Zmluva z roku 1920 so zameraním na mier s Tureckom a jej význam

Prvá svetová vojna (1914 - 1918) bola globálny konflikt, ktorý hlboko zasiahol do politickej mapy sveta, najmä Európy, a priamo alebo nepriamo spôsobil zánik viacerých štátnych útvarov. Táto vojna bola výsledkom eskalácie napätia medzi mocnosťami, ktoré sa začiatkom 20. storočia združili do dvoch obranných paktov: Trojspolku (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Taliansko) a Dohody (Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Rusko). Hlavným dôvodom sporov medzi veľmocami bolo rozdelenie moci vo svete. Nemecké cisárstvo sa snažilo rozšíriť svoje kolónie, čo narazilo na odpor Spojeného kráľovstva a Francúzska. Konflikt záujmov Rakúsko-Uhorska a Ruska sa zameral na Balkán. Toto súperenie, sprevádzané zbrojením a nacionalizmom, vyvolalo pred prvou svetovou vojnou sériu lokálnych konfliktov a roztržiek.

Boje prvej svetovej vojny prebiehali najmä v Európe, ale aj v Ázii, Afrike, Tichom oceáne a Atlantickom oceáne. V Európe sa vojna šírila predovšetkým podľa spojeneckých zmlúv a záväzkov, pričom vznikli dva hlavné fronty - západný a východný. K významným bojiskám patril aj srbský (balkánsky), neskôr taliansky, rumunský a solúnsky front. Vojny sa zúčastnili aj vojaci zo štátov, kde frontová línia neprebiehala, najmä z USA a britských domínií. Viac než štyri roky bojov si vyžiadali životy takmer 10 miliónov vojakov a približne 7 miliónov civilistov.

Prvá svetová vojna priniesla spoločenské zmeny, ako napríklad emancipáciu a zrovnoprávnenie pohlaví v súvislosti s odchodom mužskej pracovnej sily na bojiská a masovým zamestnávaním žien v kľúčových hospodárskych odvetviach. Tvrdé podmienky mierových zmlúv zapríčinili budúce konflikty, pričom komplex poníženia bol rozšírený v nemeckej a maďarskej spoločnosti. Vojna zároveň vošla do histórie použitím technických vynálezov, ako tanky, bojové otravné plyny, plameňomety, ponorky, vzdušné navádzanie delostreleckej paľby pomocou rádia, letecké fotografovanie, stíhacie a bombardovacie letectvo, vzducholode a lietadlové lode.

Vypuknutie prvej svetovej vojny

Ako zámienka na vypuknutie prvej svetovej vojny poslúžil atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d’Este a jeho manželky 28. júna 1914 v Sarajeve. Rakúsko-Uhorsko obvinilo Srbsko z naplánovania a realizácie atentátu. O mesiac neskôr, 28. júla 1914, vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko Srbsku vojnu a začalo ostreľovať Belehrad. Rusko, spojenec a ochranca Srbska, začalo s mobilizáciou svojej armády. Následne Nemecko vyhlásilo vojnu cárskemu Rusku 1. augusta 1914 a Francúzsku 3. augusta 1914. Keď nemecká armáda prekročila hranice Belgicka a porušila jeho neutralitu, Spojené kráľovstvo reagovalo 4. augusta 1914 vyhlásením vojny Nemecku.

V priebehu roku 1914 vstúpili do vojny ďalšie štáty - na strane Dohody Čierna Hora a Japonsko, po boku Ústredných mocností (Nemecko a jeho spojenci) Osmanská ríša. Vízie Ústredných mocností boli jasné, podľa tzv. Schlieffenovho plánu zaútočilo Nemecko na Francúzsko, pričom víťazstvo na západnom fronte malo byť rýchle a jednoznačné. Plánovali vyradiť Francúzsko z boja skôr, než Rusko zmobilizuje svoju armádu. Nemci začali boje vstupom na územie Luxemburska a Belgicka, čím porušili neutralitu oboch krajín.

