Česi v Rakúskej Časti Monarchie: Sociálny a Kultúrny Život

Rakúska časť monarchie, v ktorej žili aj Česi, bola v 19. storočí svedkom významných spoločenských a kultúrnych zmien. Tieto zmeny ovplyvnili život nielen Čechov, ale aj ďalších národov monarchie, vrátane Slovákov. V tomto článku sa zameriame na sociálny a kultúrny život Čechov v Rakúskej časti monarchie, s prihliadnutím na vplyv týchto zmien na slovenské prostredie.

Revolučné roky 1848/49 a ich dopad na spoločnosť

Revolučné roky 1848/49 predstavovali pre Habsburskú monarchiu obdobie zásadných zmien. Odstránenie poddanstva a zrušenie feudálnych prežitkov priniesli rovnoprávnosť pred zákonom a otvorili cestu kapitalizmu a občianskej spoločnosti. V monarchii sa objavili snahy nemaďarských národov o slobodu, najmä kultúrnu, čo komplikoval postoj maďarskej šľachty presadzujúcej maďarizáciu. Cisárska Viedeň síce sľubovala rovnoprávnosť, no jej politika bola často pokrytecká, čo sa prejavilo aj voči Slovákom. Slovenský národ chcel využiť toto obdobie na rozšírenie svojich práv.

Revolučné roky 1848/49 mali v dejinách slovenského národa významné miesto cieľmi, priebehom a výsledkami. Pre slovenské národné hnutie znamenal rok 1848 mimoriadne obdobie vnútorného dozrievania. V tejto etape sa formovali národnopolitické programy, ktoré mali za cieľ dokonštituovanie národov modernej podoby prostredníctvom národnooslobodzovacieho zápasu.

Revolúcia nastolila aj otázku vzájomného vzťahu občianskych slobôd a politických práv jednotlivcov na jednej strane a národných práv na strane druhej. Bez vyriešenia národnostnej otázky nebolo možné zabrániť silám starého režimu a pokusom o reštauráciu svojich mocenských pozícií. V rakúskej časti sa riešenie národnostnej otázky úzko prelínalo s politickými zápasmi a ideologickými stretmi. V Uhorsku nadobudlo formu ozbrojeného zápasu utláčaných národov proti maďarskej šovinistickej politike a odsúvalo politické a ideologické strety na vedľajšiu koľaj. Pritom národnostná otázka a jej riešenie v Uhorsku malo rozhodujúci význam pre vývoj v celej monarchii.

Slováci nemali v rámci Uhorska nijaké osobitné štátoprávne postavenie. Z jedenástich národov žijúcich v rakúsko-uhorskej monarchii len päť (Maďari, Česi, Slováci, Chorváti, Slovinci) boli jej obyvateľmi v celosti. Ďalších šesť (Nemci, Poliaci, Srbi, Ukrajinci, Taliani a Rumuni) malo svoje jadro mimo hraníc monarchie. Slovenské národné územie nebolo konštituované ako osobitný územno-politický útvar a mocensky bolo ovládané politicko-správnym aparátom uhorskej vlády.

Prečítajte si tiež: Česká komunita v Rakúsku-Uhorsku

Keďže poprednou nositeľkou slovenského národného povedomia bola inteligencia, zväčša ľudového, nešľachtického pôvodu, slovenský národný pohyb získal demokratickejšie prvky a náplň. Už v období príprav zasadania uhorského snemu v roku 1847, ktorého cieľom bolo zavŕšiť reformný vývoj v Uhorsku v zmysle riešenia poddanskej otázky, uvoľnenia feudálnych vzťahov, ale aj transformovania uhorskej stavovskej moci v maďarskú národnú hegemóniu, zintenzívnili aj snahy Slovákov sformulovať národný program s protifeudálnym zameraním a s demokratickou orientáciou.

Uhorský snem a marcové zákony

V novembri 1847 sa v Bratislave zišiel posledný uhorský stavovský snem, ktorý mal rokovať o reformách modernizujúcich Uhorsko. Ľudovít Štúr, ako jeden z najdemokratickejších poslancov, sa zasadzoval za rýchle zrušenie feudalizmu. Formoval národný program, žiadajúc okrem občianskych práv aj rovnoprávnosť národov Uhorska. Revolučné udalosti vo Viedni, kde ľud prinútil cisára Ferdinanda V. k ústupkom, ovplyvnili rokovania snemu.

