Dedenie a zrovnoprávnenie žien na Slovensku: Pohľad do minulosti a súčasnosti

Článok sa zaoberá problematikou dedenia a zrovnoprávnenia žien na Slovensku, pričom sa zameriava na historické, politické a spoločenské aspekty tohto vývoja. Analyzuje legislatívne zmeny, ideologické vplyvy a demografické trendy, ktoré ovplyvnili postavenie žien v spoločnosti a ich prístup k právam, vrátane dedičského práva.

Návrhy na zlepšenie postavenia nezosobášených párov a LGBTI+ komunity

Koncom januára sa objavil návrh zákona na zlepšenie postavenia nezosobášených párov, ktorý predstavil rezort spravodlivosti. Právna úprava, s ktorou prišiel rezort spravodlivosti, sa nedotýka len párov rovnakého pohlavia či nezosobášených párov vo všeobecnosti, ale v podstate každej osoby.

Návrhy získali kritiku aj zo strany odborníkov a rovnako aj LGBTI+ komunity, nakoľko neriešia dôležité veci ako napr. dedenie medzi partnermi ale práve naopak - predstavený zámer dedenie absolútne vylúčil.

Dôverník môže byť podľa návrhu ustanovený aj ako poručník alebo opatrovník detí zosnulého, ale súd týmto ustanovením nebude viazaný. Ak tým súd nebude viazaný, tak je zrejmé, že je otázne, ako rozhodne. Európske krajiny postupne uznávajú zväzky párov rovnakého pohlavia, rovnako tu máme judikatúru ESĽP a pod. v tejto oblasti, ktorú však zatiaľ Slovensko nenasleduje.

Ministerstvo spravodlivosti (MS) SR chce prostredníctvom dvoch zákonov zjednodušiť život ľuďom v rozličných životných situáciách. Navrhované právne nástroje by mali priniesť blízkym osobám, vrátane nezosobášených párov, ako aj párov rovnakého pohlavia istotu do riešenia situácií v oblasti vzájomného zastupovania, dedenia, zdravotnej starostlivosti alebo ochrany maloletých. Prvý návrh zákona rieši takzvané fiduciárne vyhlásenia a druhým je zákon súkromných nadačných fondoch.

Prečítajte si tiež: Ako dediť výsluhový dôchodok?

Zákon o fiduciárnom vyhlásení je jednoduché legislatívne opatrenie, ktorým bude zriadený register fiduciárnych vyhlásení v spolupráci s Notárskou komorou. Ide o jednoduchý právny úkon pred notárom, ktorým osoba prejaví vôľu, aby niekto iný konal v jej mene ako dôverník. Takéto vyhlásenie sa môže týkať len jednej osoby a môže a nemusí byť vzájomné. Dôverník sa bude môcť oboznamovať so zdravotnými informáciami alebo môže v mene vyhlasovateľa udeliť informovaný súhlas so zdravotnou starostlivosťou.

Nový právny inštitút rieši aj zásadnejšie právne otázky pre prípad smrti. Bude možné pre prípad smrti určiť, že ustanovený dôverník bude vyhlásený za správcu dedičstva. Rovnako tak bude môcť byť určený ako poručník alebo opatrovník deťom zosnulého. Tento zákon nerieši majetkové situácie a majetkové vzťahy, a preto je tu návrh zákona o súkromných nadačných fondoch. Prostredníctvom tohto zákona bude možné riešiť širokú škálu majetkových vzťahov v rodinných podnikoch alebo v spoločnom podnikaní blízkych osôb. Cieľom navrhovaných zákonov je zjednodušovať život ľuďom v rozličných životných situáciách. Návrh prináša zásadné zlepšenie pri efektívnom usporiadúvaní si vzájomných vzťahov, do ktorých zároveň vnesieme viac právnej istoty. Týmto spôsobom pomáhame nezosobášeným párom i párom rovnakého pohlavia bez rozdielu.

Poslanci Občiansko-demokratickej platformy (ODP) považujú aktuálny návrh ministra spravodlivosti za málo ambiciózny. ODP je názoru, že návrh je len na začiatku legislatívneho procesu a do konečného prijatia sa môže ešte okresať. Platforma preferuje systémové riešenie úpravy vzťahov LGBTI+ ľudí na Slovensku. Ak by návrh ministra spravodlivosti prešiel do parlamentu aspoň v súčasnom znení, ODP ho v prvom čítaní podporí. Pred druhým čítaním ODP predstaví pozmeňujúci návrh, ktorý bude obsahovať reálne zrovnoprávnenie LGBTI+ ľudí s majoritou. Aj naďalej bude nutné pokračovať v príprave a v podávaní riešení a návrhov pre zlepšenie života LGBTI+ ľudí.

Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) považuje návrh Viliama Karasa za dobrý východiskový bod reflektujúci konkrétne vznesené požiadavky. Karas ho označil za základný rámec, na ktorý dostal mandát a do ktorého bude možné pridávať ďalšie životné situácie.

Právny feminizmus a jeho význam

Právny feminizmus sa zaoberá skúmaním práva z hľadiska rodovej rovnosti a snaží sa odstraňovať diskrimináciu žien v právnych systémoch. Cieľom je dosiahnuť spravodlivé a rovné postavenie žien v spoločnosti prostredníctvom právnych reforiem a interpretácií.

Prečítajte si tiež: Nároky na dedičstvo po manželovi

Zmeny na Slovenskej univerzite v období Slovenského štátu

Obdobie rokov 1937 až 1940 predstavuje historický zlom v takmer všetkých oblastiach života modernej slovenskej spoločnosti. Agónia Československej republiky v rokoch 1938 a 1939 vyústila najmä v dôsledku medzinárodnej situácie a ambícií Hitlerovského Nemecka v jej rozpad. Na troskách druhej republiky vznikol pod kuratelou Tretej ríše Nemcami okupovaný Protektorát Čechy a Morava. Na Slovensku Snem Slovenskej krajiny 14. marca 1939 vyhlásil Slovenský štát.

Obdobie zániku ČSR a existencie Slovenského štátu (po prijatí Ústavy Slovenskej republiky) už v prvých rokoch výrazne zasiahlo do pomerov akademikov na Slovensku. Títo boli - okrem dvoch teologických fakúlt - sústredení na jedinej vysokej škole univerzitného zamerania na Slovensku, na Československej štátnej univerzite v Bratislave, ktorá od roku 1919 niesla názov Univerzita Komenského.

Univerzita v nových štátoprávnych pomeroch autonómie čoskoro zmenila svoj názov na Slovenskú univerzitu. Pomery na Slovenskej univerzite neskôr ďalej upravil zákon č. 168/1940 Sl. z. o Slovenskej univerzite. Výchovno-vzdelávací proces a úradovanie na Slovenskej univerzite mierou vrchovatou práve ovplyvnili nové faktory. V ideologickej oblasti spočívali v striktnom odmietnutí štátoprávnej idey čechoslovakizmu. Táto idea bola od založenia školy dôsledne reprezentovaná na pôde univerzity takmer celým profesorským zborom českej národnosti vrátane malého počtu učiteľov akademikov s ideovou orientáciou na pražský centralizmus.

Oficiálna doktrína mnohonárodnostného štátu zakotvená v základných právnych dokumentoch ČSR sa od počiatku novej republiky stala jablkom politického sváru. Túto pre väčšinu Slovákov neživotnú a nezrozumiteľnú ideológiu nahradili po vyhlásení autonómie Slovenskej krajiny 6. októbra 1938 v Žiline idey nové, viažúce sa k sociálnej náuke kresťanskej cirkvi, návratom k mravným ideálom kresťanstva v duchu rešpektovania autority a novej kvality slovenskej štátnosti. Právo národa na sebaurčenie Slovákov sa vysvetľovalo ako prirodzené božské právo každého národného spoločenstva a ako také sa stalo základom novej filozoficko právnej koncepcie božskej podstaty prirodzeného práva zakotveného priamo v novej Ústave Slovenskej republiky.

Viditeľné zmeny v ideovom nazeraní akademikov nastali ihneď po vyhlásení autonómie Slovenska v októbri 1938. Už v decembri 1938 vyústili do podoby odchodu desiatok českých profesorov čechoslovakistickej orientácie zo Slovenska Títo boli daný k dispozícii českej vláde s ohľadom na ich vlažný pomer k slovenským záležitostiam. V tomto období došlo aj k významným zmenám vo vysokom školstve na Slovensku ako takom. Pre potreby mladého štátu a slovenského študentstva došlo k nebývalému inštitucionálnemu rozvoju školstva v podobe vzniku nových slovenských vysokých škôl vrátane dobudovávania nových, dovtedy absentujúcich vedných odborov na Slovensku. Po zatvorení českých univerzít v Protektoráte sa stali novovzniknuté školy a fakulty na Slovensku zároveň útočišťom aj pre mnohých študentov českej národnosti.

Prečítajte si tiež: Podmienky dedenia DDS

Tienistou stránkou histórie druhej ČSR a potom aj Slovenského štátu sa stalo obmedzovanie štúdia Židov a ich následné vylúčenie zo štúdií vrátane neúspešných pokusov stanovovať numerus clausus štúdia žien na niektorých fakultách univerzity.