Prečítajte si tiež: Recenzie na Zariadenie sociálnych služieb AKTIG Humenné

Ich postup belgickou krajinou bol rýchly, aj keď ich prekvapil silný odpor obrancov. Pevnostný systém pri Liège rýchlo padol vďaka paľbe nemeckých húfnic. Teroru nemeckých vojakov bolo vystavené aj civilné belgické obyvateľstvo. Britský expedičný zbor sa prvýkrát zapojil do bojov 23. augusta. Francúzsko súperilo s Nemeckom o oblasť Alsaska-Lotrinska. Ofenzíva generála Josepha Joffra sa nepodarila a Francúzi museli prejsť do defenzívy. Následne však ani nemecká ofenzíva nemala dlhé trvanie, ukončilo ju víťazstvo dohodových síl na rieke Marne (známe aj ako zázrak na Marne).

Náčelník nemeckého generálneho štábu generál Helmuth Moltke vydal rozkaz ustúpiť k línii Compiégne-Reims-Varennes a budovať obranné zákopy. Následne sa obe strany snažili postupom k Atlantickému oceánu obísť západné krídlo protivníka, avšak bez úspechu (tieto manévre sú známe ako beh k moru). Po dosiahnutí pobrežia siahala frontová línia od Atlantického oceánu až po švajčiarske hranice a vojna na západnom fronte získala pozičný charakter. Optimistické predstavy o rýchlom ukončení vojny sa ukázali ako nereálne. Nemci síce získali pozície na nepriateľskom území, no boli odkázaní ďalšie roky drobiť svoje sily a bojovať na dvoch exponovaných frontoch, na západe i na východe.

Boje na srbskom a východnom fronte

Ďalšie boje prebiehali na srbskom fronte, kde rakúsko-uhorská armáda útočila predovšetkým smerom od západu, od rieky Drina. Stáli proti nej nielen Srbi, ale aj vojaci Čiernej Hory. Rakúsko-uhorské velenie podcenilo svojho húževnatého protivníka, dva veľké útoky generála Oskara Potioreka nevyšli a útočníci boli nútení ustúpiť. Medzi výhody Srbov patrili bojové skúsenosti z nedávnych balkánskych vojen a hornatý terén, veľmi vhodný na obranu. Straty armád Rakúsko-Uhorska nasadených proti Srbom boli vysoké, celkovo prišli do konca roku 1914 o takmer 250-tisíc mužov.

Na východnom fronte stáli proti pozemným silám Ruska spoločne armády Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Úvodné boje sa tu niesli najmä v znamení ruských neúspechov. Rusi totiž rýchlo vtrhli do Východného Pruska, táto invázia však bola predčasná a cárskej ríši priniesla veľké porážky a straty, ktoré pociťovala až do svojho zániku. Počas bitky pri Tannenbergu dosiahli v priebehu augusta roku 1914 veľký triumf generáli Paul von Hindenburg a Erich Ludendorff, keď zničili ruskú 2. armádu generála Alexandra Samsonova. Ďalšou fázou nasadenia nemeckých vojsk, za asistencie ich rakúsko-uhorských spojencov, vo východnej časti Európy bola obrana priemyselného Sliezska.

Rusi napokon v tomto roku zaznamenávali i úspechy, predovšetkým pri konfrontácii s rakúsko-uhorskými nepriateľmi. Bojové kapacity Rakúsko-Uhorska na východnom fronte sa v dôsledku ťažkých strát skresali takmer na polovicu. Už v prvý vojnový rok sa územie severovýchodného Slovenska stalo vojnovou oblasťou. Ťažké boje prebiehali od novembra 1914 na území dnešných okresov Humenné, Snina, Bardejov, Medzilaborce, Svidník a Stropkov. Rakúsko-uhorský protiútok a úspech v bitke pri Limanowej v decembri 1914 načas nebezpečenstvo odvrátili a frontová línia prebiehala približne osou riek Nida a Dunajec a miest Tarnów a Gorlice a hrebeňa Karpát.

Prečítajte si tiež: Maďarsko a Československo po Parížskej mierovej zmluve

Rozšírenie konfliktu a rok 1915

Koncom októbra 1914 boli vojenské kapacity Ústredných mocností posilnené o Osmanskú ríšu, turecká flotila totiž začala ostreľovať ruské čiernomorské pobrežie, najmä prístavy Odesa a Sevastopoľ. Turci navyše uzavreli pre Dohodu nesmierne dôležitú úžinu Dardanely, čím Britom a Francúzom sťažili prísun vojenského materiálu do Ruska. Vojna sa tak rozšírila do ďalších oblastí - na Kaukaz, Blízky východ či do Mezopotámie. Boje prvej svetovej vojny sa však odohrávali aj v oveľa vzdialenejších častiach sveta. Došlo k námorných zrážkam v Tichom oceáne aj v Atlantickom oceáne, bojovalo sa na Ďalekom východe či v Afrike.

