Štruktúra debatného príspevku: Kompletný sprievodca

Komunikácia je nevyhnutnou zložkou interakcie v manažmente sociálnej práce. Je to významný spojovací článok, ktorým sa oznamujú a prijímajú určité informácie. Cieľom tohto príspevku je priblížiť pohľad na sociálnu komunikáciu v manažmente sociálnej práce a zároveň poskytnúť komplexný návod na písanie efektívneho debatného príspevku. Potreba človeka byť v kontakte s inými ľuďmi, vymieňať si s nimi rôzne informácie, myšlienky, názory a postoje je jedným z najdôležitejších predpokladov jeho existencie.

Úvod do komunikačného procesu

Interakcia je proces, v ktorom viac osôb je pre seba vzájomne podnetom, teda navzájom na seba reagujú. Pri interakcii je správanie jednej osoby reakciou na druhú. Napríklad, ak sa stretnú dvaja ľudia, jeden sa prihovorí a druhý reaguje. Tým sa medzi nimi vytvorí sociálny kontakt. Podávanie informácií pri interakcii, oznamovanie nejakých údajov pri priamom aj nepriamom sociálnom styku nazývame komunikáciou. Komunikácia je základnou zložkou interakcie aj medzi ľuďmi v manažmente sociálnej práce. Aby ľudia mohli komunikovať, potrebujú určitý, spoločne známy súbor významov. Schopnosť komunikácie sa vyvíja v priebehu fylogenetického aj ontogenetického vývoja. Spôsobilosť a potrebu odovzdávať si informácie nemajú len ľudia, ale aj živočíchy. Komunikácia človeka je v porovnaní s dorozumievaním zvierat bohatšia a má viac foriem. Zvieratá si odovzdávajú informácie najmä o nebezpečenstve, množstve a výskyte potravy a pod. Komunikujú napríklad zvukmi, pachmi či postojom tela. Človek odovzdáva zložitejšie údaje - myšlienky, názory alebo potreby. Môže komunikovať pohybom, mimikou, ale aj slovom, hudbou, či obrazom. Komunikácia je biologickou potrebou každého organizmu a nedostatok prijímania akýchkoľvek informácií sa prejavuje negatívne na psychike človeka. S rastúcou úrovňou komunikatívnych kompetencií sa zlepšuje sociálna kompetencia. Psychologicky je najdôležitejšie v sociálnej interakcii vzájomné pochopenie a vzájomné porozumenie, čo sa, samozrejme, od ľudí očakáva. Na rozhovore niektorých ľudí vidno, že si vôbec nerozumejú. Nedokážu si porozumieť, hoci hovoria rovnakou rečou.

Sociálna komunikácia v manažmente sociálnej práce

Spoločensko-politické zmeny po páde totalitného systému výrazne ovplyvnili prístupy k riešeniu sociálnych problémov obyvateľstva. Vyskytli sa nové sociálne problémy ako nezamestnanosť, bezdomovectvo, žobranie, rôzne sociálno-patologické javy, atď. Sociálna situácia jednotlivých občanov sa postupne zhoršovala. Začali byť odkázaní na sociálnu pomoc štátu formou sociálnych dávok alebo iných sociálnych služieb. Táto situácia nevyhnutne potrebovala nový prístup v sociálnej oblasti. Žiadala sa potreba nových sociálnych foriem a metód, ktoré by pomohli klientovi, rodine či skupine zvládnuť ich náročné životné situácie s cieľom optimálne fungovať vo svojom sociálnom prostredí. Na takúto pomoc nám slúži sociálny manažment. Manažment vhodný pre sociálnu prácu je tzv. proces tvorby a udržovania prostredia, v ktorom jednotlivci spoločne pracujú a účinne dosahujú vybrané a stanovené ciele. „Manažment je proces optimalizácie využitia ľudských, materiálnych a finančných zdrojov k dosiahnutiu cieľa.“ K tomu je potrebná vhodná komunikácia v manažmente sociálnej práce.

