Socializácia: Definícia, Proces, Typy a Faktory

Človek prichádza na svet ako biologická bytosť vybavená systémom vrodených reflexov a pudov, ktoré umožňujú realizáciu základných vitálnych funkcií. V priebehu individuálneho vývoja sa stáva spoločenskou bytosťou s registrom reakcií, ktorý mu umožňuje prispôsobovať sa podmienkam života v spoločnosti.

Definícia socializácie

K postupnej premene človeka z biologickej bytosti na spoločenského tvora dochádza v procese socializácie, t. j. zospoločenštenia, ktorý je sociálnym učením uskutočňovaným v interakcii ľudského organizmu so sociálnym a spoločenským prostredím. Socializácia je proces začleňovania sa ľudí do spoločnosti, proces vývinu ľudskej osobnosti, proces sociálneho učenia, v ktorom si jednotlivec osvojuje kultúru vlastnej spoločnosti a formuje sa ako sociálna i ako individuálna bytosť. Človek sa ako biologický tvor stáva plnohodnotnou ľudskou bytosťou až vtedy, keď si v priebehu socializácie osvojí poznatky, normy, hodnoty a ostatné prvky kultúry spoločnosti, v ktorej žije, prijme zaužívané spôsoby správania atď.

Externalizácia znamená, že človek dokáže dať svojím myšlienkam vlastný výraz a z vnútorného urobiť vonkajšie, objektivácia znamená, že človek vonkajšiemu dokáže dať objektívnu podobu (faktu, teórii, myšlienke a pod.) a internalizácia znamená, že človek si osvojuje a prijíma to, čo v spoločnosti už nachádza. Osvojovanie si sociálnych noriem a iných prvkov kultúry sa nazýva internalizácia alebo interiorizácia. Realizuje sa v procese socializačného procesu v čase ontogenézy osobnosti.

Fázy socializácie

Socializáciu môžeme vymedziť ako všestranné a komplexné uvedenie človeka do spoločnosti. Pozostáva z dvoch fáz:

1. Primárnej (prvotnej)
2. Sekundárnej (druhotnej)

Primárna socializácia

Primárna fáza socializácie sa uskutočňuje v období detstva a dospievania a rozhoduje o utváraní základov osobnosti jednotlivca. Prevláda v nej jednosmerné pôsobenie spoločnosti (sociálnych skupín) na socializovaného jednotlivca a viac-menej pasívne prispôsobovanie sa jednotlivca spoločnosti. V tejto fáze si človek rozvíja najmä svoje jazykové schopnosti, formuje svoju osobnosť, sám seba si uvedomuje ako človeka i ako člena sociálnych skupín a celej spoločnosti. Primárnu fázu charakterizuje tzv. anticipačná socializácia. Termín anticipačná socializácia označuje nacvičovanie, učenie sa budúcich rolí. Typickým príkladom je hra detí na rodičov. Hlavným cieľom tejto fázy socializácie je pripraviť jednotlivca na plnohodnotný život v dospelosti. Hlavnými spôsobmi dosahovania tohto cieľa sú vzdelanie a výchova.

Prečítajte si tiež: Podmienky dotácie na elektromobily

Výsledky prvotnej socializácie sú trvalé a stávajú sa vzorom pre každú ďalšiu socializáciu. Je pre ňu príznačná vysoko emocionálna atmosféra. Okrem emocionálneho kontextu sa socializácia vyznačuje aj tým, že má kognitívny charakter. Socializácia pozostáva z troch nasledujúcich prvkov:

• Osvojovanie si postojov a rolí - internalizácia toho, čo jedinec nachádza vo svojom prostredí.
• Identifikácia s významnými druhými - tento pojem označuje interakčných partnerov, ktorých jedinec považuje za významných (rodičia, priatelia, učitelia a pod.), ktorých vplyv je kľúčový predovšetkým v detstve.
• Sebaidentifikácia - uvedomovanie si seba samého (dieťa dostane meno a už v rannom veku naň reaguje).

