Čo je sociálny fakt podľa Émile Durkheima?

Émile Durkheim, významný francúzsky sociológ, sa snažil definovať sociológiu ako vedu a odlíšiť ju od ostatných disciplín. Kľúčovým konceptom, ktorý vyvinul, je pojem "sociálny fakt". Tento článok sa zameriava na vysvetlenie tohto konceptu, jeho význam v Durkheimovej teórii a jeho vplyv na sociálne vedy.

Sociálny fakt ako "vec"

V roku 1894 Durkheim sformuloval svoj hlavný postulát: "Prvé a základné pravidlo spočíva v tom, že sociálne fakty treba chápať ako veci." Čo tým myslel? Vecou je pre neho každý predmet poznania, ktorý nie je priamo dostupný rozumu a ku ktorému sa dopracujeme len prostredníctvom pozorovania, experimentov a postupnej analýzy od vonkajších znakov k hlbším podstatám.

Sociálne fakty sú teda podľa Durkheima reality sui generis, ktoré existujú mimo jednotlivca a majú na neho donucovací vplyv. Cez ne môžeme pochopiť, prečo človek koná tak, a nie inak, prečo sa ľudia zapájajú do tých či oných spojení.

Charakteristika sociálnych faktov

Sociálne fakty majú dve základné charakteristiky:

1. Exteriorita: Existujú mimo jednotlivca. Nie sú produktom individuálneho vedomia, ale sú súčasťou širšej spoločenskej reality.
2. Donucovací vplyv: Majú schopnosť ovplyvňovať a usmerňovať správanie jednotlivca. Tento vplyv môže byť zjavný (napr. zákony) alebo skrytý (napr. spoločenské normy).

Príklady sociálnych faktov

Durkheim ilustroval koncept sociálneho faktu na príklade samovraždy. Porovnávaním štatistík z rôznych spoločností ukázal, že vzorce samovrážd vykazujú pravidelnosť, ktorá si vyžaduje pozornosť a odzrkadľuje sa v nich kolektívna choroba spoločnosti. Zistil, že v 19. storočí počet samovrážd rapídne stúpol, a čím je rozvinutejšia ekonomika a deľba práce, tým ich je viac. Zároveň bol počet samovrážd vo Francúzsku a v Nemecku vyšší než v ekonomicky menej rozvinutých Španielsku a v Rusku.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Ďalšími príkladmi sociálnych faktov sú:

• Právo
• Morálka
• Náboženstvo
• Jazyk
• Móda
• Verejná mienka

Deľba práce a solidarita

Durkheim sa zaoberal aj vplyvom deľby práce na spoločnosť. V diele Spoločenská deľba práce opisuje dva typy solidarity:

• Mechanická solidarita: Prevláda v tradičných spoločnostiach, kde sú si jedinci podobní a zdieľajú rovnaké hodnoty a presvedčenia. Spoločenská súdržnosť je založená na homogenite.
• Organická solidarita: Prevláda v moderných spoločnostiach, kde je deľba práce vysoko rozvinutá a jedinci vykonávajú rôzne špecializované činnosti. Spoločenská súdržnosť je založená na vzájomnej závislosti. Deľba práce medzi ľuďmi vytvára putá solidarity.

Podľa Durkheima je deľba práce nevyhnutnou podmienkou intelektuálneho a materiálneho rozvoja spoločnosti a je zdrojom civilizácie. Civilizácia je nutným dôsledkom zmien, ku ktorým dochádza prostredníctvom objemu a hustoty spoločností. Ak sa rozvíja veda, umenie a ekonomické aktivity, je to v dôsledku nutnosti, ktorá na ľudí pôsobí, takže v nových podmienkach, do ktorých sú postavení, pre nich neexistuje iný spôsob života.

