Adopcia: Skúsenosti adoptovaných detí a rodičov

Adopcia je komplexná a často emocionálne náročná téma, ktorá sa dotýka nielen adoptívnych rodičov, ale predovšetkým adoptovaných detí. Tento článok sa zameriava na skúsenosti adoptovaných jedincov, ich pocity, výzvy a problémy, ktoré môžu nastať, keď sa sami stanú rodičmi. Ponúka tiež pohľad na adopciu z pohľadu adoptívnych rodičov a odborníkov, ktorí sa venujú náhradnej rodinnej starostlivosti.

Pohľad adoptovaného dieťaťa: Hľadanie identity a dôvera

"Často sa pozastavujem nad tým, kto v skutočnosti som," hovorí adoptovaná žena, ktorej skúsenosti sú zdieľané v tomto článku. Jej slová odrážajú pocity mnohých adoptovaných detí, ktoré sa počas života stretávajú s otázkami identity a hľadania seba samého. Hoci bola adoptovaná v štyroch rokoch a vyrastala v milujúcej rodine, téma adopcie sa načala len zriedka, a to zvyčajne z jej vlastnej iniciatívy. Až do dvadsiatky sa cítila ako ozajstný člen rodiny. Ak mi v živote čosi chýbalo, nikdy som si to nespájala s tým, že som adoptovaná. Nevedela som, prečo som to potrebovala alebo prečo som bola osamelá, ale dôverovať iným pre mňa nebolo ľahké.

Tehotenstvo a materstvo: Prehlbovanie pocitov a otázok

Prvé tehotenstvo bolo pre ňu náročné. Všetko bolo pre ňu nové - a pre moju mamu tiež. Znepokojoval ma mamin záujem o tehotenstvo, tak som si často veci nechávala iba pre seba. Išlo o moje dieťa, môj pôrod, môj život. Hnev vo mne rástol a prehlboval sa. Po pôrode sa zmenil na silné puto medzi mnou a novonarodeným synom. Stále si neviem vysvetliť ten pocit, ktorý ma premkol, keď som syna videla po prvý raz. Pocit toho silného puta bol silnejší ako prvá láska. „Adopcia je celoživotný proces. Cítila som veľký žiaľ a smútok vplýval aj na moju radosť a puto, ktoré sa vytvorilo, keď sa mi narodilo dieťa. Premýšľala som, či moja matka nepociťovala rovnakú lásku ako ja teraz. „Pociťovala som priam oslňujúcu dávku šťastia, ale zároveň aj smútku,” vraví. Pre mnohé adoptované matky je tento pocit žiaľu nový. Je to niečo, čo nedokážu pochopiť, až kým samé neotehotnejú.

Tieto pocity súvisia s uvedomením si straty biologickej rodiny a s otázkami týkajúcimi sa vlastnej identity a pôvodu.

Trauma z odlúčenia a dôležitosť kontaktu s biologickou rodinou

„Som presvedčená, že každá adopcia vyústi v traumu. Byť oddelený od svojej rodiny, od človeka, v ktorom ste rástli, to je trauma. Chýba vám ten tlkot srdca, tá vôňa, to nepopierateľné puto. Niektoré deti sa musia vysporiadať aj s medzinárodnou adopciou bez reálnej možnosti vyhľadať svoju biologickú rodinu. Keďže som bola adoptovaná v Spojených štátoch, mala som možnosť stretnúť sa so svojím biologickým otcom a dozvedieť sa viac o svojej rodine. Pri medzinárodnej adopcii sa však adoptovaní pri hľadaní často dostávajú do slepej uličky a k informáciám o anamnéze a kultúrnej histórii nemajú prístup.

Prečítajte si tiež: Pestúnska starostlivosť a adopcia: Porovnanie

Možnosť stretnúť sa s biologickou rodinou a dozvedieť sa viac o svojom pôvode môže byť pre adoptované deti veľmi dôležitá. Pomáha im to lepšie pochopiť svoju identitu a vyplniť prázdne miesta v ich životnom príbehu.

