Mentálne reprezentácie v psychológii: Od humoru po kognitívne procesy

Psychológia, rozsiahla veda zaoberajúca sa štúdiom ľudskej psychiky, prežívania a správania, neustále odhaľuje komplexnosť našej mysle. Pre porozumenie tejto komplexnosti je kľúčové preskúmať základné koncepty, ako sú mentálne reprezentácie, mentálne schémy a rôzne psychologické procesy. Tento článok sa zameriava na definície týchto pojmov, ich charakteristiky a vzájomné prepojenie, pričom sa dotýka aj zaujímavých oblastí ako je humor a jeho vplyv na mentálne procesy.

Humor ako objekt psychologického skúmania

Humor, univerzálny prejav ľudskej kultúry a správania, si len v posledných rokoch získava uznanie v experimentálnej psychológii ako základný aspekt ľudského správania. Historicky bol humor často vnímaný negatívne, spájaný s povýšenectvom, vulgárnosťou alebo chápaný ako obranný mechanizmus. Z tohto pohľadu bol humor vnímaný ako prostriedok na ponižovanie iných alebo prehnané zdôrazňovanie vlastnej hodnoty, čo viedlo k jeho vnímaniu ako nežiaducej formy správania.

Avšak, s nástupom pozitívnej psychológie, ktorá sa zameriava na silné stránky osobnosti a pozitívne aspekty ľudského fungovania, sa pohľad na humor zmenil. Humor sa začal vnímať ako pozitívna črta a silná stránka osobnosti, ktorá môže zlepšovať vzťahy, prehlbovať intimitu a pomáhať zvládať stres. Spolu s vďačnosťou, nádejou a duchovnosťou, zmysel pre humor patrí do skupiny charakteristík, ktoré pozitívni psychológovia nazývajú transcendencia alebo prekročenie samého seba, čo nám pomáha vytvárať spojenie so svetom a preukázať plnohodnotný život.

Kognitívne aspekty humoru

Porozumenie a tvorba humorných situácií vyžaduje komplexnú sekvenciu mentálnych operácií. Kognitívni psychológovia často používajú 3-štádiovú teóriu žartovania, ktorá zdôrazňuje potrebu mentálne si predstaviť, z čoho pozostáva vtip, a odhaliť rozpor vo viacnásobných vysvetleniach. Vedomosti jednotlivca sú organizované v štruktúrach mentálnej pamäti, ktoré nazývame schémy. Keď vidíme alebo myslíme na niečo, aktivuje sa relevantná schéma. Zábavná je subjektívna skúsenosť, ktorá prichádza ako výsledok najmenej dvoch nezhodných schém. Pri hovorených vtipoch, je druhá schéma často aktivovaná na konci v pointe.

Existujú najmenej dva dôvody, prečo niekedy nepochopíme nejaký vtip. Po prvé: pointa musí vytvárať inú mentálnu reprezentáciu, ktorá je v konflikte s tou, čo bola uvedená vo vtipe samotnom. Časovanie a smiech pomáhajú signalizovať poslucháčom, že je tu možnosť prítomnosti odlišnej reprezentácie pointy. Keď sa vtip týka stereotypu, ktorý považujeme za útočný (etnický, rasistický alebo sexistický), môžeme byť neschopní potlačiť tieto ofenzívne prvky. Príkladom môže byť násilie v rozprávkach. Keď pri naháňačke človek zastrelí nejaké zviera.

