Adopcia Dieťaťa s Downovým Syndrómom na Slovensku: Cesta Lásky a Prijatia

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo v istom období života väčšina ľudí túži po dieťati? Kde sa v nás berie táto túžba? V túžbe po dieťati je obsiahnutá naša túžba po presahu našej bytosti, túžba po odovzdaní toho najlepšieho, čo je v nás, overenie si schopnosti uspokojiť potreby niekoho iného, než sme my sami. V rodičovstve je aj „videnie seba” v črtách dieťaťa, premietanie si vlastných túžob po peknom a šťastnom živote, ktoré sa možno podarí naplniť až v pokračujúcom živote dieťaťa. Plánovanie dieťaťa či jednoducho zrod dieťaťa prislúcha najmä k obdobiu dospelosti, k začiatku spolužitia partnerov či manželov, alebo k úvahám mladej ženy (či muža), ktorá si uvedomuje zrelosť na prijatie dieťaťa a túžbu stať sa rodičom. Viac-menej sa počíta s radikálnou zmenou životného štýlu, čo zahŕňa zmenu náplne všetkých dní, nárast povinností v domácnosti i mimo nej, zmeny zvyklostí v spánkovom režime, potreba vyvinúť úsilie na materiálne zabezpečenie rodiny či bývania. Všetko to stojí za to - mať dieťa.

Downov Syndróm: Inakosť, ktorá Obohacuje

Jednou z obávaných inakostí je aj malá odchýlka na jednom chromozóme vyvíjajúceho sa plodu dieťaťa, ktorá nesie so sebou celý rad zmien na tele a na duši. Je iba zhodou okolností, že žijeme v modernej dobe, keď vieme, čo a ako sa vyvíja inak, a dokonca sme tomuto súboru príznakov dali pomenovanie - Downov syndróm. Veď stále ide o človeka, ktorý je jedinečný a ktorého je možné milovať a ktorý vie milovať. Možnosť zažiť spolupatričnosť, odovzdávanie a prijímanie lásky - je jedinečnou a silnou skúsenosťou minimálne dvoch ľudských bytostí. No nie vždy je to také jednoduché, lebo sme napríklad plní obáv a strachu, aby to všetko vyšlo. Predstavy, čo je pre mňa a iného dobré, obohacujúce, ako má vyzerať „bežný“ život, čo má človek v živote dosiahnuť, čo má dokázať, čo by mohlo viesť ku šťastiu, čo je úspech a čo je zlyhanie, čo je akceptovateľné a čo už nie, čo je bežné a čo nie. A obavy sa pridajú, ak vidíme pred sebou prekážky na ceste, ktorá vedie priamočiaro k niektorému z týchto cieľov.

Po narodení, alebo ešte pred narodením dieťaťa so znevýhodnením - napríklad dieťaťa s Downovým syndrómom - sa môže spustiť lavína. Lavína neistoty z neznámej budúcnosti. Vtedy sa ukáže, ako pevne sme nohami na zemi. Kde sú naše hodnoty, naša istota, naše zázemie. Všetko sa môže poprehadzovať.

Profesionálna Pomoc a Podpora

Niekedy môže prísť aj profesionálna pomoc. Ja ju chápem ako oporu vtedy, keď človek - rodič nemá odvahu tieto otázky riešiť s niekým z rodiny alebo priateľov. Poradenstvo v tomto období by malo poskytnúť bezpečný priestor. Rodič môže jednoducho spočinúť, nadýchnuť sa. Potom môže pomaly, ako to pôjde, ohmatávať novú skutočnosť. Dotknúť sa otázok, ktoré sa mu natískajú. Pohnúť sa smerom, ktorým to ide, kde možno svieti svetielko nádeje.

Zmyslom života nie je úspech, bohatstvo, moc alebo sláva. Zmyslom života je predovšetkým láska. A to tieto deti majú a dajú. Neomylne. Som vďačná za každého posla, ktorý prišiel a priniesol so sebou iný pohľad na svet, hodnoty, vzťahy, priority života.

Prečítajte si tiež: Pestúnska starostlivosť a adopcia: Porovnanie

Medzi organizácie, ktoré poskytujú pomoc a podporu patria napr. súkromné poradenské centrá, ktoré sa špecializujú na služby rodinám, napr. poradcovia v rámci cirkevných inštitúcií. Všeobecné odporúčanie je hľadať podľa referencií od známych, od ľudí v podobnej situácii.