Mechanická solidarita, ktorá patrí k skorším vývojovým fázam civilizácie, má represívny charakter. Táto spoločnosť si zakladá na homogenite, teda v podobnosti. Odsúdeniahodné a kriminálne činy sú v tejto spoločnosti tie, ktoré predstavujú hrozbu celistvosti. Vzťah medzi stupňom škodlivosti, ktorý predstavuje a intenzitou represie, ktorá ju postihuje. Starší typ spoločnosti, napríklad kmeň, môže vylúčiť člena pre porušenie sviatosti alebo tabu. Jedinec môže byť perzekvovaný za odchýlky, ktoré narušujú celistvosť danej komunity, hoci z objektívneho hľadiska nijakým spôsobom neohrozuje komunitu. Takýto jedinec je automaticky (mechanicky) odsúdený celou komunitou. V spoločnosti, v ktorej sa nachádza mechanická solidarita, je deľba práce na nízkej úrovni. Kolektívna homogénnosť je najdôležitejšia. To znamená, že každý má skoro tú istú úlohu, vykonáva tie isté pracovné úkony. Neodlišuje sa. Lovci lovia a zberači zbierajú. Skôr sa vedia nahradiť. Pokiaľ nie je jednotlivec odlíšený od skupiny, znamená to, že individuálne vedomie sa takmer neodlišuje od vedomia kolektívneho.

Novšia organická solidarita je restitutívna. Tento typ solidarity nachádzame v nových spoločnostiach, kde je deľba práce viac rozvinutá. Durkheim nazval túto solidaritu organickú preto, lebo ju vníma ako tú, ktorej časti kooperujú ako orgány v tele. Takáto spoločnosť už nie je homogénna, jedinec nedokáže hocikoho instantne nahradiť, spoločnosť kooperuje, čím viac sa deľba fragmentuje, tým je efektívnejšia, každý z jedincov sa vie sústrediť na konkrétnu funkciu. Kým v mechanickej solidarite sa odchýlka musí extrahovať, v organickej sa pod restitutívnou funkciu myslí náprava škody. Deľba práce progresívne mení spoločenské podmienky, vytvára nové potreby a priestor pre nutnú zmenu pravidiel. Pravidlá, ktoré boli efektívne pre menej rozvinutú deľbu, sú nedostatočné. Nevyhnutné zmeny však komplikuje často neochota ich aplikovania. Neochota môže byť napríklad skúsenosť z minulosti. Prečo meniť niečo, čo dlhodobo fungovalo? Ako príklad Durkheim ponúka trh, ktorý vyhovoval stredoveku, pretože obsiahol mesto. Prostredníctvom spoločenskej deľby práce sa však trh rozrástol o národné a medzinárodné dimenzie, kedy už nie je možné aplikovať tie isté pravidlá. Túto premenu komplikuje aj tradicionalizmus. Vzhľadom k tomu, že v tak úzkej skupine ako je mesto, kde sú životné podmienky takmer nemenné, sa ľudí zmocňuje sila zvyku - tradícia. Čo znamená, že všetko nové je podozrivé a prináša obavy. Platí to aj pre tradicionalizmus korporácie. Ten môže obsahovať také pravidlá, ktoré sa zakorenili a prežili dôvody, z ktorých vzniklo, a ktoré ho pôvodne ospravedlňovali. Napríklad stredoveké cechy.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Durkheim sa v tomto diele dotýka rôznych spoločenských tém, ako napríklad trestné právo. V trestnom práve najcivilizovanejších národov, píše, je vražda všeobecne považovaná za najhorší zo všetkých zločinov a predsa môže spoločnosť viac destabilizovať ekonomická kríza, alebo krach na burze. Zločin nie je iba poškodením vážnych záujmov, je to urážka moci, ktorá je určitým spôsobom transcendentná. Nad jedincom neexistuje vyššia morálna sila ako tá kolektívna. V dôsledku oslabenia spoločenskej kontroly dochádza denne k činom, ktoré jej odporujú, a predsa nevzbudzujú žiadnu reakciu. Ak sa rovnaké skutky opakujú dostatočne často, nakoniec vyčerpajú kolektívny cit. Trestné právo chráni proti akémukoľvek oslabeniu tým, že od každého z nás vyžaduje minimum podobností, bez ktorých by sa jednotlivec stal hrozbou pre jednotu spoločnosti. Pravou funkciou trestu je udržať sociálnu súdržnosť neporušenú. Je nutné aby sa upevnila v okamžiku kedy bola popretá.