Komunikácia je základným spojovacím článkom medzi ľuďmi v každej oblasti, nielen v oblasti manažmentu sociálnej práce. Len prostredníctvom dobrej komunikácie môžu ľudia v každej organizácii pracovať efektívnejšie ako celok. Sociálna komunikácia je proces, v rámci ktorého sa oznamujú a vymieňajú informácie. Charakterizujeme ju ako oznamovanie informácií v sociálnom správaní a sociálnych vzťahov ľudí. Oddávna sa slovo informácia spájalo s procesmi ľudskej komunikácie, prenosmi správ a oznamovaním. V chápaní sociálnej komunikácie ako prenosu informácií v sociálnom správaní a sociálnych vzťahov ľudí sa objavuje ako súčasť komunikácie interakcia, t. j. pôsobenie ľudí na seba navzájom. Z akceptovania interakcie ako procesu organicky spojeného s komunikáciou vychádza iná definícia. V nej sa priorizuje ďalšia stránka komunikačného procesu - schopnosťou komunikácie ovplyvniť druhého jedinca. Východiskom pre tvorbu týchto definícií je interpersonálna komunikácia. Vzniká a využíva sa najmä v komunikačných výskumoch realizovaných v rámci psychologických vied, ktoré sa neskôr využívajú v komunikácii v manažmente.

Sociálna komunikácia je proces, v ktorom „jednotlivec (komunikátor) odovzdá podnety (obvykle verbálnymi symbolmi), aby modifikoval správanie iných jedincov - adresátov.“ Ku komunikácii dochádza vtedy, keď jeden systém - zdroj - ovplyvňuje stavy a aktivity iného systému - príjemcu - výberom medzi alternatívnymi signálmi, ktoré môžu byť odovzdávané spojovacími kanálmi. Komunikácia v sebe zahŕňa všetky procesy, ktorými ľudia na seba navzájom vplývajú. Teda spoločné podieľanie sa ľudí na každej činnosti vo vzájomnom kontakte je komunikácia. Človek v prítomnosti iného človeka nemôže nekomunikovať. V tejto definícií je obsiahnutá skutočnosť, že komunikácia nie je len prenos správy, ale aj podieľanie sa iných ľudí na komunikácií. Hoci len tým, že sú prítomní počas komunikácie. Čiže komunikácia je akákoľvek interakcia medzi ľuďmi. Sociálna komunikácia v manažmente sociálnej práce na jednej strane zjednocuje ľudí, ktorí pracujú a rozdielnou mierou sa zúčastňujú na úspechu. Na druhej strane komunikácia v manažmente sociálnej práce vstupuje do všetkých procesov riadenia a podmieňuje ich kvalitu a efektívnosť. Je skutočným nositeľom spoločenského procesu.

Prečítajte si tiež: Rozvoj a inšpirácia

Pozornosť v komunikácií

Komunikácia medzi ľuďmi existuje odjakživa. Do komunikácie sa pojem pozornosti začal dostavať oveľa neskôr. Predsa, čo už môže byť ľahšie ako rozprávať! Samozrejme, že nie je nič ťažšie. Medziľudská komunikácia, vzájomná interakcia, dorozumievanie, alebo oznamovanie niečoho niekomu patrí medzi základné ľudské aktivity. Porozumenie medzi ľuďmi sa deje prostredníctvom komunikácie. Takmer 70 % času v stave bdelosti venujú ľudia komunikácií - čítaniu, písaniu, rozprávaniu a počúvaniu. Pritom najviac nedorozumení pramení z nedostatočnej komunikácie. Podstatou komunikácie je vzájomné informovanie sa, ktoré je založené na odovzdaní a prijímaní informácií. Aj keď informácie sú základom komunikácie, je medzi nimi zásadný rozdiel. Východiskovým bodom v procese získavania informácií sú údaje, ktoré sa spracúvajú, aby poskytli požadovaný účinok. Proces poskytovania informácií ich používateľom predstavuje komunikáciu. Informácie tvoria všetko nehmotné, čo je pre človeka užitočné a má zmysel. Je to usporiadaný a účelne spracovaný súbor údajov.

