Billa a príspevok pri úmrtí rodinného príslušníka: Podmienky a súvislosti

Úmrtie blízkeho je jednou z najťažších životných skúseností. V takýchto chvíľach sa okrem emocionálnej podpory a sústrasti očakáva aj praktická pomoc, ktorá môže pozostávať z finančného príspevku na pohreb alebo iné nevyhnutné výdavky. Príspevok pri úmrtí blízkeho môže poskytnúť aj zamestnávateľ. V článku sa pozrieme na túto problematiku komplexne, s dôrazom na situáciu, kedy zomrie dieťa, a tiež na ďalšie dôležité aspekty.

Smútok a strata dieťaťa

Strata dieťaťa je mimoriadne traumatická udalosť, ktorá zasahuje do psychiky rodičov, súrodencov, rodiny a priateľov. Táto strata je sprevádzaná enormnou psychickou záťažou, ktorá môže viesť k psychickým poruchám, alkoholizmu, strate zamestnania, partnerským problémom, rozvodu alebo dokonca samovražedným myšlienkam. Rodičia často prežívajú výčitky, hnev a spomienky sa vynárajú. Musia sa prispôsobiť novej situácii a mnohí z nich tvrdia, že svoje deti stále počujú a cítia. V najťažších chvíľach by im mala byť oporou nielen rodina, ale aj personál zdravotníckeho zariadenia, ak dieťa zomiera v nemocnici. Proces smútenia nezačína samotnou smrťou, ale už v čase, keď je dieťa hospitalizované a prebieha boj o jeho život.

Ak dieťa zomiera v nemocnici, personál alebo blízka rodina sa často snažia chrániť rodičov pred najťažšími chvíľami tým, že im zabraňujú byť s dieťaťom do posledných chvíľ. Pre obe strany je však dôležitý spoločný kontakt, ako sa len dá. Proces smútenia je veľmi individuálny a rodičia sa často boja svojich emócií, preto ich potláčajú. Každý však povie, že na dieťa sa nedá zabudnúť. Dôležité je nájsť dieťaťu nové miesto v živote rodičov.

Rodičia, ktorí sa ocitnú v situácii, keď im umiera vlastné dieťa, potrebujú dostatok informácií, pochopenia a priestor na vyjadrenie vlastných emócií. V týchto chvíľach nesú nemalú úlohu zdravotnícki pracovníci. Okrem ťažkej úlohy zachrániť život dieťaťa, stojí pred personálom nemocníc v prípade oznamovania ťažkej diagnózy alebo úmrtia dieťaťa rovnako ťažká úloha, a to povedať blízkym zlú správu.

Zdravotný personál si často neuvedomuje, že od spôsobu, akým sa to udeje, závisí, ako bude prebiehať akceptácia ťažkej diagnózy alebo úmrtia dieťaťa, samotný proces smútenia a do akej miery sa rodina vysporiada s novou situáciou. Personál často nemá potrebné vzdelanie a vhodné podmienky na to, aby takéto situácie profesionálne zvládal, a tak sa spolieha na svoju osobnú výbavu a schopnosť efektívne komunikovať.

Prečítajte si tiež: Dopady kolektívnej zmluvy

Detský fond Slovenskej republiky inicioval projekt „Aj oni sú naše deti“, ktorý má za cieľ podporiť efektívnu komunikáciu medzi zdravotníckym personálom a rodičmi. Projekt upozorňuje na to, že dieťa ostáva dieťaťom a rodič rodičom bez ohľadu na úmrtie pacienta. Rodičia sú v období, kedy zomrie ich dieťa, vystavení obrovskému stresu a emočnej záťaži. Sú v šoku, zavalení bolesťou, smútkom a mnohými ďalšími pocitmi, pod vplyvom ktorých je veľmi náročné zorientovať sa v tom, čo všetko je potrebné bezprostredne po úmrtí dieťaťa zariadiť a pomoc okolia v tomto smere nie zriedka zlyháva.

V nemocniciach nájdu rodičia informačné materiály s praktickými informáciami o vybavení pohrebu či možnostiach darcovstva orgánov. Nájdete v nich aj odpovede na otázky, ako sa môžu cítiť po pohrebe, ako dlho človek smúti, ako udržať partnerský vzťah a ako vyhľadať odbornú pomoc. Druhou úlohou projektu je naučiť zdravotnícky personál efektívne komunikovať, pretože komunikácia s rodinou umierajúceho dieťaťa je mimoriadne náročnou a zodpovednou úlohou, na ktorú treba byť pripravený.

