy cudzí právny poriadok. T.j. ako sa vyberie rozhodné právo. Právne normy s kritériami, prostredníctvom ktorých sa výber rozhodného práva spomedzi viacerých, v právnom pomere kolidujúcich právnych poriadkov uskutočňuje, sa nazývajú kolízne normy.

Pôsobí tu teda predstava, že dotknuté právne poriadky, akoby boli v strete, t.j. v kolízii. V právnom pomere sú teda zúčastnené viaceré právne poriadky, pričom každý z nich má potenciálne oprávnenie rozhodnúť o ňom alebo o jeho niektorej časti a treba tieto poriadky zohľadniť pri riešení týchto právnych pomerov. V skutočnosti však o žiadnu kolíziu nejde, pretože pre naše justičné orgány je záväzný len náš právny poriadok a cudzí môžu aplikovať len vtedy, keď im to ustanovenia nášho (kolízne normy) umožňujú.

Kolízia právneho poriadku môže nastať ak občania štátu B a C upravujú svoje vzťahy na území štátu A. Takéto podmienky sa riešia buď:

• Kolíznou metódou: Určí sa, ktorý z právnych poriadkov je ten pravý na riešenie problému a má sa použiť na daný vzťah.
• Priamou metódou: Nevyberie sa ani jeden právny poriadok, ale vypracujú sa špeciálne hmotnoprávne normy, ktoré sú určené na úpravu právneho vzťahu, v ktorom dochádza ku kolízií.

Vývoj Teórií Kolízií Právnych Noriem

Postglosátori a štatutárna teória

V prvej polovici 14. storočia sa problematikou kolízií zaoberali Bartolus de Saxoferrato, Baldus de Ubaldis a Bartholomeus a Saliceto. Bartolus navrhoval klasifikovať štatúty podľa druhu a pre každý druh stanoviť kolíznu zásadu. Baldus rozdelil štatúty na statuta personalia (osoby), statuta realia (veci) a statuta mixta (právne úkony). Bartholomeus tvrdil, že hnuteľné veci sú podriadené právu ich vlastníka, nie právu miesta ich polohy.

Štatutárna teória rozdeľuje hmotnoprávne normy do kategórií a pre každú stanovuje oblasť použitia. Kľúčové zásady štatutárnej teórie:

• Statuta personalia personam sequuntur - osobný štatút nasleduje osoby.
• Immobilia sunt obnoxia territoriis - nehnuteľnosti sú závislé na území.
• Locus regit actum - miesto ovláda úkony.
• Mobilia personam domini sequuntur - osobné hnuteľnosti nasledujú svojho pána.

Holandská škola

Po Vestfálskom mieri (1648) a uznaní nezávislosti Holandska sa presadzovala idea suverenity. Holandská škola vychádzala z týchto princípov:

• Zákony všetkých štátov majú prísne teritoriálny ráz a zaväzujú všetkých poddaných na danom území.
• Za poddaných sa považujú všetky osoby, ktoré sa na území štátu zdržiavajú, či už trvalo alebo prechodne (teda aj cudzinci).
• Suverénne štáty konajú zdvorilo, teda môžu priznať cudzím zákonom pôsobnosť aj na svojom území; je však podmienkou, aby sa tieto nedotýkali zvrchovanej moci alebo práv iného suverénneho štátu ani jeho občanov.

Holandská škola formulovala zásadu národného charakteru kolíznych noriem.

Prekonanie štatutárnej teórie

Von Wächter a von Savigny prispeli k prekonaniu štatutárnej teórie. Von Wächter zdôrazňoval, že kolízna norma má národný a nie medzinárodný charakter a stanovil prezumpciu v prospech použitia lex fori. Von Savigny tvrdil, že základom MPS nie je zdvorilosť, ale existencia medzinárodnoprávneho spoločenstva. Rozhodujúcou ostáva vôľa strany zmluvy/sporu.

Moderné poňatie sa sústreďuje na právny pomer a preň hľadá rozhodný právny poriadok.