Adopcia Dieťaťa s Downovým Syndrómom: Príbehy Lásky a Odhodlania

Príbehy adopcií detí s Downovým syndrómom sú často plné dojatia a ukazujú silu ľudského srdca. Rodičia, ktorí sa rozhodnú pre tento krok, vedia, že ich čaká náročná, ale zároveň obohacujúca cesta.

Luca Trapanese a Alba: Príbeh Otcovskej Lásky

Luca Trapanese, slobodný otec z Talianska, sa stal symbolom bezpodmienečnej lásky, keď adoptoval dievčatko s Downovým syndrómom menom Alba. Dievčatko odmietla nielen jej vlastná matka, ale aj ďalších dvadsať rodín. Keď ju Luca zbadal, neváhal ani chvíľu a adoptoval si ju. Downov syndróm nebol pre šťastného ocka žiaden problém, pretože sa roky venoval takýmto ľuďom a veľmi dobre vedel, že dokážu človeka obohatiť ešte niekoľkonásobne viac ako úplne „normálne“ a zdravé deti.

Ocko sa na sociálnych sieťach pravidelne delí o nádherné okamihy so svojou dcérkou. "Som slobodný otec, zamilovaný do svojej dcéry," napísal v jednom z príspevkov. Jeho dcérka Alba má už sedem rokov a obaja sú veľmi spoločenskí, milujú tanec a spev, čo často predvádzajú aj v spoločných videách. Luca dokonca napísal aj knihu, ktorou sa snaží zmeniť vnímanie a postoje ľudí nielen k Downovmu syndrómu, ale všeobecne k rôznym typom postihnutí a zdravotných znevýhodnení. Bol natočený aj film, ktorý je touto dvojicou inšpirovaný, informuje cinematografo.it. Má názov Nata per te - Zrodený pre teba, a rozoberá nielen silný príbeh milujúceho otca a dcérky, ale tiež poukazuje na ťažký právny boj uprostred zložitej legislatívy, ktorá v Taliansku upravuje opatrovníctvo.

Americké Rodiny a Medzinárodné Adopcie

V poslednej dobe som čítala niekoľko príbehov o tom, ako si americká rodina osvojila dieťatko s Downovým syndrómom zo zahraničia. Za mnohými medzinárodnými adopciami v USA treba hľadať program Reece’s Rainbow, ktorý funguje od roku 2006 a je zameraný na podporu medzinárodnej adopcie detí s mentálnym a zdravotným znevýhodnením. I keď je táto forma diskutabilná a môže vyvolať aj negatívnu reakciu - na svojej stránke prezentuje deti, ktoré sú práve k dispozícii - aj s fotkami a ich príbehom. Individualizácia a personalizácia sú totiž vždy účinnejšie. Reece's Rainbow nie je adopčná agentúra.

Prečítajte si tiež: Príspevok pri narodení

Adriana a Jej Mama: Cesta Plná Lásky a Odhodlania

Mala som 28 rokov, keď som sa rozhodla, že si osvojím dieťatko. Bola som slobodná a bola som presvedčená, že teraz je ten správny čas na dieťatko. Vždy som uvažovala o adopcii, ale vždy som počítala s tým, že sa najprv vydám. Dlho mi trvalo, kým som naštudovala, čo je potrebné urobiť. Od detstva som inklinovala k ľuďom s Downovým syndrómom. Nikdy som nebola príliš kontaktné dieťa, nerada som sa objímala, nerada som sa držala za ruky, ale keď som stretla niekoho s Downovým syndrómom, sama som k nemu bežala a objímanie mi nevadilo. Brala som to ako znamenie. Keď som si pozerala fotografie detí čakajúcich na adopciu, zamilovala som sa práve do tých s Downovým syndrómom. Bolo mi jasné, že to je tá cesta, ktorou sa vydám. Vybrala som si agentúru a tá mi poslala informácie o Adriane (z Bulharska). Okamžite som sa zamilovala, ale mala som strach, pretože mala niekoľko srdcových vád, ktoré bolo treba operovať. Konzultovala som s lekármi, čo by ma čakalo, a nakoniec som sa aj napriek obavám rozhodla.

