Pedagogika mentálne postihnutých: Historický vývoj

Starostlivosť o mentálne postihnutých má na Slovensku dlhú a zložitú históriu, ktorá prešla rôznymi fázami vývoja. Od prvotných foriem pomoci v kláštoroch a charitatívnych spolkoch až po moderné špeciálne pedagogické inštitúcie, starostlivosť o túto skupinu obyvateľov sa neustále vyvíjala. Významným medzníkom v tomto procese bolo založenie Zemského spolku pre starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku v roku 1932. Tento článok sa zameriava na históriu tohto spolku a na širší kontext vývoja starostlivosti o mentálne postihnutých na Slovensku.

Počiatky starostlivosti o postihnutých vo svete

Už v staroveku sa ľudia zamýšľali nad osudom postihnutých jednotlivcov. Starovek - negatívny postoj k postihnutým (Boží trest). Objavila sa nehumánnosť. Starovekí myslitelia ako Platón a Aristoteles sa vyjadrovali k otázkam starostlivosti o postihnutých, no ich názory boli často ovplyvnené dobovým vnímaním a spoločenskými normami. Platón napríklad odporúčal usmrcovať slabé a choré deti, čo odrážalo vtedajší utilitaristický pohľad na spoločnosť.

V stredoveku sa starostlivosť o postihnutých často spájala s kresťanskou charitou. Stredovek - bolo rozšírené kresťanstvo. Priznáva sa právo na život postihnutým. Kláštory a cirkevné rády poskytovali útočisko a základnú pomoc ľuďom s rôznymi druhmi postihnutia. Rozširovaním humanizmu sa začali objavovať požiadavky na výchovu a vzdelávanie postihnutých detí.

V novoveku, najmä v 18. storočí, sa vplyvom priemyselnej revolúcie a myšlienok osvietenstva začali v Európe otvárať prvé ústavy pre postihnutých. Novovek - v 18. storočí začína vplyv priemyselnej revolúcie v Európe. Vznikli prvé ústavy pre postihnutých (Paríž - Ústav pre nevidiacich a nepočujúcich). Prvé ústavy pre nevidiacich a nepočujúcich vznikli v Paríži v poslednej tretine 18. storočia.

Vývoj špeciálnej pedagogiky a starostlivosti o mentálne postihnutých v Európe

Špeciálna pedagogika ako veda sa začala utvárať pomerne neskoro; až na prelome 19. až 20. storočia. Jej vznik podmienila úroveň vedeckých poznatkov z oblasti medicíny, psychológie, sociológie, pedagogiky. Starostlivosť o postihnuté osoby sa však datuje už od vzniku ľudskej spoločnosti. Spočiatku prevažovali represívne prístupy, ktoré časom stratili svoje opodstatnenie. Neskôr postihnutí vykonávali ťažké pracovné činnosti. Nástupom kresťanstva sa začali uplatňovať charitatívne prvky starostlivosti o postihnutých. Renesancia hľadala ľudský prístup k postihnutým.

Prečítajte si tiež: Vývoj sociálneho statusu v minulosti

Vývoj špeciálnej pedagogiky v Európe bol ovplyvnený prácou mnohých priekopníkov. Karel Herford, zakladateľ pražského ústavu Ernestínum, sa venoval štúdiu mentálneho postihnutia a usiloval sa viesť chovancov k práci prostredníctvom ručných prác a pracovnej výchovy.

Vývoj starostlivosti o mentálne postihnutých na Slovensku

Na území Slovenska sa začala inštitucionálna starostlivosť o jedincov so špeciálnymi výchovnými potrebami realizovať v 1. polovici 19. storočia. Týkala sa ťažko zmyslovo postihnutých. Koncom 19. storočia sa inštitucionálna starostlivosť sústreďovala na mentálne postihnutých a psychosociálne narušených a v 1. polovici 20. storočia na telesne a zdravotne postihnutých. Všeobecný rozvoj špeciálnej pedagogiky u nás nastal až v 2. polovici 20. storočia. Na Slovensku po vzniku ČSR v roku 1918 vzniklo 5 ústavov. Väčšinou ostávali postihnutý v domácej starostlivosti. Zlepšenie nastáva od polovice 20. storočia.

