Smrť Splnomocniteľa a Zánik Plnomocenstva: Komplexný Pohľad

Úvod

Článok sa zaoberá problematikou zániku plnomocenstva v kontexte smrti splnomocniteľa, a to aj s ohľadom na špecifické situácie, kedy splnomocnenie malo trvať aj po smrti splnomocniteľa. Analyzuje teoretické východiská právnych úkonov incapacitatis causa, t. j. úkonov nadobúdajúcich alebo zachovávajúcich si účinnosť v prípade straty spôsobilosti na právne úkony. Následne horizontálne komparuje zahraničnú právnu úpravu takýchto úkonov (predchádzajúcich pokynov) v podobe predchádzajúceho priania a trvalej plnej moci, príp. v podobe ustanovenia opatrovníka podľa výberu opatrovanca. Príspevok sa venuje právnym úkonom incapacitatis causa bližšiu pozornosť s ohľadom na ich obe možné podoby (vyslovenie predchádzajúceho priania alebo ustanovenie osoby zástupcu) a na oba možné spôsoby využitia (pre rozhodovanie o zdravotnej starostlivosti a o majetkových záležitostiach), a to s ohľadom na aktuálny právny stav v Slovenskej republike.

Právne Úkony Incapacitatis Causa

Právna teória tradične rozlišuje medzi právnymi úkonmi inter vivos (medzi živými) a právnymi úkonmi mortis causa (pre prípad smrti). Dohovor Rady Európy o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny (Dohovor o ľudských právach a biomedicíne) rozlišuje aj osobitnú kategóriu právnych úkonov pre prípad nespôsobilosti (úkony incapacitatis causa), ktoré možno vnímať ako subkategóriu právnych úkonov inter vivos. Ide primárne o inštitút tzv. predchádzajúceho priania („expressed wishes“), ktorý je v Dohovore sformulovaný v čl. 9 nasledovne: „U pacienta, ktorý v čase zákroku nie je v takom stave, že môže vyjadriť svoje prianie, treba prihliadať na prianie, ktoré vyslovil s vykonaním zákroku skôr.“ To znamená, že zdravotnícky personál, osobitne lekári, majú v prípade nespôsobilosti (incapacitas) pacienta brať do úvahy („prihliadať na“) prejav vôle, ktorý pacient vykonal vopred pre prípad nespôsobilosti (incapacitatis causa). Účinky tohto vyjadrenia vôle teda nastupujú až v situácii nespôsobilosti vyjadriť svoju vôľu. Práve z toho dôvodu možno podľa nás mať za to, že ide o osobitný druh právnych úkonov, ktoré sa síce realizujú inter vivos, ale zároveň ich právny účinok predpokladaný v Dohovore nastáva až v prípade nespôsobilosti (incapacitatis causa). Do tej istej kategórie môže patriť aj čl. 6 ods. 3 Dohovoru: „Ak v zmysle zákona dospelá osoba nie je spôsobilá vyjadriť súhlas, vzhľadom na duševnú poruchu či chorobu, alebo podobné dôvody, zákrok sa môže vykonať len so súhlasom jej zástupcu, inštitúcie alebo osoby, či orgánu ustanoveného zákonom. tzv. ustanovenie osoby zástupcu prostredníctvom tzv. durable power of attorney (trvalá plná moc, plnomocenstvo pre prípad nespôsobilosti), príp. Pri takýchto úkonoch pritom nejde vždy iba nevyhnutne o súvislosť s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Rovnaký problém straty spôsobilosti a nutnosti zastupovania záujmov druhej osoby vyvstáva totiž aj v prípade starších osôb v kontexte starnutia populácie a nespôsobilosti spravovať svoj majetok.