Komunikácia sa klasicky delí na verbálnu a neverbálnu. Sociálnej komunikácii v manažmente sociálnej práce pripisujeme rôznu vedomú aj nevedomú dôležitosť. Ako dôležitejšiu vedome hodnotíme verbálnu komunikáciu, ale nevedome prikladáme väčšiu dôležitosť pri hodnotení človeka neverbálnej komunikácii. Keď sa pokazia vzťahy, doplatí na to najprv komunikácia. A keď nedokáže jeden s druhým dobre (alebo vôbec) komunikovať, nemá šancu zachrániť vzťahy. Podstatné je postarať sa, aby komunikácia v manažmente sociálnej práce nebola problémom. je prostriedkom, pomocou ktorého sa ľudia v akejkoľvek organizácii spájajú na dosiahnutie spoločného cieľa. „Moderný manažment vyžaduje optimalizovať komunikačné systémy na všetkých úrovniach riadenia, realizovať požiadavky pružných informačných štruktúr a zvyšovať stimulačný potenciál komunikačných procesov.“ Aj keď komunikácii venujú ľudia v manažmente sociálnej práce prevažnú časť svojej činnosti, nedá sa povedať, že je komunikačným procesom venovaná dostatočná pozornosť. Často sa absolutizujú empirické, každodenné skúsenosti a podceňujú sa teoretické poznatky. Takéto prístupy možno postačujú v určitých konkrétnych situáciách, ale v svojej podstate sú neperspektívne a povrchné. Zvládnutie teoretických, ako aj praktických komunikačných základov je prvým predpokladom pre správne zvolenú sociálnu komunikáciu v manažmente sociálnej práce, ktorá je v mnohých inštitúciách predpokladom správneho prístupu k ľudom, aj klientom.

Interakcia ako atribút sociálnej komunikácie

Základným atribútom sociálnej komunikácie je interakcia, ktorá je ponímaná ako proces, v ktorom ľudia na seba bezprostredne reagujú a odpovedajú na činnosť a správanie ľudí, s ktorými prichádzajú do kontaktu. Podobne je na tom aj sociálna komunikácia v manažmente sociálnej práce, kde je nepretržité vzájomné pôsobenie (interakcia) človeka. Chápeme ju ako „proces odovzdávania a prijímania riadiacich oznamov a informácií, v ktorom sa usmerňujú riadení ľudia tak, aby sa správali a konali ako to požaduje manažér v svojom rozhodnutí.“ Sociálna komunikácia v manažmente sociálnych vzťahov vzniká ako produkt formálnych a neformálnych vzťahov, ako aj produkt fungovania organizačnej štruktúry a systému. Prostredníctvom komunikačnej siete sú do neho diferencovane zapojení všetci, ktorí pôsobia v organizačnom prvku.

K úspešnému komunikačnému procesu v manažmente sociálnej práce patrí predpoklad v rovnocennosti jednotlivých zúčastnených v procese sociálnej komunikácie. Takýto proces ovplyvňujú viaceré faktory. Mnohé z nich sú inštinktívne vďaka sociálnej inteligencii, ktorú vznášame do rozhovoru.

Zásady efektívnej sociálnej komunikácie

V rozhovoroch v sociálnej komunikácii, ktorá je významným článkom manažmentu sociálnej práce, sa treba pridržiavať nasledujúcich zásad, ktoré sú nevyhnutné pri realizácii konkrétnych situácií:

