Kurzy prípravy na dôchodok: Sociálny rozmer starnutia a edukácia seniorov

Úvod

Starnutie populácie je celosvetový trend, ktorý prináša nové výzvy a príležitosti. Príprava na dôchodok by nemala byť len o finančnom zabezpečení, ale aj o sociálnej adaptácii a aktívnom prístupe k životu v seniorskom veku. Edukačné kurzy zamerané na prípravu na dôchodok a aktívne starnutie zohrávajú kľúčovú úlohu v zabezpečení kvalitného a zmysluplného života seniorov. Príspevok sa zaoberá sociálnym rozmerom starnutia slovenskej populácie.

Sociálna adaptácia v starobe

Sociálna adaptácia je nevyhnutná pre plnohodnotný život seniora. Zahŕňa aktívny vzťah k sociálnemu prostrediu, zachovávanie a rozvíjanie zmenených funkcií, účasť na živote rodiny, udržiavanie kontaktov s inými ľuďmi a udržiavanie fyzických a duchovných schopností. Adaptácia seniora súvisí s tým, ako zachováva, plní a rozvíja svoju zmenenú funkciu, ako sa zúčastňuje na živote rodiny, aké má kontakty s inými ľuďmi, ako udržiava svoje fyzické a duchovné schopnosti na základe uspokojovania vlastných potrieb. V starobe adaptácia často pripomína pud sebazáchovy. Morfologicko-fyziologické zvláštnosti seniora, ktoré sú podmienené procesom starnutia, sa nemôžu meniť tak rýchlo ako okolité prostredie, čo môže viesť k sociálnej dezadaptácii. Subjektom sociálnej adaptácie môže byť tak spoločnosť, ako celok, sociálna skupina, ako aj osobnosť. V zhode s týmto obsahom je stupeň sociálnej dezadaptácie rôzny. Môže to byť porucha jednotlivca v skupine, ale tiež skupinová porucha prispôsobenia, čiže nedostatočné spoločenské vzťahy. Sociálna dezadaptácia je nebezpečná, pretože jej príčina spočíva v rozporoch medziľudských, skupinových, politických, náboženských, ekonomických a podobne.

Zmeny sociálnej pozície seniora

Za začiatok sociálnej staroby sa považuje odchod do dôchodku okolo 60. roku života. Tento vek je podmienený vznikajúcim sociálnym statusom muža a ženy pri odchode do dôchodku. Status dôchodcu má predovšetkým výrazný psychologický a emocionálny dosah pre jednotlivca a jeho okolie, ale tiež predstavuje zmenu jeho spoločenského postavenia danú nielen obmedzením spoločenských aktivít, ale aj ekonomického obmedzenia. Sociálna pozícia seniora je určená jeho postavením vo vzťahu k ostatným sociálnym pozíciám a skladá sa zo sociálneho statusu a sociálnej roly. Získaná sociálna pozícia sa nadobúda vlastným úsilím jedinca, zatiaľ čo pripísaná je vrodená alebo pridelená príslušnosťou k určitej spoločenskej vrstve. S odchodom do dôchodku každá sociálna pozícia nadobúda na dynamike vzťahov a v súčasnosti sa s narastajúcim vekom len ťažko udržiava. V starobe často prevláda pridelená sociálna pozícia vyjadrená sociálnym statusom seniora odkázaného na dôchodok, čo môže viesť k strate prestíže. Materiálne chudobná spoločnosť podmieňuje stratu sociálnej pozície dôchodcu, na úroveň ktorej ho dostáva výška dôchodku a materiálne zabezpečenie seniora. Pre seniora, ktorý sa usiluje o zdravú a pozitívnu starobu ,je dôležité, ako vidí sám seba a ako ho vnímame my. Sociálny status predstavuje termín, ktorý označuje postavenie jedinca v určitej vzorke spoločnosti, ako „súbor práv a povinnosti“, na rozdiel od termínu „rola“, ktorá je zavedením týchto práv a povinností do činnosti, čo znamená, že je dynamickým aspektom statusu. Sociálna rola je správanie očakávané od osoby v istom spoločenskom postavení.

Sociálna rola seniora

Sociálna rola úzko súvisí so spoločenskými normami správania, ktoré sú zakotvené v spoločenských zvykoch, obyčajach, zákonoch a tabu, jednak s formami sociálnej kontroly správania indivídua. V starobe počet úloh, a tým aj sociálnych pozícií, ubúda. Senior často už neplní ani úlohu starého rodiča v rodine. Sociálna adaptácia je interakčný proces prispôsobovania sa meniacemu sa spoločenskému a hmotnému prostrediu života seniorov. Konečnou fázou adaptačného procesu je úplné vyrovnanie, včlenenie nových podmienok, parciálna adaptabilita alebo inadaptabilita. Sociálna adaptabilita je závislá od štruktúry subjektu, veľkosti zmien, priaznivých podmienkach adaptácie a od ochoty pomôcť. Na základe týchto podmienok,človeku odchádzajúcemu do dôchodku by mali byť vytvorené vhodné podmienky na adaptáciu na nový životný štýl, nové sociálne postavenie, status a rolu, ktorú bude v danom spoločenstve zohrávať. Akceptácia nového stavu môže seniora pozitívne aktivizovať v prospech jeho nového života. Ľudia na dôchodku sa často dostávajú do úlohy odložených, aj napriek tomu, že sú materiálne saturovaní, zostávajú osamotení a odcudzení. V našej spoločnosti je vytvorený model staroby, ktorý práve starým ľuďom vyhovuje. Seniori sa musia aktívne a s príznačnou múdrosťou usilovať o obojstranne dobré vzťahy s deťmi a vnukmi. Adaptácia na starobu by mohla u niektorých jedincov prebiehať lepšie, pokiaľ by starší človek mal možnosť zapojiť sa buď do dobrovoľníckych aktivít, alebo do pracovného procesu.

Zmeny v sociálnej oblasti v procese starnutia

Proces starnutia je spojený s výraznými zmenami v sociálnej oblasti, predovšetkým v rodine. Starnúci rodičia, ktorých deti už dospeli a opustili domácnosť, žijú väčšinou sami. Strácajú nielen rodičovskú, ale i prarodičovskú funkciu, predovšetkým však i významnú materiálnu, sociálnu a psychickú podporu svojich detí v starobe. Odchod do dôchodku je nielen kritickým zlomom, ale aj krízovým obdobím. Začína sa strácať sebadôvera a sebaistota. Je to psychicky náročné obdobie, v ktorom človek stráca dosahovanie sociálneho postavenia. Mnohí sa horšie adaptujú na penzijné obdobie. Hovorí sa preto o dôchodkovej kríze, penzijnom debakli alebo penzijnej chorobe. Starnúci človek sa ešte snaží dohnať to, čo predtým zameškal, ale už sa nesnaží napodobňovať svoje ideály. Počiatočný zmätok sa strieda s uspokojením prítomnosti, ale vzápätí sa vtiera nedôvera. Aby sa zabránilo úpadku sociálneho a ekonomického postavenia, je nutné sústrediť sa na cielené zvládnutie takých rizík. Človek očakáva pomerne dlhodobé obdobie medzi ukončením ekonomickej aktivity a začínajúcej závislosti od staroby. Je žiaduce naplniť ju hodnotnou činnosťou, novým programom a perspektívou života. Starší človek stráca určité sociálne úlohy, stráca skôr nadobudnuté kontakty, menia sa jeho perspektívy a hodnotový systém. Jedinec žijúci doterajším pracovným a rodinným režimom sa musí preorientovať na inú činnosť, na oblasť kultúry, športu a vlastné záujmy. Tieto zmeny v živote seniora by však mali byť postupné a nenásilné. V tomto období je senior konfrontovaný s neustále chudobnejším sociálnym prostredím, keď sa musí vyrovnávať s odchodom detí z domu, stratou životného partnera, ale aj priateľov a známych, čím sa prehlbuje sociálna izolácia. Mení sa finančná situácia, zhoršuje sa zdravotný stav a často sa starší človek nedokáže postarať o seba, a tým sa narúša kvalita života.

Prečítajte si tiež: Informovanosť seniorov o koronavíruse

Stratégie zvládania staroby

Existujú rôzne stratégie zvládania zmien spojených so starobou. Konštruktivizmus je optimálnou stratégiou, kde ľudia majú optimistický postoj k životu, sú tolerantní a nadväzujú vzťahy s ostatnými. Sú zmierení s faktom starnutia a uvedomujú si možnosti svojich výkonov a ich dimenzií. Obranný postoj je stratégia typická pre ľudí, ktorí majú strach z akejkoľvek závislosti a z hroziacej straty aktívneho života a z tohto dôvodu odmietajú akúkoľvek pomoc. Sklon k závislosti v starobe majú ľudia, ktorí boli celý život pasívni a spoliehali sa hlavne na druhých. Aj teraz očakávajú, že ich potreby uspokojí niekto iný. Svoje problémy často zveličujú, čo im umožňuje ľahšiu manipuláciu s okolím. Ďalej sú to ľudia, ktorí starobu vnímajú ako nepriazeň osudu. Majú sklon zvaľovať vinu na iných, často bývajú agresívni, podráždení a nespokojní. Títo ľudia sa považujú za akúsi obeť svojho osudu, sú ľútostiví a pesimistickí. Cítia sa veľmi osamelí, ale na druhej strane ani žiadny sociálny kontakt s inými ľuďmi nevyhľadávajú. Spôsob zvládnutia všetkých zmien spojených so starobu je vždy individuálny. Adaptácia na starobu je ovplyvňovaná celým komplexom činiteľov. Okrem už spomínanej osobnosti človeka a jeho fyzického stavu tu zo sociálneho aspektu patria činitele ako spoločenská atmosféra, preferovaný životný štýl, vstup do dôchodku, zmena spoločenského statusu, strata životného partnera či partnerky, rodina, respektíve to, či sa v nej uprednostňovalo kresťanské zmýšľanie alebo nie. Všetky tieto faktory sa podieľajú na tom, prečo sa niekto lepšie adaptuje na starobu a iný menej. Na vytvorenie mravného vzťahu k starším ľuďom je dôležitá celková spoločenská atmosféra.

Vstup do dôchodku a sociálna izolácia

Dôležitým sociálnym faktorom, ktorý ovplyvňuje život staršieho človeka, je vstup do dôchodku. Vtedy dochádza k obmedzeniu rozsahu činností, k strate dovtedajšieho programu a k zúženiu styku s ostatnými ľuďmi. Senior začína sústreďovať pozornosť na svoje problémy, pripisuje im veľký význam. Takéto správanie môže viesť k sociálnej izolácii. K izolácii môže viesť aj to, že senior prestáva byť príslušníkom sociálnych skupín, ktorých bol doteraz členom. Osobná nespokojnosť (najčastejšie u muža) môže spočívať v tom, že senior nevie čo s časom, ako ho vyplniť. Povolanie mu doteraz poskytovalo životný obsah a odchodom zo zamestnania mu vzniká dlhá chvíľa a prázdnota. Pracujúci šesťdesiatroční muži s pozitívnym postojom k vstupu do dôchodku majú viac plánov a ich pohľad do budúcnosti je optimistickejší než u tých mužov, ktorí vo svojom odchode vidia prevažne negatívne aspekty. Rýchlejšie sa prispôsobujú tí dôchodcovia, ktorí si robia plány do budúcnosti ešte v čase pracovnej aktivity. Každý senior je jedinečnou bytosťou prežívajúcou v určitom ekosystéme, v ktorom pôsobí užšia či širšia rodina, priatelia, známi, kolegovia, ale aj sídelná komunita, štát so svojimi právnymi a morálnymi normami, dokonca aj európske či svetové spoločenstvo. Thomas Campanella zdôrazňuje, že východiskom a oporou ľudského poznania je u človeka vedomie vlastnej existencie, teda sebavnímanie. Sebahodnotenie a sebaponímanie sa v priebehu dejín mení a mení sa aj zmysel života.

Edukácia seniorov ako nástroj aktívneho starnutia

Vzhľadom na starnutie populácie je dôležité venovať pozornosť otázkam starnutia a staroby z rôznych uhlov pohľadu. Prvý odborný záujem o starnutie vychádzal z medicínskych kruhov. Dnešná gerontológia vznikla na začiatku 20. storočia. Zhromaždila množstvo materiálu a vyslovila viacero hypotéz o podstate starnutia a staroby. Predĺžil sa priemerný vek, znížila sa úmrtnosť, ale maximálna dĺžka života a tempo starnutia zostali rovnaké. Súčasná veda dokáže podstatne znížiť úmrtnosť v strednom veku, ale riziko úmrtia vo vysokých vekových skupinách neovplyvnila. Akýkoľvek pokrok medicíny, akékoľvek zlepšenie životných podmienok, akékoľvek zlepšenie v hygiene, to všetko podstatne znížilo riziko smrti u mladých a stredne starých ľudí, nepomohlo to však zraniteľnému organizmu starcov. V minulosti sa otázkam aktívneho starnutia nevenovala takmer žiadna pozornosť. Vyššieho, či vysokého veku v dobrom zdravotnom stave sa nedožívalo mnoho ľudí, čo znamenalo, že nebolo dôležité riešiť podobnú problematiku. Situácia sa ale celkom zmenila. V súčasnosti je dôležité propagovať celoživotný aktívny prístup k životu a zvyšovať informovanosť verejnosti o formách zdravého života v starobe. Na Slovensku sa zatiaľ tento postoj nestal bežnou súčasťou života dnešných seniorov. Myšlienka aktívneho starnutia môže byť do budúcnosti riešením nielen pre spoločnosť, ale aj samotného seniora. Je nesmierne dôležité, aby človek vyššieho veku nachádzal zmysluplnosť svojho života, a aby bola čo najdlhšie zachovávaná jeho autonómia.

Zmysluplnosť edukácie seniorov

V minulosti neboli seniori zvyknutí uvažovať o príprave na starobu, ani rozmýšľať nad starnutím ako aktívnej časti svojho života. Skôr sa od starnutia očakávalo pasívne trávenie voľného času. V poslednom čase však dochádza k veľkým zmenám, ľudia si začínajú uvedomovať, že situácia sa mení. Budúci seniori by preto mali pozerať na toto životné obdobie úplne inak. Je síce pravda, že na zmenu nikdy nie je neskoro, ale nie je možné ľuďom prikazovať, akým spôsobom majú žiť. Niektorým vyhovuje väčší podiel aktivity v priebehu života, iným zasa naopak. Napríklad introvert môže dokonca aktívny štýl života priam neznášať a bude spokojný s opačným prístupom k životu v starobe. Určite by bolo dobré, keby si všetci seniori uvedomovali, že nečinnosť má negatívne dôsledky a nakoniec môže vyústiť až do rozpadu psychiky celej osobnosti. Len veľmi ťažko sa stane z celoživotne pasívneho človeka jedinec žijúci vo vyššom veku aktívnym spôsobom života. Vo väčšine je starnutie pokračovaním predchádzajúceho štýlu života a preto je nutné začať s aktívnym prístupom čo najskôr. Ľudia musia poznať dôležitosť včasnej prípravy na starnutie, rozvíjať mimopracovné aktivity, vzdelávanie, prínos zdravého životného štýlu a preventívne opatrenia. Je značná súvislosť medzi aktívnym štýlom života a zdravotným stavom človeka. Rovnako má na prežívanie aktívneho života značný vplyv vzdelanie, partnerské spolužitie a celoživotný optimistický postoj k životu. Z prieskumov uskutočnených v posledných rokov jasne vyplýva, že existuje priama súvislosť medzi životnou spokojnosťou a schopnosťou aktívneho prístupu k životu. Celková spokojnosť seniora je vyššia, ak zostáva optimistom, venuje sa rôznorodým činnostiam a koníčkom, a ak u neho prebehla aspoň neplánovaná príprava na starobu.

Formy edukácie seniorov

Symbol nového, aktívneho, cieľavedomého a informovaného prístupu samotného seniora k svojmu životu, predstavuje edukácia seniorov. Po prvýkrát sa edukačné aktivity objavili v 70. rokoch minulého storočia ako nový fenomén vo výchove a vzdelávaní. Dnes tiež existuje vedná disciplína, označovaná termínom geragogika, ktorá je zameraná na výchovu seniorov. Značný nárast seniorov v našej spoločnosti vyžaduje ďalší rozvoj edukácie seniorov, ale v súčasnosti na mnohých miestach táto forma výchovy a vzdelávania chýba. Ďalšími faktormi potrebnosti edukácie je predlžujúci sa čas života seniorov v starobe a snaha o hľadanie nových modelov starnutia. Dnešní seniori majú iné požiadavky na život na dôchodku, než mali generácie predtým.

Prečítajte si tiež: Rekvalifikácia: Cesta k lepšiemu zamestnaniu

Univerzity tretieho veku

Najznámejšími vzdelávacími možnosťami pre senioskú vekovú skupinu sa v Európe stali univerzity tretieho veku. Samotný termín univerzita tretieho veku sa v začiatkoch svojho používania vnímal širšie ako v súčasnosti. Univerzity tretieho veku ako vzdelávacie inštitúcie sa od svojho vzniku zamerali na záujmové vzdelávanie, ktoré bolo od začiatku projektované pre špecifickú skupinu obyvateľstva - pre seniorov. Už začiatky pôsobenia prvej Univerzity treteho veku v Toulouse určili základný cieľ UTV a to zlepšiť kvalitu života ľudí tretieho veku prostredníctovm vzdelávacích programov. Pri práci UTV sa stretajú dva základné prístupy:- prístup, ktorý preferuje intelektuálnu aktivitu účastníkov / zdôrazňuje najmä vysokoškolský charakter študijných aktivít /- prístup, ktorý je tradičný osvetový a s kompenzačnými funkciami. Obsah štúdia na UTV korešponduje s obsahovým zameraním materskej vysokej školy, s jej odborným intelektuálnym a priestorovým potenciálom. Na Slovensku rozšírený typ univerzít tretieho veku možno charakterizovať vo viacerých rovinách, a to ako:- jeden z článkov siete inštitúcií a zariadení slúžiacich starším ľuďom, ktoré im majú zabezpečovať právo na vzdelanie- inštitúciu pôsobiacu pri najvyšších stupňoch výchovno-vzdelávacej sústavy, ktorá má starších ľudí nielen vzdelávať, ale i robiť výskum a spolupracovať s inými inštitúciami v prospech starších ľudí- špecifickú inštitúciu, priťahujúcu seniorov, ktorí túžia študovať odbornú problematiku na úrovni a spôsobom charakteristickým pre prácu vysokej školy- inštitúciu, ktorá nielen učí, ako žiť v treťom veku- inštitúciu, ktorá prispieva k formovaniu nového vzťahu spoločnosti k starším ľuďom.

Akadémie tretieho veku

Názov akadémia tretieho veku by mal byť vyhradený pre cykly prednášok, diskusií a seminárov, ktoré zahŕňajú najmenej desať spoločných stretnutí v určených intervaloch. Výučba na ATV by mala mať výrazné črty záujmového vzdelávania. Akadémie tretieho veku ako vzdelávacie inštitúcie možno považovať za stredne náročnú formu vzdelávacích aktivít pre seniorov, ktorá by s súčasnosti mala byť dostupná v každom väčšom meste.

Kluby dôchodcov

Kluby dôchodcov sa zameriavajú na organizovanie široko chápanej záujmovej činnosti dôchodcov. Vytvárajú priestor na stretávanie dôchodcov, na hodnotné vyplnenie ich voľného času, na styk s rovesníkmi - so spoločnosťou rovnako starých ľudí s podobnými záujmami. Činnosť klubov dôchodcov je zameraná na organizovanie širokého spektra aktivít záujmového charakteru, ako sú: spoločné návštevy kultúrnych podujatí, nacvičovanie scénok a ľudových zvykov, vzdelávacie aktivity, besedy s lekárom, výstavky ručných prác, poznávacie zájazdy. Edukačná činnosť klubov dôchodcov má široký charakter a predstavuje stálu a významnú súčasť aktivít klubov dôchodcov. Výchovno-vzdelávacie aktivity v kluboch dôchodcov majú výrazne záujmový charakter - svojím obsahom, formami a metódami práce. Vzdelávacie podujatia bývajú prevažne jednorázové, realizované formou prednášok s besedami. Pre mnohých starších ľudí klub vytvára pocit druhého domova. Možnosť vtupu do klubu má každý senior, ktorý má záujem o plnohodnotné využívanie voľného času.

Seniorské centrá

Seniorské centrá sú charakterizované ako miesta na poznávanie, stretávanie a aktívne prežívanie seniorského veku, ale aj miesta na formovanie modelov pozitívneho starnutia pre ľudí v preddôchodkovom veku. V porovnaní s inými inštitúciami pre seniorov seniorské centrá majú dve základné špecifické úlohy:- sústrediť potenciál "strieborných mozgov" a vytvoriť podmienky na využitie ich vedomostného potenciálu v každodennom živote a v prospech celej spoločnosti- sprostredkovať tieto vedomosti a zručnosti tým, ktorí ich potrebujú, a ktorí o ne stoja, a tak prispievať k vytváraniu podmienok na zmysluplné zapájanie sa populačnej skupiny seniorov do spoločenského diania. Rozsah edukačných foriem realizovaných seniorskými centrami je veľmi bohatý.

Edukácia v zariadeniach sociálnych služieb

Vzdelávanie seniorov poskytuje široký priestor pre uplatnenie vedomostí a znalostí pedagogicko-sociálneho charakteru. Edukácia seniorov je vnímaná ako celoživotná výchova a je nevyhnutnou súčasťou života moderného človeka súčasnej doby. Vzdelávanie klientov vyššieho veku by malo naplňovať vzdelávacie potreby podľa ich osobných záujmov. Aj v tomto prípade je edukácia cieľavedomý proces so svojím poslaním, smerom a výchovným cieľom. Pomocou vzdelávacieho procesu je možné ovplyvňovať vzorce správania, hodnotovú orientáciu či postoje klientov vyššieho veku. Každopádne vzdelávanie predstavuje významný prostriedok k obohateniu života postproduktívnej generácie. Od polovice 20. storočia sa začala uplatňovať samostatná veda a to gerontagogika - pôvodne išlo o teóriu výchovy a vzdelávania pre starých ľudí a ľudí v starobe. V dnešnej dobe sa na túto vedu prihliada ako na edukáciu seniorov, preseniorskú edukáciu a proseniorskú edukáciu. Mühlpachra zdôrazňuje, že sa ,,vzdelávanie v staršom veku stáva nutnou podmienkou pochopenia života v stále meniacom sa svete. Podľa výskumných pozorovaní sa preukázalo, že aj starší ľudia majú dostatočný kapitál pre učenie sa a vzdelávanie. Fyzická výkonnosť postupne s vekom klesá a ubúda, psychická výkonnosť - pri správnej stimulácii - je stále na vrchole. Vzdelávanie seniorov je potrebné vnímať ako formu socioedukatívnej intervencie.

Prečítajte si tiež: Tancujte v seniorskom veku

Princípy edukácie seniorov

Primárnou premisou akýchkoľvek vzdelávacích aktivít zameraných na klientov vyššieho veku je fakt, že jedinec je schopný sa učiť vo všetkých životných etapách, vrátane staroby. Uvedené tvrdenie je vnímané ako východisko všetkých vzdelávacích aktivít pre túto cieľovú skupinu. Netreba zabúdať, že vzdelávanie v tomto veku života človeka má určité špecifické atribúty. Významnú a východiskovú úlohu v oblasti vzdelávania seniorov zohráva otázka motivácie a dostatočnej zainteresovanosti. Práve v tomto smere nachádza uplatnenie sociálny pracovník. Sociálny pracovník či sociálny pedagóg by sa mal usilovať o poskytovanie informácií o aktívnom starnutí a taktiež o možnostiach vzdelávania. Tiež by sa mal zamerať na odbúravanie negatívnych stereotypov o starnutí a podporovať realistický obraz staroby. Vzdelávanie seniorov je samostatná sféra edukácie dospelých, ktorá má spoločné atribúty so záujmovým vzdelávaním, ako je napríklad dobrovoľnosť, orientácia na voľný čas, saturácia individuálnych potrieb a zároveň má niektoré charakteristické vlastnosti a to motívy, ciele, a odlišuje sa najmä vyhradením zameraním sa na osoby v postproduktívnom veku. Edukačné aktivity zamerané na seniorov by mal mať záujmový a neutilitárny charakter kvôli meniacim sa demografickým situáciám, vďaka ktorým nadobúda stále väčší význam i ďalšie profesijné vzdelávanie starších osôb, napríklad rekvalifikačné a kvalifikačné vzdelávanie. Edukácia má vysokú individuálnu ľudskú i spoločenskú hodnotu. Prináša výhody jedincovi v akomkoľvek veku, pričom v každej etape života má vzdelávanie iný rozmer a cieľ. Vo vyššom veku vzdelávanie nevybavuje jedinca informáciami pre dobývanie sveta, ale stáva sa procesom, ktorý zmysluplne kultivuje čas jedincov v seniorskom veku. Pri vzdelávaní klientov vyššieho veku by malo ísť najmä o bežný život, mali by získavať poznatky o tom, čo je im v živote blízke a to čo môžu ešte využiť. Cieľ vzdelávania súvisí so znalosťami potrieb seniorov - zistenie oblastí záujmov napomáha vytvárať programy vzdelávania šité na mieru. Vzdelávacími aktivitami môžeme napríklad prispieť k adaptácii, napomôcť pri orientácii v nových situáciách, vďaka vzdelávaniu dostáva senior informácie o dianí okolo seba, má možnosť samostatne sa rozhodovať a nebyť závislý na svojom okolí. Edukácia klientov sociálnych služieb napomáha pri hľadaní nových istôt, nového zmyslu žitia a nových postojov k životu a preto sa musí tento fakt premietať pri koncipovaní a realizácii vzdelávacej politiky. Konkrétnymi prínosmi vzdelávania klientov v poslednej životnej etape je prispievanie k mobilizácii intelektových a kognitívnych funkcií, k upevňovaniu fyzického a duševného zdravia, či k posilňovaniu sebadôvery a tým aj k životnej spokojnosti, pomoc pri orientácii v dnešnom rýchlo meniacom sa svete.

Aktivity s hernou povahou

Aktivity s hernou povahou majú stimulujúci účinok pre ďalšiu hernú aktivitu. Treba mať na zreteli, že každé vzdelávanie by malo mať vytýčený cieľ. Vzdelávajúci, teda v našom prípade klient sociálnych služieb by mal vedieť, prečo sa vzdeláva a z akého dôvodu. Bez stanovenia cieľa býva cesta úspechu nielen vo vzdelávaní neistá. Vzdelávanie klientov sociálnych služieb je dôležité najmä pre rozvoj komunitného života. Seniori by mali mať možnosť výberu aktivít vo vzdelávaní. Jedinci, ktorí sú vo svojej podstate menej aktívni, potrebujú ponuku. Bez ponuky a možnosti výberu by mohol jedinec upadnúť do nudy a postupne až do depresie. Ponuku rôznorodých aktivít v oblasti vzdelávania by mala ponúkať inštitúcia jednak pre klientov sociálnych služieb priamo v pobytovom zariadení, ale táto možnosť by mala byť ponúkaná i seniorom v domácom prostredí, hoci je to obťažnejšie, nakoľko to buď neumožňuje zdravotný stav, vzdialenosť do zariadenia či zlá ekonomická situácia z dôvodu zníženej životnej úrovne.

Zásady edukácie seniorov

Vo vzdelávacom procese seniorov musia byť dodržané určité zásady edukácie:

• Zásada ľudskosti: Orientovaná na osobnosť vzdelávaného, jeho ľudskú individualitu s právom na vlastné rozhodnutie a vlastný rozvoj.
• Zásada vedeckosti: Všetky sprostredkované informácia musia byť v zhode s vedou, vedeckým poznaním z danej oblasti a musia byť založené na pravde.
• Zásada primeranosti: Týka sa konania sociálneho pracovníka v oblasti výchovy a vzdelávania. Nejasnosti musia byť vysvetľované s ohľadom na vek, individuálne zvláštnosti a schopnosti daného jedinca.
• Zásada aktivity a angažovanosti: Založená na tom, že vzdelávateľ má pôsobiť tak, aby pozitívne motivoval aktivitu všetkých zúčastnených.
• Zásada motivácie: Senior musí byť motivovaný a aktívny aby hľadal poznatky, objavoval ich samostatnou, uvedomelou, tvorivou a poznávacou prácou.

Prekážky v edukácii seniorov

Pri realizácii a organizácii edukačných aktivít zameraných na túto cieľovú skupinu sa musia organizátori ako aj sociálni pracovníci vyrovnať s celou radou prekážok, ktoré nesúvisia len s involučnými procesmi v starobe, t.j. napríklad vizuálnymi a auditívnymi problémami účastníkov. Zapojenie do vzdelávacích aktivít vyžaduje od účastníkov investíciu nielen vo forme mentálnej energie. Množstvo a charakter tejto investície sa diferencuje v závislosti od edukačných programov. Motivácia, stimulácia, podpora a iné atribúty determinujúce učenie môžu byť u rôznych seniorov rôzne.

• Informačné: Ide najmä o neschopnosť resp.
• Organizačné: Ide napríklad o samotnú ponuku vzdelávacích aktivít, obsah, kvalitu a časový harmonogram, priestor a podobne.

Vzdelávanie je možné považovať za jednu z možností zmysluplného a kvalitného trávenia voľného času v poslednom období života. V súčasnej spoločnosti mizne tradičné poňatie lineárneho modelu životnej dráhy jedinca a to vzdelávanie - práca - dôchodok (odpočinok), ale naopak, tieto fázy sa v priebehu života prelínajú. Vzdelávanie by nemalo byť vnímané ako len nutná príprava na výkon budúceho povolania, ale malo by sa stať permanentným a dobrovoľným javom celého života jedinca, teda aj v období staroby. Vzdelávanie seniorov sa permanentne rozvíja a rozširuje. Funkcie vzdelávania pokrývajú veľkú časť potrieb seniorov súčasnej doby a z toho dôvodu je edukácia pre klientov vyššieho veku veľkým prínosom.

tags: #cornanicova #kurzy #pripravy #na #dochodok