Absolútna Neplatnosť Právneho Úkonu: Uzavretie Zmluvy Bez Oprávnenia a Podmienky

Tento článok sa zaoberá problematikou absolútnej neplatnosti právneho úkonu, konkrétne v kontexte uzavretia zmluvy bez oprávnenia. Analyzuje podmienky, za ktorých nastáva absolútna neplatnosť, s dôrazom na princípy dobrej viery a právnej istoty. Venuje sa rozdielom v aktuálnej slovenskej a českej judikatúre v tejto oblasti.

Úvod

Pri hodnotení právnych účinkov odstúpenia od zmluvy o prevode vlastníctva k veci, je nevyhnutné zaoberať sa aplikáciou princípov dobrej viery a právnej istoty aj na iné inštitúty Občianskeho zákonníka. V tomto kontexte sa často vyskytujú prípady, kedy tretia osoba argumentuje ochranou nadobudnutých práv.

Judikáty a ich Vývoj v Českej republike

Po vydaní nálezu Ústavného súdu Českej republiky, Pl. ÚS 78/06, zo dňa 16.10.2007, ktorý uviedol, že "vlastnické právo dalších nabyvatelů, pokud své vlastnické právo nabyli v dobré víře, než došlo k odstoupení od smlouvy, požívá ochrany v souladu s čl. 11 Listiny základních práv a svobod a čl. 1 odst. a/ V náleze Ústavného súdu Českej republiky, I. ÚS 143/07, zo dňa 25.02.2009, bol riešený prípad, kedy záložný veriteľ predal vec priamym predajom tretej osobe (táto následne ďalšej tretej osobe a tá následne sťažovateľovi), hoci podľa názoru odvolacieho i dovolacieho súdu záložná zmluva neoprávňovala zabezpečeného veriteľa predať vec inak ako na verejnej dražbe. Na základe uvedeného dospeli odvolací súd ako aj dovolací súd k záveru, že priamy predaj zálohu bol neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že žalobe pôvodného vlastníka o určenie vlastníctva vyhovel, a následne dovolací súd toto rozhodnutie odvolacieho súdu vyhodnotil ako opodstatnené (t.j. dovolanie sťažovateľa zamietol). Ústavný súd Českej republiky však posúdil následnú sťažnosť sťažovateľa (ktorý bol až tretím vlastníkom v rade a nemal vedomosť o tom, že pôvodný predaj zálohu bol absolútne neplatným právnym úkonom) ako dôvodnú.

Týmto nálezom sa Ústavný súd Českej republiky zásadne odchýlil od predchádzajúceho opačného právneho názoru, ktorý bol publikovaný v náleze sp. zn.

V právnej veci, ktorá bola riešená nálezom Ústavného súdu Českej republiky, II. ÚS 165/11, zo dňa 11.05.2011, bola situácia obdobná. Prvým bol Pl. ÚS 78/06, druhým bol II. práva bola opätovne podaná voči dobromyseľnej osobe zapísanej v katastri nehnuteľností, ktorá navyše vec zhodnotila, kupovala ju za cenu určenú znaleckým posudkom a cez realitnú kanceláriu od predávajúceho, ktorý bol takisto zapísaný na liste vlastníctva ako vlastník.

Prečítajte si tiež: Neplatnosť právnych úkonov

Do tretice možno spomenúť najaktuálnejší nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II. ÚS 800/12, zo dňa 28.11.2012: „Nabyl-li stěžovatel na základě kupní smlouvy nemovitosti od prodávajícího, jenž v době jejího uzavření dovozoval své vlastnické právo k nim od neplatné smlouvy, bylo povinností obecných soudů se v řízení o určení vlastnického práva k předmětným nemovitostem řádně zabývat otázkou dobré víry stěžovatele, a to s ohledem na všechny okolnosti, za nichž je nabyl. Důsledkem absence náležitého posouzení a přísného hodnocení dobré víry je porušení práva stěžovatele na spravedlivý proces podle čl. 36 odst.