Finančná pomoc pri úmrtí

V prípade úmrtia rodinného príslušníka môže pozostalý okrem emocionálnej podpory potrebovať aj finančnú pomoc. Štátna sociálna poisťovňa poskytuje pohrebné príspevky, ktoré sú určené na pokrytie aspoň časti nákladov spojených s pohrebom. Okrem toho niektorí zamestnávatelia poskytujú svojim zamestnancom príspevok pri úmrtí rodinného príslušníka. Podmienky a výška tohto príspevku sa líšia v závislosti od zamestnávateľa a kolektívnej zmluvy.

Billa a jej prístup k zamestnancom

Hoci informácie o konkrétnych podmienkach príspevku pri úmrtí rodinného príslušníka v spoločnosti Billa nie sú verejne dostupné, je pravdepodobné, že Billa ako významný zamestnávateľ na Slovensku má zavedené interné predpisy, ktoré upravujú poskytovanie takejto podpory. Zamestnanci by sa mali informovať u svojho zamestnávateľa alebo v personálnom oddelení o podmienkach a výške príspevku.

Ďalšie dôležité aspekty

Okrem finančnej pomoci je dôležité myslieť aj na psychickú podporu pozostalých. Smútok je prirodzená reakcia na stratu a je dôležité dať si čas na jeho prežívanie. V prípade, že smútok pretrváva dlhšie a ovplyvňuje bežný život, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc psychológa alebo psychoterapeuta.

Prečítajte si tiež: Aspekty prenájmu v BILLA

Mobilné hospice

Mobilný hospic zabezpečuje komplexnú starostlivosť o pacienta a jeho rodinu. Pacient je často v takom závažnom zdravotnom stave, že už s nami nie je schopný komunikovať. Vtedy sme skôr podporou pre rodinu. Pre zomierajúceho, samozrejme, spravíme, čo treba, všetky ošetrovateľské či zdravotnícke výkony. Rodine ukazujeme, ako polohovať, umývať, ako čo najlepšie upraviť posteľ tak, aby sa im s pacientom dobre hýbalo, či ako podávať ordinované lieky.

Spoločnosť si počas minulého storočia zvykla, že sa nezomiera doma. Smrť sme vytesnili z domovov. Pre rodiny zomierajúcich je to niečo neznáme, boja sa jej. A obávajú sa, že to nezvládnu. Ďalšia vec je, že potrebujú z niečoho žiť, chodiť do práce. Existuje možnosť vybaviť si trojmesačnú OČR (ošetrovné člena rodiny, pozn. red.) na človeka v terminálnom štádiu onkologického ochorenia, lenže kým prídu prvé peniaze, nie je výnimkou, že pacient je tri mesiace mŕtvy a peniaze sa doplácajú spätne. Za zomieraním je celý komplex problémov.

Na akútnych lôžkach je to iné, tam sme väčšinou život zachraňovali. Ale aj tam sme sa stretávali s pacientmi, pri ktorých sme vedeli, že ich stav prekročil hranicu možností lekárskej vedy a nevieme spraviť nič, čo by ich zdravotný stav zlepšilo.

Práve tam by mala nastúpiť hospicová starostlivosť. Áno, vtedy musíme urobiť pre pacienta všetko, aby sa cítil čo najpohodlnejšie, a aby čo najmenej trpel. V nemocnici však na to často nie je ani čas, ani podmienky. Dlhodobo som pociťovala potrebu poskytnúť pacientom niečo viac.

Znamená to zostať s pacientom v posledných chvíľach a umožniť príbuzným byť pri zomierajúcom. To v nemocnici často nie je možné a na jednotke intenzívnej starostlivosti je to úplne nemysliteľné. Je tam päť či šesť lôžok, pri ktorých sa stále niečo robí. Nemôžete k posteli zomierajúceho postaviť päť príbuzných, lebo sa nedostanete k ostatným pacientom. Toto všetko vo mne dlhé roky žilo a dozrievalo.

Prečítajte si tiež: Podmienky dotácie na elektromobily

Začalo sa to tým, že som sa starala o moju mamu, ktorá bola dlhodobo chorá. Posledných šesť týždňov to bolo zložité. Hoci som skúsená zdravotná sestra, pozorovala som na sebe, aké je náročné starať sa o zomierajúceho v domácom prostredí. Bolo jedno, že som mala mnohé roky praxe na JIS-ke. Zrazu som pri tom lôžku stála sama, bez pomoci.