Počas roku 1915 čelili Nemci na západnom fronte viacerým ofenzívam, vojská Dohody však zakaždým utrpeli iba vysoké straty. Pravdepodobne najvýznamnejšou bitkou tejto fázy vojny v západnej Európe bola tzv. druhá bitka pri meste Ieper, v ktorej nemecká armáda použila 22. apríla 1915 po prvýkrát na západnom fronte vo väčšom množstve bojový plyn. Jedovatý plyn sa stal neskôr štandardnou zbraňou prvej svetovej vojny, obe strany vyvíjali čoraz účinnejšie typy týchto látok, no i ochranných pomôcok, najmä plynových masiek. Briti použili prvýkrát plyn v septembri 1915 počas bitky pri Loose.

Na východnom fronte sa začal rok 1915 ťažkými bojmi v Karpatoch, vo veľmi náročných podmienkach počas nezvykle mrazivej zimy. Rusi dosiahli 23. marca 1915 dôležité víťazstvo, keď dobyli dlho obliehanú a ostreľovanú rakúsko-uhorskú pevnosť Przemyśl. Na rozhraní marca a apríla 1915 sa Rusi pokúšali definitívne prelomiť front v Karpatoch. Tzv. veľkonočná bitka im však priniesla najmä ďalšie ťažké straty, zatiaľ čo na rakúsko-uhorskú armádu malo zadržanie nepriateľa pozitívny psychologický účinok. Preto Ústredné mocnosti začiatkom mája 1915 prešli do útoku, pri Gorliciach a Tarnówe prelomili front, postupovali a decimovali ruskú 3. armádu. Znova získali Przemyśl a napokon oslobodili aj predtým stratenú haličskú metropolu Ľvov.

Po jari 1915 sa boje na územie Slovenska už nevrátili, postihnutý región však zostal zdevastovaný, niektoré obce fakticky prestali existovať. Rok 1915 sa niesol aj v znamení ďalšieho šírenia konfliktu - 23. mája 1915 vstúpilo do vojny na strane Dohody Taliansko, pretože si robilo nároky na Trident a okolie, oblasť Terstu i Istrie, ako aj na jadranské pobrežie vrátane Dalmácie.

Druhá balkánska vojna a jej dôsledky

Druhá balkánska vojna sa odohrala od 30. júna 1913 do 10. augusta 1913. V Londýne 30. mája 1913 sa konala konferencia, na ktorej bola uzavretá mierová zmluva, ktorá ukončila prvú balkánsku vojnu. Prvá balkánska vojna oslabila pozície rakúsko-nemeckej skupiny. Na konferencii sa dohodli o medzinárodnej kontrole už aj tak v zmätenej situácii vo vnútri Albánska. Veľmoci tak priložili ruky k Albánsku. V Belehrade obviňovali z albánskeho puča Viedeň. Turci stratili okrem malého územia v Carihrade všetky európske provincie. Pri ich delení medzi víťazmi však došlo k vážnym sporom medzi Belehradom a Sofiou.

Prečítajte si tiež: Medzinárodné právo a Haagsky dohovor

Podľa bulharsko-srbskej dohody (13. marca 1912) Bulharsko zaručovalo Srbsku Skadarský vilajet a tým prístup k Jadranskému moru cez vlastné územie. V prípade, že by tretia mocnosť Rakúsko-Uhorsko hrozilo vojnou, bolo Bulharsko povinné pomôcť Srbsku armádou v počte 200 tisíc mužov. Srbsko, ktoré mobilizovalo viac než dvakrát viac vojakov, ako bolo stanovené v zmluve zvíťazilo na vardarskom boji bez bulharskej pomoci, a podvolilo sa i monarchii, aby neohrozilo úspech spojencov. Srbsko tak znovu zostalo uzavreté vo vnútrozemí, bola hospodársky odkázaná opäť na Solún. Žiadalo preto zväčšenie svojho macedónskeho územia tak, aby malo spoločnú hranicu s Gréckom a spojenie do Solúna, ako cez grécke tak aj cez bulharské územie.

