História vzťahov medzi Československom a Vatikánom: Od husitskej vlajky po zmluvu

Vzťahy medzi Československom a Vatikánom boli v minulosti poznačené rôznymi udalosťami a diplomatickými roztržkami. Od vyvesenia husitskej vlajky nad Pražským hradom v roku 1925 až po súčasné snahy o uzatvorenie zmluvy medzi Českom a Svätou stolicou, táto kapitola dejín je plná zaujímavých momentov a zvratov.

Husitská vlajka nad Pražským hradom a diplomatická roztržka

Pred sto rokmi, 6. júla 1925, sa nad Pražským hradom objavila husitská vlajka s červeným kalichom na čiernom pozadí. Tento akt vyvolal diplomatickú roztržku medzi Československou republikou a Vatikánom. Pápežský nuncius na protest opustil Prahu a trvalo tri roky, kým sa vzájomné vzťahy ako-tak urovnali.

Parlament (Národné zhromaždenie ČSR) krátko predtým uzákonil 6. júl ako jeden zo štyroch pamätných dní republiky, čo Svätú stolicu ešte viac pohoršilo. V Ríme totiž považovali Husa za kacíra a rozvracača viery a cirkvi. Československí diplomati síce vysvetľovali, že Hus je pre národ predovšetkým hrdina, ktorý sa zaslúžil o pražskú univerzitu a český jazyk, no v rímskej kúrii vedeli, čo si myslí samotný Masaryk.

Blížilo sa 610. výročie upálenia Majstra Jana Husa v Kostnici a Československo vznikalo v znamení Husovho odkazu. Veď 6. júla 1915, na 600. výročie Husovej smrti, vyhlásil Tomáš G. Masaryk v Ženeve vojnu Rakúsko-Uhorsku. Hus uvoľnil okovy strnulého autoritárstva, ktoré zvieralo myseľ a sputnalo život stredovekého človeka.

Vyvesenie husitskej vlajky nad Pražským hradom, kde úrad hlavy štátu sídlil, sa nemohlo udiať bez súhlasu prezidenta ČSR. Pápežský nuncius Francesco Marmaggi, ktorý vtedy sídlil v arcibiskupskom paláci oproti Pražskému hradu, mohol tento výjav pozorovať zo svojich okien. Svätá stolica totiž považovala Husa naďalej za kacíra a od čias kostnického koncilu sa v tomto ohľade nič nezmenilo.

Prečítajte si tiež: Vzor evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia

Hus zašiel vo svojej kritike neporiadkov v cirkvi a vo vzdore voči predstaveným naozaj ďaleko. Napadol politiku udeľovania odpustkov, označil ju za korupciu v najvyšších cirkevných kruhoch a vtedajšieho pápeža Jána XXIII. za ancikrista. Vyvesenie husitskej vlajky bolo z pohľadu Vatikánu väčším bohorúhačstvom ako vztýčenie vlajky s červenými trenírkami nad Hradom v roku 2015.

Prípravy na uctenie si pamiatky Majstra Husa pobúrili nuncia Marmaggiho, pretože jubilejné oslavy mali mať silne protikatolícky charakter. V prípravnom výbore bol zastupujúci predseda vlády Jiří Stříbrný, ktorý upozornil, že sa vytvára precedens. Masaryk však odmietol o tom diskutovať a s premiérom sa rozlúčil so slovami: „Veď ja som bol vždy kacír.“

Vatikánu boli Masarykove názory v náboženských otázkach dobre známe. Ako sa sám zdôveril v Hovoroch so spisovateľom Karlom Čapkom, dlho si nevedel predstaviť iné kresťanské vierovyznanie ako katolícke. Rímskokatolíckej cirkvi Masaryk zazlieval jej bezvýhradnú podporu habsburskej monarchie. Súhlasil dokonca s konaním demonštrantov krátko po vzniku ČSR, keď strhli Mariánsky stĺp na Staromestskom námestí v Prahe. Už ako prezident vytýčil Masaryk programové heslo „Odrakúštiť!“, ktoré malo slúžiť na vymedzenie mladého následníckeho štátu.

Marmaggi nastúpil na svoju misiu v Prahe v decembri 1923. Predtým pôsobil ako nuncius v Bukurešti a Carihrade (Istanbule). Verejne kritizovaný bol už koncom nasledujúceho roku, keď podporil pastiersky list slovenských biskupov, ktorí zakazovali členstvo katolíkov v komunistických a socialistických stranách. V Prahe bolo hlavným poslaním Marmaggiho pripraviť medzinárodnú dohodu medzi Československom a Svätou stolicou. V máji 1925 odovzdal vláde návrh jej znenia z vatikánskej strany.

