
Znalecký posudok zohráva v daňovom konaní kľúčovú úlohu pri objasňovaní odborných otázok, ktoré sú relevantné pre správne určenie dane. Tento článok podrobne rozoberá podmienky a význam znaleckého posudku v daňovom konaní, pričom sa opiera o platnú legislatívu a judikatúru. Cieľom je poskytnúť komplexný prehľad o tejto problematike pre široké spektrum čitateľov, od študentov až po odborníkov v danej oblasti.
Daňové konanie je proces, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. V rámci tohto konania je často potrebné posúdiť odborné otázky, na ktoré správca dane nemá dostatočnú kvalifikáciu. V takýchto prípadoch prichádza na rad znalecký posudok, ktorý poskytuje odborný pohľad na danú problematiku.
Právny rámec znaleckej činnosti upravuje zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch v znení neskorších predpisov. Tento zákon definuje znaleckú činnosť, stanovuje nevyhnutné náležitosti znaleckých úkonov, práva a povinnosti znalcov, ako aj úpravu priestupkov a iných správnych deliktov znalcov. Okrem samotného zákona, právny rámec činnosti znalcov vytvára napríklad aj vyhláška č. 228/2018 Z. z.
Znalcom, ktorý môže byť pribratý do konania a ktorý je oprávnený vypracovať znalecký posudok, môže byť len osoba, ktorá je zapísaná v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. V niektorých výnimočných prípadoch môže súd za tzv. ad hoc znalca ustanoviť aj osobu, ktorá nie je zapísaná v zozname znalcov.
Úlohou znalca je objektívne posúdenie odborných otázok, ktoré spadajú do jeho kompetencie. Znalec je povinný vyjadriť sa k týmto otázkam a nemôže riešiť právne otázky. Jeho úlohou nie je hodnotiť vykonané dôkazy ani robiť právne závery. Znalec nesmie prekračovať hranice svojej odbornej kompetencie.
Prečítajte si tiež: Znalecký posudok hnuteľného majetku
Znalec je v daňovom konaní nezávislý a nestranný. Jeho posudok musí byť presvedčivý a opierať sa o objektívne zistenia. Znalec zodpovedá za správnosť a úplnosť svojho posudku.
Znalecký posudok môže byť použitý v daňovom konaní, ak sú splnené nasledovné podmienky:
Znalecký posudok musí obsahovať nasledovné náležitosti:
Jednou z najdôležitejších požiadaviek zákona na znalecký posudok je tzv. preskúmateľnosť znaleckého posudku. V praxi to znamená, že znalec svoje výroky uvedené v posudku musí oprieť o priamo ním zisťované skutočnosti. Jeho výroky nesmú vzbudzovať pochybnosti o odbornosti a nestrannosti znalca. Tretej osobe musí byť po prečítaní znaleckého posudku zrejmé, akou ,,cestou“ prešiel znalec k výsledku znaleckého skúmania.
Znalecký posudok je jedným z dôkazov v daňovom konaní. Správca dane hodnotí znalecký posudok podľa svojho uváženia, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Voľné hodnotenie dôkazov však neznamená ľubovôľu správcu dane; hodnotením dôkazov musí byť zabezpečené presné, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci, pričom správca dane musí prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Prečítajte si tiež: Znalecký posudok a jeho status verejnej listiny
Znalecký posudok nie je jediným dôkazom, na základe ktorého správca dane rozhoduje. Správca dane musí zohľadniť aj ďalšie dôkazy, ako napríklad svedecké výpovede, listinné dôkazy a pod.
Znalecký posudok sa môže využiť v rôznych oblastiach daňového konania, napríklad:
Daňový subjekt má právo:
Daňový subjekt je povinný:
Ak daňový subjekt nesúhlasí so znaleckým posudkom, má právo podať proti nemu námietky. V námietkach musí uviesť konkrétne dôvody, prečo považuje znalecký posudok za nesprávny alebo neúplný.
Prečítajte si tiež: Trestné konanie a znalecké posudky
Správca dane sa musí s námietkami daňového subjektu zaoberať a môže:
Ak správca dane zamietne námietky daňového subjektu, môže daňový subjekt podať proti rozhodnutiu správcu dane odvolanie.
Počas daňovej kontroly má správca dane možnosť požiadať znalca o vypracovanie znaleckého posudku alebo odborného stanoviska. Daňovník má právo byť oboznámený s obsahom znaleckého posudku a môže požiadať správcu dane o vykonanie ústneho pojednávania so znalcom, ktorý predmetný znalecký posudok vypracoval. Taktiež aj na tomto ústnom pojednávaní má daňovník právo klásť znalcovi otázky. Aj v tomto prípade má daňovník právo na to, aby ho správca dane včas písomne informoval o mieste a čase ústneho pojednávania.
Základné zásady správy daní sú nevyhnutnými interpretačnými návodmi, z ktorých je potrebné vychádzať pri realizácii a aplikácii jednotlivých ustanovení právnych predpisov v oblasti daňového práva. Každý, kto sa akokoľvek na správe daní zúčastnil, je povinný ich rešpektovať a dodržiavať. Ich prípadné nerešpektovanie by mohlo byť dôvodom pre zmenu alebo zrušenie rozhodnutia daňového orgánu. Pre daňový subjekt by nerešpektovanie niektorej zo zásad správy daní mohlo viesť k nepriaznivým následkom, ba dokonca aj k finančnému postihu v podobe niektorej zo sankcií upravených daňovým poriadkom, resp. inými hmotnoprávnymi predpismi.
V daňovom konaní sa zásada zákonnosti uplatňuje hlavne tým, že v konaní je potrebné postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré sa na konkrétnu daňovú vec vzťahujú. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne, ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov zverejnené v Zbierke zákonov SR.
V zmysle tejto zásady správca dane vytvára také podmienky, ktoré umožňujú daňovým subjektom a iným osobám realizovať svoje práva, na druhej strane daňové subjekty a iné osoby majú zákonnú povinnosť spolupracovať so správcom dane. V tejto zásade je zakotvený aj princíp svedomitého a zodpovedného prístupu zo strany správcu dane ku každej veci, ktorá je predmetom správy daní. Pri zisťovaní podkladov potrebných pre rozhodnutie vo veci musí správca dane postupovať tak, aby nedochádzalo k nadmernému zaťažovaniu daňového subjektu a musí zvoliť také zákonné prostriedky, ktorých výsledkom bude rýchle, avšak objektívne rozhodnutie vo veci.
Z tejto zásady vyplýva, že správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Voľné hodnotenie dôkazov však neznamená ľubovôľu správcu dane; hodnotením dôkazov musí byť zabezpečené presné, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci, pričom správca dane musí prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Daňový poriadok časovo ohraničuje výkon daňovej kontroly, a to do jedného roka od jej začatia (§ 46 ods. 10), ako aj rozhodovací proces orgánu príslušného na rozhodnutie, keď v § 65 upravuje lehoty na rozhodnutie a v § 66 upravuje opatrenia proti nečinnosti orgánu príslušného na rozhodnutie.