Durkheim analyzuje aj morálku a mravnosť. Prichádza zo zaujímavými myšlienkami: Nie je možné aby ľudia žili v priateľských vzťahoch a nezískali pritom pocit spolupatričnosti k celku. Toto priľnutie k niečomu, čo jednotlivca presahuje, toto podriadenie súkromných záujmov, je pravým zdrojom mravného pôsobenia. Tento cit sa postupne upresňuje, prispôsobuje životným okolnostiam, a tým sa prevádza do určitých foriem. Morálka nie je nemenná, vytvára sa, mení a udržuje z dôvodu, ktoré majú experimentálnu povahu. Morálka je systém uskutočnených faktov spojených s celkovým systémom sveta. Tieto fakty sa nemenia obratom ani keby boli žiaduce. Morálka v spoločnosti je ťažko merateľná, pre kolektívnu nemorálnosť však máme ukazovatele ako priemerný počet samovrážd a zločinov všetkého druhu. Počet takýchto nezdravých javov rastie spolu s pokrokom vedy, umenia a priemyslu. Ľudia sa radi združujú. Spoločný život priťahuje a súčasne usmerňuje. Takýto usmerňujúci nátlak je nutný k tomu aby človek dokázal prekonať sám seba. Ide o prežívanie radosti zo zdieľania. Takto sa vytvárala aj domáca morálka. Vďaka prestíži, ktorá si v našich očiach rodina uchováva, máme za to, že bola a stále zostáva školou sebazaprenia a oddanosti.

Durkheim sa zamýšľa aj nad vplyvom náboženstva, poverčivosti a vedy v rámci deľby práce. Veda podľa neho privádza vedomie do najvyššieho bodu jasnosti. Aby teda mohli spoločnosti žiť v podmienkach existencie, ktoré teraz majú, je nutné aby sa pole vedomia ako individuálneho tak sociálneho postupne rozširovalo. Vzhľadom k tomu, že sa prostredie mení, je stále komplikovanejšie a mobilnejšie, musia sa jedinci často meniť ak chcú pretrvať. Veda má skôr organickú solidaritu, viera mechanickú. Je zrejmé, že náboženské vedomie muselo byť menej netolerantné u sofistov a stúpencov Sokrata (staroveké Grécko) než v teokratickej spoločnosti, ako u hebrejského národa. K vzniku a rozvoja filozofie bolo nutné aby tradičné typy viery neboli príliš silné a nebránili jej rozkvetu. História potvrdila, že náboženstvo zaujíma stále menší podiel v živote spoločnosti. Spočiatku bolo náboženstvo prítomné všade. Všetko čo sa týkalo spoločnosti bolo náboženstvom. Tieto slová boli v podstate synonymá. Postupne sa z náboženskej funkcie začala oddeľovať funkcia politická, ekonomická a vedecká.

Sociologická teória náboženstva

Durkheim reprezentuje aj teóriu náboženstva, ktoré považoval za základnú časť spoločenského života, ktorého funkciou je regulovať vzťah človeka k svätým veciam. Každé náboženstvo starostlivo rozdeľuje sväté od svetského. Pod Durkheimovým vplyvom sociológia prestala byť špekuláciou o štruktúre a vývine spoločnosti a stala sa empirickou vedou. Dospel k tomu, že náboženské významy dávajú zmysel (aj napriek svojej ľubovoľnosti), hoci iba vzhľadom ku danej kultúre. Pocit posvätna vytvára spoločnosť, pretože len spoločnosť zodpovedá jej nutným znakom. Durkheim však netvrdil, že ľudia svoju spoločnosť uctievajú, tvrdil, že z nej pochádza náboženské cítenie.