Prečítajte si tiež: Záväzky a základné imanie

Tento model nesúladu vysvetľuje, prečo starší dospelí nerozumejú vtipom tak často ako mladší. Vďaka stúpajúcemu veku starší dospelí nemusia mať kognitívne zdroje potrebné na vytváranie viacnásobných reprezentácii. Nie sú schopní udržať viacero reprezentácii, identifikovať nesúlad alebo rozpor a potom potlačiť tú reprezentáciu, ktorá bola aktivovaná ako prvá. Pochopenie humoru je založené na kapacite pracovnej pamäti a kontrolných funkciách. Samozrejme, ak sú starší dospelí úspešní v týchto schopnostiach, typicky ukazujú lepšie pochopenie vtipu ako mladší dospelí. Hovorí sa aj o iných aspektoch humoru, pri ktorých sú starší dospelí vo výhode. Múdrosť je formou myslenia, rastie spolu s vekom a súvisí so subjektívnym prežívaním pohody. Je to unikátna ľudská schopnosť rozoberať čas, uvažovať o našej minulosti, prítomnosti a budúcnosti a predstavovať si rôzne detaily v týchto mentálnych reprezentáciách. Takisto aj pri humore je perspektíva času základom. Ľudia sú schopní detailne popísať ich mentálne reprezentácie z minulosti, prítomnosti, či budúcnosti veľmi odlišne. Jedna štúdia zistila, že ľudia, ktorí používajú humor v pozitívnom zmysle, majú pozitívny pohľad na svoju minulosť, zatiaľ čo tí, ktorí používajú humor ako sebapoškodzujúci, pozerajú na svoju minulosť negatívne. Tento druh výskumu prispieva k nášmu porozumeniu o tom, ako premýšľame a ako si vysvetľujeme sociálne interakcie. Táto štúdia taktiež naznačuje, že pokusy o použitie humoru v pozitívnom zmysle, môže zlepšiť emočný tón našich myšlienok a teda aj našu celkovú náladu. V prebiehajúcej štúdii Janet M. Gibsonová spolu s jej žiakmi analyzovala skóre študentov stredných škôl v škálach, ktoré psychológovia používajú na pripísanie zmyslu pre humor, časovú perspektívu a potrebu humoru. Ich predbežné výsledky naznačujú, že tí, ktorí sa umiestnili vysoko v škále čŕt humoru, majú tendenciu koncentrovať sa na pozitívne aspekty ich minulosti, prítomnosti aj budúcnosti.

Experimentálni psychológovia prepisujú knihy o humore za účelom naučiť nás jeho hodnotu v každodennom živote a jeho vzťah k ostatným dôležitým mentálnym procesom a charakterovým črtám. Štúdium humoru nám dovoľuje vyšetrovať teoretické procesy zahŕňajúce pamäť, myslenie, perspektívu času, múdrosť, intuíciu a subjektívny blahobyt.

Základné psychologické smery

Psychológia ako veda sa postupne vyvíjala a formovala rôzne smery, z ktorých každý má svoj vlastný prístup a metodológiu. Medzi najvýznamnejšie patria:

Štrukturalizmus

Štrukturalistický prístup sa zameriava na analýzu mentálnych štruktúr a správania. To znamená, že sa snaží skúmať a pomenovať jednotlivé zložky psychiky a vzťahy medzi nimi.

Funkcionalizmus

Na rozdiel od štrukturalizmu, funkcionalistický prístup sa sústreďuje na analýzu psychických procesov z hľadiska ich adaptívnej funkcie na prostredie. Tento smer zdôrazňuje, ako psychické procesy pomáhajú človeku prispôsobiť sa a prežiť v danom prostredí.

Prečítajte si tiež: Dlhodobé záväzky: vzorce a analýza

Psychoanalýza

Psychoanalýza, ktorej zakladateľom je Sigmund Freud, kladie dôraz na nevedomé pudové impulzy, ako sú sexuálny pud (libido) a agresívny pud. Tieto pudy sú podľa Freuda základnými hybnými silami psychického diania, ktoré sa spoločnosť snaží potláčať a ovládať.

Behaviorizmus

Behaviorizmus, ktorý vznikol v USA na začiatku 20. storočia, sa zameriava na objektívne skúmanie správania organizmu. Podľa behaviorizmu je správanie jediným skutočným predmetom psychológie, pretože je zjavné, viditeľné a nepopierateľné. Behavioristi neberú do úvahy vedomie a prežívanie, pretože tieto stavy považujú za subjektívne. Zakladateľ behaviorizmu, Watson, odmietol vedomie a genetické predpoklady a tvrdil, že zmenami vonkajších predpokladov možno vytvoriť človeka s ľubovoľným správaním. Neskôr sa vyvinul neobehaviorizmus, ktorý sa zaoberá aj problematikou vedomia.