Keď záchranári prídu k zomierajúcemu pacientovi, nepoznajú jeho stav. Nevedia, či by bolo lepšie nechať ho doma, či zobrať do nemocnice… je tam veľa otázok. Keď však človek má k dispozícii mobilný hospic, môže tam zavolať a poradiť sa, ako postupovať.Je to výhodné pre všetkých, dokonca aj pre systém, lebo nezaťažujete záchranárov, ktorí môžu byť v tej chvíli potrební na inom mieste, kde je možné zachrániť život rýchlym prevozom pacienta. Personál mobilného hospicu na rozdiel od záchranárov pozná pacienta, vie, že ide o terminálne štádium ochorenia a vie, aký liek treba podať na zmiernenie aktuálnych ťažkostí. Niekedy stačí príbuzných navigovať cez telefón. Inokedy treba sadnúť do auta a ísť k pacientovi, aby sa všetkým uľavilo.

Na základe diagnózy vieme odhadnúť, ako bude zomieranie vyzerať. Jedna pani doktorka často hovorila, že v hospicovej starostlivosti dúfame v najlepšie, ale zároveň sa pripravujeme na najhoršie. Dúfame, že to bude čo najlepšie, ale pri každej návšteve pripravujeme príbuzných na rôzne scenáre a na to, ako sa pri nich majú zachovať. Závisí aj od toho, v akom stave sa k nám pacient dostane. Mali sme pacienta pár hodín pred smrťou, ale aj takého, ktorý s nami pobudol ešte tri mesiace. Je to veľmi individuálne.

Snažíme sa aspoň určitý čas po smrti zostať v kontakte s rodinou zosnulého. Pýtame sa jej členov na ich prežívanie, dávame im priestor na vyjadrenie ich pocitov. Zatiaľ som sa ani ja, ani moji kolegovia, ktorých poznám z iných hospicov, nestretli s tým, že by niekto ľutoval, že sa rozhodol starať o blízkeho doma. No nikto nepovie, že to bolo ľahké. Nie je to ľahké.

Ak má pacient bolesti, ktoré neviete utíšiť, dusí sa, je dýchavičný, zvracia, je slabý, zrazu neviete, čo robiť. Na toto všetko má hospicová starostlivosť odpoveď. Vieme to ovplyvniť liečbou. Bolesť sa dá stlmiť, rovnako ako sa dá ovplyvniť väčšina príznakov. Keď sa to spraví, príbuzní často vidia veľké zmeny. Zomierajúci sa má lepšie, nekričí na nich, je pokojný. Keď má človek veľké bolesti, celé telo je v kŕči, nemôže ani pokojne zomrieť, lebo telo sa sústredí na niečo veľmi ťaživé. Keď sa tá bolesť vylieči, zrazu sa pacient zmení k lepšiemu, je milší, dá sa s ním porozprávať a pomery v rodine sa často zlepšia.

Ešte som a s tým nestretla. V hospicovej starostlivosti môžeme podať veľké množstvo liekov, lebo už sa nehľadí napríklad na to, či by sa človek mohol stať závislým - jednoducho potrebuje úľavu na konci života. O závislosti sa ani nedá hovoriť, lebo zomierajúci tie látky nezneužívajú. Nedávame im ich preto, aby sme im navodili pocit eufórie. Podávame ich na utlmenie bolestí, ktoré si ani nevieme predstaviť.

Predstavte si, ako bolí zub. Vynásobte to tisíckou a máte bolesť, ktorú dennodenne prežíva onkologický pacient na konci života. Ale nemusí, lebo ju vieme vyliečiť. Môže sa stať, že na začiatku nastavíme dávku, ktorá nie je postačujúca, preto sme v kontakte a kedykoľvek môžeme upraviť dávkovanie.Radi hovoríme, že mobilný hospic nie je o smrti, ale o živote. O živote, ktorý je lepší, znesiteľnejší. O úľave pre rodinu. Dáva čas, keď sa dokážu zmieriť roky pohádaní súrodenci. Rodičia a deti. Upratujú si v živote, vo vzťahoch s ľuďmi, ale aj s Bohom či cirkvou. Alebo vo vlastnom duchovne bez ohľadu na náboženstvo.