Pre úplnosť je potrebné k súdnej praxi v Českej republike uviesť, že vyššie uvedený právny názor Ústavného súdu Českej republiky Najvyšším súdom Českej republiky v prevažnej miere akceptovaný nebol. Príkladmo z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. „Je faktem, že Ústavní soud v aktuálním nálezu ze dne 11. května 2011, sp. zn. II. ÚS 165/11, mj. judikoval, že „obecné soudy (musí) v důsledku dlouhodobé nečinnosti zákonodárce poskytovat ochranu vlastnickému právu v dobré víře jednajícím osobám“, avšak „nosné důvody“, z nichž by bylo možno dovozovat relevantní argumentaci vytěsňující dosud v rozhodovací (právní) praxi ustálený právní názor, že vlastnické právo nelze nabýt od nevlastníka, i kdyby „nabyvatel“ byl v dobré víře, ledaže by byly splněny podmínky pro vydržení věci, odůvodnění tohoto nálezu neobsahuje. Jinými slovy řečeno, závěr o možnosti nabytí vlastnického práva od nevlastníka s ohledem na dobrou víru „nabyvatele“, tedy mimo zákonný rozsah institutu vydržení (§ 134), vyplývá z odůvodnění tohoto nálezu Ústavního soudu (pouze) implicitně a vzhledem k tomu, že ponechává zcela stranou institut držby ve smyslu §§ 129 a 130 ve vazbě na institut vydržení ve smyslu § 134 obč. zák., tzn. instituty, jež reglementují mj. vztahy oprávněného držitele, zániku držby a podmínek pro vydržení (i) nemovité věci, tj. situace, které mohou nastat v případě nabytí věci od nevlastníka, nelze za této absence řešení zásadních hmotněprávních otázek bez dalšího uzavřít, že ten, kdo jednal v dobré víře, může nabýt vlastnické právo k věci od nevlastníka. Proto Nejvyšší soud důvodně v R 29/2007 zdůraznil, že „Akceptace závěru, že postačující pro nabytí vlastnického práva k převáděné věci (nemovitosti) je (jen) dobrá víra nabyvatele v zápis do katastru nemovitostí, by ostatně učinilo v českém právním řádu obsoletním institut vydržení, podmiňující nabytí věci též zákonem určenou dobou trvání (tři roky a u nemovitostí deset let) oprávněné držby této věci (srov. § 134 obč.

Slovenská Judikatúra a Dobrá Viera

Ústavný súd Slovenskej republiky vyššie citovaný prístup Ústavného súdu Českej republiky pri nadobúdaní od nevlastníka odmieta, minimálne zatiaľ. Vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod spisovou značkou I. ÚS 50/2010 sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok. Boli neúspešnými odporcami v konaní o určenie vlastníckeho práva. Všeobecné súdy rozhodli v ich neprospech, nakoľko došli k názoru, že ich právny predchodca nadobudol nehnuteľnosti na základe neplatného právneho úkonu. Ochrana dobrej viery však bola označená ako jedno z významných kritérií v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 28 Cdo 3342/2011 a sp. zn. 28 Cdo 2652/2011.

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej namietajú, že ani prípadná neplatnosť kúpnej zmluvy medzi okresným výborom S. a ich právnym predchodcom nemôže mať vplyv na ich vlastnícke právo nadobudnuté dobromyseľne a v dobrej viere, pričom argumentujú požiadavkou na zachovanie právnej istoty v právnych vzťahoch a ochranu nadobudnutých práv. S touto právnou argumentáciou sa však ústavný súd nemôže stotožniť. Rímsko-právna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet sa dá vyjadriť aj slovami: ,,z nepráva nemôže vzniknúť právo“. Sťažovatelia pritom poukázali aj na (vyššie uvedený) nález Ústavného súdu Českej republiky, PL. ÚS 78/06 zo dňa 16.10.2007, resp. na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