Tvárová (Gestalt) psychológia

Tvárová psychológia, ktorá vznikla v Nemecku začiatkom 20. storočia, považuje za predmet psychológie osobnosť človeka ako celostnú jednotku. Predstavitelia tohto smeru tvrdia, že celok a časti sa navzájom podmieňujú, ale celok vždy dominuje nad časťami. Celý psychický život človeka treba chápať ako proces vytvárania nových celkov.

Humanistická psychológia

Humanistická psychológia, ktorá vznikla v USA v 50. rokoch 20. storočia, kladie dôraz na špecificky ľudské motívy a vlastnosti, ktorými sa človek líši od ostatných živočíchov. Tento smer zdôrazňuje rozvíjanie ľudského potenciálu.

Kognitívna psychológia

Kognitívna psychológia, ktorá vznikla koncom 50. a začiatkom 60. rokov v USA, skúma spôsoby, ktorými si človek utvára mentálne reprezentácie okolitého sveta a ich funkcie v riadení prežívania a správania. Táto oblasť sa venuje skúmaniu procesov učenia, ukladania minulých zážitkov v pamäti, plánovania budúcnosti, uvažovania atď. Predmetom kognitívnej psychológie je štúdium toho, ako ľudia vnímajú informácie, učia sa ich, pamätajú si ich a premýšľajú o nich.

Prečítajte si tiež: Život s mentálnym postihnutím: aspekty

Pozitívna psychológia

Koncom 90. rokov vznikla pozitívna psychológia ako reakcia na "patologizáciu psychológie".

Psychické javy

Definícia a charakteristika

Psychické javy sú javy psychickej reality, ktoré majú "vnútornú príslušnosť" k osobe, nazývanú intencionalita. Psychológia je veda o prežívaní a správaní, pričom psychiku jedinca utvárajú psychické procesy, stavy a vlastnosti. Psychika je funkciou nervovej sústavy, najmä mozgu, a v celostnej činnosti živých bytostí tvorí jednotu s fyziologickými procesmi organizmu.

Prežívanie a správanie

Prežívanie je vnútorné subjektívne dianie, ktoré sa pokladá za vedomie. Správanie je vonkajší výraz v určitých senzomotorických komplexoch a súhrn reakcií na určité podnety. Vedomie je vlastné iba človeku a vzniká v procese spoločenských vzťahov a činnosti. Je to najvyššia s rečou spojená funkcia mozgu. Nevedomie označuje momentálne neuvedomované, ale predtým vedome prežité zážitky.

Stupne vedomia

Stupne vedomia reprezentujú stav nervovej sústavy (mozgu) a majú rôzne úrovne, od afektu a jeho prežívania až po úplnú stratu vedomia (kómu).

• Afekt: Predstavuje afekt a jeho prežívanie, ktorým je vedomie vyplnené (napr.
• Hypnagogické stavy: Charakteristická je nedostatočná sústredenosť vnímania a pozornosti, dochádza v ňom k produkovaniu voľných myšlienkových asociácií a obvykle aj k poklesu uvedomovania si podnetov z vonkajšieho sveta.
• Denné snenie: Typické preň je denné snenie- vedomie je skoncentrované na priebeh vlastných myšlienok, predstáv, fantázie, pričom sú podnety z vonkajšieho prostredia len slabo uvedomené.
• Spánok: Dochádza k takmer úplnému obmedzeniu uvedomovania seba samého, či dejov z blízkeho okolia napr. v spánku.
• Kóma: Úplná strata vedomia, slabosť až vymiznutie motorických reakcií na vonkajšie podnety = kóma = hlboké bezvedomie.

Zmenené stavy vedomia

Zmenené stavy vedomia zahŕňajú hypnózu a zastreté vedomie (mrákotný stav), ktoré sa prejavuje ako zastretie mysle, amnézia a rozšírené vedomie spojené s transpersonálnymi zážitkami.

• Hypnóza: Sugestívny stav zúženého bdelého vedomia podobného spánku. Zahŕňa 3 stupne:

  • Somnolencia- stav príjemnej ospalosti, ale pomerne jasného vedomia a schopnosti vôľovo konať
  • Hypotaxia- stav zvýšeného podliehania sugescii strata kontroly nad vôľovými pohybmi,
  • Somnambulizmus- hypnotizovaný sa úplne podriadi sugesciám, stav hlbokej hypnózy, dá sa ovplyvniť motorika, pamäť, správanie.