V starostlivosti o postihnutých na Slovensku zohrali dôležitú úlohu dobročinné spolky ako Spolok pre pečlivosť o hluchonemých na Slovensku (1919), Spolok pre pečlivosť o zmrzačelých na Slovensku (1925) a Zemský spolok pre pečlivosť o slabomyseľných na Slovensku (1932).

Zemský spolok pre starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku

Zemský spolok pre starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku bol zriadený v roku 1932 v Žiline. Jeho sídlom bola Trenčianska pomocná škola. Prvým predsedom bol Viliam Gaňo a tajomníkom Vladimír Predmerský. Spolok vznikol ako praktický prejav snáh pomôcť postihnutým a udržat ich pri živote.

Organizačnú pomoc spolkom poskytoval „Zemský zväz sociálnych a sociálno-zdravotníckych spolkov pre Slovensko“, ktorý sídlil v Bratislave.

Prečítajte si tiež: Evidencia na úrade práce a invalidný dôchodok

Rozvoj starostlivosti o mentálne postihnutých po 2. svetovej vojne

Po 2. svetovej vojne nastal na Slovensku rozvoj starostlivosti o mentálne postihnutých. V roku 1946 bolo na Slovensku 6 osobitných škôl, v roku 1989 ich bolo 181. Neskôr sa premenovali na Špeciálne základné školy. V roku 1947 vzniklo aj oddelenie Špeciálnej pedagogiky, oddelenie Defektológie pri Štátnom pedagogickom ústave v Bratislave. Vzdelávanie pedagógov pre mentálne postihnutých zohrávalo významnú úlohu. Od roku 1967 to bolo riadne vysokoškolské vzdelávanie dennou aj externou formou. Organizovalo sa na Filozofickej fakulte v Bratislave, od roku 1972 v Trnave, a od roku 1986 opäť v Bratislave a až dodnes.

Vývoj špeciálneho školstva na Slovensku

Prvá pomocná škola vznikla na Slovensku v roku 1923 v Petrovanoch pri Zdravotno-sociálnom ústave pod názvom Súkromná pomocná škola v Petrovanoch. Najvýznamnejšiu úlohu medzi pomocnými školami zohrala pomocná škola v Trenčíne, ktorú založil a viedol Vladimír Predmerský. Škola slúžila ako metodicko-odborné centrum slovenských pomocných škôl. Toto vedúce postavenie si uchovala až do 60tych rokov.

Pomocné školy pracovali podľa špeciálnej zákonnej úpravy (zákon 86/zn o pomoc.skolach). Jestvovali len Učebne osnovy a vychovne smernice škol pre deti úchylne (r.1928-minister.školstva).

Časopisectvo v špeciálnej pedagogike

Časopisectvo sa u nás rozvinulo za vzniku prvej ČSR - celoštátne vychádzal časopis „Úchylná mládež“, „Pedagogické rozhledy“, „Nápravná pedgogika“. Za 1 Slovenské periodikum z odboru špeciálnej pedagogiky sa pokladá „Abnormálna mládež“, čo bola príloha soc. zdrav. časopisu Sociálne rozhledy. V roku 1957 - 1958 časopis „Špeciálna škola“ a v ČR „Mládež vyžadujúca špec.péče“ . Oba tieto časopisy sa zlúčili do celoštátneho „ Otázky defektológie“.

