Diskusný príspevok: Demokracia – definícia, výzvy a perspektívy

Demokracia, politický systém, v ktorom je zdrojom štátnej moci ľud, je komplexný koncept s bohatou históriou a mnohými interpretáciami. Hoci existuje mnoho typov demokracie, tento príspevok sa zameriava na vnímanie demokracie spoločnosťou a na výzvy, ktorým čelí v súčasnom svete.

Sloboda prejavu ako základný kameň demokracie

Sloboda prejavu je jedným z najdôležitejších ľudských práv, ktoré sú nevyhnutné pre demokratickú spoločnosť. Každý má právo šíriť svoje názory a myšlienky a zdieľať informácie v akejkoľvek podobe. Umožňuje slobodnú výmenu myšlienok, názorov a informácií, a tým umožňuje členom spoločnosti vytvárať si vlastné názory na spoločensky významné otázky. Sloboda prejavu chráni takmer všetky spôsoby, prostredníctvom ktorých sa môžete vyjadrovať, bez ohľadu na obsah alebo tón vašej správy.

Právo na slobodu prejavu je veľmi široké, má však svoje hranice a môže sa obmedziť. Môže sa tak stať v prípade, keď sloboda prejavu jednej osoby porušuje práva inej osoby alebo hodnoty spoločnosti ako celku. V takýchto situáciách môže štát zákonne obmedziť, alebo potrestať prejavy, ktoré spôsobujú ujmu. Sloboda prejavu má obmedzenia a nevzťahuje sa na všetky prejavy. Nenávistný prejav nie je chránený slobodou prejavu a je trestateľný. Nenávistným prejavom je akákoľvek forma podnecovania, šírenia alebo ospravedlňovania nenávisti a násilia voči jednotlivcovi alebo skupine ľudí na základe určitých atribútov, napríklad rasy, etnického pôvodu, pohlavia, veku, sexuálnej orientácie, viery alebo zdravotného stavu. Nenávistné prejavy sú v rozpore so základnými hodnotami demokratickej spoločnosti a štát im preto môže zákonne zabrániť alebo ich potrestať.

Sloboda prejavu dáva médiám osobitné práva a povinnosti. Médiá informujú spoločnosť o veciach verejného záujmu a vytvárajú tak dôležitú platformu pre verejnú diskusiu, dohľad a reflexiu. Z dôvodu tejto úlohy zaručujú ľudské práva novinárom a médiám ďalšie práva a záruky pri výkone ich úloh. Napríklad novinárske zdroje požívajú osobitnú ochranu, keďže sa vďaka nim zhromažďujú a podávajú informácie o otázkach verejného záujmu. Sloboda prejavu sa vzťahuje aj na možnosť slobodne zdieľať a prijímať akékoľvek informácie, ktoré by vás mohli zaujímať. Napríklad čítaním konkrétnych novín alebo webových stránok, počúvaním rozhlasového programu alebo sledovaním televíznej stanice.

Pohľad do minulosti: Aténska demokracia a jej obmedzenia

Pojem demokracia sa objavil už v antickom Grécku spojením slov demos (ľud) a kratos (sila alebo moc). Za prvú demokraciu sa považuje aténska demokracia. Bola to priama demokracia skladajúca sa z rady občanov a z viacerých súdnych dvorov bez sudcov, ale s veľkým počtom porotcov. Až na to, že vláda ľudu bola v skutočnosti vládou iba asi tretiny ľudu, nakoľko ženy, otroci, cudzinci ani muži mladší ako dvadsať rokov neboli považovaní za plnoprávnych občanov. Táto skutočnosť poukazuje na to, že aj v počiatkoch demokracie existovali obmedzenia v tom, kto sa mohol podieľať na rozhodovaní.

Prečítajte si tiež: Potreba ľudí so srdcom

Kritika demokracie v priebehu dejín

Demokraciu kritizovalo mnoho uznávaných aj menej uznávaných osobností. Filozof Voltaire sa napríklad vyjadril, že: „Na svete nebolo urobené skoro nič dobré, okrem prípadov, keď sa svojou genialitou a neoblomnosťou postavil jediný muž predsudkom más.“ V Platónových zápiskoch sa vyskytujú dialógy, kde filozof Sokrates prirovnáva štát k lodi. „Ak by si sa ocitol na lodi plaviacej sa po šírom mori, komu by si zveril riadenie? Len tak hocikomu alebo ľudom s potrebnými znalosťami a zručnosťami? Prečo si potom myslíme, že len tak hocikto je vhodný na výber panovníka?“ Tvrdil, že vedenie je schopnosť a nie nejaká náhodná intuícia, ktorú má akýkoľvek občan. Synovec Sigmunda Freuda, psychoanalytik Edward Bernays, bol na druhú stranu podporovateľom demokracie.

