Aktuálne otázky súkromného práva: Vlastníctvo na Slovensku

JUDr. Filip Šmeringai, advokát a absolvent Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, sa zaoberá aktuálnymi otázkami súkromného práva, predovšetkým problematikou vlastníctva v slovenskom kontexte. Tento článok sa zameriava na neoprávnené stavby na cudzom pozemku, vyvlastňovacie konanie a autorské právo, pričom analyzuje súčasnú právnu úpravu a súdnu prax.

Neoprávnená stavba na cudzom pozemku z pohľadu občianskeho práva

Neoprávnená stavba na cudzom pozemku predstavuje komplexný právny problém, ktorý zasahuje do viacerých odvetví právneho poriadku. Z občianskoprávneho hľadiska je kľúčovou otázkou vlastnícke právo k takejto stavbe. Štúdia si kladie za cieľ preskúmať, aký vlastnícky režim sa na neoprávnenú stavbu vzťahuje a za akých podmienok môže súd poskytnúť ochranu aj neoprávnenému vlastníkovi stavby.

Problematika je analyzovaná v historických súvislostiach a vzhľadom na súčasnú právnu úpravu na Slovensku, s dôrazom na súvisiacu súdnu prax. Autor poukazuje aj na zahraničné právne úpravy ako zdroj inšpirácie a podporu uvádzaných tvrdení.

Právny obsah § 135c Občianskeho zákonníka (OZ) nie je obmedzený len na doslovné znenie tohto paragrafu. Uvedené ustanovenie patrí k tzv. relatívne abstraktným hypotézam. Pri takýchto hypotézach platí, že čím abstraktnejšia je hypotéza normy, tým väčšia zodpovednosť leží na súdoch, ktoré dopĺňajú hypotézu normy vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu. Flexibilita súdu pri rozhodovaní je nesporným pozitívom, avšak nesmie skĺznuť do svojvôle.

Medzi tradičné faktory skúmania, či má neoprávnene zriadená stavba naďalej patriť jej vlastníkovi alebo vlastníkovi pozemku, patrí preukázaná subjektívna dobrá viera vlastníka stavby. Zriadenie stavby na cudzom pozemku môže totiž podľa okolností prípadu vychádzať z ospravedlniteľného omylu stavebníka, že k zastavanej ploche má oprávnenie, no v skutočnosti ho stavebník nemá. Dobrú vieru stavebníka ako istú psychologickú kategóriu pritom možno skúmať iba výslovne na základe objektívnych skutočností, v ktorých sa tomu zodpovedajúco odzrkadľuje vnútorný (subjektívny) vzťah stavebníka k vlastnému konaniu. Aj preto súd skúma túto otázku ako právnu a nie skutkovú, pričom nemusí prihliadať na osobitné vlastnosti stavebníka.

Prečítajte si tiež: Vyhradený čas: Ako COVID-19 ovplyvnil dôchodcov

O dobromyseľnosti stavebníka nemožno vôbec hovoriť, ak preukázateľne vedel, že stavia na cudzom pozemku, a predsa v stavebných prácach pokračoval až do momentu zriadenia stavby. Problematiku dobromyseľnosti vlastníka stavby zároveň nemožno obmedziť iba na situácie, kedy vlastník stavby vedel o neoprávnenosti konania a chcel zasiahnuť do vlastníckeho práva inej osoby; môžu sa týkať aj situácie, keď vlastník stavby pri náležitej starostlivosti mohol svoj omyl identifikovať a predísť mu. Vzorovým prípadom je situácia, keď vlastník stavby zrealizuje stavbu, hoci si vôbec nie je vedomý vlastníckych pomerov zapísaných v katastri nehnuteľností.

Hoci medzi jednotlivými faktormi neexistuje istá hierarchia, dobromyseľnosť vlastníka stavby (stavebníka) predstavuje spravidla jeden z najvýznamnejších faktorov. Neoprávnený zásah do cudzieho práva by mal požívať právnu ochranu iba vo výnimočných prípadoch, predovšetkým vtedy, ak osoba zasahujúca do cudzieho práva o takejto neoprávnenosti nevedela, resp. nemohla vedieť. Takýto prístup má svoj význam jednak v individuálnom právnom vzťahu medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku, no vysiela aj dôležitý signál verejnosti, v rámci ktorej by nemal byť živený naratív o prípadných „benefitoch“ takéhoto (neoprávneného) konania.

