Bremeno, ktoré nás ťaží: Definícia negatívnej dôkaznej teórie a jej aplikácia

Tento článok analyzuje rozhodnutia súdov v kontexte negatívnej dôkaznej teórie. Zaoberá sa tým, ako je táto teória chápaná a aplikovaná v slovenskom a českom právnom prostredí, pričom poukazuje na nejasnosti a rozpory v jej interpretácii. Cieľom je prispieť k diskusii o tejto téme a objasniť bremeno, ktoré táto teória predstavuje pre účastníkov súdneho konania.

Problém s názvom a obsahom

Za hlavný problém negatívnej dôkaznej teórie sa považuje jej mätúci názov a nejasný obsah. To môže viesť k nejednotnému výkladu a aplikácii, kde každý účastník diskusie môže mať na mysli niečo iné. V článku sa vychádza z funkčného predstavenia teórie, ako ju uvádza Tomáš Čentík: "Z pravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastné skutkové tvrdenia existuje výnimka vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť - niečo čo sa nestalo, čo neexistuje). Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné (tento jav sa v rímskom práve označoval ako probatio diabolica). V týchto prípadoch hovoríme o presune dôkazného bremena na protistranu. V civilnej procesualistike sa pre túto skutočnosť používa termín negatívna dôkazná teória."

Podobné chápanie je možné nájsť aj v rozhodnutí KS KE/3Cob/112/2014, ktoré hovorí o nemožnosti spravodlivo žiadať preukázanie neexistencie právnej skutočnosti, čo vedie k preneseniu dôkazného bremena na druhú stranu.

Východiskom úvah o negatívnej dôkaznej teórii je teda pravidlo, že ak má niekto preukazovať neexistenciu určitej skutočnosti, má dôjsť k presunu dôkazného bremena na druhého účastníka, pretože je nespravodlivé požadovať preukázanie neexistencie niektorých skutočností.

Analýza súdnych rozhodnutí

Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 1 As 2/2010 - 80

Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 1 As 2/2010 - 80 zo dňa 10.02.2010, uvádza: "Negativní skutečnost může být fakticky prokázána pouze prokázáním komplementární pozitivní skutečnosti, jež existenci prokazované negativní skutečnosti vylučuje." Tento výrok je vnímaný ako čiastočné popretie negatívnej dôkaznej teórie, pretože naznačuje, že aj negatívne skutočnosti môžu byť preukázané, avšak iba pomocou komplementárnych pozitívnych skutočností.

Prečítajte si tiež: Vecné bremeno: Sprievodca

Súd ďalej objasňuje, čo sa rozumie pod komplementárnymi skutočnosťami na príklade doručovania výzvy žalobkyni. Z obálky a potvrdenia doručovateľky vyplýva, že ústrižok s poučením bol zanechaný v schránke, čo vyvracia tvrdenie žalobkyne, že tam nebol vložený.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo 81/2010

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo 81/2010 zo dňa 31.05.2010, uvádza: "Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. V prejednávanej veci to potom znamená, že žalobcovia nemali povinnosť preukázať neexistenciu skutočností, z ktorých odvodzoval svoje dedičské právo žalovaný, ale naopak ich preukázanie bolo povinnosťou žalovaného."

Toto rozhodnutie sa odvoláva na negatívnu dôkaznú teóriu ako na pravidlo, že existencia (niečoho) majúce trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Odôvodnenie je však vnútorne rozporné, pretože hovorí o nemožnosti žiadať preukázanie neexistencie, ale zároveň ukladá žalovanému preukázať neexistenciu práva.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 M Cdo 17/2010

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 M Cdo 17/2010 zo dňa 28.03.2012, opakuje podobné princípy ako predchádzajúce rozhodnutie. Zdôrazňuje, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania a môže sa meniť. Opätovne sa odvoláva na negatívnu dôkaznú teóriu a pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje.

Na príklade sporu o určenie vlastníckeho práva súd uvádza, že od žalobcu nemožno požadovať preukázanie neexistencie nadobúdacieho vlastníckeho titulu žalovaného. Preukázanie takéhoto titulu je na prospech žalovaného, a preto je na ňom, aby ho tvrdil a preukazoval.