Príprava špeciálnych pedagógov

Príprava špeciálnych pedagógov sa v priebehu 19. a najmä 20. storočia výrazne menila. V Rakúsku, v r. 1875 a v Uhorsku v r. 1877 ministerstvo školstva uložilo školským radám urobiť opatrenia, aby sa kandidáti učiteľstva poučili o výchove abnormálnych detí. Neskôr absolvovali školenia - kurzy, ktoré mali charakter nadstavbového štúdia, až dvojročného, ktoré zabezpečoval budapeštiansky Liečebno-pedagogický učiteľský ústav a pripravoval poslucháčov pre spôsobilosť vyučovať hluchonemých, slepých, slabomyseľných a naprávať chyby reči (začiatkom 20. storočia). Tu študovali aj niektorí slovenskí špeciálni pedagógovia.

Prečítajte si tiež: Dôsledky nepoučenia sa

V Čechách sa učitelia pomocných škôl školili v kurzoch organizovaných prevažne spolkami. Skladali odborné skúšky z pedopatológie a nápravnej pedagogiky. Aj na Slovensku však spolky realizovali rôzne kurzy, napr. „Zemský spolok pre pečlivosť o slabomyseľných na Slovensku" uskutočnil 10. - 16. 10. 1932 prvý kurz pre učiteľov pomocných škôl v Trenčíne. Druhý kurz sa konal o rok neskôr v Banskej Bystrici.

Učitelia vyučujúci postihnuté deti museli od r. 1886 vykonávať skúšky učiteľskej spôsobilosti na základe platnosti Skúšobného poriadku učiteľskej spôsobilosti. Do nich boli zahrnuté aj špeciálne skúšky pre vyučovanie slepých, hluchonemých, slabých na duchu a mravne spustlých. Významným opatrením pre skvalitnenie práce učiteľov bol učebný poriadok pre odborné skúšky spôsobilosti učiteľstva v školách (ústavoch) pre úchylnú mládež z r. 1937.

Po vojne v r. 1946 bola do zväzku Univerzity Komenského v Bratislave inkorporovaná Pedagogická fakulta UK ako prvá povojnová pedagogická fakulta na Slovensku. Pedagogická fakulta UK v Bratislave (rovnako ako fakulta v Prahe) zabezpečovala najskôr vzdelávanie pre učiteľov škôl pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť ako 2-semestrové nadstavbové štúdium. Toto štúdium sa ale otvorilo až v akad. roku 1949/1950. Štúdium sa realizovalo ako štúdium defektológie zamerané v jednej skupine na prípravu učiteľov škôl pre mládež duševne alebo sociálne chybnú; v druhej skupine pre mládež telesne alebo zmyslovo chybnú.

Významným medzníkom v príprave špeciálnych pedagógov bolo zriadenie Inštitútu pre špeciálnu a liečebnú pedagogiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave dňa 1. 10. 1967. Štúdium špeciálnej a liečebnej pedagogiky v Bratislave sa od akad. r. 1967/68 realizovalo ako 5-ročné denné štúdium v špecializáciách: somatopédia, tyflopédia, surdopédia, logopédia, psychopédia, liečebná pedagogika (pre ťažkovychovávateľných, mala učiteľský a terapeuticko-výchovný smer).

V súčasnosti sa podľa zákona NR SR č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách v znení neskorších predpisov zabezpečuje príprava špeciálnych pedagógov v tzv. trojstupňovom štúdiu - v bakalárskom stupni, v magisterskom stupni a v doktorandskom stupni štúdia, ktoré môže mať charakter denného prezenčného, alebo externého dištančného štúdia.

Významné osobnosti slovenskej špeciálnej pedagogiky

Z osobností, ktoré pomohli rozvoju slovenskej pedagogiky mentálne postihnutých v druhej polovici 20. storočia možno okrem už vyššie uvedených Gaňa či Predmerského menovať prof. J.Brťku, CSc, prof. Š.Vašeka, CSc, doc. I. Baja, CSc, Dr. I. Jakabčica, CSc, prof. I.Drobného, DrSc. (a ostatných pracovníkov katedry špeciálnej pedagogiky) - pracovali, resp. pracujú na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Ďalej Dr. G. Rehuša, Dr. M. Gažiho, CSc, Dr. I. Učňa, MUDr. L. Kvasničku, Dr. O. Matušku, Dr. A. Pajdlhausera, CSc, Mgr. J. Hučíka a mnoho iných.