Ako uvádza Ústavný súd Českej republiky: „Pri posudzovaní prípadov tzv. neoprávnených stavieb, ku ktorých zriadeniu došlo úmyselným protiprávnym konaním stavebníka, musí byť ochrana vlastníckych práv majiteľa pozemku prioritná. Ak tento princíp rešpektovaný nebude, má toto nielen dopady na samotného vlastníka, ale na celú spoločnosť, v ktorou sa vytvára povedomie o „výhodnosti“ nedodržiavania práv ostatných so všetkými nežiaducimi dôsledkami.“

§ 135c OZ privileguje vlastníka pozemku, keďže je súd viazaný preferenčnou postupnosťou riešení uvádzaných v tomto ustanovení. Prvé z týchto riešení je pritom „najradikálnejším“ riešením situácie a má formu odstránenia neoprávnenej stavby na náklady vlastníka stavby. V rozhodovacej činnosti súdov býva označovaná táto možnosť ako „najprísnejšia občianskoprávna sankcia“ pre vlastníka stavby, keďže sa spravidla spája s nenávratným zánikom stavby ako majetkovej hodnoty.

Hoci je súdom nariadené odstránenie stavby na náklady vlastníka stavby vedené ako prvé zákonné riešenie, nemožno konštatovať, že by odstraňovanie stavby bolo v súdnej praxi „železným pravidlom“, z ktorého existujú iba ojedinelé výnimky. Odstránenie stavby je skôr prezentované ako výnimočné opatrenie. Súdna prax tým vo svojich záveroch nápadne nadväzuje na historické znenia úpravy v Občianskom zákonníku, kedy bola táto možnosť poslednou možnosťou vyporiadania vzájomných práv a nie prvou. Tento prístup bol umocnený aj judikatúrou vtedajších súdnych autorít, v ktorej nachádzame: „Odstránenie stavby je krajným opatrením, ktorého použitie treba starostlivo zvážiť i s prihliadnutím na hospodárnosť takéhoto opatrenia.“

Prečítajte si tiež: Pomoc pre občanov v Košiciach

Podľa súčasnej rozhodovacej činnosti súdov sa prieskum hospodárnosti odstránenia stavby týka najmä povahy a rozsahu hospodárskej straty, ktorá by s odstránením stavby vznikla a jej porovnanie so záujmom na ďalšom využití stavby. Tieto úvahy môžu zahŕňať jednak finančné náklady súvisiace s faktickým odstránením stavby a stratu vynaložených investícií zo strany vlastníka stavby. Vylúčené nie je ani zohľadnenie straty zisku, ktorú môže vlastník stavby utrpieť prípadným odstránením stavby. Porovnanie týchto nákladov sa v zmysle súdnej praxe má porovnať so záujmom vlastníka stavby na jej ďalšom využití.

Determinácia vlastníckeho režimu neoprávnenej stavby sa môže odvíjať aj od porovnania väzby vlastníka neoprávnenej stavby na túto stavbu s väzbou vlastníka pozemku k zastavanému pozemku. V praktickej rovine sa tento prieskum týka najmä porovnania spôsobu a rozsahu užívania týchto nehnuteľností ich vlastníkmi, a teda aj otázky, kto by bol stratou resp. obmedzením svojho vlastníckeho práva viac dotknutý vo svojich životných potrebách. Pokiaľ napr. pozemok nepredstavuje pre jeho vlastníka ekonomicky významný objekt vlastníckeho práva alebo o pozemok vôbec nejaví záujem, môžu sa tým znížiť aj jeho šance na prípadné odstránenie tejto stavby alebo súdneho priznania vlastníckeho práva k neoprávnene zriadenej stavbe.

Takýto „praktický význam“ sa prejaví zrejme najvýraznejšie v situácii, keď vlastník neoprávnenej stavby užíva neoprávnenú stavbu ako svoje obydlie. Ku konfliktu dvoch vlastníckych práv sa v týchto prípadoch pridáva aj súvisiaca ochrana súkromného a rodinného života jednotlivca, keďže prípadným odstránením stavby dochádza aj k narušeniu tejto špecifickej väzby jednotlivca resp. rodiny na konkrétnu nehnuteľnosť. Na úzky súvis ochrany vlastníckeho práva a ochrany súkromia a rodinného života poukazuje aj ÚS SR v jednom z jeho nálezov.