Prečítajte si tiež: Sprievodca pre rečníkov: Pútavý diskusný príspevok

  • Venujte partnerovi svoju plnú pozornosť - Keď váš partner prejaví záujem zhovárať sa, odložte bokom všetko, čo máte rozpracované. Vyprázdnite si hlavu od problémov a sústreďte sa na jedno jediné - na hovoriaceho a to, čo hovorí.
  • Počúvajte, čo presne partner hovorí - Toto je veľmi dôležité najmä pri konfliktoch a rozdielnych názoroch. Je veľmi ľahké vybrať si z toho, čo partner hovorí, len tie veci, ktoré mu budete vedieť vzápätí „oplieskať“ o hlavu. Ale pomôže to? Toto nie je debatný krúžok, v ktorom získavate body za to, ako vtipne a tvrdo ste usadili protivníka! Vy sa potrebujete dozvedieť, aké pohnútky má ten druhý, aby ste vedeli spoločne hľadať východisko.
  • Pozerajte na neho, kým k vám hovorí- Už ste niekedy hovorili s niekým, kto vám upieral základný očný kontakt? Je to veľmi frustrujúce, a to najmä vtedy, ak to, čo chcete povedať, je pre vás veľmi dôležité. Ak upriete partnerovi očný kontakt, navyše zvyšujete pravdepodobnosť, že jeho nepriateľstvo voči vám v priebehu rozhovoru vzrastie.
  • Pozorujte skrytý podtón emócií - Veľmi často váš partner nepovie priamo a presne, čo má na srdci. Je zahĺbený do emócií. Ak chcete riešenie, musíte mu pomôcť „vytiahnuť“ ho z emócií.
  • Uznajte partnera a jeho emócie - Skutočné uznanie dokáže často vyriešiť problém hneď na začiatku. Predovšetkým potvrdíte partnerovi, že ste počuli a pochopili to, čo vám hovorí a súčasne sa odbúra časť emocionálneho náboja situácie. Najjednoduchší spôsob, ako vyjadriť partnerovi uznanie, je zopakovať svojimi vlastnými slovami to, čo vám práve povedal.
  • Zachovajte si chladnú hlavu - Tak toto nie je vždy ľahké. Keď je človek nahnevaný, často začne do vás zabŕdať už len preto, že ste tam a niet tam nikoho iného, na kom si možno vyliať zlosť. Možnože to nie je najpríjemnejšie a rozhodne to nie je férová situácia, treba to vydržať. Zlosť časom ustúpi, zlostník sa „vyzúril“, unavil a bude potom prístupnejší rozumným argumentom. V každom prípade neberte veci osobne, ani keď osobne znejú - inak sa nahneváte aj vy a situácia skončí vzájomným obviňovaním a otvoreným konfliktom.

Každá komunikácia, aj sociálna, je adresnejšia, osobnejšia, keď do nej vnášame oslovenia. Používame vlastné meno človeka, s ktorým hovoríme, oslovujeme ho. Vlastné meno je pre človeka ten najsladší zvuk. Čím je v komunikácií viac oslovení, tým je reč dynamickejšia, emocionálnejšia a expresívnejšia. Nezabúdajme na oslovovanie aj v telefonickom rozhovore. K osloveniu patrí titul, hodnosť, postavenie. V oslovení by sme sa nemali obmedzovať iba na používanie oslovenia typu „ty“, alebo „vy“. Ešte horšie pôsobí, ak o prítomnom človeku vravíme v tretej osobe - on, ona - čo je až neslušné. Vo všeobecnosti platí, že tam, kde chýbajú oslovenia, často niet ani vrúcnejšieho vzťahu medzi jednotlivými partnermi. Lebo „komunikácia predstavuje harmóniu medzi uskutočneným zo strany agensa (komunikátora) a poňatým zo strany paciensa (osloveného).“

Pri komunikácii zvažujme každé slovo, ktoré vyslovíme. Vyslovené slovo má svoj účinok na osobnosť človeka. Vraví sa, že aj pravda je droga, ktorej znesiteľnosť je individuálna. Najmä v situácii negatívneho citového pohnutia treba dôrazne zvažovať každé slová, keď sa zlé hodnotenia a urážky tisnú na jazyk. Komunikácia predstavuje hlavný aspekt v medziľudskej vzťahovej zložky spoločensko-kultúrneho systému daného prostredia spoločnosti. V súčasnej konzumnej spoločnosti nastávajú zásadné zmeny v komunikácii, ako v rodine, tak v práci. Mohli by sme povedať, že ide o krízu v komunikácii, ktorú si ani neuvedomujeme. Základným predpokladom úspechu každého človeka v manažmente sociálnej práce, ale aj vo vzťahu k iným mimo pracoviska, sú jeho komunikačné zručnosti. Nimi môžeme denne vylepšovať kvalitu svojho života a práce. V praxi sa stretávame s rôznymi alternatívnymi spôsobmi sociálnej komunikácie, pritom často zabúdame, že komunikácia je spoločenský proces aj v manažmente sociálnej práce, ktorý má vplyv na naše bytie. Je teda súčasťou každej osobnosti. To, ako komunikujeme, má veľký vplyv na ľudí, s ktorými prichádzame denne do styku. Buď v súkromí, alebo v práci. Práve v pracovnej oblasti manažmentu sociálnej práce, ktorá má veľmi široký záber, vystupujú pracovníci v rôznych rolách, kde aj spôsob ich komunikácie u každého z nich je na rôznej úrovni.