Zmeny v špeciálnej pedagogike po roku 1990

Špeciálna pedagogika ako pomerne rozsiahla a obsiahla vedná oblasť prešla v poslednom období výraznými kvalitatívnymi aj kvantitatívnymi zmenami, najmä v roku 1990 zmenami paradigmy špeciálnej pedagogiky, rozširovaním jej pôsobnosti na javy a procesy, s ktorými sa predtým nezaoberala.

Starostlivosť o sociálne odkázaných na Slovensku

Podobne, ako v ostatnej časti Európy, aj na Slovensku sa postupne začína vytvárať akási sieť zariadení poskytujúcich starostlivosť pre sociálne odkázaných. Táto činnosť sa zameriavala predovšetkým na najcitlivejšie skupiny obyvateľstva a tými sú deti, zdravotne postihnutí, chorí, starí ľudia ako aj ľudia žijúci na okraji spoločnosti.

Koncom 18. a začiatkom 19. storočia sa aj na Slovensku začína rozvíjať špecializovaná starostlivosť o ľudí so zdravotným postihnutím. Táto skupina obyvateľov, vrátane detí a starcov, bola predtým odkázaná na milosrdenstvo kláštorov, majetných jednotlivcov atď. Veľká časť z nich sa živila žobraním. Preto na otváranie špecializovaných zariadení pre ľudí s postihnutím môžeme pozerať aj ako na výraznú zmenu vo vedomí spoločnosti k tejto skupine občanov. Tieto zariadenia boli otvárané pre deti a mládež, ale aj pre dospelých.

Vývoj sociálnej práce a legislatívy

Vývoj sociálnej práce bol ovplyvnený aj legislatívnymi normami, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú sociálnej problematiky obyvateľstva. Medzi najstaršie patrí napríklad Chamurapiho zákonník, ktorý obsahoval informácie o úsilí kráľa Chamurapiho zlepšiť postavenie najchudobnejších vrstiev slobodného obyvateľstva Asýrie.

V novoveku patrili k dôležitým krokom vo vývoji sociálneho zákonodarstva napríklad zákony obmedzujúce prácu detí vo Veľkej Británii (1833) a zákony o verejnom zdraví (1848). Významným krokom bol aj vznik Úradu pre sociálnu politiku v r. Odborné postupy v pedagogickej a poradenskej praxi sú odborným textom, ktorý podrobne popisuje priebeh riešenia vybraných 50 okruhov odborných tém. Odborné postupy zaznamenávajú spoluprácu viacerých odborníkov, kde sa problém rieši komplexne a nepracuje sa len na jeho izolovaných častiach. Zameriava sa predovšetkým na multidisciplinárny prístup v spomínaných inštitúciách.

Každý odborný postup bol vytvorený pod vedením autora/kolektívu autorov a konzultantov/recenzentov, odborníkov v danej oblasti, ktorí na odborných postupoch pracovali v rokoch 2020 - 2022.

Prečo odborné postupy?

Zmyslom odborných postupov bolo vytvoriť sériu podporných odborných dokumentov pre pedagogickú a odbornú prax vo forme prehľadných inšpiratívnych návodov pri poskytovaní odbornej starostlivosti vo vybraných témach.

Odborné postupy odborne rozširujú a dopĺňajú zostavené obsahové štandardy (napríklad: Odborný postup Školská spôsobilosť (diagnostika aj z pohľadu špecifík diagnostiky pri deťoch zo SZP, ŠVVP, s mentálnym postihnutím dopĺňa obsahový štandard Školská spôsobilosť).