• Zastreté vedomie/mrákotný stav/: prejavuje sa ako zastretie mysle-postihnutý koná inak, ako to zodpovedá jeho osobnosti, amnézia-strata pamäti, zabudnutie

• Rozšírené vedomie: spojené s transpersonálnymi zážitkami, subjekt prežíva akési odpútanie

Klasifikácia psychických javov

Psychické javy možno rozdeliť na psychické procesy, stavy a vlastnosti.

• Psychické procesy: sú dynamické javy, ktoré prebiehajú v čase a zahŕňajú poznávacie procesy (vnímanie, pamäť, myslenie, pozornosť, fantázia), citové procesy (emócie, city) a vôľové procesy (motivácia, rozhodovanie, konanie).
• Psychické stavy: sú relatívne stabilné a dlhšie trvajúce prejavy psychiky, ktoré ovplyvňujú prežívanie a správanie človeka (nálada, emócie, aktivácia).
• Psychické vlastnosti: sú trvalé charakteristiky osobnosti, ktoré ovplyvňujú správanie a prežívanie človeka (temperament, charakter, schopnosti).

Vedecká metóda v psychológii

Vedecká metóda je súbor princípov, spôsobov a prostriedkov na získanie vedeckých poznatkov. Je to určitý, s prísnymi pravidlami vymedzený postup, ktorého teória sa označuje ako metodológia.

Štandardné metódy

Štandardné metódy v psychológii zahŕňajú:

• Metóda introspekcie (sebapozorovanie)
• Pozorovanie
• Experimentálna metóda
• Exploratívne metódy (anamnéza, interview, dotazník)
• Projektívne techniky (Roschachova metóda, tematicko-apercepčný test)
• Psychologický test
• Analýza dokumentov a produktov činnosti

Charakteristika psychologických metód

• Pozorovanie:
• Introspekcia: pozorovanie seba samého, faktov vlastného vnútorného života zmyslového, afektívneho, racionálneho, vôľového a to vyškolenou alebo nevyškolenou osobou (náhodné alebo systematické).
• Extrospekcia: organizované, cieľavedomé vnímanie. Využíva sa pri zisťovaní a podrobnom zaznamenávaní vonkajších prejavov správania sa človeka v prirodzených alebo upravených podmienkach (pohybové, verbálne správanie a pod.).
• Experiment: vedecká metóda, ktorá usporiadaním a kontrolou procedúr umožňuje určovať príčiny javov (určuje vzťahy medzi príčinou a následkom, testuje pravdivosť vytýčenej hypotézy).
• Psychologický test: testy inteligencie, osobnosti, psychodiagnostické, tvorivosti; Štandardizovaná diagnostická pomôcka s presne určenými podmienkami aplikácie, hodnotenia a interpretácie s cieľom merania individuálnych rozdielov a zvláštností. (umelo vytvorené súbory otázok, musí niečo merať).
• Dotazník: najčastejšia metóda. Základ tvoria štandardizované otázky, na ktoré respondenti odpovedajú nútenou voľbou (áno-nie); otvorených otázok - respondent odpovedá voľne. Metóda určená pre zber údajov od väčšieho počtu respondentov.
• Rozhovor: psychológ pomocou dobre premyslených, pripravených a konkrétne zacielených otázok získava údaje, ktoré sú podkladom pre utvorenie si obrazu o povahe človeka, o jeho postojoch, záujmoch, citových stavoch. Môže byť: diagnostický (výskumný), individuálny, štandardizovaný, skupinový.
• Analýza dokumentov a produktov činnosti: rozbor denníkov, výtvarného diela.

Poznávacie procesy

Pociťovanie

Pociťovanie je základný poznávací proces, ktorý poskytuje informácie o vlastnostiach predmetov a javov a o zmenách v organizme prostredníctvom pocitov. Pocit je bezprostredný odraz jednotlivej vlastnosti predmetov a javov, ktorý pôsobí na zmyslové orgány (receptory) človeka. Pocit vzniká v dôsledku pôsobenia fyzikálnej alebo chemickej energie (v podobe podnetu) na receptor, v ktorom dochádza k transformácii tejto energie na fyziologický proces tým, že vznikne vzruch. Vzruch sa v podobe impulzov šíri po dostredivom nervovom vlákne do príslušného centra, kde vyvoláva jav psychický → pocit (podnet musí mať určitú intenzitu).

