Dedenie Podľa Práva Obvyklého Pobytu: Podmienky a Dôsledky

Európska únia, so svojím priestorom bez vnútorných hraníc a zaručeným voľným pohybom osôb, prináša občanom nové možnosti, ale aj výzvy v oblasti cezhraničného dedenia. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012, prijaté s cieľom vyriešiť problémy občanov EÚ pri uplatňovaní svojich práv v kontexte cezhraničného dedenia, predstavuje významný krok vpred. Tento článok sa zameriava na podmienky dedenia podľa práva obvyklého pobytu, ako aj na ďalšie aspekty tohto nariadenia, a to s cieľom poskytnúť čitateľom komplexný prehľad o danej problematike.

Právny Základ Cezhraničného Dedenia v EÚ

Právnym základom dedenia s cudzím (cezhraničným) prvkom v rámci Európskej únie je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012. Toto nariadenie je priamo účinné a priamo aplikovateľné vo všetkých členských štátoch Európskej únie, s výnimkou Veľkej Británie, Dánska a Írska, ktoré sa rozhodli nepristúpiť k Nariadeniu. V ostatných členských štátoch, vrátane Slovenskej republiky, sa nevyžaduje transpozícia Nariadenia do zákona alebo iného právneho predpisu.

Nariadenie sa vzťahuje na cezhraničné dedenie majetku zosnulých osôb v rámci členských štátov Európskej únie a po osobách, ktoré zomreli 17. augusta 2015 alebo neskôr. Nariadenie sa nevzťahuje na daňové, colné a správne veci. Z pôsobnosti Nariadenia sú vylúčené aj ďalšie otázky, ktoré sa riešia podľa príslušného vnútroštátneho práva - napr. otázky týkajúce sa majetkového vyporiadania manželov, vyživovacej povinnosti z dôvodu smrti, právnej spôsobilosti osôb, atď. Všetky oblasti, na ktoré sa Nariadenie nevzťahuje, sú vymenované najmä v Článku 1 ods. 1.

Cieľ Nariadenia a Jeho Prínos pre Občanov EÚ

Cieľmi tohto nariadenia sú okrem iného voľný pohyb osôb, možnosť pre občanov vopred usporiadať svoje dedičstvo v rámci Únie a ochrana práv dedičov a odkazovníkov, iných osôb so vzťahom k zosnulému, ako aj veriteľov poručiteľa. Tieto ciele nemohli byť dostatočne dosiahnuté členskými štátmi. Únia môže prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 Zmluvy o Európskej únii.

Ako je uvedené v úvode tohto nariadenia pre riadne fungovanie vnútorného trhu je potrebné odstrániť prekážky voľného pohybu osôb, ktoré v súčasnosti okrem iného narážajú na problémy pri uplatňovaní svojich práv v kontexte dedenia, ktoré má cezhraničné dôsledky. V európskom priestore spravodlivosti musia mať občania možnosť usporiadať svoje dedičstvo vopred. Musia byť efektívne zaručené práva dedičov a odkazovníkov, ďalších osôb s blízkym vzťahom k zosnulému, ako aj veriteľov poručiteľa. Práve na dosiahnutie týchto cieľov toto nariadenie spája ustanovenia o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní - alebo prípadne prijímaní -, vykonateľnosti a výkone rozhodnutí, verejných listín a súdnych zmierov, ako aj o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve.

Prečítajte si tiež: Ako dediť výsluhový dôchodok?

Nové pravidlá cezhraničného dedenia prinesú právnu istotu pre vyše 450 000 európskych rodín, ktoré sa každoročne stávajú účastníkmi medzinárodného dedičského konania. Keďže približne 12,3 milióna občanov EÚ sa zdržuje v inej krajine EÚ, tieto pravidlá budú prínosom pre omnoho viac ľudí.

Obvyklý Pobyt ako Kľúčový Faktor

Všeobecnú právomoc konať vo veci celého dedičstva majú súdy členského štátu, v ktorom mal zosnulý v čase smrti obvyklý pobyt. Rovnako ako pri určovaní štátu, v ktorom bude prebiehať dedičské konanie, tak aj vo vzťahu k právnemu poriadku, ktoré sa uplatní v dedičskom konaní, je rozhodujúcim kritériom obvyklý pobyt.

Pojem obvyklý pobyt neznamená automaticky trvalý pobyt osoby. Na účely určenia obvyklého pobytu by mal orgán konajúci v dedičskej veci (súd/ notár) celkovo posúdiť okolnosti života zosnulého pred jeho úmrtím, v čase jeho úmrtia, zohľadniť všetky relevantné skutočnosti, najmä trvanie a pravidelnosť prítomnosti zosnulého v dotknutom štáte, ako aj podmienky a dôvody tejto prítomnosti. Takto určený obvyklý pobyt by mal so zreteľom na konkrétne ciele tohto nariadenia preukazovať úzku a stabilnú väzbu s dotknutým štátom.