Vplyv na rodičovstvo a dôležitosť podpory

„Rozsah vplyvu na rodičovstvo sa pohybuje od nepatrného po pomerne výrazný,“ hovorí klinická psychologička Alison Gardnerová. Ako moje vlastné deti rastú, tá bolesť vo vnútri - ten žiaľ, ktorému som predtým nerozumela - sa scvrkol len na zlomok toho, čím kedysi býval.

Podpora a pochopenie od okolia, rodiny a odborníkov sú pre adoptované deti a rodičov kľúčové. Pomáhajú im spracovať svoje pocity, vyrovnať sa s výzvami a budovať zdravé vzťahy.

Skúsenosti s adopciou detí z detského domova

S dieťaťom z detského domova ste sa stretli po prvý raz, keď ste ako buddy sprevádzali dievča z detského domova cez organizáciu Provida. Ako ste si realitu detského domova dovtedy predstavovali? Predstavovala som si ju veľmi zromantizovane. Keď sa na to pozerám spätne, nemala som ani šajnu, ako to v detskom domove funguje a vyzerá. Myslím, že som mala iba veľmi všeobecné predstavy, ako každý človek, ktorý sa s realitou detského domova nikdy nestretol. Myslela som si, že tam budú deti, ktoré bývajú v nejakej veľkej skupine, a vedela som, že sa tam striedajú vychovávatelia. V interakcii detí a v tom, aká bola medzi nimi súťaživosť. Na jednej strane bolo vidieť, že v domove fungujú ako veľká rodina. Vzťahy medzi nimi boli pekné, kamarátske až súrodenecké. Ale v istom momente medzi nimi vždy prevládla rivalita. Keď sme medzi ne ako dobrovoľníci prišli, deti prepli do akéhosi „modu zaujatia“. Uvedomila som si, že keď sa hovorí o detských domovoch, ľudia majú tendenciu skĺznuť do stereotypu, že sa deťom v nich pomáha jednorazovými zbierkami hračiek, finančnými zbierkami alebo benefičnými koncertmi okolo Vianoc. V tom období sa bublina okolo tejto témy nafúkne, no počas roka zas vyprchá. V detskom domove som si uvedomila, že deti, ktoré tam sú, až tak nepotrebujú materiálne zabezpečenie. Toho majú dostatok. Potrebujú vzťahy. Toto uvedomenie bolo pre mňa ako prebratie sa zo sna. Vzťah je to, čo potrebuje každé dieťa. Vychovávateľky môžu byť akékoľvek úžasné, no keď majú na starosti desať detí, niekedy naozaj nie je možné pestovať s každým z nich rovnako individuálny vzťah. Vybrali ste si dievča, ktoré ste potom ako buddy sprevádzali ďalšie štyri roky. Myslím, že sa ani nedá povedať, že som si ho vybrala. Skôr sme si vzájomne a veľmi spontánne padli do oka s dievčatkom, ktoré malo vtedy jedenásť rokov. Oproti ostatným bolo introvertnejšie a tým ma zaujalo. Téma adopcie odvtedy vo vás zostala ako čosi, čo by ste chceli urobiť niekedy v budúcnosti, po tom, ako sa vám narodia biologické deti.