Zásadný rozdiel medzi právnymi situáciami riešenými v sťažovateľmi uvádzanom náleze českého ústavného súdu a rozsudku najvyššieho súdu a ich právnou vecou sa dá zhrnúť takto: V obidvoch citovaných prípadoch nadobúdateľ odvodzuje svoje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu, ktorý v čase jeho prevodu bol skutočným vlastníkom nehnuteľnosti. Prevod vlastníckeho práva bol totiž uskutočnený pred odstúpením od zmluvy zo strany prvého predávajúceho podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. pred právoplatným zrušením právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu. Právny dôvod nadobudnutia vlastníctva u prevodcu odpadol až potom, ako nehnuteľnosť nadobudla do vlastníctva tretia osoba. Naopak, v právnej veci sťažovateľov ak je prvotná kúpna zmluva (okresný výbor S. - PhDr. S. B., CSc.) absolútne neplatná, nestal sa prvý kupujúci nikdy vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov (sťažovateľov) vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. Na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa totiž vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch právnych skutočností. Prvou je uzavretie platnej zmluvy o jej prevode (titulus acquirendi) a druhou je individuálny správny akt - rozhodnutie príslušnej správy katastra o povolení vkladu (modus acquirendi). Ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva.

Prečítajte si tiež: Judikatúra k absolútne neplatným úkonom

Obdobným spôsobom ako Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom rozhodnutí judikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. „K uplatneniu princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva v platné právo a k uplatneniu princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, treba uviesť, že ostatne uvedená zásada, okrem toho, že právo musí byť nadobudnuté v dobrej viere (odvolací súd sa vecou z tohto pohľadu vôbec nezaoberal), vychádza z toho, že právo bolo skutočne nadobudnuté a teda, že niekto sa stal jeho subjektom a preto spravidla nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na ktorého základe sa stal prevodca (predchádzajúci prevodca) vlastníkom veci.

Hodnovernosť Katastra a Dobrá Viera

Podobne ako v predchádzajúcom príspevku je potrebné zdôrazniť, že český zákon č. 265/1992 Sb. o zápise vlastnických a jiných věcných práv k nemovitostem (účinný ešte do 31.12.2013) obsahoval v ustanovení § 11, že „ten, kdo vychází ze zápisu v katastru učiněného po 1. lednu 1993, je v dobré víře, že stav katastru odpovídá skutečnému stavu věci, ledaže musel vědět, že stav zápisů v katastru neodpovídá skutečnosti“. Slovenský právny poriadok obsahuje len zásadu hodnovernosti údajov katastra, ak sa nepreukáže opak (§ 70 ods.

Faktom je ďalej to, že slovenská právna úprava z hľadiska pozitívnoprávneho chápania práva (to zdôrazňujem) akoby neprikladá dobrej viere tretej osoby pri neplatnom nadobúdacom titule jej právneho predchodcu relevantný charakter (samozrejme s výnimkou inštitútu vydržania) aj s poukazom na ustanovenie § 34 ods. 2 nášho katastrálneho zákona č. 165/1995 Z. To znamená, ustanovenie § 34 ods.

Príklad z Praxe: Nakladanie s Majetkom Dedičov Počas Dedičského Konania

Podľa § 175r OSP dedičia môžu veci patriace do dedičstva počas dedičského konania predať alebo urobiť iné opatrenia presahujúce rámec obvyklého hospodárenia len s privolením súdu. Uzavretie kúpnej alebo darovacej zmluvy ohľadom napr. nehnuteľnosti patriacej do pozostalosti po poručiteľovi dedičom ešte počas prebiehajúceho dedičského konania bez privolenia súdu podľa § 175r OSP zakladá neplatnosť takejto zmluvy podľa § 39 OZ? Je takáto zmluva platná alebo je neplatná?