Vývoj organizovanej sociálnej práce

Rozvoj organizovanej sociálnej práce na jej jednotlivých úsekov sa v histórii neobjavuje v jednotnom čase. K jej organizácii prichádza postupne, podľa spoločenskej aktuálnosti a stupňa závažnosti jednotlivých problémov. Určité náznaky o snahu organizovať rozvoj sociálnej starostlivosti môžeme nájsť už v 16. a 17. storočí. K jej väčšiemu rozmachu však prichádza až v 18. ale predovšetkým v 19.

Starostlivosť o zdravotne postihnutých v Európe

Rozvoj organizovanej praktickej sociálnej práce zameranej na ľudí so zdravotným postihnutím, ktorá nadväzovala predovšetkým na charitatívnu činnosť, priniesol so sebou až ekonomický rozvoj a nástup osvietenstva v 18. storočí, s ktorými prichádza i do Európy aj rozvoj ústavnej starostlivosti o postihnutých. Prvé ústavy pre postihnutých začali vznikať v druhej polovici 18. storočia a zameriavali sa zo začiatku na najťažšie postihnutia ako napr. slepota, hluchota a pod.. História ústavnej starostlivosti je sama o sebe veľmi rozsiahla a svojou podstatou patrí rovnako do dejín špeciálnej pedagogiky, ošetrovatľstva, penitencionárnej starostlivosti atď., ako aj sociálnej práce.

Ústavy pre mentálne handicapovaných začali vznikať až v 19. storočí a to aj z toho dôvodu, že mentálne postihnutí bývali často prijímaní do ústavov pre iný druh postihnutia a ťažším formám postihnutia sa svojou starostlivosťou venovali kláštory.

Sociálna starostlivosť o chorých a umierajúcich

Aj v oblasti sociálnej starostlivosti o chorých a umierajúcich môžeme nájsť príklady starostlivosti práve v dejinách kláštorov pri ktorých často vznikali nemocnice, či opatrovne. Nemocnice, opatrovne ale aj hospice vznikajú však postupne aj z iniciatívy väčších miest. V 18. a 19. stor. sa rozvinula aj spolková činnosť (či už na náboženskom alebo pracovnom - cechy a pod. podklade). Spolky sa vo svojej činnosti orientovali aj na pomoc ťažko chorým, umierajúcim, vdovám a pod.. V oblasti sociálnej práce s umierajúcimi môžeme nájsť stopy hospicovej starostlivosti už v 16. storočí, kedy sv. Ján Gótsky poukazuje na nedeliteľnosť fyzickej a psychickej starostlivosti o umierajúceho, čím podporil šírenie myšlienok komplexnej starostlivosti o umierajúceho.

Chudoba a jej vplyv na starostlivosť o deti

Chudoba je stav charakterizujúci nedostatok základných životných prostriedkov a prístup k službám, keď príjmy nepostačujú na krytie existenčného minima. Chudoba v takomto chápaní ako keby tvorila vytrvalého sprievodcu ľudskými dejinami. Je paradoxom, že s rozvojom civilizácie narastá vo svete aj chudoba, ba v našom 20.

Z hľadiska spoločenského vývoja starostlivosť o chudobných sa dostáva do spoločenského povedomia s rozširovaním kresťanstva. Kresťanské prikázanie “miluj blížneho svojho” priamo vyzývalo kresťanov k starostlivosti o chudobných a opustených. Kláštory sa stali pre mnohých z nich útočiskom. Niektorým poskytovali možnosť práce a zárobku, iným aspoň chlieb a šatstvo.

Niektoré z manufaktúr nevládzu oddolávať konkurenčnému tlaku a krachujú, zamestnanci zostávajú bez práce. Ale ani práca nezabezpečuje robotníka pred chudobou. Spolu s takouto sociálnou situáciou ako spolučiniteľ biedy pôsobia rôzne vojnové konflikty, veľké lokálne požiare ako aj epidémie (predovšetkým mor a cholera). Starostlivosť o chudobu patrila k morálnym povinnostiam obcí. S narastajúcim počtom dedinskej a mestskej chudoby ako aj s množstvom žobrákov sa obce túto nepísanú povinnosť snažia minimalizovať. Od 16. storočia môžeme preto v krajinách Európy sledovať postupne sa vyvíjajúce zákonodarstvo na ochranu chudobných.