Ak chceme podľa Durkheima presne zistiť dôvody, povahu a sociálne funkcie náboženstva, musíme sa zamerať na najjednoduchšie náboženské systémy, aké poznáme, pretože v ich prípade budeme môcť ľahšie objaviť základné konštitutívne prvky náboženstva. Čím jednoduchšie a menej početné sú skúmané fakty, tým jednoduchšie sa dá nájsť ich vysvetlenie, pretože tak počet vzťahov medzi nimi, ako aj vzťahov, ktoré nadväzujú s inými sociálnymi faktami, bude menší: „Primitívne náboženstvá neumožňujú iba odhaliť konštitutívne prvky náboženstva, ale majú aj tú veľkú výhodu, že uľahčujú ich vysvetlenie. Keďže tieto fakty sú najjednoduchšie, vzťahy medzi nimi sú najzjavnejšie“. Durkheim potom vytyčuje hypotézu, ktorú chce touto svojou knihou dokázať: „Všeobecný záver tejto knihy znie, že náboženstvo je zásadne sociálnou záležitosťou. Náboženské predstavy sú kolektívnymi predstavami, vyjadrujúcimi kolektívne skutočnosti…“. Durkheim sa teda podujíma na úlohu dokázať tento záver.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

V prvom rade však musí definovať, čo bude považovať za náboženstvo, ktoré sociálne javy majú charakter náboženských vier. Musí nájsť kritérium, ktoré by jasne odlíšilo náboženské javy od iných sociálnych, alebo dokonca psychologických javov. Toto kritérium musí byť také jasné, aby sa dalo aplikovať na všetky náboženské javy, nie iba na niektoré z nich. Durkheim skúma niektoré staršie definície a odmieta ich na základe toho, že ku každej z nich sa dajú nájsť mnohé kontrapríklady. Napríklad definícia náboženstva ako uctievania: existujú náboženské viery, ktoré svoj predmet neuctievajú a neklaňajú sa mu, napríklad totemické viery v Austrálii. Takisto definícia náboženstva pomocou prítomnosti bohov či duchov neobstojí: v budhizme máme náboženstvo, v ktorom sa bohovia nevyskytujú, a predsa nepopierateľne ide o náboženstvo. Nakoniec Durkheim predsa len nachádza kritérium, umožňujúce jasne definovať náboženské javy a vzťahujúce sa iba na ne: „Všetky známe náboženské viery, či už jednoduché alebo zložité, majú jedno spoločnú vlastnosť: predpokladajú klasifikáciu vecí, skutočných či ideálnych, ktoré si ľudia predstavujú, na dve triedy, na dva proti sebe stojace rody, všeobecne označované dvoma rozdielnymi termínmi, ktoré sa najlepšie dajú vyjadriť slovami profánne a posvätné“. Toto je základná charakteristika, pomocou ktorej môžeme rozlíšiť náboženské javy od tých, ktoré takými nie sú. Aj keď mnohé austrálske kmene neuctievajú svoje totemy, predsa len sú pre nich posvätné, buď ako predkovia, alebo ako ochrancovia. Takisto budhizmus napriek tomu, že nepozná bohov, pozná sféru posvätného. A tak by sme mohli pokračovať aj ďalej - v každom prípade náboženského javu alebo náboženskej viery, nech už je akákoľvek jednoduchá a primitívna, nájdeme podľa Durkheima rozlíšenie medzi posvätným a profánnym. Toto rozlíšenie je teda základnou charakteristikou a zároveň aj podmienkou náboženstva. Pomocou tejto charakteristiky teraz môžeme nielen odlíšiť náboženské viery od ostatných predstáv, ale môžeme ich aj definovať: „Náboženské viery sú predstavami, ktoré vyjadrujú povahu posvätných vecí a vzťahy, ktoré majú tieto posvätné veci k sebe navzájom alebo k profánnym veciam“.