Adriana je už 3,5 roka doma. Bolo to ťažké? Áno. Bála som sa, prebdela niekoľko nocí, ale pozrite sa, čo mám! Mám malé dievčatko, ktoré prináša radosť každému, s kým sa stretne! Adriana sa naučila posunkovú reč, aby mohla komunikovať, postupne začala komunikovať aj verbálne, aj keď jej väčšinou ľudia nerozumejú, ale zvyčajne sama nájde spôsob, ako sa s ľuďmi dohodnúť. Zvládli sme spolu hygienické návyky. Ako 5-ročná poznala prvé písmenká a číslice, ako 6-ročná začala pomaly čítať. Adriana chodí na všetky terapie, ktoré má k dispozícii v škole a chodí k logopédovi. Snažím sa ju viesť k športu. Všetko robí s nadšením. Adriana je požehnaním môjho života. Naučila ma, čo je láska, otvorila mi oči a ukázala mi svet z úplne inej strany!

Betty Tóth a Jej Cesta k Dvom Deťom s Downovým Syndrómom

Dovtedy trojnásobná mama Betty Tóth nezaváhala. Zavolala manželovi. „Pamätám sa, že to bolo presne v deň mojich tridsiatych narodenín. Sedela som na balkóne a pila kávu. Môj syn Bálint bol v škôlke a manžel v práci. Zrazu som si uvedomila, že túžim zachrániť nechcené dieťa. Myslela si, že tam len príde a jednoducho vyplní dotazník a o týždeň dostane bábätko. „Prinesiem ho domov a oznámim - Aha, toto je naše.

Počas nasledujúcich pätnástich rokov som túto hlbokú nutkavú túžbu po osvojení dieťaťa pocítila ešte asi päť- alebo šesťkrát. Štyri roky po prvorodenom synovi Bálintovi sa Betty narodil syn Attila. O ďalších šesť rokov bola tehotná opäť. „Bola som na všetkých tehotenských vyšetreniach. Pri každom som sa netajila tým, že nech budú výsledky akékoľvek, dieťa si nechám. Z výsledkov tripple testov bolo zrejmé, že moje dieťa nie je takzvané ‚tabuľkové‘. A čo u nás nie je podľa tabuliek, to treba poslať na potrat. Lekári jej vtedy povedali, že má dve zdravé deti a príchodom dieťaťa s Downovým syndrómom „pokazí život im aj sebe“. To, že čaká dieťa so zdravotným znevýhodnením, nepovedala takmer nikomu vo svojom okolí. Vtedy si ešte sama nevedela predstaviť, aká vlastne bude. „Na internete som čítala príspevky lekárov, v ktorých vysvetľovali, že takéto dieťa možno nebude vedieť chodiť, že možno bude navždy pripútané k posteli. Toto bol dôvod, prečo som o jej diagnóze nehovorila ani rodine. Nepotrebovala som názory ľudí.

Johannka sa narodila a rodina z nej bola unesená. Na nádherné dievčatko boli pripravení a boli zaň vďační. Ľudia v malom meste, v ktorom Tóthovci žijú, to však vnímali úplne inak. To, že majú dieťa s Downovým syndrómom, sa rýchlo roznieslo. „Pamätám sa na reakcie známych pri jednej z prvých návštev kostola po narodení Johannky. Ľudia, s ktorými sme sa bežne rozprávali aj počas tehotenstva, nám hneď zagratulovali k narodeniu dcéry. Pritom však radšej stáli dva metre od nás. Do kočíka sa ani nepozreli. Chrbtom sa im podľa nej otočili takmer všetci známi. Johannka rástla a z bábätka sa postupne menila na chodiace a učiace sa dievčatko. Betty hovorí, že ľudí z ich okolia, ktorí odišli, postupne vystriedali iní. „Spoznala som špeciálnych pedagógov, lekárov aj rodičov ďalších detí s Downovým syndrómom. Títo ľudia majú na svet úplne iný pohľad ako ľudia, ktorých som poznala dovtedy.