Právne Úkony a Podmienky

Právne relevantné úkony sa členia na právne úkony a protiprávne úkony, podľa svojho aprobovania alebo reprobovania objektívnym právom. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je „prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú“. Súčasná platná právna úprava v Občianskom zákonníku pritom nerozlišuje výslovne ani medzi právnymi úkonmi inter vivos a mortis causa. Ide o členenie známe primárne v civilistickej doktríne, a jeho náznakom v znení Občianskeho zákonníka je najmä § 628 ods. 3: „Neplatná je darovacia zmluva, podľa ktorej sa má plniť až po darcovej smrti.“ Právne úkony pre prípad smrti (mortis causa) sú upravené osobitne až v ust. § 460 a nasl. Občianskeho zákonníka, kde je upravené dedenie (zo zákona, zo závetu, a z oboch dedičských titulov). Doktrína túto právnu úpravu aj vo svetle citovaného § 628 ods. 3 Občianskeho zákonníka dopĺňa výkladom, podľa ktorého jediným v súčasnosti prípustným právnym úkonom mortis causa je závet. Súčasťou tradičného inštrumentária právnych úkonov mortis causa pritom (v zahraničí a aj podľa našej právnej úpravy platnej do roku 1950) býva dedičská zmluva, odkaz (legát), darovanie pre prípad smrti, a pod. Platná úprava, ani civilistická doktrína, nevenujú pozornosť otázke právnych úkonov vykonaných počas života, ktorých právny účinok má nastať až v prípade straty (obmedzenia) spôsobilosti na právne úkony. Podmienku v právnom úkone možno definovať ako neistú, ale v zásade možnú budúcu udalosť, na ktorú sa viažu účinky v podobe vzniku, zmeny či zániku práva alebo povinnosti. Ak tieto účinky majú (môžu) v budúcnosti vzniknúť, ide o podmienku suspenzívnu (odkladaciu). Ak, naopak, účinky úkonu majú (môžu) v budúcnosti zaniknúť, hovoríme o podmienke rezolutívnej (rozväzovacej). Podmienky doktrína klasifikuje ako tzv. accidentalia negotii, teda nie podstatné, náhodné zložky právnych úkonov - teda ako zložky, ktoré nie sú pravidelnou súčasťou právnych úkonov a nevyžadujú sa pre ich platnosť (ako je to, naopak, pri tzv.

