
Článok sa zaoberá problematikou absolútne neplatných právnych úkonov a ochrany dobrej viery nadobúdateľa, najmä v kontexte záložného práva a vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Analyzuje judikáty slovenských súdov, vrátane Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, a porovnáva ich prístup s judikatúrou českých súdov. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto zložitú právnu oblasť a zhodnotiť, ako sú v praxi zohľadňované princípy právnej istoty, ochrany dobrej viery a zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet (nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako má sám).
Absolútne neplatný právny úkon je taký, ktorý odporuje zákonu, obchádza zákon alebo sa prieči dobrým mravom. Takýto úkon je neplatný priamo zo zákona (ex lege) od samého začiatku (ex tunc) a nespôsobuje žiadne právne následky. Súd je povinný prihliadať na absolútnu neplatnosť aj bez návrhu, teda z úradnej povinnosti.
Okresný súd Dunajská Streda v jednom prípade určil, že na nehnuteľnostiach nie je záložné právo. Dôvodom bolo, že dohoda o splnomocnení, na základe ktorej bol právny predchodca žalovaného poverený uzavretím zmluvy o záložnom práve, nezodpovedala skutočnej vôli žalobcov a bola urobená v omyle. Súd tiež konštatoval, že generálne splnomocnenie, na základe ktorého konal zástupca právneho predchodcu žalovaného, je absolútne neplatným právnym úkonom, pretože Občiansky zákonník ani Obchodný zákonník neumožňujú právnickej osobe platne splnomocniť osobu, ktorá nie je jej štatutárnym orgánom ani prokuristom, na realizáciu právnych úkonov vo všetkých veciach týkajúcich sa právnickej osoby.
Krajský súd v Trnave sa s týmto rozhodnutím stotožnil a dodal, že samotný záver o nedostatku vážnej vôle žalobcov pri udeľovaní splnomocnenia spôsobuje neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva.
Ochrana dobrej viery, chrániaca účastníkov súkromnoprávnych vzťahov, je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty, odvíjajúcej sa od princípu právneho štátu. Ostatnému nadobúdateľovi vecného práva (ktorým je aj záložné právo), pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere od svojho predchodcu, je poskytovaná široká ochrana.
Prečítajte si tiež: Neplatnosť právnych úkonov
V prípadoch, keď stojí proti sebe ochrana dobrej viery nadobúdateľa a ochrana vlastníckeho práva, je potrebné starostlivo skúmať individuálne okolnosti prípadu a zohľadniť princíp proporcionality. Ochrana dobrej viery nadobúdateľa záložného práva totiž môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva nedbalého či ľahkomyseľného vlastníka pri rešpektovaní princípu proporcionality, ktorý vyžaduje, aby zásahy do základného práva na legitímne očakávanie boli minimalizované na čo najnižšiu mieru.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rámci dovolacieho konania zaoberal prípadom, v ktorom žalovaný 3/ namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pričom ich rozhodnutie záviselo od riešenia právnej otázky, či je možné uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám. Dovolací súd v rozhodnutí, sp. zn. 6Cdo/71/2011 sa prikláňal k názoru, že dobromyseľnému nadobúdateľovi majetkových práv prináleží ochrana voči nedbalému pôvodnému vlastníkovi.
Najvyšší súd SR konštatoval, že nižšie súdy sa takmer vôbec nevenovali otázke dobrej viery žalovaného 1/ (a následne žalovaného 3/ ako postupníka) pri nadobúdaní záložného práva k predmetnej nehnuteľnosti, a ak áno, tak len okrajovo a nesprávne. Najvyšší súd tak uzavrel, že tieto súdy porušili zákaz svojvôle a pravidlá spravodlivého procesu, ktorý je v rozpore s čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a v dôsledku toho je naplnený aj dovolací dôvod podľa ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že krajský a okresný súd vyhoveli žalobe žalobkyne bez toho, že by v rámci posúdenia daného sporu o neexistenciu záložného práva k nehnuteľnosti, nadobudnutého od „nevlastníka“, náležite zvážili otázku stretu tohto vecného práva s právom na ochranu dobrej viery nadobúdateľa vecného bremena, nemôže z hľadiska zákonnosti (ústavnosti) obstáť.
Ústavný súd Slovenskej republiky sa v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 50/2010 zaoberal prípadom, v ktorom sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok. Boli neúspešnými odporcami v konaní o určenie vlastníckeho práva, pretože všeobecné súdy rozhodli v ich neprospech, nakoľko došli k názoru, že ich právny predchodca nadobudol nehnuteľnosti na základe neplatného právneho úkonu.
Prečítajte si tiež: Absolútna neplatnosť: Prehľad
Ústavný súd SR zdôraznil, že ak je prvotná kúpna zmluva absolútne neplatná, nestal sa prvý kupujúci nikdy vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. Na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa totiž vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch právnych skutočností: uzavretie platnej zmluvy o jej prevode (titulus acquirendi) a rozhodnutie príslušnej správy katastra o povolení vkladu (modus acquirendi). Ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva.
Judikatúra českých súdov, najmä Ústavného súdu ČR, sa v niektorých aspektoch líši od judikatúry slovenských súdov. Ústavný súd ČR vo viacerých nálezoch (napr. Pl. ÚS 78/06, II. ÚS 165/11, II. ÚS 800/12) zdôraznil ochranu dobrej viery nadobúdateľa, a to aj v prípadoch, keď jeho právny predchodca nadobudol vlastnícke právo na základe neplatnej zmluvy.
Najvyšší súd Českej republiky však tento prístup Ústavného súdu ČR v prevažnej miere neakceptoval a zotrval na názore, že vlastnícke právo nemožno nadobudnúť od nevlastníka, a to ani v prípade, ak bol nadobúdateľ v dobrej viere, pokiaľ neboli splnené podmienky pre vydržanie veci.
Prečítajte si tiež: Príklady absolútne neplatných právnych úkonov