Štruktúra debatného príspevku

Diskusný príspevok patrí do rečníckeho štýlu, vyjadruje sa v ňom vlastný názor účastníkov diskusie. Musí byť stručný a vecný. Môže riešiť problém ako celok alebo jeho časť. Diskusný príspevok môže byť vopred pripravený, ale aj nepripravený, spontánny. Súhrn všetkých diskusných príspevkov sa nazýva diskusia. Diskusia sa realizuje v malej skupine ľudí, ktorá si vymieňa názory, prípadne hodnotí prednesené myšlienky na porade, seminári, konferencii, schôdzi, v parlamente. Diskusia je zvyčajne riadená vedúcim diskusie. Vedúci diskusie nastolí problém a vyzýva jednotlivých diskutujúcich, aby prezentovali svoj názor. Po odznení príspevkov vedúci sumarizuje - zhŕňa výsledky, napr. pomenúva problém, na ktorom sa diskutujúci nezhodli.

Druhy diskusií:

  • Rozhodovacia, administratívna diskusia - je to výmena názorov na istú tému, s cieľom dospieť k jednotnému záveru, k dohode, ku kompromisu, na základe vzájomných ústupkov. Na záver sa hlasuje o väčšinovom názore (napr. v triede diskutujete o tom, kam pôjdete na výlet. Na záver musíte odhlasovať väčšinový názor). Diskusia sa teda organizuje preto, aby sa našli čo najlepšie riešenia problému, ktorý sa týka väčšieho okruhu ľudí.
  • Vedecká diskusia - má poznávací zámer, nehlasuje sa tu za väčšinový názor.

Formálne aspekty debatného príspevku:

  • Vonkajšia forma:
    • 4 body
  • Vnútorná forma:
    • Obsah - 4 body
    • Štýl - 4 body
    • Celkový dojem - 4 body

Obsahová štruktúra:

  1. Úvod:
    • Dodržanie témy
    • Vlastné hodnotenie problému a využitím aktuálnych poznatkov o danej problematike (subjektívno-objektívny prístup)
    • Subjektívna interpretácia objektívnych faktov (použitie 1. os, sg. alebo 1. os. pl.)
    • Príklady úvodných viet:
      • „Dovoľte mi zareagovať na údaje, ktoré zazneli v referáte môjho spolužiaka…“
      • „Chcel by som oceniť referát môjho spolužiaka a zareagovať hlavne na tú časť, v ktorej hovoril o… Aj ja som toho názoru…“
      • „Dovoľte mi vyjadriť sa k poslednému príspevku dnešnej diskusie. Môj spolužiak… uviedol viacero tvrdení, ktoré dôsledne podložil argumentáciou. Aj napriek tomu si dovolím s ním nesúhlasiť, hlavne s kritériom…“
      • „Veľmi rád by som zareagoval a vyjadril svoj názor na problematiku, ktorú rozoberal môj predrečník v hlavnom referáte.“
      • „Dovolím si nadviazať na myšlienku predrečníka…“
      • Pokiaľ nenadväzujeme na predchádzajúci príspevok, v úvode povieme, o čom budete hovoriť, o akom probléme, prečo ste sa rozhodli zapojiť do diskusie:
      • „Dovoľte, aby som sa aj ja zapojil do diskusie o …“
  2. Jadro:
    • Stručný opis problému
    • V jadre uvažujete, vysvetľujete, hovoríte za seba, prezentujete svoje názory.
    • Snažte sa vyprovokovať počúvajúcich, aby sa zamýšľali, neboli ľahostajní, provokujte ich.
    • Pokúste sa vzbudiť u poslucháčov záujem.
    • Musíte vedieť, čo chcete povedať a k čomu chcete dospieť.
    • Podstatnou časťou nech je vaše osobné vyjadrenie, vysvetľujte svoj osobný názor.
    • Príklady viet:
      • „Myslím si, že…“
      • „Naozaj…“
      • „Nerád by som spochybňoval…“
      • „Považujem za…“
      • „Dnes sme počuli i to…“
      • „Ako určite mnohí viete…“
      • „Podľa mňa…“
      • „Považujem za smutné…“
      • „Predstavme si…“
      • „Zdá sa mi…“
      • „Ďalší dôvod, prečo sa rozchádzam v názore so spolužiakom je…“
      • „Môžem len dúfať, že…“
      • „Ja si na rozdiel os môjho predrečníka myslím, že…“
      • „Ja osobne som veľmi rád…“
      • „Pri tejto príležitosti by som rád zdôraznil fakt, prečo…“
      • „Príkladom nám môže byť…“
      • „Rád by som uviedol, že…“
      • „Nemôžem súhlasiť s myšlienkou…“
  3. Záver:
    • Opakované oslovenie.
    • Zdôraznenie významu navrhovaných aktivít, riešení.
    • Výzva.
    • „Vážení prítomní…“