Dňa 11. apríla 1848 panovník Ferdinand V. potvrdil uznesenia uhorského snemu (tzv. marcové zákony). Podľa nich sa Uhorsko konštituovalo ako nezávislý štát s nezávislou uhorskou, snemu zodpovednou, vládou, resp. ministerstvami. S Predlitavskom utvorilo personálnu úniu. Marcové zákony boli podľa nariadenia ministerského predsedu L. Batthyanyiho vyhlasované stoličnou vrchnosťou na verejných zhromaždeniach ešte pred ich potvrdením panovníkom.

Sociálne napätie vyvolávalo roľnícke nepokoje, aktivity mestských vrstiev a vystúpenia baníkov. Slovenská inteligencia sa snažila spojiť sociálne záujmy s národnými. Koncom marca zasiahli do roľníckych nepokojov v Hontianskej stolici J. Kráľ a J. Rotarides, ktorí boli uväznení. Vláda nakoniec roľnícke vystúpenia potlačila.

Liptovské žiadosti a Žiadosti slovenského národa

V súvislosti s prijatím marcových zákonov organizovali predstavitelia slovenského národného hnutia zhromaždenia a petičné akcie s národnými požiadavkami. 27. marca 1848, deň pred zvolaním stoličného zhromaždenia do Liptovského Mikuláša k vyhláseniu marcových zákonov sa u M. M. Hodžu uskutočnila porada popredných národovcov, ktorá vyústila do prijatia ucelenejšieho národného programu a jeho zverejnenia na stoličnom zhromaždení. Liptovské žiadosti sa dostali aj na rokovanie snemu a vyvolali u maďarskej liberálnej opozície vážne obavy a odmietavú reakciu.

Prečítajte si tiež: Overenie rakúskej živnosti

Uhorská vláda reagovala na slovenské petičné žiadosti rozhodnutím ministerskej rady na zasadnutí 12. apríla 1848. Označila ich za panslavistické prejavy a prijala tvrdé opatrenia proti aktivizujúcemu sa slovenskému revolučnému hnutiu, ktoré bolo v súlade s európskymi revolučnými prejavmi a hnutiami i marcovými revolučnými zákonmi. Po petičných akciách v marci a apríli, ktoré vyústili do celoslovenskej akcie zvolali Š. M. Daxner a J. Francisci na 10. mája 1848 do Liptovského Mikuláša poradu u M. M. Hodžu s cieľom vypracovať celonárodné požiadavky v záujme prebojovania a zabezpečenia slovenských národných práv i všeobecne demokratických občianskych práv a slobôd.

Slovenská politická reprezentácia za predsedníctva Ľ. Štúra sformulovala svoje štátnopolitické požiadavky v Žiadostiach slovenského národa, ktoré prijala v Liptovskom Mikuláši 11. mája 1848. Žiadosti boli adresované panovníkovi, palatínovi, uhorskému snemu a uhorskej vláde. Obsahujú národný, kultúrny a sociálny politický program. Slováci sa v nich vyhlásili za samobytný národ s vôľou žiť vlastným národným životom v Uhorsku ako vo svojej vlasti rovnoprávnych národov zastúpených na spoločnom krajinskom sneme. Žiadali, aby v celouhorskom sneme bol zastúpený každý národ, zriadenie národného snemu Slovenska, ktorého etnické hranice treba vytýčiť a imperatívny mandát poslancov. Vyslovili požiadavku zaviesť používanie národnej zástavy a slovenčiny ako úradného jazyka v slovenských župách a obciach, zriadiť národné školy všetkých stupňov a ustanoviť slovenské vojenské velenie.

Ďalej požadovali zaviesť všeobecné a rovné volebné právo s tajným hlasovaním, slobodu tlače a zhromažďovania, zrušiť poddanské povinnosti, navrátiť všetky pozemky, lesy a pasienky, ktoré zabrali zemepáni a pririecť menšie regálne práva. Národná rovnoprávnosť sa mala prejaviť federalizovaním Uhorska na národnom základe. Tieto žiadosti sú vrcholom slovenského politického snaženia na platforme a v rámci Uhorska. Žiadosti sú prvým štátoprávnym programom Slovákov, žiada sa v nich zabezpečenie národnej svojbytnosti a práv Slovákov na demokratických princípoch rovnosti a bratstva, podopretých požiadavkami hlbokej demokratizácie politického života a riešenia sociálnych otázok ľudu. Reagujú na všetky základné otázky, ktoré vtedy hýbali spoločenským a politickým životom národov Uhorska a žiadajú ich riešiť v demokratickom duchu.