Rozdelenie vecí a činností na posvätné a profánne je síce minimálnou a nevyhnutnou, nie však dostatočnou charakteristikou náboženstva. Je potrebné pridať ešte jednu zásadnú podmienku: kolektívnu, t. j. sociálnu povahu náboženstva. Podľa Durkheima nie je možné predstaviť si čisto individuálne náboženstvo (aby nedošlo k omylu: iste je možné, aby jednotlivec mal vlastné náboženské predstavy a vlastnú jedinečnú a intímnu vieru. Napriek tomu musia existovať určité sociálne podmienky, bez ktorých toto jeho presvedčenie nemôže jestvovať a dokonca sa ani objaviť: sociálne prostredie, alebo jednoducho výchova a tradícia). Náboženské viery sú vždy založené na určitých spoločných, kolektívnych predstavách, či už sa vyznávajú kolektívne alebo nie. Táto kolektivita náboženských predstáv je ich ďalšou zásadnou charakteristikou: „Náboženské viery vo vlastnom zmysle slova sú vždy spoločné určitej kolektivite… sú vecou skupiny a vytvárajú jej jednotu. Po týchto základných vymedzeniach môže Durkheim pristúpiť k samotnej definícii náboženstva: „Náboženstvo je pevný systém vier a praktík, vzťahujúcich sa na posvätné veci, t. j. na veci oddelené a zakázané, systém vier a praktík, spájajúcich všetkých, ktorí ich vyznávajú, do jediného morálneho spoločenstva, zvaného cirkev“ zdôraznil Durkheim. Samozrejme, toto morálne spoločenstvo alebo cirkev nemusí byť inštitucionalizované. Ťažko by sa dalo vyhlásiť, že austrálski domorodci majú cirkev. V každom prípade aj oni predstavujú morálne spoločenstvo, spojené vyznávanými náboženskými vierami a praktikami.

Durkheim potom prechádza k skúmaniu pôvodu náboženstva, teda kladie si otázku, kde sa vlastne vzalo toto základné rozdelenie vecí na posvätné a profánne. Preberá viaceré staršie teórie a ukazuje, že tento problém nevyriešili správne. Napríklad Tylorov animizmus podľa ktorého je základom a pôvodom animizmu skúsenosť sna: odkiaľ sa berú postavy živých a mŕtvych ľudí, vystupujúce v snoch? Durkheim sa domnieva, že tieto halucinačné predstavy nemohli byť základom náboženstva, pretože z nich samých osebe vôbec nevyplýva rozdelenie vecí na posvätné a profánne. Postavy živých či mŕtvych, objavujúce sa v snoch, nie sú automaticky a vždy posvätné, a už vôbec neposkytujú posvätnosť iným veciam. Takisto je podľa Durkheima mylná Müllerova koncepcia, ktorá by sa dala nazvať naturizmom - podľa tohto autora pochádza náboženstvo z predstáv, ktoré si ľudia vytvárali o prírodných javoch: búrke, hrome a blesku, nebeských telesách, daždi. Durkheim však namieta, že hoci tieto javy často bývajú posvätné, nevedno, ako mohli predstavy o nich viesť k tomu, že sa celý svet rozdelil na dve sféry.

Durkheim je presvedčený, že práve totemizmus predstavuje základnú a najprimitívnejšiu formu náboženského života. Totemizmus nepochybne je náboženstvom v zmysle predchádzajúcej Durkheimovej definície, pretože rozlišuje medzi posvätným a profánnym. Zároveň je však najjednoduchším náboženstvom, pretože sa zastavuje práve pri tomto rozlíšení, ktoré tvorí jeho podstatu. Podstatou totemizmu je práve táto klasifikácia, ktorou rozdeľuje veci. Durkheim ďalej poukazuje na to, čo už dokázali spolu s Maussom vo svojej štúdii O niektorých primitívnych formách klasifikácie: že tieto primitívne klasifikačné formy majú bytostne sociálnu povahu a reprodukujú sociálne rozdelenie, ktoré je ich pôvodným základom a vzorom.