Penitencionárna starostlivosť a jej premeny

Až do 18. storočia boli väzni, umiestňovaní v tzv. trestniciach či žalároch. V tomto období bolo bežné, že odsúdení boli, okrem trestu straty slobody, trestaní bičovaním, okovami, pôstom a pod.. Koncom 18. stor. sa v penitencionárnej starostlivosti objavujú čaraz častejšie myšlienky o prevýchovnom účinku trestu. Určité poľudštenie v zaobch…

Psychopédia ako súčasť špeciálnej pedagogiky

Psychopédia je vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá výchovou, vzdelávaním a vyučovaním mentálne postihnutých jedincov. Špeciálna pedagogika chápe mentálne postihnutie ako nedostatočnú schopnosť poznané veci transformovať do myšlienok a udalostí. Mentálna retardácia je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie s IQ pod 70, ktorá sa prejavuje už v útlom detskom veku.

Mentálna retardácia: Oligofrénia a Demencia

Mentálna retardácia sa delí na oligofréniu (slabomyseľnosť) a demenciu. Oligofrénia je obmedzenie vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových, teda narušenie intelektu. Je zdedená alebo vrodená, poprípade vzniká v ranom období detstva, spravidla do 2. roku života. Tento stav je trvalý a nemožno ho odstrániť. Príčiny oligofrénie môžu byť biologicky podmienené, súvisiace s poškodením mozgu, alebo sociálne podmienené, t.j. extrémna výchovná zanedbanosť. Demencia je neskôr získaná porucha mentálnych, povahových i duševných schopností, ktorá vzniká ako následok nejakého ochorenia alebo úrazu po 2. roku života.

Stupne mentálnej retardácie

Stupeň mentálnej retardácie sa zisťuje testami inteligencie a je vyjadrený číselným kvocientom IQ. Za normu sa považuje hodnota IQ okolo 100. Na základe toho rozlišujeme:

• Debilitu (ľahká mentálna retardácia) s IQ 70-50 - jedinci sú vychovávateľní a vzdelávateľní.
• Imbecilitu (stredná mentálna retardácia) s IQ 49-35 - jedinci nie sú vzdelávateľní, iba vychovávateľní.
• Idiocitu (ťažká a hlboká mentálna retardácia) s IQ 34-0 - jedinci nie sú vzdelávateľní ani vychovávateľní.

Autizmus je vrodená neschopnosť nadviazania kontaktu s ostatnými ľuďmi.

Výchova a vzdelávanie mentálne postihnutých na Slovensku

V každom meste existujú osobitné a pomocné školy, kde chodia mentálne postihnuté deti. Mierna duševná zaostalosť (debilit) s IQ 50-70 znamená, že deti sú vychovávateľné, vzdelávateľné a svojprávne, navštevujú špeciálne školy. Rozlišujeme eretickú formu (nekľud, pohyblivosť, výchovné problémy).

Stredne ťažká duševná zaostalosť (imbecilita) s IQ 35-49 predstavuje výrazné obmedzenie schopnosti človeka. Títo jedinci sa pokladajú za nevzdelávateľných a čiastočne vychovávateľných a obyčajne sú zaradení do ústavov. Znaky zahŕňajú primitívne myslenie, oneskorenú reč, manuálnu nezručnosť, agramatickú reč a poruchy výslovnosti. Výchova sa zameriava na osvojenie základných hygienických návykov, sebaobsluhu a základné spoločenské návyky, pričom jedinec je nesamostatný a vyžaduje stálu starostlivosť.