Príbuzní zomierajúcich hovoria, že čas, kedy sa môžu postarať o blízkeho, je pre nich vzácny. Milovaného člena rodiny môžu mať pri sebe ešte o chvíľku dlhšie a rozlúčiť sa s ním. Rozlúčka je dôležitá. Mnohí sa nevedia zmieriť so smrťou blízkeho, pretože nemohli prísť napríklad na pohreb, alebo im odišiel náhle. Dlhé roky majú pocit krivdy, smútku, bolesti a nevedia sa s tým vyrovnať, lebo im nebol dopriaty vzácny moment rozlúčenia sa.

V našom hospici máme k dispozícii duchovného aj psychologičku a rozhovor ponúkame pacientovi aj rodine. Nikomu to nevnucujeme, ale hovoríme o tom, že je tu táto možnosť. Kolegyňa z istého českého hospicu nám hovorila, že má niekoľko zážitkov, keď sa pacient v poslednej chvíli obrátil k svojej pôvodnej viere, vyžiadal si kňaza, alebo sa dal pokrstiť. Fungujeme iba tri roky, ešte také skúsenosti nemáme, ale aj my sme sa už stretli s tým, že ľudia, ktorí roky neboli v kontakte s cirkvou a kňazom, nás pár dní či hodín pred smrťou požiadali o duchovnú službu.

Pamätám si na jedného váženého podnikateľa, ktorý mal 44 rokov. Bol v dedine veľmi obľúbený, pretože veľa pomáhal, a pustili ho z nemocnice, aby dožil doma. Museli ho vyniesť do postele. Schádzala sa pri ňom nielen rodina, ale aj priatelia, ľudia z dediny, rozprávali sa, modlili sa… pre mňa ako zdravotníčku bolo úžasné pozorovať to. Zomieral v kruhu tých, ktorí ho mali radi, a chceli sa s ním rozlúčiť. S každým sa rozlúčil. Keď všetci odišli, v izbe zostal s manželkou, deťmi a mamou. O tri hodiny pokojne a bez bolesti zomrel.

Starali sme sa aj o jedného známeho botanika, ktorý vydal niekoľko desiatok odborných publikácii. Keď sme si ho prevzali do starostlivosti, práve odovzdal rukopis svojej poslednej knihy. Robil všetko pre to, aby vyšla. Chodili za ním kolegovia, robili korektúry, doťahovali veci okolo vydania. Zomrel v deň výročia sobáša. Čakal, kým prídu jeho dospelé deti, a keď ho spoločne s manželkou držali za ruku, odrazu pokojne odišiel, hoci predtým bol niekoľko dní trochu nepokojnejší. Na konci príbehu ide o rodinné vzťahy, to sa väčšinou uprace. Blízkosť milovaných je veľmi dôležitá.

S eutanáziou nesúhlasím a som presvedčená, že nemá čo robiť v hospicovej starostlivosti. Považujem ju za zlyhanie spoločnosti, medicíny a najbližšieho okolia chorého človeka. Kvalitná hospicová starostlivosť môže byť odpoveďou na otázku eutanázie. Ak sa poskytuje dobre, pacient nemá prečo uvažovať nad dobrovoľným ukončením života.

Nebojíme sa smrti alebo umierania. Bojíme sa osamelosti. Potvrdzujú to aj výskumy zo Spojených štátov, Slovenska aj Čiech. Ľudia sa pri zomieraní v skutočnosti boja utrpenia, toho, že budú opustení alebo na príťaž.

Hovoríme im, že rodina ich ľúbi, inak by ich neprebaľovali, neumývali, nekŕmili. Nie sú to príjemné veci. Často však pacienti nie sú úplne ležiaci. Mnohí z nich dokážu ísť von, napríklad na návštevu, oslavu a bolesť im dokážeme permanentne tlmiť liekmi. Majú zavedenú pumpu, ktorú im schováme pod tričko, a tak im podávame lieky, aby sa im uľavilo. Keď dokážeme uľaviť od bolesti, často tým dokážeme uľaviť aj v pocitoch osamelosti a pomôcť im, aby vnímali, že sú pre rodinu či priateľov darom.

Žijeme v dobe, keď chceme všetko hneď a bez utrpenia. Častokrát sa to v našom utrpení odzrkadľuje. Trpím, a teda nevidím v živote zmysel a chcem ho ukončiť. Keď sa na to pozrieme z druhej strany, z pohľadu ľudí okolo nás, napriek tomu, že trpíme, môžeme byť pre nich veľkým darom.