Analyzátor je anatomicko-fyziologické zariadenie, ktoré sa skladá z:

• zmyslový orgán
• dostredivý nerv
• príslušné centrum v mozgu

Je to samo regulujúci a hierarchický ustrojený systém, dynamiku nervových procesov rozvíjajúcich sa v analyzátore určuje ráz vonkajšieho pôsobenia.

Vnímanie

Vnímanie vzniká spojením viacerých pocitov a je bezprostredným odrazom predmetov, vecí a javov ako celkov vo vedomí človeka. Vnímanie je poznávací proces, ktorý nielen prijíma informácie, ale ich aj spracováva. Zabezpečuje bezprostredný kontakt človeka s prostredím a je jedným zo základných psychických regulátorov. Proces vnímania sa uskutočňuje v 2 fázach:

• tvorí zmyslové vnímanie
• kognitívne vnímanie

Druhy vnemov:

• Zrakové vnímanie: základom je optická zraková sústava.
• Sluchové vnímanie: zabezpečuje sluchový analyzátor.
• Čuchové vnímanie: čuchové receptory sú umiestnené v nose.
• Chuťové vnímanie: chemické látky rozpustené v ústnej dutine pôsobia na chuťové receptory.
• Hmatové vnímanie: vnímanie dotyku - výsledkom činnosti vonkajších kožných receptorov.
• Vnímanie polohy a rovnováhy: vnemy zmien polohy narušenia rovnováhy orgánov čl. alebo celého tela.
• Vnímanie tvaru a veľkosti predmetov: uskutočňuje sa zrakovým a hmatovým analyzátorom
• Vnímanie priestoru a vzdialenosti: psych. Proces, na ktorom sa zúčastňuje zrakový, kinestetický a sluchový analyzátor.
• Vnímanie času: je koncentrované na otázky prežívania rôznych časových intervalov/úsekov/.
• Orgánové vnímanie: signalizujú stav a činnosť orgánov -tráviacich, vylučovacích, dýchacích, krvného obehu, rozmnožovacích.
• Vnímanie bolesti: prežíva sa ako nepríjemný pocit, kt vzniká dráždením nerv zakončení v dôsledku pôsobenia vonk.podnetov alebo chorobných procesov v organizme človeka.
• Vnímanie osôb: pri vn sa analyzujú navzájom súvisiace znaky kontextuálne a vonkajšie, významným faktorom je očakávanie a momentálne psychické naladenie.

Adaptácia je zmena citlivosti, ktorá vzniká v dôsledku prispôsobenia sa zmyslového orgánu podnetom, ktoré naň pôsobia. Uskutočňuje sa v smere zvyšovania citlivosti ako aj v smere znižovania citlivosti. Hranice adaptácie sa subjektívne určujú pocitmi bolesti.

Poruchy vnímania môžu zahŕňať rôzne oblasti, pretože na vnímaní sa podieľa celá zmyslová percepcia, nervové dráhy, centrálna nervová sústava, aj emocionálno-citové stavy.

• Ilúzia: vnem je síce vyvolaný odrazom skutočného podnetu, ale tento odraz je skreslený.
• Halucinácie: sú to klamné vnemy vznikajúce nezávislé na vonkajšom podnete. O ich reálnosti je subjekt presvedčený.

Predstavy

Predstavy sú obrazy predmetov, vecí, javov, ktoré človek v danom momente nevníma. Alebo predstava je reprodukovaný obraz predmetu založený na minulej skúsenosti. Môžu byť jedinečné, všeobecné, zrakové, sluchové, pohybové. Predstavy sa vyznačujú názornosťou a vzťahujú sa na minulosť, zatiaľ čo vnímanie sa vzťahuje len na prítomnosť. Predstavy majú centrálny pôvod (vznikajú v mozgu), zatiaľ čo vnemy majú periférny pôvod (vznikajú v dôsledku receptorov).

Eidetické predstavy sa svojou úplnosťou a ostrosťou rovnajú vnemom a prejavujú sa vo zvláštnej schopnosti tzv. fotografickej pamäti. Sú typické pre detské obdobie a po dospievaní zanikajú.