Internacionalistická škola

Internacionalistická škola odvodzovala MPS z MPV. Predstavitelia: von Bar, Hefter, Zitelmann, Pillet, Laimé, Mancini. Mancini presadzoval princíp národnosti (lex patriae).

Kodifikácia a unifikácia v MPS

Kodifikáciu možno v MPS použiť len v úzkom národnom rámci. SR má kodifikované MPS. Pod unifikáciou rozumieme medzinárodnú kodifikáciu, teda zmluvné spracovanie a zjednotenie noriem MPS medzi dvoma alebo viacerými štátmi. Rozlišujeme:

1. Unifikáciu hmotnoprávnych predpisov.
2. Unifikáciu kolíznych noriem.
3. Unifikáciu procesných noriem.

Unifikáciou sa zaoberajú: Haagska konferencia MPS, Komisia OSN pre právo medzinárodného obchodu /UNCITRAL/, Európska hospodárska komisia OSN, Právny inštitút pre zjednotenia MPS /UNIDROIT/ a Medzinárodná obchodná komora v Paríži.

Kolízne Normy: Podstata, Štruktúra, Funkcia a Druhy

Kolízna norma ohraničuje pôsobnosť vlastného právneho poriadku tým, že ustanovuje, kedy sa na riešenie právneho pomeru s cudzím prvkom má použiť domáci a kedy cudzí právny poriadok. Kolízna norma neslúži na riešenie právneho pomeru, ale len na zistenie hmotného práva, podľa ktorého sa majú posudzovať práva a povinnosti subjektov. Je prejavom vôle štátu, aby sa za určitých, v kolíznej norme presne stanovených podmienok, právne pomery riadili aj cudzím právnym poriadkom.

Funkciou kolíznej normy je teda ustanoviť, ktorý právny poriadok sa na meritórne riešenie právneho pomeru má použiť, t.j. určenie rozhodného práva.

Štruktúra kolíznej normy

Kolízna norma sa skladá z dvoch častí:

1. Rozsah kolíznej normy /hypotéza/: Vymedzuje/upravuje okruh právnych vzťahov, na ktoré sa norma vzťahuje.
2. Nadviazanie /dispozícia/: Určuje právny poriadok, ktorý sa má na daný právny vzťah použiť.

Pre komplexný pohľad na charakteristiku kolíznej normy nemožno opomenúť problematiku hraničných ukazovateľov. Ide o kritérium, na základe ktorého kolízna norma nadväzuje na niektorý právny poriadok a na základe ktorého dochádza k výberu rozhodujúceho právneho poriadku spomedzi viacerých právnych poriadkov, ktoré sú medzi sebou v konflikte. Hraničné kritérium má spravidla vzťah k niektorému prvku posudzovaného právneho vzťahu.

Remisia a Transmisia

Remisia (spätný odkaz) predstavuje situáciu, kedy kolízna norma právneho poriadku štátu A odkazuje na použitie právneho poriadku štátu B, avšak podľa kolíznych noriem právneho poriadku štátu B sa riešenie súkromnoprávneho problému s cudzím prvkom vracia späť na normy právneho poriadku štátu A, ktorý posúdi právny problém podľa svojich hmotnoprávnych noriem.

Transmisia (ďalší odkaz) nastáva v prípade, ak kolízna norma právneho poriadku štátu A odkáže na použitie právneho poriadku štátu B a kolízne normy právneho poriadku štátu B, odkážu riešenie právneho problému na právny poriadok štátu C, pričom na riešenie právneho problému sa použijú hmotnoprávne normy štátu C.

Dôvodom existencie remisie a transmisie je rozdielnosť právnej úpravy medzinárodného práva súkromného jednotlivých štátov a zjavný alebo skrytý konflikt týchto zákonov. Medzinárodné právo súkromné je súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku, a s touto skutočnosťou je spojený aj odlišný obsah kolíznych noriem medzinárodného práva súkromného jednotlivých štátov ako i rozdielnosť hraničných kritérií, v nich obsiahnutých. Môžeme to chápať ako istý prejav suverenity každého štátu a vôle zákonodarcov, aby si sám určil ako upraví súkromnoprávne vzťahy s cudzím prvkom a čo v tomto prípade považuje za správne a spravodlivé. Ak chceme byť konkrétnejší - príčinou, prečo dochádza k vzniku spätného a ďalšieho odkazu, je problematika nadviazania kolíznych noriem. Kolízne normy jednotlivých štátov upravujúce právne otázky rovnakého druhu môžu používať k rovnakému rozsahu iné nadviazanie, iné hraničné kritérium na posúdenie rovnakých právnych otázok.