Durkheim ukazuje, že idea hierarchie nemôže pochádzať ani z prírody, ani z myšlienok a predstáv jednotlivca, ale výhradne zo spoločnosti, ktorá je jediným útvarom, ktorý môže byť označený ako hierarchický a teda musel slúžiť ako vzor pre všetky hierarchické náboženské klasifikácie: „Ani pohľad na fyzickú prírodu, ani mechanizmus mentálnych asociácií nám nedáva ideu hierarchie. Hierarchia je výsostne sociálnou záležitosťou. Iba v spoločnosti existujú vyšší, nižší a rovní… Práve spoločnosť poskytla žriedlo, z ktorého čerpalo logické myslenie“.

Zdá sa však, že jestvuje súbor faktov, ktoré vyvracajú predstavu o bytostne kolektívnej povahe náboženských javov, respektíve totemizmu: individuálny totemizmus, ktorý praktizujú niektoré austrálske kmene. Durkheim však ukazuje, že Frazer sa mýlil, keď sa domnieval, že kolektívny totemizmus sa vyvinul z individuálneho, ktorý predstavuje starší a základnejší druh. Práve naopak: individuálny totemizmus pochádza z kolektívneho totemizmu, pretože nejestvuje jediný príklad austrálskeho alebo iného kmeňa, kde by sa praktizoval iba individuálny totemizmus - ten je vždy iba doplnkom kolektívneho totemizmu. Naproti tomu existuje celý rad príkladov, dokonca vo väčšine prípadov je to tak, že sa praktizuje iba kolektívny totemizmus a individuálny totemizmus úplne chýba. Z toho jasne vyplýva, že nie kolektívny totemizmus sa vyvinul z totemizmu individuálneho, ale práve naopak, individuálny totemizmus je vlastne kolektívnym totemizmom, aplikovaným na jednotlivca: „Vo veľkej väčšine kmeňov je [kolektívny totemizmus] jediný, kým podľa nášho vedomia nejestvuje jediný kmeň, kde by sa praktizoval iba individuálny totemizmus“ zdôraznil Durkheim.

Tento fakt zároveň vysvetľuje to, že ani nijaké iné prejavy individuálneho náboženského kultu nie sú vyvrátením Durkheimovej koncepcie bytostne sociálnej povahy náboženstva. Skutočne si môžeme predstaviť jednotlivca, ktorý sa nezúčastňuje na nijakom kolektívnom kulte, nepraktizuje nijaký druh spoločných obradov, nie je členom nijakej cirkvi a napriek tomu má hlbokú vnútornú náboženskú vieru. Lenže táto jeho náboženská viera je iba odrazom a adaptáciou nejakého kolektívneho kultu - nemožno si predstaviť jednotlivca, ktorý by mal úplne jedinečnú vieru, ktorá by nepochádzala z niektorého kolektívneho kultu.

Delba práce nemá iný dôvod než túžbu po stále väčšom šťastí. Čím viac sa práca rozdeľuje, tým vyšší je výnos, a hojnejšie a kvalitnejšie sú zdroje, lepšie a rýchlejšie sú výsledky skúmaní, priemysel vyrába viac výrobkov atď. Avšak: keby ľudské šťastie rástlo rovnakou rýchlosťou ako deľba práce, muselo by byť možné aby šťastie rástlo neobmedzene. Keby rástla v miere v akej vzrastá počet a intenzita príjemných a vzrušujúcich podnetov, bolo by prirodzené, že by sa človek snažil produkovať stále viac a tým si zaisťovať stále viac pôžitkov. V skutočnosti je naša schopnosť šťastia veľmi obmedzená. Ak by sme chceli súcitiť s osudom primitívnych národov, nestačí si uvedomiť, že nedbajú toľko na hygienu alebo, že tam nefunguje polícia. Každý človek je schopný posúdiť svoje šťastie. Je šťastný pokiaľ sa cíti šťastný. Každý človek v prírodnom stave je spokojný sám so sebou a so svojim osudom keďže má prístup k rovnakým zdrojom ako všetci ostatní a teda - ak by sme to chceli zjednodušiť - nemá čo a komu závidieť. Teda môže sa nám zdať alebo môžeme intuitívne vycítiť fakt, že čím viac materiálnych statkov vlastníme, máme menej zodpovednosti alebo nevyčerpateľného voľného času, tým viac budeme pociťovať šťastie. Čo však v praxi nie je vôbec pravda.