To, že strata domu môže znamenať aj stratu „domova“, je senzitívne vnímané aj v rozhodovacej činnosti ESĽP. Hrozba „straty domova“ pre vlastníka stavby a jeho rodinu nemusí avšak byť vždy ultimátnym argumentom pre priznanie vlastníckeho práva k neoprávnenej stavby. Len čo neoprávnenú stavbu neužíva jej vlastník alebo nie je udržiavaná v riadnom stave, oslabuje sa tým aj jeho väzba k tejto nehnuteľnosti. Aj v tomto prípade sa následne môže prejaviť privilegované postavenie vlastníka pozemku, kedy súd buď nariadi odstránenie tejto stavby alebo ju prikáže do vlastníctva vlastníka pozemku.

Alternatívu k riešeniu „vrch ustupuje spodku“ predstavuje napr. švajčiarska alebo maďarská úprava, ktoré za hlavný determinant pri určení vlastníckeho práva pri neoprávnenej stavbe považujú porovnanie ceny stavby s cenou pozemku. V prípade ak cena stavby výrazne prevýši hodnotu pozemku, vlastníkom pozemku (a teda aj stavby); to samozrejme platí iba vtedy, keď bol stavebník dobromyseľný.

Prečítajte si tiež: ÚPSVaR Čadca: Sociálna oblasť

Porovnanie hodnoty pozemku s hodnotou stavby ako jeden z determinantov vlastníckeho režimu neoprávnenej stavby sa výnimočne objaví aj v rozhodovacej činnosti slovenských súdov. Tieto prípady nám ukazujú, že porovnanie hodnoty pozemku a hodnoty neoprávnenej stavby môže vzhľadom na okolnosti prípadu zavážiť. Nespornou výhodou tejto metódy je jej jednoduchosť a objektívna merateľnosť, predovšetkým v prípadoch, ak je rozdiel medzi týmito hodnotami markantný. V tejto súvislosti však treba dodať, že hodnota stavby by mala byť porovnávaná nielen s hodnotou pozemku, na ktorom táto stavba stojí, ale aj s hodnotou prípadných pozemkov, ktoré zastavaný pozemok obkolesujú. To platí, samozrejme, iba za predpokladu, že aj tieto pozemky vlastní vlastník pozemku, na ktorom stojí neoprávnená stavba.

Konštatovanie, že medzi stavbou zriadenou na pozemku a pozemkom samotným existuje hospodárska väzba je konštatovanie notorické; samotné užívanie stavby je totiž per se úzko spojené aj s užívaním pozemku v nevyhnutnom rozsahu. Uvedené platí taktiež vice versa. Toto faktum predstavuje zároveň hlavný argument, prečo je superficiálna zásada naďalej relevantná aj v modernom občianskom práve. Menej presvedčivý je tento argument v prípade slovenskej úpravy, ktorá jednotu stavby s pozemkom - a tým aj hospodársku väzbu medzi pozemkom a stavbou - chráni iba zákonnou preferenciou pozície vlastníka pozemku.

Otázku vlastníckeho práva pri neoprávnenej stavbe na cudzom pozemku pomáha rozlúsknuť aj skutočnosť, či takáto stavba, resp. jej stav ohrozuje vlastníka pozemku, osoby pohybujúce sa na pozemku alebo pozemok samotný. Pokiaľ je stavba nielenže neoprávnená, ale aj potenciálne nebezpečná pre okolie, zmenšujú sa aj šance vlastníka stavby pre potvrdenie vlastníckeho práva zo strany súdu. Situáciu avšak môžeme aj obrátiť a pýtať sa, či neoprávnená stavba na cudzom pozemku prospieva pozemku, na ktorom je zriadená alebo či neslúži k lepšiemu využitiu pozemku; ak napr. zriadený múr vylepšuje protipovodňové pomery medzi zainteresovanými stranami, prípadné odstránenie nemusí byť účelné a súd môže potvrdiť vlastnícke právo vlastníka neoprávnenej stavby.

Pre posúdenie neoprávnenosti stavby nie je rozhodujúci rozsah, v akom zasahuje neoprávnená stavba do cudzieho pozemku; aj presah zasahujúci do cudzieho pozemku v rozsahu pár centimetrov spadá pod aplikačný rozmer § 135c OZ. To avšak neznamená, že by takýto rozsah zásahu nemal žiadnu právnu relevanciu. Čím nižší je totiž takýto zásah, tým nižšie môžu byť aj šance vlastníka pozemku na eventuálne odstránenie stavby, najmä ak by aj iné faktory hovorili v prospech vlastníka stavby.