Bulharsko sa domnievalo, že Srbsku bola na mierových rokovaniach pridelená veľká časť (prakticky povodie rieky Vardar, čím by mali priame spojenie s Gréckom a tak prístup k Egejskému moru), čo odporovalo bulharsko-srbskej dohode. Srbsko prehlásilo túto zmluvu za zastaralú a vo februári 1913 navrhlo Bulharsku revidovať územné podmienky srbsko-bulharskej spojeneckej zmluvy. Srbi sa hájili tým, že ich väčšie územné zisky v Macedónii je treba chápať ako kompenzácia za znemožnenie prístupu k moru v oblasti severného Albánska. Lenže Bulharsko sa nechcelo Macedónska vzdať. Vo vzniknutom bulharsko-srbskom spore nadržiavala habsburská monarchia Bulharsku. Konflikt vznikol aj medzi Bulharskom a Gréckom. Na rozdiel od Rakúska-Uhorska, ruská vláda sa pokúšala zmieriť Bulharsko a Srbsko, a tak zachrániť balkánsky blok. Ale márne!

Deň po uzavretí londýnskeho mieru s Tureckom, t. j. 1. júna 1913, bol Grécko - srbský spolok podpísaný. Počas vojny s Tureckom hrozil v Rumunsku pád vlády, pokiaľ nedôjde k rokovaniam s Bulharskom. Rumunsko žiadalo od Bulharska južnú Dobrudžu. Rumunská vláda žiadala, aby monarchia vzala rumunské požiadavky v Sofii „ za svoje.“ Nemecký minister Berchtold, v snahe Bulharska k vyrovnaniu s Rumunskom, sľuboval Bulharsku 8. februára 1913, plnú diplomatickú podporu, k tomu, aby získalo Solún, Bitolj a Ochrid. Spor sa preniesol i na konferenciu veľvyslancov, aby sa zabránilo hroziacej vojne. Veľmoci sa na konferencii veľvyslancov v Petrohrade dohodli na odovzdanie mesta Silistra Rumunsku.

Rumunské dôvody vyložil kráľ Carol takto: „Rumunská neutralita by prinútila Bulharsko viesť vojnu a viedla by poprípade k zničeniu Srbska, a to Rumunsko nemôže strpieť.“ Bulharsko zahrnujúc celú Macedóniu a Tráciu by bolo pre Rumunsko večným nebezpečím. Nové bulharské víťazstvo by z Bulharska urobilo prvú vojenskú moc na Balkáne. Rakúsko-Uhorsko však podnecovalo Bulharsko do vojny. Sľubovala mu poskytnúť pôžičku a zaručila sa za jeho územnú celistvosť. Bulharská vláda sa z počiatku pokúšala prijať Rusko, aby zaujalo v bulharsko-srbskom spore rozhodne protisrbské stanovisko. No nato ruská diplomacia nepristúpila. Boli si vedomí, že zo všetkých balkánskych štátov práve Srbsko je najspoľahlivejším spojencom pre prípad vojny s Rakúskom.

Dňa 1. júna 1913 menoval cár novú vládu, v čele ktorej stál Stojan Danev, opierajúci sa o Rakúsko-Uhorsko a Nemecko, protivníkov Srbska. Spoliehajúc sa na ich podporu, sľúbil vo svojom programovom vyhlásení „v ničom Srbom neustupovať a doviesť celú záležitosť až do konca.“ Rozhodujúci krok urobil cár, ktorý 16. júna vydal bulharským armádam bez vedomia kabinetu rozkaz, aby vytlačili srbské a grécke jednotky z Macedónska. Tento rozkaz znamenal koniec Balkánskeho zväzu a druhú balkánsku vojnu, v ktorej sa proti Bulharsku zjednotili Srbsko, Grécko a Čierna Hora, neskôr aj Turecko a Rumunsko.