Cesta k adopcii: Od teoretických úvah k realite

Príbeh našich adopcií sa začal písať ešte počas nášho chodenia. Už vtedy sme sa v teoretickej rovine rozprávali, že by sme obaja chceli mať viac detí a že možno posledné by sme si adoptovali. Dlhšie sa vám nedarilo otehotnieť. Prirodzene sme sa o počatie dieťaťa pokúšali asi štyri alebo päť rokov. Zo začiatku, keď sme ešte nevedeli, či máme aj nejakú diagnózu, sme si opakovane hovorili: „Nevadí, ideme ďalej. Tak zas o mesiac.“ No časom, keď už to takto išlo veľa mesiacov, sa každý ďalší negatívny tehotenský test stal pre mňa veľmi bolestivým. Potom už pre mňa bolo ťažké napríklad počúvať od kamarátok, že sú tehotné. Tešila som sa s nimi, aj som im to priala, ale vždy ma zabolelo, že inde sa darí a nám sa nedarí. Boli rôzne fázy. Niekedy to bolo pre mňa veľmi náročné, potom to nejako odznelo a bolo to o niečo jednoduchšie. Potom prišla od lekárov diagnóza a už sme vedeli, že s najväčšou pravdepodobnosťou nebudeme môcť mať biologické deti. Bolo tam nejaké percento pravdepodobnosti, že možno niekedy dieťa mať budeme, ale lekári nám odporúčali buď umelé oplodnenie alebo inú cestu. Cesta umelého oplodnenia nebola pre nás a rozhodli sme sa, že pôjdeme cestou adopcie. Neviem, či pohľad na seba. Skôr to ovplyvnilo môj pohľad na dieťa. Vtedy som si uvedomila, že mať dieťa nie je samozrejmosť, ale že je to dar a že mať dieťa sa nepodarí každému. O tom, že by našou cestou mohlo byť, že budeme bezdetný manželský pár, som dovtedy vôbec neuvažovala. Neprišlo mi na um, že by to tak mohlo byť. No túžba po dieťati bola veľmi veľká. Ja som odmalička cítila, že by som chcela mať deti. Keď sme sa o tejto téme rozprávali s manželom ešte pred svadbou, obaja sme hovorili, že by sme chceli mať veľkú rodinu. Manžel je zo šiestich detí. O adopcii ste dovtedy hovorili v teoretickej rovine. Keď deti po svadbe dlhšie nechodili, uvedomili sme si, že dieťa, ktoré sme si plánovali adoptovať ako posledné v poradí, môžeme adoptovať ako prvé, ešte predtým, ako by sme mali biologické deti. Prvotne som s návrhom na adopciu prišla ja, lebo som viac žila témou adopcie v kontexte môjho dobrovoľníctva. Manžel bol tomu tiež otvorený, no zo začiatku bol voči adopcii opatrnejší. Napokon sme si povedali, že do toho pôjdeme, začneme sa o adopciu viac zaujímať, skúsime si urobiť prípravu. Príprava je jedným z prvých krokov, aby ste mohli byť zapísaní na zoznam žiadateľov o adopciu.

Prečítajte si tiež: Príspevok pri narodení

Adopcia sa stala pre nich cestou k naplneniu túžby po rodine po tom, čo sa im nedarilo otehotnieť.