Fantázia

Fantázia je vytváranie predstáv o nepoznanom. Vo vedomí človeka vznikajú obrazy predmetov a javov, ktoré predtým neboli obsahom jeho psychického života. Fantázia môže byť neúmyselná (obrazotvornosť bez osobitého zamerania) alebo úmyselná (vzniká zo snahy vytvoriť niečo určité).

Pamäť

Pamäť je základná vlastnosť živých organizmov, ktorá umožňuje uchovanie minulej skúsenosti. Je to psychická schopnosť, ktorá umožňuje vybaviť si minulé prežívanie a správanie. Základom pamäte je pamäťová stopa. Pamäť chápeme ako schopnosť reprodukovať určité obsahy, uchovanie minulej skúsenosti, ktorá intervenuje v súčasnom aktuálnom prežívaní a správaní, a ako kognitívny, poznávací proces kodovania, skladania a vybavovania informácií.

Druhy pamäti:

• Mechanická pamäť: nemá logiku, opakovanie stále dookola, typická pre deti
• Logická pamäť: má logiku, typická pre dospelých
• Krátkodobá (pracovná) pamäť: krátke podržanie informácie, bez opakovania sa informácia rozpada do 15 sekúnd.
• Dlhodobá pamäť: je pamäť v pravom zmysle. Je to sklad informácií, vedomosti, poznatkov, skúseností.
• Explicitná (deklaratívna) pamäť: semantická pamäť, viazaná na používanie jazyka (fakty, mena, nazvy, epizody, udalosti).
• Implicitná (nedeklaratívna) pamäť: jej obsah sa nedá vyjadriť slovne - sú v nej fixované motorické a kognitívne spôsobilosti (chodza, pohyby)
• Staropamäť: lepšie si zapamätáme staršie informácie
• Novopamäť: lepšie si zapamätáme mladšie informácie, aktuálne zážitky
• Mimovoľná (neumyselná) pamäť: pri nej si človek bez úmyslu a námahy vstepuje do pamäti psych. zažitky
• Úmyselná (zámerná) pamäť: organizovaná, zámerná psychická činnosť s cieľom niečo si zapamätať

Podľa charakteru psychickej aktivity rozlišujeme: pohybovú, emocionálnu, názornú, slovno-logickú pamäť. Podľa charakteru celkovej činnosti rozlišujeme: úmyselnú, neúmyselnú pamäť. Podľa dĺžky upevnenia rozlišujeme: senzorickú, krátkodobú, dlhodobú pamäť.

Fázy pamäti:

• Vštepenie (zapamätávanie): je proces, v ktorom prebieha upevňovanie nových informácií tým, že sa spája s informáciami už predtým nadobudnutými.

  • Úmyselné zapamätávanie: upriamenie pozornosti na to, čo si chceme zapamätať.
  • Neúmyselné (spontánne) zapamätávanie: nevytyčujeme si cieľ, niečo si zapamätať Udalosti, javov, bez osobiteho záujmu zapamatat si …

• Uchovanie: hovorí o tom, koľko a na aký dlhý čas sme si schopní v pamäti podržať.

• Vybavovanie: je proces, pri ktorom sa informácie uložené v pamäti sprístupňujú a používajú.

Myslenie

Myslenie je proces spracovania informácií, ktorý umožňuje človeku riešiť problémy, rozhodovať sa a vytvárať nové poznatky. Myslenie je odrazom všeobecných a podstatných vlastností, predmetov a javov. Človek je schopný poznávať podstatné veci, nielen bezprostredne, ale aj sprostredkovane.

Formy myslenia:

• Pojem: odráža všeobecné a zároveň podstatné vlastnosti predmetov a javov.
• Súd: vyjadruje vzťah medzi dvomi pojmami.
• Úsudok: z jedného, alebo z viacerých súdov vytvorí nový súd.

Druhy myslenia:

• konkrétne myslenie
• abstraktné myslenie
• konvergentné myslenie
• divergentné myslenie

Poruchy myslenia:

• debilita
• imbecilita
• idiocita

Pozornosť

Pozornosť je stav psychi…

tags: #mentálne #reprezentácie #psychológia