V noci z 29. na 30. júna 1913 zahájilo bulharské vojsko vojenské akcie proti Srbom a Grékom v Macedónii. Začala sa druhá balkánska vojna. Bulharská vláda sa pri útoku voči nepriateľom spoliehala na to, že Nemecko a Rakúsko dokážu zabrániť vstupu Rumunska do vojny. Tento úsudok im však nevyšiel. 3. júla 1913 vyhlásilo Rumunsko mobilizáciu a 10. Rakúska vláda bola odhodlaná zasiahnuť do druhej balkánskej vojny. Očakávala víťazstvo Bulharska. Rakúsko sa chystalo zabrániť ruským pokusom zastať sa Srbska. Ale bolo jasné, že Bulhari budú porazení. Rakúsko sa chystalo napadnúť Srbsko z tyla, pritom sa spoliehalo na podporu Nemecka. Nemecká vláda však pomoc odoprela.

Ťažké postavenie Bulharska využilo i Turecko. 16. júla napadlo Bulharsko, a pripojilo sa tak k dvom balkánskym štátom, s ktorými prednedávnom bojovalo. 20. Rakúsko-Uhorsko po nemeckej výstrahe, odoprela Bulharsku pomoc. Ruskej diplomacii sa tak naskytla možnosť získať Bulharsko do tábora Dohody. Z tohto dôvodu sa mu pokúšala vrátiť Drinopol. V Londýne v tom čase začala porada veľvyslancov. Pripomenula Turecku podmienky Londýnskej zmluvy týkajúce sa hranice v línii Enez-Midye. Boj s bývalými spojencami, ku ktorým sa pridalo aj Rumunsko, skončilo pre Bulharsko tragicky.

Vo veľkej bitke pri Bregalnici boli bulharské armády porazené srbsko - čiernohorskou armádou. Grécko vojsko im uštedrilo ďalšiu porážku pri Kukuše. Zo severu vstúpilo 10. júla 1913 do vojny Rumunsko. Armáda v počte 400 000 mužov prekročila Dunaj a zahájila pochod na Sofiu. O tri dni neskôr sa k protibulharskej koalícii pripojil niekdajší nepriateľ Turecko. Turecká armáda bez boja znova ovládla všetky územia dobyté Bulharmi a nakoniec obsadila i Drinopol. Danev, ktorý s vojnou nesúhlasil, podal 4. júla 1913 demisiu a bol nahradený Vasilom Radoslavovom, avšak ani nový kabinet nebol schopný vojensky situáciu zvrátiť, zvlášť keď sa ukázalo, že zo strany Rakúska-Uhorska a Nemecka žiadna pomoc nepríde.

Koncom júla porazené Bulharsko žiadalo o mier. 30. júla bola v Bukurešti zahájená mierová konferencia. Pri určovaní podmienok sa najostrejší boj rozvinul medzi Bulharskom a Gréckom o prístav Kavalu. Rusko aj Rakúsko boli na strane Bulharska, podporovali ich požiadavky na toto mesto i prístav. Nemecko bolo na strane Grécka, v čom ho podporovalo aj Francúzsko, ktoré si neprialo, aby sa Grécko dostalo do tábora Nemecka, pretože mala na mysli strategický význam v Stredozemnom mori ako protiváhu Taliansku. Taliansko zase podporovalo Bulharsko. Záležitosť skončila víťazstvom Grécka, na jeho stranu sa ešte postavila aj Veľká Británia.

Mier medzi balkánskymi štátmi bol podpísaný v Bukurešti 10. augusta 1913. Pre Srbsko skončili balkánske vojny jasným víťazstvom. Jeho územie vzrástlo zo 48 tisíc na 87 tisíc štvorcových kilometrov. Srbsku pripadlo nielen severná (tzv. Vardarská) Macedónia, ale aj severnú polovicu Novopazarského sandžaku a taktiež oblasť Kosova, ktorá v minulosti predstavovala významnú súčasť tzv. Starého Srbska. Počet jeho obyvateľstva sa zvýšil z 2 600 000 na takmer 4 milióny. Po prvýkrát po storočiach prestala byť osmanská ríša srbským susedom. Srbsko naopak konečne získalo spoločnú hranicu s Čiernou Horou. Jediným vážnejším neúspechom bolo zmarenie srbského prístupu k moru Taliansku a Rakúsko-Uhorsku. Po hrozbou rakúsko-uhorského ultimáta sa 17. októbra 1913 sa Srbsko musela stiahnuť z albánskeho územia.