V určitých prípadoch môže byť stanovenie obvyklého pobytu zosnulého zložité. Takýto prípad môže nastať najmä vtedy, ak zosnulý z pracovných alebo ekonomických dôvodov odišiel žiť do zahraničia s cieľom pracovať tam, a to aj na dlhý čas, ale zachoval si úzku a stabilnú väzbu na svoj štát pôvodu. V takomto prípade by sa stále za obvyklý pobyt zosnulého mohol považovať štát pôvodu zosnulého, v ktorom sa nachádzalo centrum jeho rodinného a spoločenského života, v závislosti od okolností prípadu. Iný zložitý prípad môže nastať, ak zosnulý striedavo žil vo viacerých štátoch alebo ak cestoval z jedného štátu do druhého bez toho, aby sa trvale usadil v ktoromkoľvek z nich. Ak bol zosnulý štátnym príslušníkom jedného z týchto štátov alebo mal svoj hlavný majetok v jednom z týchto štátov, jeho štátna príslušnosť alebo umiestnenie tohto majetku by mohli byť osobitným faktorom pri celkovom posúdení všetkých skutkových okolností.

Príklad z Praxe

Ak sa zamerame na občanov Slovenska žijúcich, resp. vlastniacich majetok v Rakúsku alebo v Maďarsku, určujúcim právnym predpisom je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012. Aký je však obvyklý pobyt občana Slovenskej republiky, ktorý niekoľko rokov býva v Rakúsku a pritom pravidelne dochádza na územie Slovenskej republiky, či už za účelom výkonu práce, štúdia, návštevy lekára alebo členov rodiny?

Prečítajte si tiež: Nároky na dedičstvo po manželovi

Na základe vyššie uvedených kritérií sa v praxi za krajinu obvyklého pobytu zosnulého Slováka určí Slovenská republika, najmä so zreteľom na to, že do blízkeho pohraničia sa presťahoval prevažne z ekonomických dôvodov (lacnejšie nehnuteľnosti a ostatné služby), ale zachoval si úzku a stabilnú väzbu na svoj štát pôvodu (práca, návšteva lekárov, návšteva rodiny, platenie dane z príjmu a zdravotných odvodov). Nezriedka majú slovenskí poručitelia z rakúskeho a maďarského pohraničia navyše majetok tak v zahraničí, ako aj na Slovensku.

Voľba Práva a Súdu Účastníkmi Dedičského Konania

Nariadenie umožňuje osobe pred smrťou vopred určiť rozhodné právo pre dedenie po nej. Takáto Dohoda o voľbe súdu musí mať písomnú formu, musí v nej byť uvedený dátum a musia ju podpísať dotknutí účastníci. Určenie členského štátu, v ktorom bude prebiehať dedičské konanie nemá vplyv na určenie rozhodného práva, ktorým sa bude dedičské konanie spravovať. Iba v prípadoch určených Nariadením môže súd členského štátu odmietnuť vykonávať právomoc (napr. na žiadosť niektorého z účastníkov konania, ak vzhľadom na praktické okolnosti dedičskej veci).

Možnosť voľby práva a voľby právomoci v cezhraničných dedičských vzťahoch je obmedzená na preddefinovaný okruh právnych poriadkov obdobne, ako je to v prípade cezhraničných rodinných vzťahov. V prípade dedičských právnych vzťahov sa pohybujeme, obrazne povedané, na veľmi malom ihrisku. Zvolené môže byť len právo štátu, ktorého je poručiteľ príslušníkom, a právomoc súdov tohto štátu.

Voľba má umožniť poručiteľovi, ktorý využil svoju slobodu pohybu v priestore Európskej únie, ale zachováva si úzke väzby na svoj štát pôvodu, uprednostniť tieto väzby. Na druhej strane, obmedzenie voľby len na jeden právny poriadok - právny poriadok občianstva poručiteľa, zabezpečuje právnu istotu a ochranu oprávnených očakávaní príbuzných poručiteľa.

V prípade, ak má poručiteľ viacero štátnych občianstiev, voliť môže právny poriadok ktoréhokoľvek z nich, dôležité je, že daný občianskoprávny vzťah skutočne aj existoval buď v čase voľby, alebo v čase smrti poručiteľa. Samozrejme, pri voľbe práva nečlenského štátu nie je garantovaná možnosť voľby súdu.

Prečítajte si tiež: Podmienky dedenia DDS

Forma Voľby Práva

Voľba práva sa má urobiť výslovne, vo vyhlásení vo forme právneho úkonu nakladania s majetkom pre prípad smrti alebo vyplýva z podmienok tohto právneho úkonu. Inými slovami, pre úkon voľby práva platia tie isté formálne kritériá ako pre právne úkony mortis causae.

Článok 22 ods. 2 predpokladá dve alternatívy. Buď bude voľba práva urobená ako samostatný úkon, ako tzv. vyhlásenie o voľbe práva, alebo bude voľba práva súčasťou právneho úkonu mortis causae, ako jedno z jeho ustanovení. Pre tento druhý prípad nariadenie predpokladá aj možnosť voľby práva vykonanej mlčky. Článok 22 ods. 2 výslovne uvádza, že voľba môže „vyplývať z podmienok tohto právneho úkonu (právneho úkonu pre prípad smrti)“. Identifikácia existencie takto prejavenej vôle bude na vnútroštátnom súde, ktorý bude vo veci rozhodovať.