Za základné aspekty socializácie možno považovať javy, ktoré tvoria proces primárnej socializácie, ktorý sa odohráva v období prevažne rodinnej výchovy (resp. v spojení s výchovou v materskej škole). Ide o tieto javy:

• Osvojenie základných kultúrnych návykov (stolovanie, udržovanie telesnej čistoty, obliekanie a ďalších druhov sebaobsluhy, slušného správania - zdravenia, ďakovania, prosenia atď.).
• Užívanie predmetov bežnej dennej potreby primerane ich funkcii, t. j. ako účelných nástrojov, čo do značnej miery súvisí s osvojovaním kultúrnych návykov.
• Osvojenie materského jazyka a ďalších foriem sociálnej komunikácie.
• Osvojenie základných poznatkov o prírode a spoločnosti a základnej časopriestorovej orientácii.
• Osvojenie sociálnych rolí primeraných veku a pohlaviu.
• Orientácia v základných spoločenských normách a hodnotách (čo je správne alebo nesprávne, t. j. čo sa smie alebo nesmie, čo je pekné a čo škaredé, pravdivé a nepravdivé, spravodlivé a nespravodlivé atď.).
• Postupný vývoj sebakontroly a voľnej regulácie správania, prechod od prirodzeného detského egoizmu k základnému prosociálnemu jednaniu.

Základným nástrojom počiatočnej socializácie je rodinná výchova, ktorá nezávisle od výchovných techník zahŕňa i postoje rodičov k dieťaťu, ich správanie sa ako model pre dieťa a celkové rodinné pomery. Ide tu o komplexnú rodinnú situáciu dieťaťa.

E. H. - využitie socializačných ponúk pri podporovaní, - podnecovanie ponukami pri určitej prísnosti. Pre obe dimenzie platí, že ako podmienka vystupuje „optimum emocionálneho vzťahu“. Príliš malá i príliš veľká vzdialenosť môžu byť prekážkou vzťahu a tiež platí, že podnecovanie je účinné len vtedy, keď nie je ani nadmerné ani podpriemerné. Rozhodujúca je diáda matka - dieťa.

Tzv. primárny socializačný efekt môže byť vyjadrený nasledujúcou rovnicou:

Prečítajte si tiež: Analýza Cav príspevku

Primárny socializačný efekt = postavenie rodiny + rodinná orientácia + podnecovanie × využívanie

Postavením rodiny sa rozumie jej ekologická situácia (mesto, vidiek) a susedstvo, bývanie, veľkosť rodiny atď. Ďalej je to orientácia rodiny na určitý štýl výchovy, zahrňujúci predstavy rodičov o cieľoch a prostriedkoch rodinnej výchovy. Vzťah medzi rodičmi a dieťaťom, vyjadrený pojmami „podnecovanie“ rodičmi a „využívanie“ dieťaťom, ktoré vyjadrujú „aktívnu zložku socializačného diania“, tzn. situačné podnety („podnecovanie“) a vnútorný stav („využívanie“), ktoré reprezentujú interakciu afektívnych a kognitívnych subsystémov. Tak možno preukázať vplyv rôznej emocionálnej atmosféry a taktiež rôzneho socio-ekonomického postavenia rodiny a rodinného statusu (napr. rozdiel nižších a vyšších spoločenských vrstiev nielen v bývaní, ale i zaobchádzania s dieťaťom) a pod.

Podľa A. Banduru je konečným cieľom úspešnej socializácie dosiahnutie „nahradenia externých sankcií vnútornými kontrolami“, tzn., že sa jedinec vo svojom jednaní bude riadiť spoločenskými normami, bez uplatňovania vonkajšieho tlaku. Tento autoregulačný systém, označovaný taktiež pojmom vôľa, vzniká internalizáciou postojov a hodnôt. Všeobecne je možné model socializácie vyjadriť takto:

Kultúrne rodinné a iné osobnosť dieťaťa Vzorce sociálne Správania systémy

Kultúrne vplyvy teda pôsobia prostredníctvom rodinného prostredia na formovanie osobnosti dieťaťa, a jeho správanie sa sa tak stále viac stáva typicky kultúrnym, prispôsobeným daným kultúrnym normám. L. J. Cronbach v tomto zmysle definuje socializáciu ako proces prípravy osoby na role v spoločnosti. V rámci socializácie sa udržuje určitá miera individuality. Toto uchovávanie individuality je interindividuálne rôzne.