Na bojiskách zostalo po prvej balkánskej vojne asi 44 000 mladých mužov. Druhá balkánska vojna stála život ďalších 43 000 vojakov. Vojna si vyžiadala taktiež nemalé hmotné náklady. Nové územia boli ešte zaostalejšie než stavajúce teritórium Srbska. Najviac teritoriálnym nárastom stratil srbský štát svoju etnickú homogenitu. Nové Srbsko na základe jednostranných a účelovo formulovaných historicko-etnografických nárokov uzavrelo vo svojich hraniciach státisíce Albáncov a slovanských moslimov, ako i obyvateľov Macedónie, ktorí sa cez etnickú nevyhranenosť nestotožnili so srbskou národnou identitou. Na nových územiach panovala vôľa srbských vojenských úradov.

Grécko získalo okrem Macedónska so Solúnom i časť západnej Trácie s Kavallou. Bulharsko získalo síce najvýchodnejšiu časť egejskej časti a tzv. pirinskú Macedóniu, t.j. územie medzi pohorím Pirin a údolím rieky Strumy s centrom v Gorné Džumaji. Z egejskej Trácie získalo Bulharsko egejské pobrežie medzi úsťami riek Marica a Mesta. Bulharský prístup k Egejskému moru bol znehodnotený tým, že jediný väčší prístav Dedeagač bol spojený železnicou s Bulharskom len okľukou cez Drinopol, t. j. cez turecké územie. Naproti tomu stratilo Bulharsko v prospech Rumunska celú južnú Dobrudžu. Mier medzi Tureckom a Bulharskom bol uzavretý v Carihrade 29. septembra 1913.

Druhá balkánska vojna sa líšila od prvej balkánskej vojny. Nebola vedená za národné oslobodenie z tureckého podmanenia a politického útlaku osmanskej ríše, ale za rozdelenie Balkánu medzi balkánskymi štátmi ako aj medzi ich imperialistickými ochrancami. Druhá balkánska vojna znamenala nové rozdelenie síl na Balkáne. Namiesto jednotného balkánskeho bloku zomknutého pod ruskou ochranou sa rysovali dve skupiny: Srbsko, Grécko a Rumunsko na jednej strane, Bulharsko, ktoré zahájilo vyjednávanie s Tureckom na strane druhej. Avšak táto výhoda sa znížila prechodom Rumunska do tábora Dohody.

Po bukureštskom miere začali štáty pracovať vo snahe posilniť svoj vplyv na každú skupinu. Rusko sa snažilo zmieriť Bulharsko so Srbskom a Rumunskom a obnoviť skorší balkánsky blok. Nemecko a Rakúsko-Uhorsko pokračovali vo svojom úsilí o rozkol medzi balkánskymi štátmi vo snahe postaviť proti Srbsku turecko-bulharsko-rumunské zoskupenie. František Ferdinand, opierajúc sa o Nemecko, márne vymáhal od maďarskej vlády ústupky Rumunom v Transylvánii. Z opätovného tzv. nového usporiadania juhovýchodnej Európy po balkánskych vojnách môžeme vyvodiť rovnaký výsledok ako po Berlínskom kongrese: balkánske štáty sú objekty, až subjektmi veľkej politiky. Nebol vyriešený ani jediný národný problém. Výsledkom balkánskych vojen je okamžitá vlna zbrojenia v celej Európe.

Sévresská zmluva (10. augusta 1920) a jej dôsledky

Turecko tým, že sa v prvej svetovej vojne pripojilo k ústredným mocnostiam, sledovalo svoje posilnenie a pripojenie území, ktoré stratilo v prvej balkánskej vojne. Výsledkom bol pravý opak. Turecko stratilo 4/5 svojho územia, bolo nútené platiť reparácie a obmedziť svoje ozbrojené sily na 50 000 mužov. Pod medzinárodnú kontrolu prešli úžiny Bospor a Dardanely - dovtedajší hlavný tromf Turecka.

Uzavretím týchto mierových zmlúv sa v strednej Európe od Baltského mora až po Balkánsky polostrov vytvorilo pásmo štátov (Fínsko, Poľsko, ČSR, Rumunsko), ktoré boli za svoj vznik vďačné Spojencom, hlavne Francúzsku. Spomínané krajiny tvorili tzv. sanitárny kordón. Tieto štáty mali utvoriť druhý protinemecký front. Vzájomné rozpory medzi nimi však neumožnili, aby sa sanitný kordón stal účinnou politickou inštitúciou. Koncepcia sanitného kordónu upadla, keď sa v Nemecku dostal k moci Adolf Hitler a z medzinárodného hľadiska sa dôležitejšou ukázala potreba uzavrieť zmluvy so ZSSR.