Použijem preto citát z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky č. 30 Cdo 967/2004, nakoľko česká úprava je s tou našou úplne identická: „Podle ustanovení § 175r o.s.ř. dědici mohou věci náležející do dědictví během dědického řízení prodat nebo učinit jiná opatření, přesahující rámec obvyklého hospodaření, jen se svolením soudu. Zákon dědicům nezakazuje v době, kdy dědické řízení ještě nebylo skončeno, věci náležející do dědictví prodat nebo s nimi učinit jiná opatření, přesahující rámec obvyklého hospodaření (např. věc darovat, pronajmout, přestavět nemovitost apod.); obdobně mohou dědici naložit s právy a jinými majetkovými hodnotami patřícími zůstaviteli. Uvedená opatření však mohou učinit jen se svolením soudu. Soud je povinen dbát, aby prodejem věcí náležejících do dědictví nebo jiným opatřením dědiců, které přesahuje rámec obvyklého hospodaření, nebyl žádný z dědiců poškozen nebo aby tím nebylo ohroženo uspokojení pohledávek věřitelů. Soud může k prodeji věci náležející do dědictví nebo k jinému opatření, které přesahuje obvyklé hospodaření, udělit souhlas jen tehdy, byl-li okruh dědiců nepochybně zjištěn a, je-li více dědiců, jestliže se všichni dědicové na zamýšleném opatření shodli. Svolení je možno udělit i dodatečně. Usnesení, kterým soud přivolí k prodeji nebo k jinému opatření, které přesahuje rámec obvyklého hospodaření, je rozhodnutím, jehož je třeba k platnosti smlouvy ( § 39 obč. zák.). V dané věci bylo zjištěno, že v řízení o dědictví po zůstaviteli žádné rozhodnutí ve smyslu ustanovení § 175r o.s.ř. vydáno nebylo a že usnesením Obvodního soudu … byl jako aktivum dědictví po zůstaviteli deklarován i sporný členský podíl v bytovém družstvu. S ohledem na tyto okolnosti je smlouva, kterou žalobce se žalovaným dne 7.2.2000 uzavřel, neplatná ( § 175r o.s.ř., § 39 obč. zák.).“. Môžem zrejme oprávnene predpokladať, že i rozhodnutia našich súdov by v takejto veci vyzneli rovnako a teda taká zmluva by sa považovala za neplatnú podľa § 39 OZ pre rozpor so zákonom (chýba privolenie súdu).

Prečítajte si tiež: Absolútna neplatnosť: Prehľad

Argumenty pre Platnosť Zmluvy Bez Privolenia Súdu

Zmluva je PLATNÁ! Dôvody, ktoré ma vedú k tomuto tvrdeniu v rozpore s už ustálenou judikatúrou prinajmenšom na území ČR:

• Dôvod č. 1: Zákon tento nedostatok (rozhodnutie o neprivolení) nesankcionuje neplatnosťou, keďže ani OSP ani iný zákon s touto vadou (neprivolením ku zmluve) neplatnosť zmluvy nespájajú. Sankcia neplatnosti by musela vyplývať priamo zo zákona, ako je to v iných prípadoch. Napr.: § 13 ods. 10 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu: Na platnosť zmluvy o nájme nehnuteľného majetku štátu sa vyžaduje súhlas ministerstva financií. § 6 ods. 5 zákona č. 338/2000 Z.z. o vnútrozemskej plavbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov: Na platnosť nájomnej zmluvy sa vyžaduje súhlas ministerstva. Takýto sprísnený režim je daný povahou majetku, s ktorým sa nakladá. Či už ide o majetok vo vlastníctve štátu alebo príslušného subjektu verejného práva, tento má slúžiť na plnenie úloh verejnoprávnej povahy. Snahou zákonodarcu je chrániť takýto majetok pred jeho zneužitím a pred nehospodárnym nakladaním a zabezpečiť jeho čo najefektívnejšie zhodnocovanie. Súhlas ministerstva nie je súhlasom osoby odlišnej od tej, pre ktorú sa dáva. Ministerstvo je zriaďovateľom úradu, ktorý o súhlas žiada. Preto súhlas ministerstva sa nepovažuje za samostatný, akýsi dodatočný schvaľovací, úkon inej osoby, ale za spolupôsobenie pri vytváraní jednej vôle. Najvýstižnejšie sa to uvádza v rozsudkoch týkajúcich sa nakladania s majetkom obce starostom bez schválenia obecným zastupiteľstvom. Majetok dediča, predmet pozostalosti, takúto povahu nemá, ide o výsostne majetok súkromnej povahy a privolenie súdu nemožno už vôbec hodnotiť za súčasť vôle dediča, nakoľko by sa tu popierala zmluvná voľnosť dediča ako subjektu súkromného práva a zasahovalo do integrity jeho vôle. Preto § 175r OSP neobsahuje slová „na platnosť sa vyžaduje“.