Štýl:

  • Tvorivé využitie lexiky (slov, jazykových a mimojazykových prostriedkov) typických pre daný štýl - rečnícky
  • Použitie presvedčovacích prvkov, napr. rečnícke otázky
  • Citovo zafarbené slová
  • Umelecké prostriedky: metafory, metonymie
  • Knižné slová: velebiť
  • Neukončená výpoveď
  • Sugestívnosť - rečník sa snaží pôsobiť na city poslucháča
  • Opakovanie slov
  • Antonymá, synonymá, kontrast (na hranici, ktorá nerozdeľuje ale spája)
  • Ustálené spôsoby vyjadrovania: pálčivý problém, medziľudské vzťahy, záujem verejnosti, zdvihnúť hlas
  • Frazeologizmy: skočiť do jamy levovej, zvládnuť problém, vykročiť pravou nohou, vykročme oboma nohami, nebojme sa budúcnosti, máme plné ruky práce, Damoklov meč

Rečnícky štýl: Hlbší pohľad

Štýl vo všeobecnosti je súhrn znakov, ktoré sú typické pre jednotlivca či skupinu. Jazykový štýl je cieľavedomý výber a usporiadania prostriedkov s ohľadom na funkciu, prostredie.

Štýly delíme podľa postoja autora:

  • Subjektívne: umelecký, hovorový
  • Objektívne: administratívny, náučný
  • Objektívno-subjektívne: publicistický, rečnícky

Podľa komunikačnej sféry, v ktorej sa využívajú:

  • Súkromné: hovorový
  • Verejné: umelecký, administratívny, náučný, publicistický, rečnícky

Rečníctvo sa začala objavovať už v Antike. V antike (najmä v Ríme) sa rozvíjala rétorika = náuka o rečníctve.

Prečítajte si tiež: Podmienky dotácie na elektromobily

Rečnícke žánre:

Delíme ich do troch hlavných kategórii:

  • Agitačné: politická reč, súdna reč
  • Náučné:
    • Monologické: prezentácia, posterová prezentácia, obrazová prezentácia, kázeň, prednáška, referát, koreferát
    • Dialogické: debatný príspevok, diskusný príspevok, polemický príspevok
  • Príležitostné: rámcový prejav (úvodný alebo záverečný), informačný prejav, slávnostný prejav, súkromný prejav

Základné fázy tvorenia rečníckeho prejavu:

  1. Vyhľadávanie: informácie a materiály k téme z rôznych zdrojov
  2. Usporadúvanie: najdôležitejší je úvod a záver - spamäti; súčasťou úvodu môže byť motto, citát, otázka, nejaký príklad
  3. Štylizácia: výber jazykových prostriedkov; prispôsobenie sa publiku (najmä vek, pohlavie); so zreteľom na prostredie a situáciu
  4. Nácvik: zapamätávanie si prejavu
  5. Prednes: samotná prezentácia prejavu; dodržanie správnej výslovnosti, dôrazu, práca s melódiou, vhodné tempo (vážne, smútočné, či veselé štebotanie, láskavé, pomalé); celkový výzor; v pozadí môže znieť hudba, podľa situácie

Kompozícia a súdržnosť textu

Obsahové časti textu autor umiestňuje v istom poradí. Niektoré slohové útvary majú menší stupeň súdržnosti textu a ich časti môžeme vymeniť bez narušenia obsahu (napr. Aj kompozícia je jeden z najúčinnejších prostriedkov súdržnosti a nadväznosti jazykových jednotiek v každom texte, nielen vo vecnom. Poradie rovnocenných viet v zlučovacom priraďovacom súvetí je zameniteľné, záleží na autorovom zámere, napr.: Pozdravte ho a zaželajte mu zdravia!