Prečítajte si tiež: Podmienky adopcie na Slovensku

Keď Betty oslávila štyridsiatku, pustila myšlienku adopcie nechceného dieťatka z hlavy. O dva roky však celkom nečakane narazila na sociálnej sieti na oznam Spoločnosti Downovho syndrómu na Slovensku, že sa hľadajú adoptívni rodičia pre sedemdňového chlapčeka. „Biologickí rodičia ho vraj opustili pre jeho diagnózu. Začal sa kolotoč vybavovania a žiadostí. Manželia sa dostali do poradovníka na adopciu. Najskôr boli na chvoste zoznamu stoviek žiadateľov. Na otázku z povinného dotazníka, či sú ochotní adoptovať si aj dieťa so zdravotným znevýhodnením, však odpovedali kladne ako jediní. Okrem veku chlapčeka a faktu, že má Downov syndróm, o ňom spočiatku nič nevedeli. „Začali sme navštevovať 28-týždňovú zrýchlenú psychologickú prípravu na adopciu. O tomto chlapčekovi sme dovtedy vedeli len to, že má Downov syndróm. Dozvedeli sa to, až keď ho prišli navštíviť do detského domova. „Vtedy mal asi dva mesiace. Chytila som ho do náručia. Začala som mu rozprávať a on sa na mňa díval a odpovedal mi zvukmi. Zistili, že Natanael nemá žiadne pridružené ochorenia. Ani srdcovú vadu, ani poškodenie sluchu či zraku, ktoré sa u ľudí s Downovým syndrómom vyskytujú častejšie ako vo zvyšku populácie. Jedinou zdravotnou komplikáciou, ktorou chlapček trpel, boli problémy s pľúcami.

„Až v detskom domove nám prezradili Natanaelov príbeh. Vysvitlo, že ho matka neopustila pre Downov syndróm. Natanael pochádzal z anonymného pôrodu. Jeho biologická matka podľa všetkého vôbec nevedela, že je tehotná. Dieťa porodila doma. Následne ho zabalila do plachty a uteráka a zobrala do nemocnice. „Vraj s ním len hodinu po pôrode nastúpila na vlak z Rakúska do Bratislavy. Dieťa priniesla do jednej z bratislavských nemocníc v cestovnej taške. Ešte malo na sebe placentu aj pupočnú šnúru. Bolo to vo februári a vonku bolo mínus 11 stupňov. Počas intenzívnej psychologickej prípravy navštevovali Betty s manželom Natanaela každý týždeň v detskom domove. Vtedy šesťročná Johannka chodila s nimi. Myšlienku, že budú mať nového brata, spočiatku nedokázali prijať. „Absolútne nechápali, čo sa vlastne deje. Už samotný fakt, že nejaký rodič nechá dieťa v nemocnici a nevezme si ho po pôrode domov, bol pre nich úplne nepochopiteľný. Po troch mesiacoch a dvoch týždňoch si mohli konečne vziať Natanaela po prvý raz domov. Keď prišli domov, Betty ho rovno v autosedačke položila na gauč. Bálint na neho pozeral spočiatku len z diaľky. Mladší Attila k nemu hneď pristúpil a povedal mu: „Ahoj, chlapček, odteraz už nebudeš sám.

Reakcie okolia na narodenie Johannky mala Betty aj po rokoch stále v živej pamäti. Po druhý raz sa ju už nikomu prekvapiť nepodarilo. „Starší syn mal práve v škole rozlúčkovú. Keď sme vstúpili do sály s kočíkom, každý sa prestal dívať na lúčiace sa deti. Všetci hľadeli na nás. Nik ma za posledné mesiace nevidel s tehotenským bruškom, takže tomu vôbec nerozumeli. Brala som to ako prirodzenú reakciu. Keď učiteľom a ďalším, ktorí ju zastavili s otázkami, jej kamarátka ozrejmila, že si adoptovali dieťa, väčšina reagovala podobne. „Pýtali sa, či už nemáme detí dosť. Viacerí sa vyjadrili, že je to podľa nich nenormálne,“ opisuje Betty. „A to ešte netušili, že dieťa, ktoré sme si adoptovali, má Downov syndróm. Zámer adoptovať si dieťa vopred neoznámila ani vlastným rodičom. „Povedali sme im to, až keď už bol Natanael u nás. Zmierili sa s tým, že je to tak, ako to je. Teraz ho majú veľmi radi.