Ťažká duševná zaostalosť (idiocia) s IQ 20-34 a hlboká duševná zaostalosť (hlboká idiocia) s IQ menej ako 20 znamenajú, že ani v dospelosti nedosahujú rozumové schopnosti ako dvojročné dieťa. Dorozumievajú sa cez neverbálne znaky a posunky. Vyžadujú aj lekársku opateru a dožívajú sa veku do 30 rokov. Príčiny môžu byť genetické, prenatálne (počas tehotenstva) alebo spôsobené ožiarením.

Populácia s mentálnou retardáciou v SR

Populácia s mentálnou retardáciou v Slovenskej republike predstavuje 2-2,5% bez komplikácií a 0,3-0,4% s komplikáciami.

Downov syndróm

Downov syndróm, objavený v roku 1866, je choroba spôsobená chromozómovou chybou - jedným nadpočetným chromozómom u chromozómového páru 21. Túto chorobu nevieme liečiť, ale treba ísť až po najvyššiu možnú hranicu (sú aj na SŠ). Vyžadujú si starostlivosť rodiny a školy. Intelektový rast sa zastavuje okolo 15 roku.

Pedagogika ako vedný odbor v sústave pedagogických vied

Pedagogika je veda o výchove človeka. Skúma jej podstatu a zákonitosti, objasňuje ciele, metódy a ďalšie prostriedky výchovy a na základe zovšeobecnených empirických skúseností stanovuje pedagogické zásady pre organizáciu a riadenie výchovnej činnosti. Je to veda, ktorá skúma zákonitosti výchovy (výchovného procesu) a rozpracúva teórie výchovy (výchovy a vzdelávania) človeka vo všetkých etapách ľudského života (Pedagogika - z gr. pojmu paidagogos - vedenie, výchova detí, Pais = dieťa, agóge = vedenie).

Predmetom pedagogiky je analyzovať celý rad špecifických výchovných a vzdelávacích javov z hľadiska výchovu podmieňujúcich vonkajších a vnútorných činiteľov s osobitným zreteľom na realizáciu cieľov výchovy stanovených spoločnosťou. Výchova a výchovný proces je mnohostranný a široko podmienený, jeho účinnosť a výsledok závisí od pôsobenia viacerých činiteľov.

Základné znaky pedagogiky ako vedného odboru:

• má svoj predmet výskumu
• má svoje metódy
• má svoj vedecký jazyk, svoju terminológiu

Vo vývoji vedného odboru pedagogika sú 3 vývojové etapy:

• Empirická etapa - prevažujú skúsenosti z VV praxe, je vybudovaná na individuálnych skúsenostiach, ktorým ale chýba zovšeobecnenie
• Deskriptívna etapa - formujú sa zásady, pravidlá, pokyny pre VV prax, vytvára sa systém
• Kauzálna etapa - pedagogická teória dosahuje vedeckú systematizáciu svojich kategórií

Vznik pedagogiky ako vedy

Aj keď je pojem pedagogika pomerne starý, neoznačovala sa ním hneď výchovná a vzdelávacia činnosť. Bolo to najmä z dôvodu, že pedagogika ako samostatná veda o výchove neexistovala. Neskôr vplyvom rozvoja kresťanstva sa vytvára nová náboženská výchova, ktorá sa opiera o filozofické názory antiky a učenie Tomáša Akvinského. Dominantou bolo riešenie vzťahu rozumu a viery. Tomu zodpovedalo aj vytvorenie nového obsahu vyučovania - sedem slobodných umení. Súčasne s náboženskou výchovou sa utvára aj tzv. rytierska výchova.

Prelom v názoroch na výchovu prinieslo obdobie humanizmu a renesancie, ako aj nová prírodovedná filozofia, založená na vnímaní. Predstaviteľmi tejto filozofie sú Descartes, Locke, Bacon. V pedagogike to boli Rabelais, Moore, Campanella, Komenský.

tags: #pedagogika #mentalne #postihnutych #historicky #vyvoj