Druhú skupinu štátov v strednej Európe tvorila skupina „nespokojencov“, do ktorej patrilo Nemecko, Rakúsko a Maďarsko. História vzťahu medzi Tureckom a Kurdami je veľmi dlhá a komplikovaná. Takmer bezprostredne po podpise Sévresskej zmluvy turecký politik a poľný maršál Mustafa Kemal Atatürk, vodca tureckého národného hnutia, zvrhol to, čo zostalo z osmanskej vlády. Viedol Turecko v tzv. vojne za nezávislosť. Atatürk je v Turecku všeobecne uznávaný ako národný hrdina a právom mu pripisuje pomoc s modernizáciou krajiny. Bohužiaľ sa často prehliada skutočnosť, že jeho režim pokračoval v mnohých osmanských politikách prenasledovania a týrania etnických menšín. Atatürkova vízia bola výslovne tureckou nacionalistickou víziou. Od založenia moderného tureckého štátu už boli kurdské povstania rôznych druhov a turecká vláda v reakcii na tieto povstania bezohľadne prenasledovala Kurdov.

Až do roku 1991 boli v Turecku zakázané slová Kurd, Kurdistan, Kurdish a akékoľvek ďalšie slová súvisiace s kurdskou národnou identitou a Kurdi boli oficiálne označovaní ako „horskí Turci“. Prvá fáza tohto konfliktu sa skončila v roku 1999, keď bol vodca PKK Abdullah Öcalan zatknutý v Nairobi, tureckou národnou spravodajskou organizáciou (MIT) s pomocou Centrálnej spravodajskej agentúry Spojených štátov (CIA). Odvtedy je vo väzení. PKK stále existuje.

Sýrska občianska vojna a vplyv Turecka

Do roku 2011 bola celá Sýria pod vládou baasatického diktátora Bašára al-Asada. Assad bol potvrdený ako prezident Sýrie v roku 2000 so súhlasom 99,7%. Assad a jeho administratíva boli od začiatku silne proti Spojeným štátom. Assadova vláda má tiež úzke vzťahy s Hizballáhom, libanonskou teroristickou skupinou financovanou Iránom. Počas celého svojho obdobia Assad niekde vo vládnych väzeniach má okolo 600 libanonských politických väzňov. Toto povstanie sa zmenilo na sýrsku občiansku vojnu, ktorá stále pokračuje a ktorá zabila niekde okolo 400 000 ľudí.

Spojené štáty sú spojené s SDF a používajú SDF ako „boty na zemi“ proti ISIS takmer pol roka. Porážka ISIS je z veľkej časti výsledkom ich úsilia. YPG má úzke väzby na PKK, ktorá spáchala desiatky masakrov civilistov, je vinná z mnohých porušení ľudských práv a v súčasnosti je označená Spojenými štátmi ako teroristická skupina.

Spojené štáty a Turecko sú oficiálnymi spojencami už od vstupu Turecka do NATO v roku 1952. Spojené štáty sa však spoliehajú na Turecko oveľa viac, než je zdravé. Spojené štáty majú základňu leteckých síl v İncirlik v Turecku. Napriek oficiálnemu spojenectvu so Spojenými štátmi však Turecko v boji proti ISIS takmer vôbec nepomáhalo. Dokonca sa prevalil škandál ako jeden zo synov tureckého prezidenta obchodoval s ropou s teroristami z ISIS.

Zástupcovia z Turecka, Ruska a Iránu sa zúčastnili na takzvaných „rozhovoroch s Astanou“ v Astane v Kazachstane. Tieto rozhovory zamerané na ukončenie konfliktu v Sýrii sa začali v decembri 2017 a pokračovali až do súčasnosti, pričom ich trináste a posledné zasadnutie sa konalo v auguste 2019. Spojené štáty medzitým nevyslali zástupcov do Astany.

tags: #10 #8 #mierová #zmluva #s #Tureckom