Prečítajte si tiež: Žiadosť o príspevok na nové auto

Sekundárna socializácia

Sekundárna fáza socializácie prebieha v období dospelosti a môžeme ju rozdeliť na socializáciu v produktívnom veku a v postproduktívnom období života dospelého, resp. na socializáciu v období pracovnej aktivity a v starobe. Ľudia sú v tejto fáze aktívnejší, hľadajú spôsoby, ako individuálne reagovať na pôsobenie sociálnych skupín i spoločnosti, prispôsobujú si svoje sociálne roly a pod. Vyrovnávajú sa s novými životnými situáciami, ktoré prináša život dospelého človeka (manželstvo, výchova detí, životné krízy). - na druhej strane sa prispôsobiť novým situáciám, ktoré prináša život v spoločnosti.

Donedávna sa aj sociálni psychológovia koncentrovali na socializáciu v období detstva a dospievania a zdôrazňovali dôležitosť primárneho učenia sa. Výsledkom bolo prehliadanie významu učenia sa a prispôsobovania sa, ktoré sa uskutočňuje počas celého životného cyklu a ktoré vystihuje pojem sekundárna socializácia. Tento typ socializácie v dospelosti buduje a modifikuje primárnu socializáciu. Je s ňou konfrontovaný každý dospelý človek, ako prechádza do nových etáp života a čelí meniacemu sa prostrediu, čo si vyžaduje neustále učenie sa. Ak sme sa napríklad naučili základný rámec manželstva a rodičovstva, vychádzať so svojím konkrétnym partnerom si tiež bude vyžadovať učenie sa a adaptabilitu. Okrem toho očakávania spoločnosti týkajúce sa rodiny a partnerských rolí sa menia, prípadný rozvod či nové manželstvo si tiež budú vyžadovať zmeny. Pri štúdiu socializácie v období dospelosti boli zistené typické etapy kríz, ktorým čelia dospelí západnej civilizácie.

V istom zmysle existuje permanentná socializácia, pretože detské skúsenosti nestačia na život v dospelosti a ranné sociálne učenie musí byť behom života modifikované, mnohé spôsoby správania sa musia byť korigované. Socializáciu je nutné skúmať ako fylogeneticky, z hľadiska formovania druhových vlastností ľudstva, tak ontogeneticky ako formovanie konkrétneho typu osobnosti.

Resocializácia

V priebehu socializácie, najmä v jej sekundárnej fáze, často dochádza k tomu, že jednotlivec vymení už osvojené vzory správania, normy, sociálne roly, poznatky a schopnosti za iné. Vtedy hovoríme o resocializácii. V zúženom význame ide o učenie sa novým sociálnym rolám u tých jedincov, u ktorých nedošlo k pozitívnym zmenám v rámci prirodzenej socializácie. Rýchlosť a úspešnosť resocializácie závisí hlavne od:

a) dobrovoľnosti, či nedobrovoľnosti, teda od charakteru príčin na základe ktorých sa stáva jedinec objektom resocializácie,

b) osobnostných charakteristík, schopnosti prispôsobiť sa frustračnej tolerancii,

c) miery odlišnosti novej situácie od pôvodnej (charakter a veľkosť zmeny),

d) otvorenosť nového prostredia.

Špeciálnym prípadom je reedukácia osôb s poruchami správania, resp. s patologickým správaním. Spoločnosť determinuje jedinca tým, že mu v procese socializácie ukazuje, čo je spoločensky významné. V tejto súvislosti hovoríme o sociálnej determinácii, kedy spoločnosť jedincovi ponúka vzorce správania sa a spoločensky významné hodnoty.

Socializácia, sociálne učenie a sociálna interakcia

Všetky druhy učenia teda aj sociálne učenie človeka sa uskutočňujú v sociálnych podmienkach. Podobne ako pohybové schopnosti a zručnosti, aj sociálne schopnosti a zručnosti sa dajú naučiť. Jedinec preberá do značnej miery štandardy skupín s ktorými sa identifikuje, avšak objavuje sa u neho aj určitá miera rezistencie voči vyhasínaniu minulých skúseností.