Príprava na adopciu: Realita a očakávania

Mali ste už skúsenosť s dievčatkom z detského domova a vedeli ste aj o úskaliach, ktoré prináša adopcia. Človek sa asi neubráni premýšľaniu o rôznych veciach. No bolo to odlišné, lebo s manželom sme boli od začiatku rozhodnutí, že by sme si chceli osvojiť bábätko. Aj nám to odporúčali, lebo sme boli ešte mladí a s bábätkom by sme si mohli vyskúšať rodičovstvo od začiatku. Čím je dieťa staršie, o to viac zranení sa naň nabaľuje z pobytu v inštitúcii. Než sme absolvovali prípravu, nemali sme nejakú konkrétnu predstavu o tom, čo všetko adopcia zahrnuje. Mali sme iba skreslené predstavy. Z rôznych strán sme od známych počúvali príbehy o tom, ako si nejakí ich zahmlení známi adoptovali dieťa a nedopadlo to dobre. Väčšinou nám opisovali príbehy nepodložené faktmi. Ako sa začal proces adopcie? Čo bol úplne prvý „oficiálny“ krok? Prvým krokom je podanie žiadosti o zapísanie na zoznam žiadateľov o adopciu na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Doložili sme k nej potrebné náležitosti a vyplnili základný dotazník. Nezisková organizácia, ktorá podporuje návrat opustených detí z detských domovov do rodín. Poskytuje komplexné odborné služby v oblasti náhradnej rodinnej starostlivosti a sanácie rodín v ohrození v šiestich regionálnych centrách. Rodiny, ktoré to potrebujú, sprevádza celou cestou rodičovstva. Organizácia tento rok oslavuje 30. Koľko trvalo, kým vás zaradili do prípravy? Asi štyri mesiace od podania žiadosti. Minimálna dĺžka prípravy by mala trvať v rozsahu 26 hodín. Naša príprava pozostávala z dvoch celodenných skupinových stretnutí, na ktorých sa nás stretlo desať párov. Počúvali sme prednášky a robili sme rôzne aktivity interaktívnou formou. Bolo to veľmi fajn, lebo sa tam otvárali aj témy, o ktorých človek ani netušil, že by ich bolo dobré otvoriť. Napríklad sme sa rozprávali o tom, čo všetko sa môže v náhradnej rodine stať, aké sú špecifiká prijatých detí či aká forma výchovy je odporúčaná a vhodná. Potom sme absolvovali ešte desať individuálnych sedení so sociálnou pracovníčkou. Počas nich sme si s manželom vyrozprávali naše predstavy o adopcii. „Keď ste postavený pred realitu ozajstného rozhodnutia a nie je to len v teoretickej rovine, zrazu je to celé oveľa silnejšie, zodpovednejšie a človek sa na to pozerá inak,“ hovorí Tatiana Páleníková. Bude to znieť idylicky, ale utvrdili ma v tom, že mám veľké šťastie, lebo mám dobrého partnera, s ktorým sa navzájom poznáme. Prípravu na adoptívne rodičovstvo by som odporúčala všetkým rodičom a nielen tým náhradným. Aj my s manželom sme mali dovtedy okolo seba deti. Mali sme o rodičovstve nejakú predstavu. Keď nám odhaľovali úskalia adopcie a toho, čo môže priniesť, dívali sme sa na to s rešpektom. Pýtala som sa samej seba, či to zvládnem a či som na to pripravená. Ale nikdy nie do takej miery, že by nás to odradilo a že by sme chceli cúvnuť. Skôr som si začala uvedomovať, že to nebude prechádzka ružovou záhradou. Človek do toho nemusí ísť po hlave, radšej nech je pripravený.

Príprava na adopciu je dôležitá pre získanie reálneho pohľadu na adopciu a pre zvládnutie výziev, ktoré s ňou súvisia.

Pre koho adopcia nie je? Sloboda rozhodnutia a poslanie

Pre koho adopcia nie je? Stretla som sa s bezdetnými pármi, ktorým ľudia z okolia smerovali život a snažili sa im dobre poradiť. Napríklad že ak nemajú deti, mali by skúsiť adopciu. Okolie im hovorí, že aj iní do toho išli, a preto by mali aj oni. Ale ja si myslím, že život nie je iba čiernobiely. Človek môže mať aj úplne iné poslanie ako byť rodičom. Alebo si na adopciu dieťaťa skrátka netrúfne z rôznych dôvodov a je to úplne v poriadku. Chcem povzbudiť ľudí, ktorí sú do myšlienky na adopciu tlačení okolím, aby boli slobodní vo svojom rozhodnutí. Adoptovať by nemali tí, ktorí sa na to necítia.

Adopcia by mala byť slobodným rozhodnutím, ktoré vychádza z vnútornej túžby a pripravenosti, nie z tlaku okolia.

Prečítajte si tiež: Podmienky adopcie na Slovensku

Výber dieťaťa: Otvorenosť a prijatie

Ľudia, ktorí sa túžia stať adoptívnymi rodičmi, v dokumentoch zaškrtávajú, aké dieťatko by si chceli osvojiť. My sme sa na to pozreli tak, že keby sme čakali biologické dieťa, tiež by sme si nemohli vybrať pohlavie, farbu vlasov, farbu očí alebo to, aké bude mať talenty. Brali sme to tak, že je to naše dieťa, ešte skôr, ako sme ho stretli. Bude také, aké bude, lebo takto to malo byť. Mali sme podmienku, že chceme, aby malo maximálne pol roka. A ešte sme si netrúfali na ťažké zdravotné postihnutie. Je to absurdné, ale ľudia si môžu do žiadosti napísať čokoľvek. Samozrejme, ak máte konkrétne požiadavky, o to dlhšie na dieťa čakáte a môže sa stať, že sa ho nikdy nedočkáte. Počula som aj o prípade, keď si pani napísala, že by chcela, aby jej dieťa malo tanečný talent. Zároveň však do žiadosti napísala, že chce bábätko.