Prečítajte si tiež: Postup pri zápise vecného bremena

Unesenie bremena tvrdenia a unesenie dôkazného bremena

Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21 Cdo 1001/2013

Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21 Cdo 1001/2013 zo dňa 10.06.2014, sa priamo neodvoláva na negatívnu dôkaznú teóriu, ale obsahuje myšlienku, že "čo sa nestalo nemožno dokázať". Rozhodnutie prepája dôkazné bremeno s bremenom tvrdenia.

Ak zamestnávateľ tvrdí, že zamestnanec pre neho prácu nevykonal, nemá dôkaznú povinnosť (nemožno dokazovať čo sa nestalo), ale nesie bremeno tvrdenia, že podľa evidencie odpracovanej doby zamestnanec nepracoval, a má povinnosť označiť k tomuto tvrdeniu dôkazy. Ak zamestnávateľ neunesie bremeno tvrdenia alebo zodpovedajúce dôkazné bremeno, rozhodnutie súdu musí vyústiť v jeho neprospech.

Súd ďalej uvádza, že ak by zamestnávateľ uniesol svoje bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno, zamestnanec by mal povinnosť tvrdiť, že prácu vykonal, a označiť dôkazy na jej preukázanie.

Popretie negatívnej dôkaznej teórie?

Uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 6 As 59/2012 - 45

Uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 6 As 59/2012 - 45 zo dňa 17.07.2013, uvádza: "V nyní posuzovaném případě však nelze z teorie negativní vycházet." Súd v tomto prípade nechce aplikovať negatívnu dôkaznú teóriu, čím implicitne pripúšťa jej aplikovateľnosť vo všeobecnej rovine.

Súd vychádza z rozhodnutia Ústavného súdu ČR, ktoré konštatuje, že povinnosť tvrdenia a preukazovania má svoje mantinely, medzi ktoré patrí uplatnenie pravidla, že neexistencia sa nedokazuje, vychádzajúce z negatívnej dôkaznej teórie.

Prečítajte si tiež: Dôsledky obráteného dôkazného bremena

Dôkazné bremeno v trestnom konaní

Trestný poriadok vyslovene nestanovuje, koho ťaží dôkazné bremeno a ktorých otázok sa týka. Napriek tomu, zo základných zásad trestného konania možno vyvodiť, že dôkazné bremeno v konaní pred súdom má zásadne len prokurátor.

Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť prokurátora za to, že počas hlavného pojednávania neboli preukázané jeho tvrdenia, a preto muselo byť rozhodnuté vo veci samej v prospech obžalovaného. Zásada in dubio pro reo, teda v pochybnostiach v prospech obžalovaného, je vyjadrením neunesenia dôkazného bremena prokurátorom.

Úloha súdu v trestnom konaní

Súd už nie je zaradený medzi orgány činné v trestnom konaní, ale jeho úloha vyplýva z nestrannosti a nezávislosti súdov. Úlohou súdu je posudzovanie toho, či prokurátor uniesol alebo neuniesol dôkazné bremeno (otázka viny) a ak uniesol, tak je úlohou súdu uloženie trestu, prípadne riešenie otázky uloženia ochranného opatrenia, či rozhodovania o nároku na náhradu škody. Súd je teda nezávislým arbitrom, ktorý poskytuje stranám priestor na vykonávanie dokazovania, ktoré potom hodnotí podľa zásad voľného hodnotenia dôkazov.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. majú povinnosť zisťovať skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti len orgány činné v trestnom konaní. Dôkazné bremeno prokurátora sa teda týka len zisťovania skutkového stavu veci, teda objasňovania skutku (skutkových okolností) a podradeniu týchto skutkových okolností pod konkrétnu skutkovú podstatu trestného činu.

Dôkazné bremeno pri ukladaní trestov

Ohľadne ukladania trestov možno spomenúť dve situácie, pri ktorých bude dôkazné bremeno prokurátora zasahovať aj do ukladania trestov. Ide o situáciu, pri ktorej hrozí obžalovanému uloženie trestu na podklade tzv. zásady trikrát a dosť (§ 47 ods. 2 Tr. zák.) a ukladanie spoločného trestu v zmysle § 41 ods. 3 Tr. zák., ktoré sa týka aj otázky viny a to posudzovania toho, či ide o pokračovací trestný čin.

tags: #bremeno #ktore #nas #tazi #definicia