Traumatické a silne afektogénne skúsenosti sa môžu udržiavať a ovplyvňovať jeho správanie celý život. Na sociálne učenie majú vplyv sociálne spätné väzby (súhlas sociálneho okolia s jednaním jedinca a reakcie okolia na jednanie jedinca vôbec). V priebehu socializácie sa uskutočňuje určité „seba-modelovanie“ a v mysli jedinca sa v jednotlivých obdobiach života vynára problém jeho identity a jej hľadania. Produktom socializácie je určitý systém rolí a hodnôt, návykov, zvykov a stereotypov charakteristických pre každú individuálnu osobnosť.

Podstatou sociálneho učenia je sociálna interakcia, ktorá predstavuje základné východisko pre osvojovanie sociálnej skúsenosti. Je to aktívne osvojovanie si tých foriem správania, ktoré iní ľudia podnecujú a posilňujú. Ide tiež o odnaučovanie takých spôsobov a vzorcov správania, ktoré iní ľudia vo väčšine prípadov odsudzujú alebo zakazujú, napr. Pri sociálnom učení vznikajú interakčné vzťahy vzájomným odovzdávaním informácií v priebehu a výsledkoch spoločnej činnosti. Tým sa vytvárajú individuálne a sociálne spätné väzby, ktoré koordinujú nielen aktivity jednotlivcov, ale i normy, ktoré skupina uznáva, a tiež sociálne vzťahy, ktoré pôsobia motivačne.

Termín sociálne učenie je súhrnným označením pre situáciu, keď učenie človeka prebieha pod vplyvom sociálnych faktorov, ktoré sa uplatňujú nielen pri monadickom, ale i pri diadickom, a tiež pri skupinovom učení. Ľudské učenie je teda učením sociálne sprostredkovaným a patrí k vývojovo najvyšším druhom učenia. Jeden z možných výkladov charakterizuje sociálne učenie ako učenie sa rolám, t. j. učenie sa konať, cítiť a vnímať podobným spôsobom, ako konajú, cítia a vnímajú ostatní ľudia, ktorí zaujímajú v spoločnosti rovnaké miesto. Pri sociálnom učení sa človek akoby učil žiť medzi ľuďmi. Jedinec si pri styku s druhým človekom alebo skupinou osvojuje spôsobilosti, zručnosti a postoje potrebné k styku s ľuďmi, preberá do svojho individuálneho hodnotového systému morálne, právne, kultúrne a ďalšie hodnoty a normy. Uskutočňuje sa to najčastejšie prostredníctvom základných foriem sociálneho učenia, ktorými sú: napodobňovanie, sociálne spevňovanie a identifikácia.

Schaffer chápe socializáciu ako vzájomnú interakciu rodičov a dieťaťa. Je to model, v ktorom je dieťa brané ako „aktívny účastník vlastného sociálneho vývoja“ a v ktorom je zdôrazňovaná vzájomná závislosť rodičov a dieťaťa „v mnohých sociálnych transakciách“. Interakčná povaha primárnej socializácie je empiricky potvrdzovaná už u kojenca ako vzájomná komplementárna komunikácia, predovšetkým hlasová a mimická, medzi ním a matkou a ďalšími interakčnými javmi. Ranný vývoj dieťaťa sa tak uskutočňuje na základe „subtílnej vzájomnej súhry pôvodných rysov a kompetencií dieťaťa s reakciami druhých v rámci sociálneho prostredia“. Whitte usudzuje, že socializované dieťa je aktívnym účastníkom procesu svojej socializácie, ktorá je celoživotným procesom, v ktorom možno rozoznať tri úrovne socializácie:

a) úroveň mikrosystému (socializácia v rodine a v skupine vrstovníkov),

b) úroveň mezosystému (socializácia v škole a na vysokej škole),

c) úroveň makrosystému (socializácia uskutočňovaná z hľadiska príslušnosti k určitej spoločenskej vrstve, pohlaviu a veku).

Sociálna percepcia

Sociálna percepcia je dôležitou úvodnou zložkou sociálnej interakcie, je to vzájomné vytváranie „obrazu toho druhého“, vzájomná laicky psychologická interpretácia. Človek sa voči druhému človeku správa v podstate podľa toho, aký obraz si o ňom urobil, ako ho vníma.