Je našou povinnosťou pomáhať a čo najviac zmierňovať utrpenie ľudí, ktorí trpia. A to si vyžaduje čas a osobnú zainteresovanosť. Ľudia, ktorí sa cítia prijatí a milovaní aj vo svojej chorobe, nemohúcnosti a utrpení, nemajú dôvod myslieť na eutanáziu.

Rozdiel medzi podaním lieku a eutanázie je v úmysle. Ak podáte liek s tým, že chcete pacienta zabiť, je to tiež eutanázia. Keď beriete dlhodobo nejaký liek, telo je navyknuté a časom potrebujete vyššiu dávku. Nepodáva sa však preto, aby pacient čo najskôr zomrel. Lekár vie, akú dávku môže pacientovi podať. My život neskracujeme, ale ani ho nasilu nepredlžujeme.

Ak pacient zrazu prestane dýchať, nezačneme ho oživovať. Vieme, že prirodzeným spôsobom prišla smrť a životná sila sa vyčerpala. Znamená to, že sa prirodzene zastaví srdce či dýchanie.

Rozdiel je podľa mňa v tom, že žiadnemu človeku nenáleží rozhodnutie o konci života. Ja som si svoj život sama nedala a ani vy ten svoj. Akým právom by sme teda rozhodovali o tom, že dnes zomrieme? Nemáme toto právo… a vlastne ani nie je dôležité, v čo veríme.

Je o nádeji, ale nie je to slepá viera, že všetko dobre dopadne. Nevieme, čo bude zajtra, ale dokážeme pacientom pomôcť prekonať ťažkosti, urobiť im deň lepším a dodať im silu spraviť ďalší krok. Môžu sa ešte tešiť zo života a byť s rodinou, robiť to, čo im urobí radosť.

Na odporúčanie lekára, rodiny, alebo známych. Rodina si vyhľadá hospic, kontaktuje ho a ten ich už naviguje, čo všetko treba doložiť. Lekár sa potom vyjadrí, či pacient je alebo nie je vhodný do hospicovej starostlivosti. Napríklad ak ide o onkologického pacienta, potrebujeme vyjadrenie onkológa, ktorý napíše odporúčanie, že pre pacienta je vhodná paliatívna hospicová starostlivosť. Náš lekár ide priamo do rodiny, naštuduje si zdravotnú dokumentáciu, porozpráva sa s pacientom a rodinou a nastaví sa liečba. Zdravotná sestra začne podávať pravidelne lieky a sme k dispozícii aj na telefóne, ak rodina potrebuje pomôcť alebo poradiť. Máme stabilizovaných pacientov, ku ktorým chodíme na návštevu raz za týždeň, no aj takých, u ktorých sme aj trikrát za deň.

Mnohí si napriek tomu, čo hovoríte, vyberú nemocnicu. Je to úplne v poriadku, ak chcú byť do poslednej chvíle v nemocnici. Zhruba 80 percent pacientov však chce zomrieť doma. Väčšina, 60 až 70 percent napriek tomu zomrie v nemocnici.

Sú na to aj špeciálne kurzy pre lekárov a sestry, kde sa môžu naučiť, ako oznámiť zlú správu pacientov či príbuzným.

Prevencia mozgovej príhody

Každé tri minúty a štrnásť sekúnd zomrie vo svete jeden človek na mozgovú príhodu. Ide o tretiu najčastejšiu príčinu úmrtí v Spojených štátoch a zároveň jednu z hlavných príčin trvalého postihnutia. Na Slovensku postihne cievna mozgová príhoda približne 17 000 pacientov ročne, píše portál Veda na dosah.

Najbežnejší typ, ischemická mozgová príhoda, tvorí približne 87 percent všetkých prípadov a vzniká, keď sa krvná cieva v mozgu upchá zrazeninou. Hlavným vinníkom oboch foriem je vysoký krvný tlak, prezývaný aj „tichý zabijak“. Mnohí ľudia si ani neuvedomujú, že ich každodenné zvyky - od dlhého sedenia až po spracované jedlá - pomaly pripravujú pôdu pre túto život ohrozujúcu udalosť.

Dlhé hodiny za počítačom, spracované jedlá a nedostatok pohybu patria medzi najčastejšie faktory, ktoré poškodzujú cievy. Sedavý spôsob života zvyšuje hladinu cukru a tukov v krvi, znižuje množstvo „dobrého“ cholesterolu a narúša prietok krvi v dolných končatinách. Práve tieto tri faktory - cukrovka, fajčenie a vysoký krvný tlak- najviac poškodzujú výstelku ciev, čím zvyšujú riziko mŕtvice.