• Dôvod č. 2: § 175r OSP obsahuje slová „predať alebo urobiť iné opatrenia len s privolením súdu“. Musíme si uvedomiť, že kúpna, či darovacia zmluva ohľadom nehnuteľnosti je tzv. konsenzuálnou zmluvou, t.j. zmluva vzniká (je platná), keď sa zmluvné strany zhodli (dosiahli konsenzus) na podstatných náležitostiach, a to na predmete kúpy/daru a cene/bezodplatnosti. K vzniku tejto zmluvy sa nevyžaduje aj reálny akt - odovzdanie veci/vklad práva do katastra nehnuteľností. Pri tzv. konsenzuálnych zmluvách sa zmluvné plnenie vykoná (má vykonať) až po vzniku zmluvy, a to na jej základe. Až na základe týchto vzájomných a obsahovo zhodných prejavoch vôle strán vznikne predávajúcemu/darcovi povinnosť vec kupujúcemu/obdarovanému odovzdať a jemu povinnosť vec prevziať. Samotná zmluva k prevodu vlastníctva nepostačuje. Zmluva o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci nie je titulom nadobudnutia vlastníctva. Vlastnícke právo (iné vecné právo) k prevádzanej nehnuteľnosti sa nenadobúda (obligačno-právnou) účinnosťou zmluvy. Samotnou zmluvou totiž vlastnícke alebo iné vecné právo nevzniká, ale nadobúdateľovi vzniká záväzkový nárok požadovať od prevodcu predovšetkým prevedenie vlastníckeho práva k veci. Takáto zmluva je len základom/predpokladom pre nadobudnutie vlastníctva, ku ktorému dôjde vkladom do katastra nehnuteľností. Až tento (vklad) je nadobúdacím titulom. A zákon to výslovne aj uvádza, keď § 133 ods. 2 OZ vraví: Ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Teda nehnuteľnosť sa neprevádza zmluvou, ale NA ZÁKLADE zmluvy VKLADOM. Rovnako tak ustanovuje § 28 ods. 2 Katastrálneho zákona (Práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1 vznikajú, menia sa alebo zanikajú vkladom do katastra, ak tento zákon neustanovuje inak.). „Prevod vlastníckych práv k nehnuteľnostiam má v podstate dve fázy. Zmluva je platná po podpísaní všetkými jej účastníkmi (ak nie sú iné dôvody jej absolútnej neplatnosti). Účinnosť zmluvy nastáva súčasne so vznikom platnej zmluvy za predpokladu, že zákon alebo dohoda strán neustanovuje inak. K nadobudnutiu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam dochádza až vkladom do katastra.“ [rozsudok NS SR sp. zn. 8 Sžo 41/2008]. „Zmluva sama zaväzuje jej účastníkov nehnuteľnosť, evidovanú v katastri, si previesť, ale bez vkladu do katastra vlastníctvo nevznikne, ani keby si to účastníci dohodli, lebo by sa tým odchýlili od kogentnej úpravy Občianskeho zákonníka.“ [rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 96/95]. Zmluva bez vkladu teda predajom/darovaním nie je, vlastníctvo naďalej zostáva prevodcovi, nestráca ho, bez ohľadu na akokoľvek perfektnú zmluvu. O predaji/darovaní možno hovoriť len v prípade zmluvy spolu s vkladom. Teraz sa vráťme k nášmu § 175r OSP. Ten vraví o privolení ku predaju alebo inému opatreniu. Zmluva ako taká predajom nie je. Teda privolenie nemá žiaden vzťah k platnosti zmluvy.