Demokracia ako "ľudský" systém

O demokracii sa často hovorí ako o systéme, ktorý „nie je dobrý, ale lepší sme zatiaľ nenašli“. Ak by som ja mala k demokracii priradiť prídavné meno, bolo by to ľudský. Demokracia je ľudský systém a je natoľko dobrý, ako sú dobrí ľudia, podieľajúci sa na jeho fungovaní. Vláda, voliči aj nevoliči. Mohli by sme povedať, že demokracia je taká, akú si ju zaslúžime. Osobne v tento systém verím. Nič vytvorené ľuďmi nie je dokonalé, nakoľko ľudia sami nie sú dokonalí, ale je na spoločnosti ako takej, ktoré praktiky a filozofie si vezme za svoje a bude sa snažiť o ich zlepšovanie, a ktoré pošle na smetisko dejín.

Zelená politika a jej vplyv na demokraciu

Zelená politika sa zaoberá otázkami ochrany životného prostredia a trvalo udržateľného rozvoja. V kontexte demokracie je dôležité, aby sa tieto otázky stali súčasťou verejnej diskusie a politického rozhodovania. Environmentalisti často bojovali za svoje záujmy prostredníctvom rôznych prostriedkov, od priamych protestov až po politický lobbying a vzdelávanie.

Volebné a politické stratégie environmentalistov zahŕňajú nominovanie politikov - environmentalistov, resp. o zakladanie „zelených“ politických strán. Ich základným cieľom malo byť, samozrejme to, aby sa stali členmi vlády a aby takto mohli ovplyvňovať praktickú environmentálnu politiku. Prvé „zelené“ politické strany vznikli na Novom Zélande (tzv. „Strana hodnôt“) a „Spoločnosť zjednotenej/jednotnej Tazmánie“, ktoré vznikli v 70. rokoch minulého storočia. Prvým explicitne „zeleným“ poslancom, ktorý bol zvolený do zákonodarného zboru bol jeden poslanec vo Švajčiarsku (1979) a o dva roky, t.j. v roku 1981 štyria „explicitne zelení“ politici boli zvolení do zákonodarného zboru Belgicka. Zelené strany postupne vznikali napr. aj v bývalom „Východnom bloku“, resp. v Sovietskom zväze, kde v niektorých prípadoch zohrávali dôležitú úlohu aj pri páde komunistického režimu. Postavenie zelených strán však po krátkej eufórii začína slabnúť. Ekologické strany vo východnej časti svetadielu stoja na okraji politického spektra. Ich dočasný úspech po páde Berlínskeho múru neodrážal hlbšie zakorenené ideologické hodnoty v spoločenskom vedomí. Bol skôr prejavom dočasného konjunkturalizmu a účelovosti. Strany environmentálneho „typu“ - aj keď s menším politickým úspechom - fungujú aj v Ázii, Južnej Amerike a Afrike.

Politicky najúspešnejšou zelenou stranou je s veľkou pravdepodobnosťou nemecká Strana zelených, ktorá bola založená v roku 1980. Aj keď v roku svojho vzniku sa jej nepodarilo dostať do Bundestagu (parlamentu), v roku 1983 už získala 5.3 % odovzdaných hlasov (a získala tak 27 kresiel v Budenstagu). V roku 1987 to už bolo 8.4 % odovzdaných hlasov. Menší úspech mala strana v roku 1990, avšak v roku 1998 vytvorila koalíciu so Sociálnodemokratickou stranou a vtedajší predseda Strany zelených - Joschka Fischer - sa stal spolkovým ministrom zahraničných vecí. Strany zelených mali relatívne veľký úspech aj v iných štátoch (najmä v posledných dvoch desaťročiach dvadsiateho storočia), pričom tento úspech bol niekedy evidentný aj na úrovni komunálnej politiky (starostom Dublinu aj Ríma boli reprezentanti za stranu zelených).

Prečítajte si tiež: Internetové nákupy: Kompletný prehľad

Aj keď strany zelených začínajú mať čoraz väčší politický hlas v širšom spektre tém, ich prioritným záujmom je naďalej životné prostredie, resp. jeho ochrana. Ak boli menovaní/zvolení zástupcovia zelených do funkcií exekutívy, v rámci vedenia daného rezortu sa snažia, resp. snažili o premietnutie environmentálnych hodnôt aj do rezortov, v ktorých by sa to mohlo javiť na prvý pohľad irelevantným (napr. obrana, ekonomika a pod.).