Sociálna percepcia vychádza z kategorizácie osôb, ktorá ide za hranice púheho vnímania: subjekt sociálnej percepcie na základe toho, čo na svojom partnerovi vníma (jeho vzhľad a správanie), „ide“ za vnímané a činí si určité predstavy o jeho úmysloch, povahe atď. V tomto zmysle tzv. obraz toho druhého zahrňuje i nevnímateľné charakteristiky partnera. Obraz „toho druhého“ preto býva často veľmi subjektivistický a plný omylov. Chyby, ktorých sa človek dopúšťa pri vnímaní druhých ľudí možno rozdeliť na:

a) Chyby zapríčinené osobnými charakteristikami posudzovateľa:

1. Potreby a city - pravdivé a dostatočné sa zdajú tie informácie a charakteristiky, ktoré uľahčujú uspokojenie vlastných potrieb.
2. Očakávania - človek vidí predovšetkým to, čo očakáva, že uvidí, súdi, že je to tak, pretože predpokladal, že tomu tak bude.
3. Priania - človek súdi, že je to také, pretože chcel, aby tomu tak bolo.
4. Obavy - človek súdi, že tomu tak bude, pretože sa obával, že to tak dopadne, že sa to tak stane.
5. Lenivosť - človek má tendenciu sa uspokojiť s prvou myšlienkou, rýchle uznať správnosť názorov, ktoré mu ušetria námahu. Lenivosť je spravidla príčinou, prečo človek pozoruje povrchne a robí predčasné závery.
6. Konzervativizmus - už raz prijatý úsudok má človek tendenciu obhajovať. Uznaním chybného úsudku „poškodzuje“ človek svoje sebavedomie a vytvára precedens ďalších „nedostatkov“ svojej osobnosti.
7. Dogmatizmus - uzavretý názorový systém. Je zameraný na obranu proti všetkému, čo narušuje vžitý systém, v ktorom človek existuje.
8. Konformita - prijímanie názorov pod sociálnym tlakom okolia.
9. Vyhovenie tlaku okolia - súhlas len navonok…

Sociálne roly a identita indivídua

Ľudský jedinec prichádza na svet iba ako potenciálny človek. Človekom sa stáva pod vplyvom bezprostredného sociálneho prostredia - v procese socializácie. Výsledkom tohto procesu je získanie špecificky ľudských spôsobov psychického reagovania, vnímania, myslenia, cítenia a konania, čiže osvojenia si vlastností, ktoré mu umožňujú život v spoločnosti (Sollárová 2011, s. 39).

Socializácia sa teda chápe ako postupnosť skúseností sociálneho učenia, ktorej výsledkom je integrácia jednotlivca do spoločnosti. Kľúčom k procesu socializácie je sociálne učenie. Učenie sa chápe ako modifikácia správania, ako dôsledok skúsenosti s prostredím, najmä následkom pôsobenia odmien a trestov. Vychádza sa z predpokladu, že správanie je vo veľkej miere zamerané na cieľ. Sociálna psychológia sa koncentruje najmä na učenie priamo spojené so sociálnymi prvkami prostredia (Sollárová 2011, s. 39).

Také spoločenské inštitúcie, akými sú rodina, škola a pracovná organizácia predstavujú prostriedky socializácie. Rodina ako primárny nositeľ kultúry poskytuje základ noriem a hodnôt, ktoré uznáva daná spoločnosť. Vedie dieťa k spoločenskému životu v prostredí, v ktorom vyrastá, učí ho orientovať sa vo svete symbolov. Rodinná výchova zoznamuje dieťa s kultúrnymi vzorcami (tradície, zvyklosti, mravy, zákony, tabu a pod) tým, že sa dieťa učí rešpektovať požiadavky rodičov a je sankcionované za ich nesplnenie (Sollárová 2011, s. Kultúrne vzorce sú nosnou zložkou kultúry, vyjadrujú zvláštnosti danej kultúry. Vymedzujú rámec prípustného správania, do príkazov a zákonov vnášajú systém.

Socializácia pokračuje v priebehu detstva v škole a v priebehu dospelosti v zamestnaní a neskôr vo vlastnej rodine. Niekedy ráno vstaneme z postele s dobrou náladou a niekedy sme rozladení. Môžeme sa pokúsiť vysvetliť si argumenty (samo-motivácia) prečo nemáme mať dôvod na zlú náladu, ako napríklad uvedomiť si, že máme zamestnanie, máme láskavú rodinu okolo seba, máme strechu nad hlavou, máme čo jesť, nemusíme utekať z vlasnej krajiny a nemusíme sa báť o vlastný život…. niektorí ľudia nemajú ani jedno z toho.