Napriek rôznorodosti názorov v právnej teórii a praxi v otázke prijímania spätného odkazu a ďalšieho odkazu, základným aplikačným pravidlom, bez ktorého by vlastne spätný a ďalší odkaz nevznikol je skutočnosť, že odkaz vlastnej kolíznej normy je potrebné chápať ako odkaz na celý zahraničný právny poriadok, vrátane jeho kolíznych noriem, zatiaľ čo odkaz kolíznej normy zahraničného právneho poriadku je potrebné chápať ako odkaz na hmotné právo, a to či už vlastného právneho poriadku alebo právneho poriadku tretieho štátu.

Po prvýkrát boli kolízne normy aplikované uvedeným spôsobom výkladu francúzskym Kasačným súdom v prípade Forgo v roku 1878. Tu poukazujeme na skutočnosť, aký významný dopad má rozdielne chápanie odkazu vlastnej kolíznej normy na nároky účastníkov daného právneho vzťahu s cudzím prvkom. Nie každý štát v rámci úpravy svojho medzinárodného práva súkromného však prijal tento výklad odkazu kolíznych noriem. Existujú štáty, ktoré prijímajú aj remisiu aj transmisiu, ďalej štáty ktoré prijímajú len remisiu a odmietajú transmisiu (Francúzsko) alebo také, čo remisiu aj transmisiu odmietajú (Brazília, Dánsko, Egypt, Nórsko). Slovenská republika prijíma remisiu i transmisiu za zákonom stanovených podmienok.

Spätný a ďalší odkaz sú upravené v § 35 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práva súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „ Zákon o MPS“), podľa ktorého „ak sa má podľa ustanovení tohto zákona použiť právny poriadok, ustanovenia ktorého odkazujú späť na právo slovenské alebo ďalej na právo iného štátu, možno takýto odkaz prijať, ak to zodpovedá rozumnému a spravodlivému usporiadaniu vzťahu, o ktorý ide.“ Ide o kogentné ustanovenie, ktoré sa aplikuje vždy ex offo, z úradnej povinnosti. Musí sa pri tom zaoberať dvoma otázkami, a síce či kolízne normy odkazujú späť na použitie slovenského práva alebo odkazujú na použitie právneho poriadku tretieho štátu a po druhé, či prijatie odkazu (či už spätného alebo ďalšieho) zodpovedá rozumnému a spravodlivému usporiadaniu veci. Nie je teda ponechané na ľubovôli súdneho orgánu, či vôbec spätný alebo ďalší odkaz prijme. Za rozumné a spravodlivé pre posúdenie právneho vzťahu z kolízneho hľadiska sa považuje to právo, ktoré sa javí ako rozumné a spravodlivé pri výbere z kolidujúcich právnych poriadkov. Táto situácia nastáva, keď intenzita záujmu štátu na úprave právneho vzťahu s cudzím prvkom vlastnými kolíznymi normami je tak nízka, že ustúpi cudzej kolíznej úprave, inými slovami ide o menej intenzívny vzťah k tuzemskému právu.