Univerzita Komenského v Bratislave

Jedinou vysokoškolskou inštitúciou univerzitného typu na území Slovenska v roku 1937 bola Československá univerzita v Bratislave. Krátko po jej založení v roku 1919 bola premenovaná na Univerzitu Komenského. Univerzita začala svoje pôsobenie v Bratislave v ťažkých povojnových podmienkach postupného začleňovania územia Slovenska a Podkarpatskej Rusi do nového československého štátu. Ako prvá otvorila svoje brány už v roku 1919 Lekárska fakulta a po nej nasledovali v školskom roku 1921/22 jednak Právnická fakulta ako aj Filozofická fakulta.

Napriek úsiliu a litere zákona sa v rokoch prvej republiky nepodarilo rozbehnúť vyučovanie na Prírodovedeckej fakulte univerzity. Univerzita Komenského bola v predmníchovskom Československu najmenšou a najmenej vybudovanou vysokoškolskou inštitúciou. V dôsledku priestorových nedostatkov, absencii budov a posluchární ako aj internátov pre študentov, vrátane nedobudovanosti fakúlt mala najmenej akademikov z radov študentstva zo všetkých vtedy pôsobiacich československých univerzít a preto nedokázala rovnocenne konkurovať oveľa vyspelejším českým a nemeckým vysokým školám. Osobitnú kapitolu tvorili najnižšie finančné transfery zo strany československého štátu, ktoré hatili jej ďalší rozvoj.

Popri Bratislavskej univerzite pôsobili počas prvej republiky oveľa väčšie a vybudovanejšie univerzity české a nemecké. Ako už bolo konštatované, Československá univerzita v Bratislave trpela od svojich počiatkov akútnym nedostatkom svojho financovania vrátane priestorového zabezpečenia. Určitý zlom nastal až v koncom 30. rokov. V roku 1937 bola daná do užívania nová budova Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí č. 6 v Bratislave. Pre potreby vysokoškolskej ustanovizne univerzitného typu tu boli veľkoryso prispôsobené priestory pôvodne naplánovaného burzového paláca a iných inštitúcií. Našli tu svoj reprezentačný domov rektorát školy ako aj Právnická a Filozofická fakulta. Suterén paláca bol vyčlenený na využívanie zo strany početných študentských spolkov.

Jadro vedenia Československej Univerzity Komenského vrátane jej troch fakúlt aj v roku 1937 tvorili až na ojedinelé výnimky príslušníci českej národnosti. Po vzniku ČSR sa drvivá väčšina profesorských stolcov obsadzovala odborníkmi českej národnosti. Prišli do Bratislavy z vysokých škôl v Čechách, najmä pražskej Karlovej univerzity, kde už predtým akademicky pôsobili. Vyplnili tak generačnú medzeru chýbajúcich generácii Slovákov, ktorí pri vzniku republiky nemali nielen žiadnu vysokú ale ani strednú školu s vyučovacím jazykom slovenským. Nezištná bratská pomoc českých akademikov však s odstupom krátkeho času postupne začala aj na pôde univerzity ukazovať svoju odvrátenú tvár. Tieto negatívne javy sa na univerzite koncentrovali najprv do jazykových otázok, ktoré onedlho prerástli vo väčšinovej slovenskej spoločnosti v robustnú politickú kritiku ústavne zakotveného pomeru Čechov a Slovákov vo vtedajšom mnohonárodnostnom Československu.

Podľa Ústavy z roku 1920 bol nový štát Československo od počiatku v rozpore s objektívnou realitou politicky definovaný ako jednotný národný štát „československého národa“. Českí profesori pôsobiaci na Československej štátnej univerzite v Bratislave napospol zastávali oficiálnu ideu čechoslovakizmu a pretavovali ju do dennodennej reality života na univerzite.

Autonomisti, ktorí žiadali spravodlivé vyrovnanie s českým národom na základe Pittsburskej dohody, podľa ktorej sú Slováci svojbytným národom a odmietajú ideu jedného československého národa a československého jazyka síce spočiatku kvitovali, že maďarčinu vo vyučovaní nahradila na prednáškach čeština, zároveň však poukazovali na fakt, že načo je nám aj po takmer 20 rokoch existencie spoločného štátu na Slovensku ďalšia „česká“ univerzita. Čeština ako oficiálne zákonom o zriadení univerzity schválený úradný jazyk ovládla počas celej prvej republiky nielen vyučovací proces ale aj úradný styk na rektoráte univerzity. Rovnako učebné pomôcky - až na sporadické výnimky - boli koncipované a vydávané v češtine, znalosť českého jazyka bola považovaná za základnú podmienku štúdia na univerzite. Do učiteľských zborov fakúlt sa najmä v druhej polovici 30. rokov dostali v obmedzenej miere aj mladí slovenskí vzdelanci. Títo sa ideologicky spravidla účelovo priklonili k ojedinele pôsobiacim a veľmi ceneným Slovákom staršej čechoslovakistickej orientácie. Iba postupne sa formovali do pozícií Slovákov akademikov, ktorí ideu čechoslovakizmu a „české pomery“ na univerzite otvorene odmietali.