Splnomocnenie a Strata Spôsobilosti

Všeobecná právna úprava (§ 36 Občianskeho zákonníka) teda síce umožňuje zriadiť právny úkon s odkladacou podmienkou, ktorou by v našom prípade analýzy právnych úkonov incapacitatis causa mala byť najmä strata alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, nepochybne však platnosť takéhoto úkonu môže byť otázna. Otázkou ostáva, či pri súčasnej právnej (ne)úprave právnych úkonov incapacitatis causa možno napr. niekoho splnomocniť na zastupovanie (udelenie súhlasu s hospitalizáciou či na ľubovoľný úkon alebo penzum úkonov súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti) pre prípad straty plnej spôsobilosti na právne úkony. V splnomocnení (či inom právnom úkone incapacitatis causa, napríklad obdobe predchádzajúceho priania) by teda bola uvedená odkladacia podmienka, že účinky tohto splnomocnenia nastanú, či slovami Občianskeho zákonníka, splnomocnenie „vzniká“ od času, kedy splnomocniteľ stratí plnú spôsobilosť na právne úkony. Táto konštrukcia pritom môže indikovať, že by potenciálne mohlo ísť aj o iné vedľajšie dojednanie v právnom úkone než je stanovenie podmienky, a to stanovenie (doloženie) času. Rozdiel medzi stanovením času a podmienkou spočíva v tom, že doloženie času v budúcnosti s určitosťou nastane, kým pri podmienke nevieme, či táto nastane, a prípadne kedy. Stanovenie času môže pritom, rovnako ako podmienka, spočívať v rozlíšení toho, či účinky právneho úkonu v budúcnosti nastanú (tzv. dies a quo), alebo či už účinné, nastavšie úkony zaniknú (dies ad quem). Stanovenie podmienky je naopak symptomatické tzv. pendentným stavom (conditione pendente), teda časovým úsekom, počas ktorého nevieme, či účinky nastanú (pri suspenzívnej podmienke) alebo zaniknú (pri rozväzovacej podmienke). Inak povedané, pendentný stav je stavom právnej neistoty, kedy pri suspenzívnej podmienke nevieme, či a kedy očakávané (prezumované) účinky nastanú alebo nie; pri doložení času to však s určitosťou vieme. Pri stanovení podmienky straty plnej spôsobilosti na právne úkony ako nášmu vnímaniu netradičnej odkladacej podmienky sú pritom, podľa nášho názoru, všetky zákonné predpoklady tohto určenia ako podmienky splnené. Ide o možnú, neistú udalosť v budúcnosti, na ktorú viažeme účinky právneho úkonu. Zákon výslovne zakazuje len podmienky nemožné, a doktrína k tomu pridáva aj podmienky nemravné, nezákonné, a nedovolené (najčastejšie rozporné s dobrými mravmi). Pri stanovení podmienky straty plnej spôsobilosti na právne úkony však nevidíme žiadny rozpor ani s textom zákona, ani s doktrínou. Navyše, tento náš výklad podporuje aj skutočnosť, že pre súkromné právo je charakteristický princíp individuálnej autonómie, t. j. autonómie vôle subjektov práva v klasickej dichotómii oproti princípu enumeratívnosti verejnoprávnych pretenzií. Inak povedané, pravidlo secundum et intra legem je podľa Ústavy Slovenskej republiky vyhradené pre orgány dotované verejnou mocou, kým, naopak, pre iné subjekty práva (per definitionem subjekty práva súkromného) platí princíp ľudovo zvaný „čo nie je zakázané, je dovolené“. Vychádzajúc z dôsledného uplatňovania princípu autonómie vôle tak nutne musíme opäť dospieť k záveru o udržateľnosti takého právneho úkonu, ktorý viaže vôľu subjektu na čas, kedy už takúto vôľu relevantne prejaviť nemôže. Túto úvahu podporuje i ďalší princíp súkromného práva, ktorý vyplýva z princípu autonómie vôle. Tým princípom je latinské úslovie potius valeat actus quam pereat. Právny úkon s odkladacou podmienkou môže čo do obsahu smerovať buď ku konkrétnemu pokynu (predchádzajúce prianie), alebo k ustanoveniu osoby zástupcu (splnomocnenca alebo opatrovníka). Najprv venujme pozornosť zastúpeniu na základe plnej moci. Keďže platná a účinná slovenská právna úprava v Občianskom zákonníku zánik plnomocenstva spája iba so smrťou splnomocniteľa (§ 33b ods. 2, ak nie je dohodnuté inak), nie s jeho stratou spôsobilosti, zásadne by sa v zmysle uvedených argumentov malo pripúšťať udelenie plnomocenstva trvajúceho aj po strate plnej spôsobilosti na právne úkony, resp. plnomocenstva s odkladacou podmienkou straty plnej spôsobilosti. Naopak, odvolanie plnomocenstva nespôsobilou osobou (splnomocniteľom) sa s poukázaním na § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepripúšťa: „neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony“. Takéto plnomocenstvo by sa však v praxi muselo bezprostredne dostať do konfliktu s § 27 ods. 2 Občianskeho zákonníka o zákonnom zastúpení, podľa ktorého „zákonným zástupcom fyzickej osoby, ktorú súd rozhodnutím pozbavil spôsobilosti na právne úkony alebo ktorej spôsobilosť na právne úkony súd rozhodnutím obmedzil, je súdom ustanovený opatrovník“. Predmetné ustanovenie automaticky predpokladá, že pokiaľ osoba nemá plnú spôsobilosť na právne úkony, ustanoví sa jej opatrovník. Problém možno vnímať aj v zákonnej formulácii o určení osoby opatrovníka ako zákonného zástupcu, kde § 27 ods. 3 Občianskeho zákonníka predpokladá, že opatrovníkom sa má stať primárne príbuzný fyzickej osoby („Ak sa za opatrovníka nemôže ustanoviť príbuzný fyzickej osoby ani iná osoba, ktorá spĺňa podmienky pre ustanovenie za opatrovníka, ustanoví súd za opatrovníka orgán miestnej správy, prípadne jeho zariadenie, ak je oprávnené vystupovať svojím menom.“). Nepripúšťa sa teda možnosť určiť si vopred vhodnú osobu opatrovníka, a rovnako sa dostatočne nezohľadňuje skutočnosť, že blízki príbuzní nespôsobilej osoby môžu mať ako jej potenciálni dedičia zároveň konfliktné záujmy. Aj toto sú reziduá socialistickej právnej úpravy, ktoré moderné kodifikácie súkromného práva neobsahujú a pojmovo nemôžu obsahovať. Dôsledkom tejto (ne)úpravy je potom v praxi skutočnosť, že nespôsobilá osoba je v otázkach zdravotnej starostlivosti zverená do rúk poskytovateľov zdravotnej starostlivosti (lekárov), ktorí za súčasného právneho stavu (odhliadnuc od všeobecnej úpravy v Dohovore) nemusia zohľadniť jej predchádzajúce prianie o spôsobe liečenia, resp. o odmietnutí zákroku, resp. Ešte vypuklejším môže byť tento problém v prípade starších nespôsobilých osôb, ktoré nemusia potrebovať žiadny akútny lekársky zákrok, ale skôr správu ich každodenných (aj majetkových) záležitostí. Takáto osoba totiž nemá možnosť dopredu si určiť osobu opatrovníka, a je odkázaná na správnosť výberu tejto osoby súdom.