Napriek veľkému významu strán zelených, „praví“ environmentalisti často napádajú politické strany, ktorých agenda síce je „zelená“, avšak v rámci politických kompromisov často dochádza ku zmenám ich pôvodných priorít, resp. k takým úpravám zelených politík, ktoré už predstavujú len zlomok toho, čo mala strana pôvodne určené ako svoj program. Tento fenomén bol evidentný práve v nemeckej Strane zelených, kde po takomto rozkole v strane vznikli dve frakcie - tzv. realos (realisti), ktorí brali na vedomie, že kvôli dosiahnutiu aspoň niektorých cieľov, je potrebné za účelom vytvorenia koalície, niektoré ciele a misie modifikovať a tzv. fundis (fundamentalisti), ktorí trvali na tom, že strana by nemala ustupovať a robiť kompromisy, a to ani v prípade, ak by to mohlo viesť k aspoň parciálnym úspechom environmentálnej politiky tejto strany. Obdobný fenomén je badateľný aj v Anglicku, kde sa síce Strana zelených nedostala do britského parlamentu, ale bola úspešná na lokálnej úrovni a v roku 1989 strana získala 15% hlasov v rámci volieb do Európskeho parlamentu. V rámci tejto strany podľa „nemeckého vzoru“ fungovali tzv. elektoralisti (považovali za úspech výsledok vo voľbách) a tzv. radikáli (ktorí sa naďalej pridržiavali základných principiálnych hodnôt).

V druhej polovici 80-tych rokov sa environmentalizmus stal silným prúdom, a to nielen v politickej rovine. Spoločnosti a organizácie typu Priatelia Zeme, Greenpeace a „World Wildlife Fund“ sa presadzovali v rôznych krajinách, kde si zakladali miestne pobočky. Samozrejme, tieto pobočky plnili doplnkovú funkciu vo vzťahu k centrálam týchto organizácií, ktoré aj dodnes zohrávajú dôležitú úlohu v rámci lobbyingu.

Práve vďaka silnejúcemu charakteru environmentalizmu, veľký priestor začína získavať medzinárodno-politický a právny rozmer environmentalizmu v podobe medzinárodných dohôd a dohovorov. Aj keď je nepochybné, že určité pokusy tohto druhu boli už v 60-tych rokoch minulého storočia, tieto však spravidla mali len bilaterálny charakter. V roku 1972 sa v Štokholme konala Konferencia o životnom prostredí (pod záštitou Organizácie spojených národov) a práve táto konferencia bola východiskovým bodom pre prijímanie väčšieho množstva multilaterálnych aktov (s rôznymi stupňami záväznosti) - napr. v nasledovných oblastiach: nakladanie s nebezpečným odpadom - vrátane jadrového, obchodovanie s ohrozenými druhmi živočíchov a rastlín, a i. Posun vpred znamenala aj konferencia v Rio de Janeiro (opäť na pôde Organizácie spojených národov), ktorej sa zúčastnilo viac ako 180 delegátov z rôznych krajín sveta.

V 21. storočí sa environmentalizmus popri klasických problémoch začína venovať relatívne novým inštitútom najmä negatívnym dopadom na životné prostredie v dôsledku ekonomickej činnosti (turizmu, obchodu, finančných investícií), ale napr. aj z titulu vedenia vojen. Je veľký predpoklad, že v 21. storočí budú environmentalisti a ich organizácie naďalej zintenzívňovať spoluprácu s inými organizáciami podobného charakteru (napr. organizácie na ochranu ľudských práv a i.), ale tiež s nadnárodnými spoločnosťami a pod.

Prečítajte si tiež: Zásady písania diskusného príspevku

Politické prúdy a ich vnímanie environmentalizmu

Zelení považujú za jeden zo svojich základných princípov to, že sa neradi zaraďujú k lavici, pravici a ani stredu. Tvrdia, že sú nad politikou, resp. že sú mimo nej. Dokonca niektorí zelení tvrdia, že dnes je z ich pohľadu politické spektrum nie o ľavicových, pravicových a stredových stranách, ale o stranách „sivých“ (nezelených) a zelených.