Pomery na československej Univerzite Komenského boli dlhodobo predmetom kritiky čechoslovakizmu zo strany slovenských autonomistov. Títo zjednotení v politický autonomistický blok predstavovali v rámci ČSR významnú politickú silu. Od volieb v roku 1925 sa stali tieto sily reprezentované SNS aHSĽS na Slovensku dominantnými. Nacionalistické nálady sa v tomto období odôvodňovali zväčša kritikou preferovania českého jazyka, a to tak vo vyučovacom procese, ako aj vo vnútornom úradovaní univerzity. K dusnej atmosfére na škole prispievali najmä prednášky českého profesora histórie a vtedajšieho rektora Václava Chaloupeckého z Filozofickej fakulty. Tento ideológ čechoslovakizmu v snahe „vedecky“ obhájiť existenciu československej jednoty neváhal vyjsť s kritikou Ľudovíta Štúra a jeho prívržencov ohľadne uzákonenia spisovnej slovenčiny. Tento významný počin v dejinách národného obrodenia slovenského národa profesor Chaloupecký odsudzoval ako prekážku majúcu za následok zbytočne spomalenie jazykovej asimilácie slovenskej vetvy československého národa. Vo svojej kritike zašiel tak ďaleko, že poprel štátoprávny význam Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Vyslovil dokonca názor že „se na Slovensku nikdy jinak necitilo a nemyslelo než česky“.

Polienka do ohňa jazykových a národnostných prikladali na Československej univerzite aj ďalší profesori českej národnosti. V tomto smere vynikal český profesor ústavného práva a dekan Právnickej fakulty Zdeněk Peška. Svojou prednáškou prednesenou v češtine v duchu ideológie čechoslovakizmu o jazykovej otázke úmyselne rozbúril vášnivé reakcie prítomných študentov, pričom k predneseným tézam na pôde demokratickej univerzity ostentatívne nepripustil žiadnu akademickú diskusiu. V historických a politologických témach vôbec, českí profesori mnoho krát prehnane apelovali v prostredí zväčša konzervatívne naladeného študentstva obdobiami husitizmu, proti katolíckou reformáciou, významom používania liturgickej biblickej češtiny u evanjelikov a podobne. V prevažne konfesijne vyhranenom prostredí na Slovensku, kritický postoj k religiozite, kresťanstvu a Vatikánu, odsudzovania sociálnej náuky cirkvi, ostentatívne preferovanie ateistických postojov, kritika slovenského národného obrodenia na čele so štúrovcami a pod. prirodzene vyvolávali na pôde univerzity národnostné napätie.

Mocenský tlak Hitlerovského Nemecka a jeho územné ambície v strednej Európe boli začiatkom roku 1938 zrejmé. Spolu s nádejami maďarských revizionistov obnoviť hranice bývalého Uhorska vzrastalo medzinárodné napätie. Vo vnútroštátnom meradle silneli v roku 1938 dlhodobo neriešené autonomistické požiadavky Slovákov, Nemcov a iných národnostných menšín voči pretrvávajúcej dominancii českého živla v republike. Na Slovensku sa radikalizuje v roku 20. výročia podpísania Pitsburgskej dohody dlhodobá snaha autonomistov o politické riešenie postavenia Slovákov. Významný zástoj v týchto aktivitách predstavujú dobre zorganizovaní akademici kresťanskej ideovej orientácie bývajúci na internáte Svoradov. HSĽS vytyčuje pre rok 1938 heslo „Slovensko Slovákom“. Nestarnúci Andrej Hlinka spolu s ďalšími spolupracovníkmi nanovo koncipuje ešte krátko pred svojou smrťou (v jún 1938) aktualizovaný politický program slovenskej autonómie, program spravodlivého vyrovnania vzájomného pomeru Čechov a Slovákov na zásade rovného s rovným.

Septembrové udalosti roku 1938 vo svojich geopolitických rezultátoch definitívne znamenali koniec existencie demokratického Československa v srdci Európy. Vo víre udalostí ako všeobecná mobilizácia, Mníchovská dohoda (29.9.1938), rezignácia prezidenta Beneša (5.9.1938).

tags: #dedenie #a #zrovnoprávnenie #žien #na #Slovensku