• Dôvod č. 3: K endzóne sa priblížim citujúc rozsudok NS SR sp. zn. 3 SžoKS/55/2006: „Odvolací súd konštatuje, že zmluva zo dňa 8.3.2005 tvorí technickú jednotu listiny, pretože jej jednotlivé listy, obsahujúce podstatné náležitosti sú pevným spôsobom zviazané. Spornou zostáva otázka, či technickú jednotu listiny musí tvoriť predmetná zmluva i v spojení s geometrickým plánom, ktorý je v zmysle § 30 ods. 4, písm. d/ katastrálneho zákona prílohou zmluvy a či ide o podmienku platnosti zmluvy. Spornú právnu otázku - technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľnosti ako právneho úkonu uzavretého podľa občianskeho zákonníka a príloh podľa katastrálneho zákona odvolací súd nehodnotí ako podmienku platnosti právneho úkonu, ale ako procesnú podmienku katastrálneho konania o zápise práv k nehnuteľností vkladom. Podmienky platnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti ustanovuje hmotnoprávny predpis občiansky zákonník a nie katastrálny zákon ako právny predpis správneho práva, z ktorého sa v danom prípade aplikujú procesné ustanovenia týkajúce sa katastrálneho konania.“. Občiansky súdny poriadok ako procesný kódex už len logicky nemôže určovať nové, ďalšie podmienky platnosti, či obligačno-právnej účinnosti právneho úkonu. Tie určujú výlučne normy hmotného práva. Žiaden procesný úkon nemá vplyv na platnosť a (obligačno-právnu) účinnosť právneho úkonu. Procesnoprávne predpisy (Občiansky súdny poriadok, Katastrálny zákon, Správny poriadok) upravujú len podmienky zprocesovania právneho úkonu napr. podľa § 47 Občianskeho zákonníka a nie podmienky jeho vzniku (platnosti).

• Dôvod č. 4: A teraz skórujem TOUCHDOWN. Podľa ustálenej judikatúry absolútna neplatnosť právneho úkonu ( § 39 OZ) pôsobí od začiatku, prihliada sa na ňu z úradnej povinnosti, nemôže byť zhojená ani dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. „Absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege) a hľadí sa naň, ako by nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením (retihabíciou) a nemôže konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti.“ [rozsudok NS SR sp.zn. 1 Cdo 96/95]. „Neplatný je právny úkon, ktorý trpí vadami, s ktorými zákon spája jeho neplatnosť. Občiansky zákonník okrem iných dôvodov v § 39 za neplatné vymenúva právne úkony, ktoré svojim obsahom alebo účelom odporujú zákonu, alebo ho obchádzajú, alebo sa priečia dobrým mravom. Platnosť či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho urobenia. Znamená to, že právny úkon, ktorý v čase urobenia zodpovedal všetkým zákonným požiadavkám a bol preto platný, sa v dôsledku skutočností, ktoré nastali po jeho vzniku, nemôže dodatočne stať neplatným (a naopak).“ [rozsudok NS SR sp. zn. 1 M Obdo V 16/2006]. Vráťme sa k českému judikátu z úvodu článku: „Svolení je možno udělit i dodatečně.“ Keby privolenie malo mať vplyv na platnosť zmluvy, muselo by byť koncipované ako hmotnoprávna podmienka vzniku úkonu. Tým, že ho (privolenie) možno dať i dodatočne sa preukazuje to, že nejde o hmotnoprávnu podmienku. Podľa judikatúry „neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením (retihabíciou)“. Dodatočné privolenie súdu s neplatnosťou zmluvy nič neurobí, preto logicky pred tým zmluva neplatnou byť nemohla. Takže bola platná, lebo iný status zmluvy nepoznám (že by spočívajúca?). Lenže český judikát hovorí, že len bez privolenia, ktorý možno dať i dodatočne, je zmluva neplatná podľa § 39 OZ. Takže zmluva platná je a momentom udelenia privolenia sa stane ešte viac platnou? Resp. neprivolením sa stane zrazu neplatnou? To je v rozpore s citovaným judikátom. Zmluva buď platná je alebo je neplatná podľa § 39 OZ. Nemôže byť jeden deň platná a druhý deň už zrazu neplatná s účinkami ex tunc, o čom je neplatnosť podľa § 39 OZ. A navyše zákon vôbec neurčuje čas, dokedy treba súd o privolenie požiadať.

Hádam som vás už presvedčil, že absencia privolenia súdu ku zmluve nie je dôvodom neplatnosti zmluvy ako právneho úkonu.

#

tags: #absolútne #neplatný #právny #úkon #uzavretie #zmluvy