Socializácia ako pojem sa chápe ako proces, v ktorom sa človek vďaka aktívnemu styku so spoločenským prostredím vyvinul z nižších foriem človeka a vo svojom individuálnom vývine z biologického tvora na osobnosť. Každý živý tvor má potrebu urobiť to, čím sa za normálnych podmienok zabezpečuje jeho existencia. Pretože človek nemá pevne vrodené spôsoby reakcií a správania, učí sa v priebehu svojej existencie správať tak, ako je to na uspokojovanie jeho potrieb nevyhnutné. Základom socializácie je preto učenie (Sollárová 2011, s. 39).

Sociálne učenie Bandurova teória sociálneho učenia osobnosti spočíva v nasledujúcom tvrdení ,,(teória) … pristupuje k vysvetleniu ľudského správania v pojmoch pokračujúcej recipročnej inhibície medzi kognitívnymi, behaviorálnymi a environmentálnymi determinantmi". Pomocou procesu, ktorý Bandura volá recipročný determinizmus ľudia ovplyvňujú svoje osudy kontrolou síl prostredia, ale zároveň sily kontrolujú ich (Hall, Lindzey a kol., 1997 s. 428). Ako naznačuje obrázok, recipročný, vzájomný interakčný proces sa vyskytuje medzi správaním, prostredím a myslením, vnímaním a ostatnými vnútornými procesmi človeka. V Bandurovom chápaní môže mať hociktorý z týchto troch elementov (prostredie, osobnosť a ľudské správanie) kauzálny (príčinný) vplyv na ostatné dva. Napríklad ľudské presvedčenie o tom, čo je schopný urobiť a aké dôsledky to bude mať, keď sa to spraví, ovplyvňuje jeho skutočné konanie, ktoré sa týka prostredia, ktoré zase, naopak, môže zmeniť jeho očakávania (Hall, Lindzey a kol., 1997 s.

Hlavnými kategóriami socializácie sú (Sollárová 2011 s. 40, Nakonečný 2009):

• Vypracovanie systému hygienických a pracovných návykov, v ktorých je vyjadrená sociálna a kultúrna primeranosť udržiavania telesnej čistoty a sociálnych stykov.
• Vypracovanie systému vedomostí a zručností, ktoré podmieňujú orientáciu v kultúrnom a životnom prostredí danej spoločnosti.
• Vypracovanie hierarchizovaného systému hodnôt, v ktorom sa odrážajú etické, filozofické a vedecké sústavy danej spoločnosti.
• Vytvorenie primeraných vzorcov emotívneho reagovania a primeraný motívov, v ktorých sa odráža sociálna a citová zrelosť jedinca.

Keďže socializácia začína od narodenia a pokračuje v priebehu celého životného cyklu, jej proces má rozličné formy, závisiace od etapy života a špecifických environmentálnych a situačných problémov, ktoré sa môžu vyskytnúť.

Socializácia raného detstva sa označuje ako primárna socializácia. Prívlastok primárna zdôrazňuje fakt, že vytvára základy pre všetky ostatné typy učenia sa. V rámci primárnej socializácie sa dieťa musí naučiť základné zručnosti nevyhnutné na jeho fungovanie v spoločnosti. Musí ovládnuť alebo začať ovládať motorické zručnosti zahŕňajúce telesnú koordináciu a kontrolu, ovládnuť jazyk a porozumenie symbolom a gestám. Deti sa učia predovšetkým v rodinnom prostredí prostredníctvom imitácie, podmieňovania a odmeňovaním pri prejavení očakávaného správania. V dôsledku toho interakcia s druhými od narodenia je nevyhnutná pre akékoľvek učenie sa (Sollárová 2011 s.40, Mistríková 2015). Jedným zo spôsobov učenia sa rolí je ich nácvik. Anticipačná socializácia sa vzťahuje na učenie sa nácvikom rolí, o ktorých anticipujeme - predvídame, predpokladáme - že ich v budúcnosti budeme zastávať. Príklady anticipačnej socializácie nájdeme v rôznych etapách života. V detstve sú to rolové hry na rodičov, v období strednej školy študenti formálne nacvičujú budúce profesionálne roly prostredníctvom cieľa vedomého nácviku či praxe. Neformálnym spôsobom sa pripravujeme na svoje budúce roly aj zmenou spôsobu obliekania sa a zmenou našich postojov a správania. Anticipačná socializácia je časťou primárnej socializácie, ale nie je ňou limitovaná. Pokračujeme v nácviku rolí v priebehu celého života, čo slúži ako prostriedok prípravy, ktorým ľudia získavajú istotu a sebavedomie týkajúce sa vlastného výkonu v konfrontácii s druhými (Sollárová 2011 s.40, Mistríková 2015).