Život s deťmi s Downovým syndrómom ju podnietil študovať sociálnu prácu. Popri starostlivosti o rodinu a práci fotografky pred takmer dvoma rokmi štúdium úspešne ukončila. A ako spätne vníma dôvody, pre ktoré sa rozhodla adoptovať si dieťa? „Najskôr som to vnímala ako silnú túžbu niekomu pomôcť. Až teraz po štúdiách som pochopila, že je to u mňa taký spasiteľský syndróm. Ďalším dôvodom bola podľa nej staršia dcéra Johannka. „Predpokladám, že nikdy nebude mať vlastné deti. Bolo mi nesmierne ľúto, že nemá ani mladšieho súrodenca. Niekoho, o koho by sa mohla starať, ako sa jej starší bratia starali a starajú o ňu.

Iné Príbehy a Skúsenosti

Po dcérke s Downovým syndrómom si osvojili ďalšie dieťa s touto diagnózou. S partnerom túžila po troch detičkách, no nikdy jej nenapadlo, aká netradičná cesta k nim povedie. Keď totiž k mladému páru s dvoma adoptovanými deťmi pribudla biologická dcérka s Downovým syndrómom, svoje plány prehodnotili a otvorili srdcia pre ďalšie dieťatko s touto diagnózou. Keď mal Kai rok, rozhodli sa pokúsiť aj o vlastné dieťa. „Už počas mesiaca som zistila, že som tehotná,“ rozpráva mamička. Obrovskú radosť z vymodleného dievčatka však vystriedal šok. „Keď som bola v 20. týždni tehotenstva, zistili, že Aria má Downov syndróm. Aj keď si prešla obdobím smútku, že jej dieťa nebude také, aké si predstavovala, všetko sa zmenilo, keď svoje dievčatko držala v náručí. „Okamžite som sa do nej zamilovala.

Dôležitosť Rodiny a Podpory

Každé dieťa má právo a zaslúži si vyrastať v kruhu rodiny. Medzištátne osvojenie je poslednou nádejou patriť do rodiny pre dieťa, ktorému sa nepodarilo nájsť náhradnú rodinu na Slovensku. V súčasnej dobe je Slovensko len krajinou pôvodu, čo znamená, že zahraniční žiadatelia si môžu osvojiť dieťa zo Slovenskej republiky.

Je dôležité si uvedomiť, že rodičia pri adopciách uprednostňujú skôr zdravé dieťa. Ešte menšiu šancu na novú rodinu majú tie, ktoré sa narodili s Downovým syndrómom. O to dojímavejší je príbeh slobodného otca, ktorý sa odhodlal práve na adopciu takejto dcérky a spolu vytvorili krásnu a silnú rodinku.

"Božie Deti": Pohľad na Svet Očami Lásky

Deťom s Downovým syndrómom sa na Slovensku hovorí aj Božie deti. „Sú to Božie deti, pretože sú čisté, pravdovravné, nepoznajú závisť, nevraživosť a rôzne negatívne prejavy, s ktorými sa v spoločnosti stretávame,“ vyjadrila sa svojho času slovenská lekárka Mária Šustrová, ktorá sa problematikou Downovho syndrómu zaoberá takmer 40 rokov.

Iniciatívy a Projekty Pomoci

Caritas Spes v meste Luck na Ukrajine je novým partnerom Slovenskej katolíckej charity. Caritas Spes, okrem mnohých iných aktivít, pomáha aj 150 deťom s Downovým syndrómom. Páter Pavlo Khomiak nám po ukončení tohto Malého projektu napísal: „Chceli by sme vyjadriť hlbokú vďaku v mene našej organizácie, ale hlavne v mene detí a ich rodičov. Dnešok sa stal pre nás všetkých skutočne sviatočným dňom. Uprostred hrozných vojnových udalostí sa nám podarilo urobiť deťom veľkú radosť. Boli nadšené, keď nám pomáhali vykladať veci z auta a keď sme im hračky a školské pomôcky rozdeľovali. Presvedčili sme sa, že deti s Downovým syndrómom sú mimoriadne úprimné a nevedia skrývať svoje emócie.

Diskusie a Kontroverzie

V online priestore sa občas objavia diskusie o adopcii detí so špeciálnymi potrebami. Niektoré príspevky môžu vyvolať vášne a otázky o etike a správnosti takýchto krokov. Je dôležité pristupovať k týmto témam s citlivosťou a rešpektom, pričom je potrebné zdôrazniť, že každá adopcia na Slovensku prebieha legálne cez úrady.

tags: #adopcia #dieťaťa #s #Downovým #syndrómom #Slovensko