Vyvlastňovacie konanie: Obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme

Ústava Slovenskej republiky garantuje vlastnícke právo pre všetkých vlastníkov s rovnakým obsahom a ochranou. Zároveň vymedzuje štyri základné podmienky, za ktorých je možné vlastníctvo obmedziť aj proti vôli vlastníka. Môže sa tak stať iba:

• na základe zákona (predovšetkým stavebný zákon a zákon o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb),
• v nevyhnutnej miere,
• vo verejnom záujme na účel ustanovený zákonom,
• za primeranú náhradu.

Podrobnosti vyvlastnenia týkajúce sa podmienok a procesu vyvlastňovacieho procesu upravuje predovšetkým stavebný zákon a zákon o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb. Vyvlastňovacie konanie uskutočňuje príslušný okresný úrad v sídle kraja, v územnom obvode ktorého sa nachádza vyvlastňovaná nehnuteľnosť. Odvolacím orgánom je Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR.

Konanie sa začína na návrh subjektu - vyvlastniteľa, ktorý bude vyvlastňovanú nehnuteľnosť využívať pre účely, pre ktoré sa vyvlastňuje. Môže to byť štátny orgán, fyzická osoba alebo právnická osoba. V praxi sa táto podmienka realizuje zvyčajne tak, že vlastníkovi zašle navrhovateľ návrh kúpnej zmluvy. Ak vlastník na ponuku neodpovie, alebo ak ju odmietne, predpokladá sa, že podmienka je splnená a môže začať vyvlastňovacie konanie.

Podľa stavebného zákona vyvlastnením nezanikajú práva užívať byty a nebytové priestory, preto podľa niektorých interpretácií nie sú nájomcovia účastníkom vyvlastňovacieho konania. Domnievame sa, že takáto interpretácia nie je správna. Je pravdou, že právo užívať byt/nebytový priestor vyvlastnením priamo nezaniká. To však neznamená, že nájomcove práva zostanú nedotknuté - jedným z dôvodov výpovede nájmu bytu je totiž skutočnosť, že „je potrebné z dôvodu verejného záujmu s bytom alebo s domom naložiť tak, že byt nemožno užívať“ (§ 711 ods. 1 písm. e) Občianskeho zákonníka). Znamená to, že nájomca bytu práve z dôvodu vyvlastnenia bytového domu môže dostať (resp. dostane) výpoveď z nájmu bytu. Jeho užívacie práva sú teda priamo dotknuté (keďže vyvlastňovacie konanie bezprostredne ovplyvní dĺžku (a existenciu) nájmu bytu.

Vyvlastňovací orgán nariadi vždy ústne pojednávanie o návrhu. Námietky proti vyvlastneniu musia účastníci vyvlastňovacieho konania, ako aj zúčastnené osoby uplatniť najneskôr pri prerokovaní návrhu na ústnom pojednávaní. Na námietky uplatnené neskôr, na námietky, ktoré sa v územnom konaní zamietli alebo ktoré mohol účastník uplatniť v územnom konaní, sa neprihliada.

Úrad skúma:

• účel, pre ktorý sa vyvlastňuje,
• existenciu verejného záujmu,
• preukázanie, že prechod vlastníckeho práva (teda cieľ vyvlastnenia) nemožno dosiahnuť dohodou,
• súlad vyvlastnenia s územným rozhodnutím,
• rozsah vyvlastnenia.

Ak sa na účel, pre ktorý sa vyvlastňuje, nevyžaduje vydanie územného rozhodnutia, súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania sa skúma priamo vo vyvlastňovacom konaní.

Vyvlastňovací orgán zároveň rozhoduje o:

• určení primeranej náhrady za vyvlastnenie, ktorá prislúcha jednotlivým vyvlastneným a určí lehotu podľa § 6 ods. 1, 2 alebo ods.

O odvolaní proti výrokom o vyvlastnení je príslušné rozhodnúť Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Na preskúmanie výrokov o náhrade je príslušný súd.

Podľa stavebného zákona možno vyvlastniť len pre účely stavieb alebo iných opatrení v dotknutej lokalite, ktoré sú uvedené v zákone. To, že vyvlastňovacie konanie sa uskutočňuje pre niektorú z uvedených stavieb, ešte automaticky neznamená, že ide o stavbu vo verejnom záujme. Podľa zákona treba verejný záujem preukázať vo vyvlastňovacom konaní.