Jazykové prostriedky súdržnosti:

  • Zámená, hlavne ukazovacie a vzťažné: My sme sa umiestnili ako piati…Toto je výsledok nášho snaženia
  • Gramatická zhoda napr. medzi podmetom a zhodným prívlastkom
  • Väzba slovesa s podstatným menom v istom páde: Intonácia je súhrn zvukových prostriedkov, ktoré využívame v reči.

Obsahové prostriedky súdržnosti:

  • Téma, ktorá je prítomná v celom texte
  • Kompozičné celky: úvod, jadro a záver

Mimojazykové prostriedky:

  • Veda je jedna z foriem osvojovania si sveta, jej produktom sú objektívne poznatky alebo súbor poznatkov usporiadaných do systému. Vedeckí pracovníci pri poznávaní sveta využívajú hlavne pozorovanie a experiment.

Informačný slohový postup:

  • Často zastúpený v odbornom opise (napr. výpočet častí strojov), prevláda v referáte (odborný referát, školský referát)
  • Zachytáva vnútorné vzťahy (funkčné, príčinné a následné) medzi jednotlivými faktami
  • Javy vysvetľuje s ohľadom na ich vývin, porovnanie s inými
  • Analyzuje a vysvetľuje príčiny, dôvody javov a vzťahov medzi faktami objektívne
  • Využíva odbornú terminológiu, dlhšie vety, podraďovacie súvetia
  • Má len oznamovacie vety
  • Vyskytuje sa najmä v písomných prejavoch náučného štýlu
  • Písomné útvary: výklad, štúdia, dizertácia, referát, úvaha, esej

Výklad:

  • Nesie najviac znakov výkladového slohového postupu, jeho súčasťou býva aj opisný slohový postup (útvar odborný opis).
  • Hlavnou funkciou výkladu je zachytiť vnútornú logiku vysvetľovanej skutočnosti.
  • Jeho vlastnosťou je vysoký stupeň kohéznosti (zovretosti textu).
  • Výklad využíva pojmové slová (bez citového príznaku), termíny (aj internacionálne), používa viac mien ako slovies.
  • Veta je dlhá, často sa vyskytuje zložené súvetie.
  • Používa polovetné konštrukcie, obzvlášť frekventované sú konštrukcie s trpným rodom.
  • Induktívny výklad - postupuje od ľahšieho k náročnejšiemu, od faktu k faktu od javu k javu a v závere vyslovuje zovšeobecňujúce tvrdenie.
  • Deduktívny výklad - je náročnejší pre prijímateľa.
  • Výklad je typickým argumentačným textom, pretože ním chceme adresáta poučiť, naučiť, a ale aj presvedčiť dokázaním pravdivosti toho, čo učíme.

Funkcie výkladu:

  • Vysvetlenia a sprístupnenie javu
  • Presviedčanie príjemcu, napr. pomocou analógie - autor formuluje svoju domnienku, vytvára hypotézu. Analógia porovnáva podobný jav s tým, o ktorom je reč.
  • Osnova, kompozičné členenie ústnej analýzy textu
  • Predhovor, resumé, doslov, register, bibliografia, obsah, erráta, záložka a pod.
  • Osobitný druh charakteristiky - životopis, curriculum vitae, t. recenzia - podobou aj funkciou úzko súvisí s posudkom, je to zhodnotenie hotového, publikovaného diela
  • Pracovný návod, recept - opisy, ako postupovať pri niektorých pracovných úkonoch, pri varení, pri hrách a pod.

Úvaha:

  • Je slohový útvar, ktorý vysvetľuje, rozoberá už známu otázku z nového hľadiska.
  • Autor sa opiera o známe poznatky a skúsenosti, ale otázke zaujíma vlastné stanovisko.
  • V úvahe je autor v popredí, má subjektívny charakter.
  • Cieľom úvahy je priviesť čitateľa k uvažovaniu o istej otázke, môžu sa v nej vyskytnúť prirovnania, zvolacie vety, rečnícke otázky, jednočlenné vety a pod.
  • Skladá sa z úvodu, jadra a záveru.
  • Pri úvahe vychádzame zo skúseností, zo štúdia, uvažujeme o známych faktoch, nehodnotíme ich.
  • Úvaha má filozofický ráz.

tags: #debatný #príspevok #štruktúra

Ďalšie články