Otvorenosť a prijatie dieťaťa také, aké je, je dôležitým predpokladom úspešnej adopcie.

Čakanie a prvý kontakt: Stuhnutie a hektické obdobie

Od podania žiadosti do zapísania na zoznam žiadateľov prešlo asi trištvrte roka. Trvalo to takmer tak dlho, ako trvá tehotenstvo. Predtým som o našom pláne adoptovať si dieťa a o tom, že nevieme, kedy to príde, povedala v práci. Je to v tomto náročné, lebo neviete, kedy sa to stane a všetko musíte riešiť za chodu. Áno, bolo to skoro ráno. Prišla som do roboty okolo ôsmej a hneď mi zvonil telefón. Volala mi pani z Návratu, že je tu chlapček, ktorý hľadá rodičov. Úplne som stuhla. Ešte som nechcela v robote nič vravieť, lebo človek nevie, ako to bude. Tam nám ukázali spisovú dokumentáciu dieťaťa. Sú v nej všetky dostupné informácie, ktoré sa im o ňom podarilo zistiť. Býva tam aj fotka a niekedy aj videozáznam, ak máte šťastie. Aj my sme mali fotku, aj keď iba čiernobielu a rozmazanú. Veľa na nej vidieť nebolo. V spise však bolo veľa podrobných informácií, zdravotná dokumentácia aj to, ako a kde sa chlapček narodil. Na základe dokumentácie sa človek môže rozhodnúť, či sa chce alebo nechce s dieťaťom stretnúť. To bol prvý krok. Rozhodli sme sa, že sa s dieťaťom chceme stretnúť. Na prvé stretnutie sme cestovali o dva týždne. Za ten čas som si potrebovala v práci všetko ukončiť a nájsť si za seba náhradu. Bolo to hektické obdobie. Nevedela som sa na nič sústrediť, chcela som byť čo najskôr s bábätkom. V tých dvoch týždňoch sme mali dlhodobo naplánované stretnutie s partiou kamarátov. Bolo tam niekoľko bábätiek. S manželom sme tam vtedy nikomu o adopcii nepovedali, no hovorili sme si, že náš syn možno bude podobný tomu alebo tomu bábätku. Veľmi intenzívne sme to prežívali. Z Bratislavy sme zároveň na diaľku komunikovali s detským domovom, pod ktorý chlapček patril. Išlo o pomerne dlho fungujúci detský domov, no nemali tam veľké skúsenosti s adopciou, len s pestúnstvom. Bola to pre nich neštandardná situácia. Nevedeli, čo si môžu dovoliť. V tomto nám bol Návrat veľmi nápomocný.

Prvý telefonát a stretnutie s dieťaťom sú spojené s intenzívnymi emóciami a prípravami.