Vplyv Durkheimovej teórie

Durkheimov koncept sociálneho faktu mal zásadný vplyv na rozvoj sociológie ako vedy. Umožnil sociológom skúmať spoločnosť objektívne a systematicky, a odlíšiť sociálne javy od psychologických a biologických. Jeho teória ovplyvnila aj ďalšie sociologické smery, ako napríklad funkcionalizmus.

Kritika Durkheimovej teórie

Durkheimova teória sociálneho faktu sa stretla aj s kritikou. Niektorí kritici mu vyčítajú prílišný dôraz na štruktúru a nedostatočné zohľadňovanie individuálnej agency. Ďalší poukazujú na to, že jeho koncept sociálneho faktu je príliš deterministický a neberie do úvahy dynamiku sociálnych zmien.

Alternatívne sociologické prístupy

Okrem Durkheimovho prístupu existujú aj iné sociologické smery, ktoré sa snažia vysvetliť sociálnu realitu. Medzi ne patrí napríklad:

• Weberova sociológia: Max Weber sa zameriaval na pochopenie sociálneho konania a zdôrazňoval význam individuálnych motivácií a významov. Rozlišoval štyri typy konania: racionálne účelové, racionálne hodnotové, afektívne a tradičné.
• Sociálny konštruktivizmus: Táto teória zdôrazňuje, že realita je sociálne konštruovaná prostredníctvom interakcií, jazyka a kultúry. Naše vnímanie sveta, naše hodnoty, presvedčenia a normy sú utvárané sociálnym prostredím, v ktorom žijeme. Jazyk zohráva kľúčovú úlohu pri sociálnej konštrukcii reality. Prostredníctvom jazyka si ľudia vymieňajú informácie, vyjadrujú svoje myšlienky a pocity, a vytvárajú spoločné významy. Diskurz, teda spôsob, akým hovoríme a píšeme o určitých témach, ovplyvňuje naše vnímanie reality a formuje naše správanie. Sociálny konštruktivizmus zdôrazňuje význam sociokultúrneho kontextu pre poznávanie a učenie. Kultúra, so svojimi hodnotami, normami a tradíciami, poskytuje rámec, v ktorom si ľudia vytvárajú svoje poznanie. Učenie je vnímané ako sociálny proces, ktorý sa odohráva v interakcii s ostatnými členmi spoločnosti. Interakcia a spolupráca sú kľúčové pre sociálnu konštrukciu poznania. Prostredníctvom dialógu, diskusie a spolupráce si ľudia vymieňajú nápady, konfrontujú svoje názory a vytvárajú nové poznatky. Sociálny konštruktivizmus preferuje kvalitatívne metódy výskumu, ktoré sa zameriavajú na porozumenie sociálnym procesom a významom, ktoré ľudia pripisujú svojim skúsenostiam. Sociálnemu konštruktivizmu sa vyčíta relativizmus, pretože tvrdí, že realita je sociálne konštruovaná, čo môže viesť k názoru, že neexistujú objektívne pravdy. Ďalším problémom je, že môže preceňovať vplyv sociálnych faktorov a nedostatočne zohľadňovať individuálne rozdiely a biologické vplyvy.
• Interakcionizmus: Tento smer sa zameriava na štúdium sociálnych interakcií a symbolov, ktoré ľudia používajú pri komunikácii. Sociálny poriadok sa tu chápe ako niečo nepodstatné a nestále.

tags: #čo #je #sociálny #fakt #Durkheim