Niektoré socializačné etapy sú v podstate nezastupiteľné a ak sa neodohrajú v danom vekovom období, nemožno ich už takmer nikdy dohnať (rečové schopnosti, vznik empatie a dôvery). V súvislosti s výkonom sociálnych rol môže dôjsť k rolovým konfliktom, ktoré delíme na interpersonálne (konflikt medzi dvoma či viacerými rolami, ktorý vychádza z konfliktu záujmov- je ťažké byť zároveň napr. otcom i manažérom) a intrapersonálne (konflikt osobnosti a roly, odmietanie roly, konflikt vo vnútri roly- napr. získaný status - je ovplyvnený naším úsilím, napr. Snaha zviditeľniť status vedie k používaniu tzv. statusových symbolov, napr.

Personalizácia a socializácia

Z troch základných vzťahov v živote človeka je možné odvodiť tri základné dimenzie vzdelanosti:

• vzťah k sebe samému - osobnostná dimenzia vzdelanosti;
• vzťah k ľuďom - sociálna dimenzia vzdelanosti;
• vzťah k predmetnému svetu - obsahová (kultúrna) dimenzia vzdelanosti.

K sebe, k ľuďom a k svetu nadväzuje človek trojaké vzťahy, pričom v každom vzťahu hrá rozhodujúcu úlohu iná stránka osobnosti: v poznávacom najmä kognitívna, v hodnotiacom najmä afektívna, v pretváracom najmä psycho-motorická.

Predmetom záujmu personálnej a sociálnej výchovy sú predovšetkým dva procesy rozvoja človeka, v ktorých má byť učiteľ dieťaťu pomocníkom a sprievodcom. Ide o proces jeho personalizácia (t. j. stávanie sa osobnosťou) a socializácie (t. j. stávanie sa členom society, komunity) a o ich vzájomný vzťah (Kosová, 2000, s. 7 - 8).

Pod pojmom personalizácia rozumieme proces, ktorým sa jedinec rozvíja na skutočnú plnohodnotnú osobnosť. Tento proces vyžaduje aktívnu pozíciu jednotlivca vo vzťahu k sebe samému. Ten si na základe reálneho sebapoznania a sebahodnotenia plánuje a projektuje vlastné úlohy a aktivity, tvorivo ich realizuje na základe vlastnej motivácie, posudzuje ich výsledky a podľa nich mení a modifikuje svoje ďalšie plány. Aktívna pozícia žiaka alebo žiakom centrovaná výučba vyžaduje učiť ho slobodnej voľbe, rozhodovaciemu procesu a prebratiu zodpovednosti zaň. Je to jediný možný spôsob personalizácie jednotlivca, t. j. že učiteľ nemôže urobiť žiaka osobnosťou, žiak sa ňou musí stať sám. Aby dieťa bolo schopné narábať a vôbec pochopiť city druhého, musí najprv v sebe rozvinúť dve emocionálne schopnosti - sebaovládanie a empatiu. Až od tohto základu sa môže rozvinúť umenie medziľudských vzťahov (Dargová, 2002, s. 123).

Proces personalizácie žiaka nemôžeme uskutočniť bez procesu jeho socializácie.

Pod pojmom socializácia rozumieme „celospoločenský proces včleňovania jednotlivcov do svojej komunity“ (Švec, In: Kosová, 2000, s. 65). Je to proces premeny jednotlivca na spoločenskú bytosť, jeho integrácia do spoločnosti, zaujatie sociálnych rolí.

tags: #socializacia #definicia