Ak je možné majetkové vyrovnanie pridelením náhradného pozemku alebo náhradnej stavby a vyvlastňovaný s tým súhlasí, tento spôsob vyrovnania má prednosť pred poskytnutím náhrady v peniazoch.

Podkladom na určenie náhrady za vyvlastnenie je všeobecná hodnota pozemku alebo všeobecná hodnota stavby, alebo všeobecná hodnota práva zodpovedajúceho vecnému bremenu; tá sa určí na základe znaleckého posudku nie staršieho ako dva roky.

Autorské právo: Ochrana duševného vlastníctva

Autorský zákon demonštratívne (príkladmo) v § 3 ods. 2 vypočítava, aké výtvory môžu byť predmetom autorského práva.

• dielo je z oblasti literatúry, umenia alebo vedy (§ 3 ods.
• ide o jedinečný výsledok tvorivej duševnej činnosti autora (§ 3 ods. 1); pričom jedinečnosť nie je pojmovým znakom (podmienkou) v prípade fotografického diela (§ 3 ods.
• je objektívne vnímateľné zmyslami bez ohľadu na jeho podobu, obsah, kvalitu, účel alebo formu jeho vyjadrenia alebo mieru jeho dokončenia (§ 3 ods.

Dielom je literárne dielo, slovesné dielo, hudobné dielo, audiovizuálne dielo, dielo výtvarného umenia, architektonické dielo, dielo úžitkového umenia, kartografické dielo alebo iný druh umeleckého alebo vedeckého diela, ak spĺňa pojmové znaky diela.

Autorské právo nechráni myšlienku či nápad, ktoré viedli k vzniku diela, ale len samotné dielo. Autorský zákon v § 5 vymenúva, čo sa nepovažuje za predmet autorského práva.

Autorské právo sa neudeľuje v žiadnom osobitnom konaní, neregistruje sa. Platná slovenská právna úprava teda neobsahuje ustanovenia o vydávaní dokladov, potvrdení, či osvedčení, ktoré by dokazovali, resp. potvrdzovali autorstvo fyzickej osoby k určitému dielu, ani neurčuje orgán, ktorý by bol touto činnosťou poverený.

Autorské právo k dielu vzniká okamihom, keď je dielo objektívne vyjadrené v podobe vnímateľnej zmyslami.

Určité osobitosti možno nájsť pri audiovizuálnom diele, počítačovom programe a databáze. Na tvorbe audiovizuálneho diela sa podieľa zvyčajne viacero fyzických osôb, ktoré sú spoluautormi audiovizuálneho diela. Autorom audiovizuálneho diela je predovšetkým osoba zapísaná v Medzinárodnom zozname audiovizuálnych diel. Ďalšími autormi sú režisér, autor scenára, autor dialógov a autor hudby, ktorá bola vytvorená osobitne pre toto dielo.

Počítačový program je súbor príkazov a inštrukcií vyjadrených v akejkoľvek forme, použitých priamo alebo nepriamo v počítači alebo v podobnom technickom zariadení. Na to, aby bol počítačový program autorskoprávne chránený, stačí, ak spĺňa podmienku tvorivosti, teda je výsledkom tvorivej duševnej činnosti autora.

Autorom diela je fyzická osoba, ktorá dielo vytvorila (§ 13). Pri určení autora sa vychádza z predpokladu autorstva, podľa ktorého fyzická osoba, ktorej meno je uvedené na diele, sa považuje za autora diela, ak nie je preukázaný opak. Pri tvorbe jediného diela môže vzniknúť spoluautorstvo (§ 15) dvoch alebo viacerých osôb (pokiaľ nie je možné od seba odlíšiť tvorivé vklady jednotlivých autorov a použiť ich ako samostatné diela).

Pri zamestnaneckom diele je autorom zamestnanec, teda osoba pracujúca pre určitého zamestnávateľa. Hoci v pozícii autora je pri zamestnaneckom diele zamestnanec, autorský zákon priznáva výkon majetkových práv autora zamestnávateľovi, pokiaľ sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom - autorom inak.

K vytvoreniu autorskoprávne chránených diel dochádza aj v prostredí školy. Deti, žiaci alebo študenti tvoria školské diela (napr. Škola vynaloží určité náklady (poskytne nástroje, zariadenie, energie atď.), čím pomôže žiakovi alebo študentovi vytvoriť dielo a on ako autor je následne na návrh školy povinný uzavrieť so školou nevýhradnú a bezodplatnú licenčnú zmluvu.

tags: #aktualne #otazky #sukromneho #prava #vlastnictvo #Slovensko