Produkty s vysokým obsahom soli a nasýtených tukov - napríklad údeniny, rýchle občerstvenie či polotovary - dlhodobo zvyšujú krvný tlak. Nadbytočná soľ zvyšuje objem krvi a tým aj tlak na steny ciev, ktoré sa časom oslabujú a praskajú. Tuky zase podporujú tvorbu aterosklerotických plakov, ktoré cievy zužujú.

Chemikálie z tabakového dymu poškodzujú steny ciev, zvyšujú zrážanlivosť krvi a urýchľujú ukladanie tukových látok. Aj keď fajčiar prestane, riziko sa znižuje len postupne - až po piatich rokoch sa vracia na úroveň nefajčiara.

Viaceré rozsiahle štúdie potvrdili, že spánok kratší ako šesť hodín denne výrazne zvyšuje riziko ischemickej mozgovej príhody. Spánok je nevyhnutný pre regeneráciu organizmu. Ak telo nemá čas obnoviť poškodené cievy, proces, ktorý vedie k mŕtvici, sa len urýchľuje.

Výskumy z univerzít v Texase a Tel Avive ukázali, že šťastní a spoločensky aktívni ľudia majú výrazne nižšie riziko mŕtvice. Muži v harmonických manželstvách mali až o 64 percent menšiu pravdepodobnosť úmrtia na mozgovú príhodu ako tí, ktorí žili osamelo.

Aj keď niektoré faktory, ako genetika či vek, nemožno ovplyvniť, väčšinu rizík spojených s mozgovou príhodou možno znížiť zmenou životného štýlu. Výskumy ukazujú, že ženy po menopauze, ktoré konzumovali potraviny s vysokým obsahom tukov, mali až o 40 percent vyšší výskyt ischemickej mozgovej príhody než tie, ktoré dodržiavali nízkotučnú diétu.

Rovnako dôležité je pravidelné cvičenie a kontrola tlaku. Každá hodina fyzickej aktivity denne znižuje riziko mŕtvice o 20 až 30 percent. Kľúčová je aj prevencia cez lekárske prehliadky. Pravidelné kontroly sú prvou líniou obrany. Tlak, cukor a cholesterol môžu byť smrteľne vysoké ešte skôr, než sa objavia príznaky. Včasná diagnostika umožňuje prijať opatrenia - od zmeny stravovania po liečbu liekmi - a zabrániť vážnym následkom. Ignorovanie týchto varovných signálov, naopak, vedie k trvalému poškodeniu ciev a často aj k smrti.

Dr. Dua pripomína, že prevencia mŕtvice nie je len o genetike, ale o každodenných rozhodnutiach. Telo si pamätá všetko, čo s ním robíme. To, ako žijeme dnes, určuje, ako sa nám odvďačí o dvadsať rokov. Každý malý krok - od prechádzky po zdravšiu večeru - môže byť rozdielom medzi zdravým životom a mozgovou príhodou.

Ako predĺžiť život?

Odpovede sa hľadajú v genetike, v strave, v pohybe aj v duchovnom pokoji. Napriek všetkým moderným trendom a „zázračným“ doplnkom výživy sa ukazuje, že kľúč k dlhovekosti môže byť omnoho jednoduchší - a priamo v našich rukách. Najnovší výskum totiž naznačuje, že tajomstvom dlhého a zdravého života môže byť obyčajná kombinácia vody, kávy a čaju. Podľa vedcov táto trojkombinácia dokáže nielen podporiť zdravie, ale aj znížiť riziko predčasného úmrtia až o štvrtinu, upozornil portál tvnoviny.sk.

Vedci z medzinárodného tímu analyzovali dáta viac ako 182-tisíc dospelých účastníkov z databázy UK Biobank, pričom sledovali ich pitný režim a zdravotný stav počas 13 rokov. Najlepší pomer sa ukázal byť dva diely kávy, tri diely čaju a zvyšok voda. Takáto kombinácia bola spojená nielen s nižším rizikom celkovej úmrtnosti, ale aj s menšou pravdepodobnosťou srdcových, tráviacich či respiračných ochorení.

Ľudia, ktorí denne vypili približne sedem až osem nápojov - kombináciu kávy, čaju a vody - mali najnižšie riziko úmrtia na všetky sledované príčiny.

tags: #billa #príspevok #pri #úmrtí #rodica #podmienky