Zánik Plnomocenstva Smrťou Splnomocniteľa

Podľa § 33b ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že plnomocenstvo zaniká smrťou splnomocniteľa, ak z jeho obsahu nevyplýva niečo iné. V zásade teda platí, že smrťou splnomocniteľa zaniká aj plnomocenstvo, ktoré udelil splnomocnencovi. Akákoľvek výnimka z tejto zásady by musela byť vyslovene upravená v samotnom plnomocenstve. Napriek tomu, že v obsahu plnej moci je ustanovené, že platí aj po jej smrti, je vylúčené, aby ste po smrti tety (splnomocniteľa) nakladali s jej majetkom, nakoľko toto ustanovenie v plnomocenstve obchádza zákon v inštitúte dedenia, čo je dôvodom jeho neplatnosti.

Prečítajte si tiež: Kto môže prevziať dôchodok?

Zastupovanie Konateľom a Plnomocenstvo

Konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným (s.r.o.) je fyzická osoba, ktorá je oprávnená konať v mene spoločnosti navonok - vo vzťahu k tretím osobám (napr. súdom), inštitúciám (napr. bankám) a pod. Konateľov vymenúva valné zhromaždenie z radov spoločníkov alebo iných fyzických osôb. V prípade jednoosobovej s.r.o. je zakladateľ súčasne aj konateľom. Úlohou konateľa je zabezpečovať riadny chod spoločnosti a spravovať jej záležitosti.

Konateľ s.r.o. sa môže dať pri svojej činnosti zastúpiť na základe plnomocenstva (§ 22 a nasl. Občianskeho zákonníka). Ide o zmluvné zastúpenie, kde konateľ (splnomocniteľ) udeľuje inej osobe (splnomocnencovi) oprávnenie konať v mene s.r.o. v rozsahu, ktorý musí byť uvedený v plnomocenstve. Plnomocenstvo môže byť udelené na určitú alebo neurčitú dobu.

Rozsah Plnomocenstva

V plnej moci musí byť vymedzený jej rozsah, t. j. na aké úkony sa plná moc vzťahuje (napr. zastupovanie pred úradmi). Plná moc by mala obsahovať identifikačné údaje splnomocniteľa (s.r.o.) a splnomocnenca (meno, priezvisko, dátum narodenia, trvalý pobyt), rozsah oprávnenia, dátum a miesto vystavenia plnej moci.

Zánik Plnomocenstva u Právnickej Osoby

Zmena konateľa s.r.o. nemá vplyv na platnosť plnej moci. Plnomocenstvo zanikne, ak ho splnomocnenec vypovie, resp. právny nástupca s.r.o. odvolá, resp. z iných zákonom stanovených dôvodov.

Dedičské Právo a Smrť Prevodcu Nehnuteľnosti

Smrť človeka je právna skutočnosť, s ktorou objektívne právo spája významné právne následky. Je to dané tým, že smrťou človeka zaniká spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a brať na seba povinnosti (strata právnej subjektivity). Vlastnícke právo k veci je vždy spôsobilým predmetom dedenia.

Prečítajte si tiež: Praktické aspekty splnomocnenia v slovenskom práve

V právnej praxi nie sú ojedinelé prípady, kedy prevodca platne uzatvoril scudzovaciu zmluvu s nadobúdateľom v písomnej forme. Predmetom takejto zmluvy bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a za istý čas od uzatvorenia zmluvy prevodca zomrel.

Ak prevodca zomrel po podaní návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, ale pred rozhodnutím katastrálneho úradu, katastrálny úrad konanie preruší a vyžiada si od príslušného súdu špecifikáciu okruhu dedičov po poručiteľovi. Nakoľko až do právoplatného rozhodnutia o dedičstve nie je definitívne právne ustálené, kto konkrétne je dedičom resp. dedičmi po poručiteľovi ustálená súdna prax dovodila, že dedičia od smrti poručiteľa až do prejednania dedičstva majú postavenie podielových spoluvlastníkov a až právoplatným skončením dedičského konania je vyriešená otázka, kto.

Záväzok Prevodcu a Dedičské Pasíva

Smrťou prevodcu nezanikol jeho záväzok založený za jeho života zmluvou. Záväzok prevodcu k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam patrí v dobe smrti prevodcu do dedičských pasív. Katastrálny úrad preskúma zmluvu, ktorú uzatvorili prevodca a nadobúdateľ a pri rozhodovaní prihliada aj na skutkové a právne okolnosti, ktoré mohli mať vplyv na povolenie vkladu.

Prečítajte si tiež: Vzory splnomocnení na kúpnu zmluvu

tags: #smrť #splnomocniteľa #zánik #plnomocenstva