V oboch prípadoch, t.j. či už bude voľba práva súčasťou právneho úkonu pre prípad smrti, alebo bude vyplývať z jeho ustanovení, alebo bude vo forme samostatného vyhlásenia o voľbe práva, sa rozhodné právo pre posúdenie splnenia formálnych požiadaviek na takýto právny úkon bude určovať v zmysle článku 27 Nariadenia o dedičstve. Naopak, vecná, hmotnoprávna platnosť právneho úkonu voľby práva sa bude v zmysle článku 22 ods. 3 nariadenia vždy posudzovať podľa zvoleného práva.

Uznávanie a Výkon Rozhodnutí

Rozhodnutie vydané v jednom členskom štáte sa v ostatných členských štátoch uznáva bez osobitného konania. Nariadenie vyslovene ukladá, že rozhodnutie vydané v členskom štáte sa za žiadnych okolností nemôže skúmať vo veci samej. Ak je otázka uznania rozhodnutia predmetom sporu, Nariadenie taxatívne vymenúva dôvody neuznania.

Rozhodnutie vydané a vykonateľné v jednom členskom štáte, je vykonateľné aj v inom členskom štáte, ak tam bolo na návrh vyhlásené za vykonateľné.

Európske Osvedčenie o Dedičstve

Nariadením sa zavádza európske osvedčenie o dedičstve, ktoré sa vydáva na účely použitia v inom členskom štáte. Vydanie európskeho osvedčenia o dedičstve nie je povinné. Európske osvedčenie o dedičstve je zjednodušene povedané akýmsi jednotným certifikátom o dedičstve. Účelom osvedčenia je to, aby ho využívali dedičia, alebo iné osoby, ktoré sa potrebujú v inom členskom štáte dovolať svojho postavenia alebo uplatniť svoje práva ako dedičia.

V Slovenskej republike vydáva európske osvedčenie o dedičstve notár poverený súdom na konanie o dedičstve, v zmysle § 214 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok. Aj tlačivo európskeho osvedčenia o dedičstve určuje Vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) č. 1329/2014 z 9. decembra 2014.

Slovenský notár ako súdny komisár vydá dedičom osvedčenie o dedičstve a na ich žiadosť aj Európske osvedčenie o dedičstve (ďalej len „Osvedčenie“). V zmysle článku 69 Nariadenia má Osvedčenie účinky vo všetkých členských štátoch bez potreby osobitného konania a Osvedčenie predstavuje platný doklad na zápis práva k majetku, ktorý je predmetom dedičstva, do príslušného registra členského štátu. Samotné Osvedčenie obsahuje okrem údajov o poručiteľovi, dedičovi aj údaje o zdedenom zahraničnom majetku. Príslušné orgány štátu, kde sa majetok nachádza majú preto presné informácie, z koho na koho treba vlastnícke alebo iné vecné právo prepísať, resp. majetkový režim manželstva zosnulého.

Je však dôležité poznamenať, že Európske osvedčenie o dedičstve si musia dediči následne nechať preložiť úradným prekladateľom do úradného jazyka krajiny, v ktorej sa majetok nachádza.

Vzťah k Tretím Štátom

Nariadenie sa neuplatňuje mimo územia členských štátov Európskej únie, vrátane Dánska, Írska a Spojeného kráľovstva, ktoré sa nezúčastňujú na Nariadení. V prípade dedenia s cudzím prvkom vo vzťahu k tretím štátom sa postupuje podľa vnútroštátnych pravidiel. Vnútroštátne pravidlá pre SR predstavujú predovšetkým medzinárodné zmluvy a zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom.

Dedičské Právo a Sloboda Poručiteľa

Jedným zo všeobecne rešpektovaných princípov dedičského práva je právo poručiteľa slobodne disponovať so svojím majetkom pre prípad smrti - ako súčasť širšie vymedzenej vlastníckej slobody a autonómie vôle subjektov súkromnoprávnych vzťahov. Právo osoby (budúceho poručiteľa) usporiadať svoje dedičstvo vopred je i jedným z princípov, na ktorých je založená euro-úniová právna úprava cezhraničných vzťahov v Nariadení (EÚ) č. 650/2012.

Nariadenie však neupravuje hmotnoprávne vyjadrenie práv poručiteľa alebo dedičov a iných osôb majúcich práva k pozostalosti, ale riešenie otázky, orgány ktorého štátu budú rozhodovať v dedičskej veci s cezhraničným dosahom (tzv. medzinárodná právomoc) a podľa práva ktorého štátu budú oprávnené orgány postupovať pri vyporiadaní dedičstva (určenie rozhodného práva). Nariadenie ďalej upravuje otázku účinkov dedičských rozhodnutí vydaných v členských štátoch, na území iných členských štátov a rovnako otázku účinkov verejných listín v iných členských štátoch Európskej únie.

tags: #dedenie #podľa #práva #obvyklého #pobytu #podmienky