Odmietavý postoj maďarskej vlády a Slovanský zjazd v Prahe

Maďarská vláda zaujala k Žiadostiam slovenského národa odmietavé stanovisko aj napriek tomu, že neohrozovali integritu Uhorska a vydala zatykač na tvorcov žiadostí. V prvých dňoch po víťazstve revolúcie všetky národy Uhorska prijali maďarskú revolúciu s nadšením a nádejou na slobodný rozvoj. To, že sa po niekoľkých týždňoch ocitli v opozícii k maďarskej vláde a po niekoľkých mesiacoch aj v ozbrojenom boji, bolo dôsledkom politiky, nepriznávajúcej utláčaným národom ani elementárne práva a odpovedajúcej na každý ich národný pohyb otvoreným terorom.

Udalosti revolučného roku 1848 ukázali, že maďarská liberálna šľachta mala záujem o osamostatnenie Uhorska od rakúskej časti monarchie, ale na požiadavky nemaďarských národov Uhorska odpovedala otvoreným terorom. Vedúcou osobnosťou maďarskej revolúcie bol L. Kossuth, ktorý mal podporu liberálnej šľachty a veľkou mierou určoval priebeh revolučného vývoja i spôsob riešenia národnostnej otázky. V priebehu revolúcie zotrvával pri fikcii jednotného politického národa uhorského, odmietal požiadavky uznania nemaďarských národností ako svojbytných a rovnoprávnych národov, odmietol i plán L. Telekiho, ktorý navrhoval zrekonštruovať Uhorsko na konfederačnom základe. Po vyhlásení marcových zákonov nemali maďarskí šľachtickí revolucionári ďalší záujem na demokratických reformách a svoje úsilie sústredili na uskutočnenie idey jednotného uhorského štátu.

Prečítajte si tiež: Mestské časti a príspevok pri narodení dieťaťa

Slovenský národný program sa tak dostal do rozporu s maďarským programom nielen v národnostnej, ale aj v sociálnej otázke a v otázke demokratizácie politického systému. To prispelo k rozchodu štúrovcov s Uhorskom a Maďarmi a hľadanie ochrany a podpory pre slovenský národnorevolučný pohyb medzi národmi konštitučného Rakúska, najmä u Čechov. Silnejúci nemecký a maďarský tlak viedol predstaviteľov slovanských národov k hľadaniu účinnejšej obrany. Túto možnosť videli v oživení myšlienky slovanskej vzájomnosti a spolupráce a v pokuse o jej naplnenie na politickom poli. Tak sa zrodila myšlienka na zvolanie Slovanského zjazdu. Slovanský zjazd sa stal pre Slovákov impulzom k plnému uvedomeniu si svojej národnej osobitosti. V praxi viedol Slovákov od jesene 1848 do leta 1849 k revolučným aktivitám v podobe ozbrojeného vystúpenia, sformulovania nového štátoprávneho programu z 29. januára 1849 a vypracovania marcového prosbopisu panovníkovi v roku 1849.

Slovenská národná rada a revolučné aktivity

Maďarská národná revolúcia sa dostala do kolízie s ideami revolúcie ostatných národností v Uhorsku, upierajúc im práva a slobodu. V takej konštelácii, keď sa pre uplatnenie zásady národnej rovnoprávnosti zdali najreálnejšími prísľuby viedenskej vlády a panovníka, maďarská revolúcia ponechala nemaďarské národnosti svojmu nepriateľovi a mocenskému súperovi. Dôsledkom bol nielen rozchod Slovákov s maďarsky chápanou revolúciou, ale aj vytvorenie Slovenskej národnej rady vo Viedni 16. septembra 1848 ako najvyššieho slovenského politického a vojenského orgánu na čele s Jozefom M. Hurbanom, Ľudovítom Štúrom a Michalom M. Hodžom.

Slovenská národná rada sa od svojho vzniku snažila organizovať celonárodné povstanie a národné vojsko, ktoré malo byť budované na dobrovoľníckom základe. Politické vojenské vedenie Slovenskej národnej rady sa v súvislosti s Jelačičovým povstaním v Chorvátsku rozhodlo uskutočniť ozbrojenú výpravu dobrovoľníkov na Slovensko. Vedúci činitelia Slovenskej národnej rady s ďalšími politickými predstaviteľmi, zídení na zhromaždení v Martine, sa 10. marca 1849 rozhodli vyslať celoslovenskú delegáciu k panovníkovi do Olomouca.

Olomoucká petícia a Stadionova ústava

V petícii vychádzajúcej z austroslavizmu sa žiadalo oddelenie Slovenska od Uhorska a osobitná organizácia pre Slovensko, konkrétne vyčlenenie slovenského územia a politické včlenenie do Rakúska pod názvom „slovenské veľkokniežatsvo“, zastúpenie na ríšskom sneme, provincionálny snem, slovenská ústredná správa podliehajúca priamo viedenskej vláde a konečne slovenčina ako úradná, vyučovacia a cirkevná reč.

Avšak už 4. marca 1849 proklamoval František Jozef V Olomouci tzv. Stadionovu ústavu proti kromeřížskernu snemu a ním pripravovanému ústavnému návrhu. Vyhlasovala sa v nej jednotnosť ríše a Uhorsko za jej súčasť. Ústava odmietla slovenské snahy odtrhnúť sa od Uhorska a vytvoriť samostatnú provinciu, dištrikt, veľkokniežatstva a pod. Ako osobitné korunné krajiny nezávislé od Uhorska sa uznávalo Chorvátsko so Slovinskom, Rieka (Fiume ) a Sedmohradsko. Kým sa teda 18-členná slovenská delegácia dostala s martinskou deklaráciou k panovníkovi, bol už kromeřížsky snem rozpustený a vyhlásená oktrojovaná ústava.

Deputácia preto zmenila obsah pôvodnej petície, chytila sa vyslovenia národnostnej rovnoprávnosti v oktrojovanej ústave a 20. marca predniesla panovníkovi v podstate tieto slovenské požiadavky: 1. uznať slovenský národ a vyčleniť mu osobitné územie na etnickom základe, 2. zabezpečiť rovnoprávnosť slovenského národa s ostatnými národmi monarchie a chrániť ho pred návratom maďarskej nadvlády, 3. v zmysle § 71 oktrojovanej Stadionovej ústavy vytvoriť také konkrétne inštitúcie, ktoré by Slovensko nielen viazali priamo na ostatné krajiny monarchie, ale ktoré by brali zreteľ aj na národné zvláštnosti, teda vytvoriť provinčný snem a vlastnú administratívu, 4. ihneď odstrániť znovuzavádzanú maďarčinu ako úradnú reč v slovenských komitátoch, okresoch a obciach a na jej miesto nastoliť slovenčinu, ďalej odstrániť nepriateľských maďarských úradníkov a 5. vytvoriť ústredný administratívny úrad pre Slovensko, ktorý by podliehal priamo viedenskej vláde. Petícia zdôrazňuje, že len prijatím týchto požiadaviek môže sa stať panovníkovo slovo o rovnoprávnosti všetkých národov skutočnosťou.

Panovník deputáciu ubezpečil, že sa bude starať, aby žiaden národ nevládol nad iným v zmysle manifestu z 2. 12. 1848. Stadion bol však konkrétnejší, vyslovil súhlas so slovenčinou ako úradnou rečou a dokonca aj s odtrhnutím Slovenska, ak si to bude priať celý národ. Deputácia sa postavila tak na platformu oktrojovanej ústavy a odmietla Riegrove pokusy dať sa na cestu "ústavnej opozície". To znamenalo v Olomouci roztržku medzi Čechmi a Slovákmi, ktorá nepochybne vyvierala z rôzneho postavenia v ríši a teda aj z rôznych záujmov. Stadion začal pripravovať organizáciu Uhorska prostredníctvom vládnych komisárov za jednotlivé národnosti na platforme oktrojovanej ústavy, pričom dôraz kládol na organizáciu miestnej správy.

Traja slovenskí dôverníci odporúčali vydať vo veci slovenských národných práv cisársky manifest a ich konkrétnym zabezpečením poveriť cisárskeho komisára. Miestna správa (stolice, okresy a obce) sa mali organizovať na etnickom základe s možnosťou rozdeliť miešané stolice a okresy. Okrem toho časť olomouckej deputácie predostrela vo Viedni vláde odôvodnenie olomouckej petície, v ktorej sa zdôrazňuje, že jej splnenie (najmä odtrhnutie Slovákov od Uhorska) je nielen v slovenskom, ale aj v dvorskom a ríšskom záujme. Stadion predložil vláde 10. apríla 1849 návrh na oddelenú organizáciu civilnej správy na Slovensku.

tags: #česi #v #rakúskej #časti #monarchie #sociálny