Pochopiteľne, nuncius informoval o príprave Husových osláv rímsku kúriu. Vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Gasparri si predvolal na koberec československého vyslanca Václava Palliera. Gasparri povedal, že Svätú stolicu pobúrilo, že Praha stavia heretika Husa na úroveň svätcov, ako sv. Václav alebo sv. Cyril a Metod. Keď sa napriek tomu na oslavách zúčastnili najvyšší predstavitelia ČSR vrátane hlavy štátu, prišlo k roztržke a pražská vláda odvolala z Vatikánu vyslanca ČSR.

Prečítajte si tiež: Doprava pre seniorov v Ostrave

Na Staromestskom námestí pri pamätníku Jana Husa sa v pondelok 6. júla zišiel asi 25-tisícový dav. Husov pomník sa topil v záľahe vencov a kytíc. Na pódium vystúpili predstavitelia vlády a prezident republiky. Prezident povedal, že uctievajú pamiatku Majstra Jana Husa v deň jeho umučenia a pripomínajú si ho ako hlásateľa a bojovníka za slobodu svedomia a myslenia. Oslavy sa konali aj v ďalších českých mestách, menej v moravských a ešte menej v slovenských.

Aféra viedla k vládnej kríze. Osemnásteho júla podal demisiu Stříbrný, lebo časť politikov požadovala obetného baránka. Na Slovensku uctievali Husa v prostredí evanjelikov, ale predovšetkým ako Lutherovho predchodcu. Slovenskí katolíci očividne dávali prednosť sláveniu svätcov Cyrila a Metoda. Slovenské denníky a časopisy venovali po 6. júli 1925 Husovým oslavám pozornosť primeranú svojej straníckej alebo konfesionálnej príslušnosti.

Ľudácky denník Slovák dostal udalosti v Prahe do hlavných titulkov na prvej strane a upozornil, že „pretrhnutie“ stykov s Vatikánom neslobodno zľahčovať. Mediálnej afére sa venoval aj spišský historik Peter Zmátlo. Podľa jeho zistení socialistická tlač využila prípad na opätovné nastolenie otázky odluky cirkvi od štátu. Všetky noviny agrárnej strany zaujímali k afére zmierlivé stanovisko a vysvetľovali význam Husovho dňa pre Čechov.

Protivládna kampaň v ľudáckej tlači predchádzala pastierskemu listu katolíckych biskupov, ktorý napísali 1. augusta a čítali ho o dva týždne na svätých omšiach v Česku a na Slovensku. V závere listu sa uvádzalo, že katolíci Česka a Moravy sú si vedomí svojej vzrastajúcej sily a odpor Slovákov proti náboženskému husitizmu je nezlomný. Niektorí rímskokatolícki duchovní sa v médiách vyjadrili oveľa ostrejšie.

T. G. Masaryk sa z aféry poučil a v nasledujúcich rokoch ponechal riadenie záležitostí ohľadne Vatikánu na ministra zahraničných vecí Edvarda Beneša. Nešlo však o plnohodnotný konkordát, ale o dohodu, ktorá ustanovila spôsob a zásady nového rozhraničenia diecéz a vymenúvanie biskupov v duchu cirkevného práva. Po schválení dohody sa do Prahy mohol vrátiť pápežský nuncius, ale už to nesmel byť Marmaggi. Pápež Pius XI. na jar 1929 vyznamenal Masaryka ako jedného z prvých európskych politikov rytierskym Radom Božieho hrobu. Na revanš poslal prezident pontifikovi k jeho kňazskému jubileu blahoprajný telegram.

Prečítajte si tiež: Rodinná dovolenka na chate

Na konci pražskej misie nuncia Ciriaciho v roku 1933 takisto prepukla aféra (kvôli jeho sporom s pražským arcibiskupom). Hrozilo ďalšie prerušenie diplomatických vzťahov, ale to znovu prišlo až v roku 1950 a trvalo celé štyri desaťročia!

Vznik ČSR a postoj k Vatikánu

Vznik ČSR bol spojený s úsilím o vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Slováci v USA vytvorili v roku 1907 Slovenskú Ligu a v roku 1915 bola prijatá Clevelandská dohoda, ktorá hovorila o spoločnom štáte, kde bude mať Slovensko úplnú národnú autonómiu. V roku 1918 bola podpísaná Pittsburská dohoda, ktorá hovorila, že Slovensko bude tvoriť autonómnu časť centrálne riadeného štátu s vlastným snemom, súdmi a vlastným jazykom.

Vo februári 1916 založil Masaryk, Beneš a Štefánik v Paríži ČSNR ako vrcholný odbojový orgán. Cieľom ČSNR bolo vytvoriť spoločný štát Čechov a Slovákov. Hlavným predpokladom na splnenie tohto cieľa bol zánik Rakúska-Uhorska. 1. mája 1918 sa v Liptovskom Sv. Mikuláši stretli robotníci a prívrženci sociálnodemokratickej strany a prijali rezolúciu, v ktorej sa prihlásili k myšlienke spoločného štátu Čechov a Slovákov. 24. mája 1918 prijala Slovenská národná rada dokument, v ktorom zdôraznila, že SNS stojí za samourčovacím právom slovenského národa.

18. októbra 1918 uverejnil T.G. Masaryk v americkej tlači Washingtonskú deklaráciu, v ktorej oboznámil svet, že dva stredoeurópske národy sa rozhodli vytvoriť samostatný štát. V noci z 27. na 28. októbra 1918 vyhlásil minister zahraničných vecí gróf J. Andráši kapituláciu Rakúska-Uhorska a oznámil, že prijíma návrh prezidenta Wilsona o vzniku národných štátov. Československý národný výbor vyhlásil 28. októbra 1918 vznik samostatného česko-slovenského štátu. Slovensko sa prijatím Deklarácie slovenského národa 30. októbra 1918 v Turčianskom Sv. Martine rozišlo s Uhorskom a vytvorilo spoločný štát s Čechmi.

Prvým prezidentom bol T. G. Masaryk, prvým predsedom vlády Karel Kramář, ministrom zahraničných vecí E. Beneš, ministrom vojny M. R. Štefánik a ministrom zdravotníctva Vavro Šrobár. Na Slovensku bola vymenovaná dočasná vláda, ktorá bola 7. decembra 1918 nahradená Ministerstvom s plnou mocou pre správu Slovenska (vodca - Vavro Šrobár). Najvyšším zákonodarným orgánom bolo Národné zhromaždenie, ktoré v roku 1918 prijalo dočasnú ústavu a niekoľko dôležitých zákonov. Prvá československá ústava bola prijatá 29. februára 1920. Bola podpísaná spojenecká zmluva medzi ČSR, Rumunskom a Juhosláviou pod názvom Malá dohoda, ktorá bola nariadená proti maďarskému revizionizmu a pokusom o návrat k Habsburgovcom.

Zahraničné vzťahy v ďalšom období možno odvodiť z Konferencie ministrov zahr. vecí v Locarne - 1925. Tu Nemecko uzatvorilo zmluvu s Francúzskom a Belgickom, kt. garantovala existujúce hranice. S Poľskom a ČSR však takúto zmluvu neuzatvorilo. Poľsko a ČSR uzatvorili garančnú zmluvu s Francúzskom. ČSR malo napäté vzťahy s Vatikánom a ich normalizáciu znamenalo až schválenie tzv. Modus Vivendi - zmluva s Vatikánom, ktorú podpísala československá vláda 20. januára 1928. Po vydaní ústavy schválilo Národné zhromaždenie ešte niekoľko dôležitých zákonov, napr. jazykový zákon - menšiny majú právo používať svoj jazyk tam, kde ich je viac ako 20 %.

Súčasné snahy o uzatvorenie zmluvy medzi Českom a Svätou stolicou

Česká vláda schválila návrh zmluvy so Svätou stolicou, ktorú ešte musí podpísať premiér Petr Fiala a ratifikovať parlament. Ak sa tak stane, Česko po 22 rokoch ukončí proces tvorby tejto dohody. Zmluva je podľa ministra zahraničných vecí Jana Lipavského potvrdením vzájomných vzťahov medzi Českom a Vatikánom. Podotkol, že napriek pôvodnej diskusii dokument neupravuje majetkové pomery štátu ku katolíckej cirkvi.

Zmluva chráni slobodu vyznania občanov, právne zakotvuje napríklad duchovné služby v sociálnych či zdravotníckych zariadeniach, vo väzení či v armáde. Chráni záujmy nielen katolíckej cirkvi, ale všetkých ostatných cirkví a náboženstiev, ktoré ľudia praktizujú na území republiky. Text zmluvy bude verejnosti k dispozícii po jej podpise.

Skupina českých senátorov sa obrátila na Ústavný súd, aby posúdil súlad zmluvy Česka so Svätou stolicou s českým ústavným poriadkom. Senátor Václav Láska tvrdí, že dohoda je jednostranná a Svätá stolica v nej má veľmi malé záväzky v porovnaní so záväzkami Českej republiky. Podobne ako niektorým poslancom a ďalším kritikom dokumentu, mu prekáža aj formulácia o spovednom tajomstve, ktoré sa bude po novom týkať aj pastoračných pracovníkov. Minister spravodlivosti Pavel Blažek tvrdí, že zmluva neupravuje spovedné tajomstvo nad rámec súčasného českého právneho poriadku a postavenie obetí sa nezhorší.

Návrh dohody schválila v októbri minulého roka vláda a v Prahe ju podpísali český premiér Petr Fiala a štátny sekretár Svätej stolice kardinál Pietro Parolin. V januári prešla v Senáte a po štvrtkovom schválení v Poslaneckej snemovni ju ešte musí ratifikovať prezident.

tags: #česko #zmluva #s #vatikanom #história