Remisia a transmisia je vylúčená podľa slovenského Zákona o MPS v záväzkovoprávnych vzťahoch a v prípade voľby práva. Podľa § 9 ods. 2 Zákona o MPS „Pokiaľ z prejavu vôle účastníkov nevyplýva nič iné, neprizerá sa na kolízne ustanovenia zvoleného právneho poriadku.“ Z uvedeného zákonného ustanovenia logicky vyplýva, že ak si zmluvné strany zvolia rozhodné právo, ktorým sa bude ich právny vzťah spravovať, majú záujem na tom, aby aj tento zvolený právny poriadok, resp. jeho hmotnoprávne normy daný právny vzťah aj upravovali (najmä z dôvodu, že poznajú jeho obsah, a vedia aké práva a povinnosti im z neho vyplývajú). Teda zmluvné strany si zvolili rozhodné právo, aby sa vyhli neistote, aké právo by sa na ich záväzkovoprávny vzťah použilo, ak by si rozhodné právo nezvolili. Taktiež z dikcie § 10 ods. 1 Zákona o MPS „Ak účastníci nezvolia rozhodujúce právo, ich záväzkové vzťahy sa spravujú právnym poriadkom, použitie ktorého zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu“ možno vyvodiť, že ak je za rozhodné právo určené to právo, ktoré zodpovedá rozumnému a spravodlivému usporiadaniu daného záväzkového vzťahu, nemôže rozumnému a spravodlivému usporiadaniu daného záväzkového vzťahu zodpovedať určenie iného právneho poriadku.

Remisia a transmisia nie je prípustná ani pri aplikácii kolíznej normy obsiahnutej v medzinárodnej zmluve súdom resp. iným orgánom, pretože odkaz kolíznej normy sa chápe ako odkaz na hmotné právo, keďže zmluvné strany medzinárodnej zmluvy (štáty) sa dohodli v medzinárodnej zmluve, že určité súkromnoprávne pomery s cudzím prvkom upraví konkrétne hmotné právo.

Remisia a transmisia sa neuplatní ani pri určovaní rozhodného práva podľa nariadení Európskej únie. Napríklad Nariadenie Rím I v Článku 20 a Rím II v Článku 24 výslovne uvádzajú, že „Uplatnenie právneho poriadku štátu ktorejkoľvek krajiny … znamená uplatnenie platných právnych noriem tejto krajiny s výnimkou jej noriem medzinárodného práva súkromného….“ V uvedenom prípade sa nemá na mysli vylúčenie všetkých noriem medzinárodného práva súkromného, ale len jeho kolíznych noriem.

Európske medzinárodné právo súkromné

Vplyvom existencie Európskej únie a jej členských štátov a potreby zosúladenia právnych poriadkov členských štátov, ktorých rozdielnosť bránila v prehĺbeniu integrácie, orgány Európskej únie začali postupne prijímať viacero noriem primárneho, sekundárneho a terciálneho práva za účelom úpravy súkromnoprávnych vzťahov s cudzím prvkom na európskej úrovni, čím došlo ku vzniku európskeho medzinárodného práva súkromného.

„Európske medzinárodné právo súkromné je súborom právnych noriem, ktoré prijali orgány a inštitúcie Európskej únie za účelom právnej úpravy súkromnoprávnych vzťahov s cudzím prvkom, ktoré majú väzbu k viacerým členským štátom Európskej únie a úpravy cezhraničných sporov týkajúcich sa predmetných súkromnoprávnych vzťahov.“

V európskom medzinárodnom práve súkromnom sa namiesto pojmu „cudzí prvok“ používa výstižnejší pojem „cezhraničný prvok“. Jeho cieľom je úprava vzťahov najmä v rámci Európskej únie. Vznikom európskeho medzinárodného práva súkromného nastáva situácia, kedy členský štát Európskej únie má akoby dva rozdielne systémy medzinárodného práva súkromného, pričom cieľom európskeho medzinárodného práva súkromného nie je komplexná úprava vzťahov medzinárodného práva súkromného, zameriava sa len na vybrané okruhy súvisiace so vzťahmi členských štátov v rámci Európskej únie. Pre naše potreby sa zameriame len na kolízne normy v európskom medzinárodnom práve súkromnom, ktoré upravujú len oblasť záväzkových vzťahov (zmluvných aj mimozmluvných). Úprava ostatných právnych vzťahov s cudzím prvkom týkajúcim sa vecných, osobných práv, rodinného práva, dedičského práva prenecháva vnútroštátne právnej úprave medzinárodného práva súkromného.

tags: #zmluva #rozhodné #právo #kolízia