Najčastejšie patria zelení ku skupine „liberálov“ alebo ku skupine „sociálnych demokratov“, neraz dokonca čerpajú z oboch menovaných smerov. Kým na jednej strane hlásajú, že sociálne zmeny musia vzísť od jednotlivcov (liberalistický prístup), na strane druhej deklarujú, že zmeny musia nastať aj v ekonomickej štruktúre spoločnosti (sociálna demokracia). Kapitalizmus ako taký neodmietajú, dokonca sú zelení za určitú formu nepásovej - nemasívnej výroby (liberáli), avšak sociálne potreby a kvalitu životného prostredia pozdvihujú nad motív zisku (sociálna demokracia). Zelení sa domnievajú, že štát by mal mať silné postavenie (sociálna demokracia), pri napomáhaní tomu, aby jednotlivci mohli viac plniť svoje úlohy na tomto úseku (liberáli). Takéto vnímanie postavenie štátu odlišuje hlavný prúd environmentalistov od tzv. ekoanarachizmu, avšak súčasne takéto pozdvihovanie prirodzených zákonov a ekologických princípov ich odlišuje od klasických liberálov a socialistov, čo ešte niekedy podčiarkujú vyvolávaním radikálnych zmien.

Ekocentrizmus vníma sociálnu spravodlivosť ako súčasť spravodlivosti v širšom zmysle. Technológie neodmietajú, ale tieto musia byť primerané a demokratické a súčasne musia byť šetrné k životnému prostrediu. Racionalizmus, ktorý uznávajú liberáli aj sociálni demokrati, musí byť v rovnováhe s emocionálnym a intuitívnym vnímaním sveta. Zelení súčasne zastávajú názor, že demokracia a práva jednotlivca sú v spoločnosti kľúčové, pričom tieto práva by mali byť rozšírené aj na iné živočíchy, javy pod. (hodnota liberálov), avšak akceptujú aj dôležitosť spoločnosti ako celku a jej častí, čo je hodnota vlastná pre sociálnu demokraciu.

Okrem hlavného prúdu environmentalizmu, je však potrebné spomenúť aj radikálny environmentalizmus, ktorý je najčastejšie ovplyvnený anarchizmom. Radikálny environmentalizmus zahŕňa také subsystémy, akými sú napr. ekoanarachisti, ekofeministi, ale aj ekopacifisti.

V nasledovnom výklade poskytneme aspoň čiastočný obraz vnímania zelených hodnôt rôznymi politickými prúdmi/smermi, resp. poukážeme na niektoré nástroje, ktoré pri dosahovaní svojich cieľov používajú:

• tradičný konzervativizmus - (radikálny smer) - najlepším spôsobom na ochranu životného prostredia je zavedenie osvieteneckého osobného vlastníctva a aj samotné hranice, ktoré životné prostredie má. Sú zástancami anti-industrionalizmu, t.j. tvrdia, že ľudské spoločnosti by mali existovať po vzore ekosystémov - mali by byť relatívne stabilné a mali by sa meniť pomaly. Uznávajú rôznorodosť, avšak hierarchické usporiadanie, resp. štruktúry sú akceptovateľné, ak sú prepojené vzájomne a spoločne akceptovanými hodnotami. Rodina (v širšom zmysle) je najdôležitejšou zložkou spoločnosti. Uznávajú kmeňový spôsob života a emocionálne vnímanie sveta (často žiadajú „návrat do minulosti“.
• trhoví liberáli - umiernené krídlo - reformisti - environmentálne problémy, najmä nedostatok zdrojov/surovín a znečisťovanie, vyrieši slobodný/voľný trh v spolupráci s vedou a technológiou. Ak dôjde k obmedzeniu alebo strate prírodných zdrojov; v prípade, ak o to bude záujem, trh poskytne alternatívy. Neakceptujú myšlienku „preľudnenia“ sveta - tvrdia, že ľudstvo (ľudia) sú zdrojom/prameňom možností. Kapitalizmus môže účinne bojovať s environmentálnymi problémami. Domnievajú sa, že správanie spotrebiteľov - ich dopyt po ekovýrobkoch - ovplyvní procesy, ktorými sa výrobcovia budú riadiť.
• sociálni liberáli (welfare liberals) - umiernené krídlo/reformisti - Riešenie problémov vidia v riadenej trhovej ekonomike a súkromnom vlastníctve. Žiadajú reformu práva a zdaňovania za účelom riešenie environmentálnych problémov. Problémy môže napomôcť riešiť aj regulovaný subjektívny záujem, ktorý bude sledovať záujem spoločnosti ako celku. