
Tento článok sa zameriava na problematiku čiastočného neúspechu v trovách konania v kontexte slovenského Civilného sporového poriadku (CSP). Analyzuje vývoj právnej úpravy, ustálenú judikatúru a praktické dôsledky pre účastníkov sporového konania.
V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania. Dôvodová správa k zákonu č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) uvádza, že v tomto ustanovení sa premieta zásada úspechu v spore ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania, čomu zodpovedá i systematické začlenenie tohto ustanovenia.
Nová úprava je výsledkom zjednodušujúcej redukcie noriem OSP. Vývoj našich posledných troch kódexov procesného práva v časti úpravy náhrady trov konania je vývojom pretrvávajúcej redukcie relatívne jasných noriem z pôvodných kodifikácií procesného práva z prelomu 19. a 20. storočia. Súčasná nemecká úprava trov konania je obsiahnutá v § 91 až 127 nemeckého ZPO. Rakúsky ZPO trovy konania upravuje v § 40 až 72. Obe úpravy majú približne 5 000 slov.
Nový zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) výrazne zmenil doterajšiu úpravu náhrady trov konania. Oproti OSP vypadli normy, ktoré upravovali kvalifikovaný čiastočný neúspech (§ 142 ods. 3 OSP), náhradu trov konania pri žalovanom, ktorý nedal príčinu na podanie žaloby (§ 143 OSP), pri zmieri, nezavinenom zastavení konania [§ 146 ods. 1 písm. b) a c) OSP] a pri náhrade trov neprimeraných pohľadávke (§ 150 ods. 2 OSP). Občiansky súdny poriadok z roku 1950 (ďalej aj „OSP 1950“) okrem týchto noriem OSP osobitne, hoci len rámcovo upravoval náhradu trov konania pri procesných spoločenstvách (§ 134 OSP 1950) a širšie definoval prípady separácie trov konania, keď nepostihoval len zmarenie určitého úkonu, ale postihoval aj rozvláčnosť podaní, oneskorené podania a ich zmeny, nepravdivé tvrdenia a nedôvodné návrhy (§ 134 OSP 1950).
Základné normy sú obsiahnuté v strohých šiestich odsekoch troch paragrafov CSP (§ 255 až 257), ktoré upravujú len náhradu trov konania pri plnom úspechu (§ 255 ods. 1 CSP), vzájomnom úspechu (§ 255 ods. 2 CSP), stranou zavinenom zastavení konania (§ 256 ods. 1 CSP), separácii trov konania (§ 256 ods. 2 CSP) a dôvodoch hodných osobitného zreteľa (§ 257 CSP).
Prečítajte si tiež: Podmienky pre čiastočný invalidný dôchodok na Slovensku
Norma o pomernom rozdelení náhrady trov konania zostala bez zmeny. Ustanovenie § 255 ods. 2 CSP stanovuje to isté, čo § 142 ods. 2 OSP, keď celkom jednoducho uvádza: „ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo“. Základná literatúra účel tejto normy zdôvodňuje potrebou toho, aby rozhodnutie o náhrade trov konania bolo odrazom reálneho výsledku sporu. Ustanovenie má viesť k prevencii, aby strany nežalovali viac, ako im patrí podľa hmotného práva.
Podstatou výkladu je záver o tom, že pomerné rozdelenie náhrady trov sa rovná rozdielu medzi prevažujúcim procesným úspechom úspešnejšej strany a neprevažujúcim procesným neúspechom neúspešnejšej strany s tým, že procesne úspešnejšej strane bude nahradený ten zlomok jej účelne vynaložených trov, ktorý zodpovedá tomuto rozdielu. Druhá, menej úspešná strana nikdy nedostane náhradu trov konania. Správnosť tohto výkladu je zdôvodnená stroho tým, že nie je žiadny rozumný dôvod, aby si strany v prípade čiastočného úspechu nahradili trovy konania navzájom, keďže sa treba vyvarovať riziku v prípadoch, v ktorých výška trov menej úspešnej strany presahuje výšku trov strany, ktorá bola úspešná v prevažnej miere, keď by mohlo dôjsť k tomu, že nárok na náhradu trov konania by mala tá strana, ktorá bola v spore menej úspešná.
Uvádza sa aj obdobný príklad žaloby o zaplatenie 4 000 eur, ktorej bolo sčasti vyhovené (suma 3 000 eur) a sčasti bola žaloba zamietnutá (suma 1 000 eur), pričom trovy žalobcu predstavovali 200 eur. V takomto prípade pomerné rozdelenie znamená, že od procesného úspechu žalobcu 75 % sa odpočíta procesný úspech žalovaného 25 %, a preto žalobcovi patrí náhrada 50 % jeho trov, teda 100 eur.
Slovenská a česká literatúra je len variáciou ešte do roku 1989 zabehnutých postupov, podľa ktorých sa pri výpočte pomernej náhrady trov konania postupuje tak, že nárok na pomernú náhradu trov konania má len ten účastník, ktorý mal v spore väčší úspech a druhý účastník ponesie svoje vynaložené trovy bez nároku na ich náhradu. Prevažne úspešný účastník má nárok na náhradu svojich trov v pomere svojho úspechu vo veci, zníženú o pomernú časť odpovedajúcu úspechu jeho odporcu.
Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu.
Prečítajte si tiež: Príspevok pre mladých
Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia (§ 142 ods. Toto ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania; súd podľa neho prizná účastníkovi konania plnú náhradu trov konania, i keď mal vo veci len čiastočný úspech, v troch prípadoch: 1. ak účastníkov neúspech v pomere k úspechu v konaní bol nepatrný, 2. ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku a 3. V prípade, ktorý je v predchádzajúcom odseku uvedený pod 3., sa úvaha súdu môže týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia (nie základu uplatneného nároku). Pre priznanie plnej náhrady trov konania v tomto prípade nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu účastníka konania (v nepatrnej časti alebo prevažnej časti). Úvaha súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie (vyčíslenie) vyplýva z konkrétnych okolností danej veci. Ako príklad takéhoto určenia výšky plnenia v závislosti od úvahy súdu sa aj v odbornej právnickej literatúre uvádza rozhodovanie súdu o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého súd určí výšku náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (viď Občiansky súdny poriadok - Komentár, Eurounion, s.r.o., Bratislava 2010, str. Ak súd vyhovel návrhu navrhovateľa, aby sa mu odporkyňa, ktorá neoprávnene zasiahla do jeho osobnosti, ospravedlnila v týždenníku P. a zaplatila mu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, z hľadiska rozhodovania o trovách konania nebolo v tomto prípade určujúce, akú výšku tejto náhrady navrhovateľ požadoval, a akú výšku mu priznal súd; rozhodujúce bolo, že výška náhrady závisela od úvahy súdu. So zreteľom na to má súd aplikovať § 142 ods. 3 O.s.p. a nie § 142 ods. 2 O. s. p.
Niet žiadny dôvod nezohľadniť na účely pomeru úspechu a neúspechu aj úroky z omeškania, ktoré pri ich kapitalizovaní dosahujú rozsah uplatnenej istiny.
Nedostatok jasných pravidiel následne vedie k nestabilnému rozhodovaniu alebo v lepšom prípade k rekonštrukcii zrušených noriem v rozhodovacej činnosti súdov. Rozhodujúcim tvorcom týchto noriem však nie je Najvyšší súd Slovenskej republiky. Tento stav je dôsledkom rovnako nie celkom podareného nastavenia opravných prostriedkov v novom civilnom procese. Problematické otázky práva náhrady trov konania sa tak s výhradou ústavnoprávnej relevancie riešia až na Ústavnom súde Slovenskej republiky.
Prečítajte si tiež: Invalidný dôchodok a dovolenka na Slovensku