Stretnutie s Elim: Láska na prvý pohľad

Od podania žiadosti po telefonát s tým, že sa môžu ísť pozrieť na bábätko, prešiel v prípade Páleníkovcov asi rok. Čakalo nás v dedinke na Kysuciach v profesionálnej rodine. Z Bratislavy to bola dlhá a stresujúca cesta. Napätie v aute by sa dalo krájať. Obaja s manželom sme boli v strese, nevedeli sme, do čoho ideme, čo nás čaká. Čakalo nás malé bábätko, mali sme veľký rešpekt, či sa mu budeme páčiť, či sa bude ono páčiť nám. Eli mal vtedy dva mesiace. Profimama, ktorá sa oňho starala, sa s nami najprv stretla v obývačke. Chcela sa s nami porozprávať najskôr bez neho, lebo vedela, že pri ňom by sme sa už nedokázali na rozhovor sústrediť. On bol zatiaľ v izbičke. Povedala nám o ňom základné informácie a ujasnili sme si nejaké veci. Doteraz si pamätám, že keď nám ho priniesla prvýkrát, hneď som vedela, že je náš. Bola to naozaj láska na prvý pohľad. Bolo to neopísateľné. Hovorila nám, že Eli zatiaľ veľa spí, no práve teraz je hore, asi preto, že nás chce pozdraviť. Mal čierne havranie kučeravé vlasy a veľké oči. Doteraz je okatý. Pozeral sa na nás. Potom nám ho dovolila nakŕmiť a prebaliť.

Prvé stretnutie s dieťaťom môže byť prelomové a viesť k silnému emocionálnemu spojeniu.

Začiatky rodičovstva: Ubytovanie, hosťovský pobyt a prvá choroba

Čo bolo ďalej? Nemohli sme chodiť trasu Bratislava - Kysuce každodenne, takže sme sa tam ubytovali. Strávili sme na Kysuciach tri dni, aby sme mohli byť s Elim. Každý deň bola jedna interakcia. Potom sme sa vrátili do Bratislavy a o pár dní nám dovolili prísť zobrať si bábätko na hosťovský pobyt domov. V človeku sa to mieša. Na jednej strane som si uvedomila, že v krátkom čase ešte potrebujeme doriešiť veľa vecí, pretože sme doma nemali nič pre dieťa. Tým, že neviete, aké staré dieťa k vám príde, neviete si dopredu nič pripraviť, ani veľkosť oblečenia, ani plienky. Neviete, či budete potrebovať hlboký alebo športový kočík. Nič. Takže na jednej strane si človek uvedomuje, že potrebuje ísť ešte domov bez dieťaťa, lebo preň nič nemá a musí sa naň za jeden-dva dni pripraviť. Zároveň som musela ukončiť prácu a odovzdať všetko v zamestnaní v nejakom rozumnom stave. Na druhej strane už vaše srdce zostáva pri dieťatku a najradšej by ste chceli byť s ním. V tom období mi veľmi pomohla Eliho profimama. Bola to veľmi láskavá, sympatická staršia pani. Potom ste si už mohli syna zobrať domov na dlhšie? Už sme si ho mohli zobrať domov a druhý návštevný pobyt plynule prešiel do neodkladného opatrenia, na základe ktorého som s ním mohla zostať na materskej. No Eliáš počas krátkeho obdobia doma ochorel. S klasickým prebaľovaním a kŕmením sme mali z rodiny skúsenosti aj dovtedy, no prvá choroba dieťaťa bola veľkým stresom. Mali sme ho doma možno štyri dni a zrazu dostal vysoké teploty. V plienke mal krv a išli sme s ním do nemocnice na pohotovosť. Povedali nám, že má zápal močových ciest. Museli sme tam vysvetľovať celú genézu nášho vzťahu, pretože Eliáško ešte nemal naše priezvisko. Neviem, či bol jeho stav taký vážny, alebo videli, akí sme ako rodičia neskúsení, ale radšej nás hospitalizovali. Bol to naozaj strmý skok do rodičovstva. No aj keď bol pobyt v nemocnici náročný, pozitívne bolo, že som sa tam nesústredila na nič iné iba na Eliho. Stále som ho mohla držať, hladkať, mojkať a veľmi rýchlo si na mňa zvykol. Veľmi intenzívne potreboval blízky kontakt a myslím si, že nám to celé pomohlo rýchlejšie nadviazať vzťah. Aj v príprave nám odporúčali kontaktnú vzťahovú výchovu.

Prvé dni a týždne s adoptovaným dieťaťom sú plné nových skúseností, radostí, ale aj výziev.

tags: #adopcia #skusenosti #dennik #sme