
Proces dedenia po zosnulej osobe, známy ako poručiteľ, je komplexný a riadi sa Občianskym zákonníkom. Tento článok poskytuje komplexný prehľad o dedení, s dôrazom na úlohu osoby, ktorá sa starala o poručiteľa, a podmienky, ktoré musia byť splnené, aby táto osoba mohla dediť.
Prechod dlhov je neoddeliteľnou súčasťou dedičského konania. Právny základ pre prechod dlhov spočíva v podstate dedenia, ktorá predstavuje univerzálnu sukcesiu. Dedenie poručiteľových dlhov je limitované výškou ceny nadobudnutého dedičstva. Ak má smrťou poručiteľa prejsť na dediča dlh, musí byť tento prechod spojený so súčasným prechodom majetkových práv na osobu, ktorá má vo vzťahu k tretím osobám (veriteľom) nahradiť poručiteľa.
Ak je dedičov viac, nezodpovedajú za náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy solidárne. Zodpovednosť dedičov je delená, pričom každý z nich zodpovedá za uvedené náklady a dlhy len v rozsahu ceny svojho dedičského podielu k cene celého dedičstva. Dedič zodpovedá voči veriteľom poručiteľa za jeho dlhy nielen vecami a inými hodnotami, ktoré nadobudol dedením, ale aj svojím vlastným majetkom, a to až do výšky hodnoty nadobudnutého dedičstva. Na dediča prechádzajú len tie poručiteľove dlhy, ktoré vznikli ešte za jeho života a ktoré jeho smrťou nezanikajú.
Ak poručiteľ nezanechal žiadny majetok, dedičské konanie sa zastaví. K zastaveniu dedičského konania dôjde aj vtedy, ak po zosnulom zostane len tzv. nepatrný majetok. Ten súd zjednodušeným postupom vydá tomu, kto sa postaral o pohreb poručiteľa. Za takýchto okolností nemá význam ani upovedomenie dedičov o ich dedičskom práve, ani poučenie o tom, že dedič má možnosť do stanovenej doby dedičstvo odmietnuť a pod. Vydanie nepatrného majetku sa pritom musí týkať všetkého majetku poručiteľa. Pri uplatnení inštitútu vydania nepatrného majetku osobe, ktorá sa postarala o pohreb poručiteľa, nejde o dedenie v pravom zmysle slova. Takáto osoba totiž ani nie je označovaná ako dedič, nakoľko dedičské konanie sa pri uplatnení tohto inštitútu zastavuje.
Ak poručiteľ nezanechal závet, dedičstvo sa rozdeľuje podľa zákonom stanoveného poradia dedičských skupín. Občiansky zákonník rozlišuje štyri dedičské skupiny:
Prečítajte si tiež: Ako dediť výsluhový dôchodok?
Osoba, ktorá sa starala o poručiteľa, môže dediť v druhej alebo tretej dedičskej skupine, ak splní nasledujúce podmienky:
Dedenie zo závetu má prednosť pred dedením zo zákona. Poručiteľ môže v závete určiť svojich dedičov podľa vlastnej vôle, s výnimkou neopomenuteľných dedičov (deti poručiteľa), ktorí majú nárok na minimálny podiel na dedičstve.
Neopomenuteľní dedičia majú nárok na minimálny podiel na dedičstve, aj keď by ich chcel poručiteľ v závete obísť. Maloleté dieťa má nárok na celý svoj zákonný podiel, plnoleté dieťa má nárok aspoň na polovicu svojho zákonného podielu. Poručiteľ môže vydediť potomka, ak:
Vydedenie musí byť písomné a musí obsahovať presný dôvod vydedenia.
Dedičské konanie sa začína automaticky po úmrtí osoby. Súd poverí notára, ktorý ako súdny komisár zisťuje okruh dedičov, obsah závetu alebo listiny o vydedení a rozsah majetku i dlhov poručiteľa. Dedičské konanie má tri hlavné fázy:
Prečítajte si tiež: Nároky na dedičstvo po manželovi
Každý dedič má právo dedičstvo odmietnuť. Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva musí dedič urobiť do jedného mesiaca odo dňa, keď bol súdom o práve dedičstvo odmietnuť a o následkoch odmietnutia upovedomený.
Ak sa po skončení dedičského konania objaví nový majetok alebo dlhy poručiteľa, spúšťa sa tzv. dodatočné konanie o dedičstve.
S dedičským konaním sú spojené náklady, najmä odmena notára. Tá je upravená vo Vyhláške o odmenách a náhradách notárov a závisí od trhovej hodnoty majetku poručiteľa.
Daň z dedičstva bola na Slovensku zrušená v roku 2004.
Prečítajte si tiež: Podmienky dedenia DDS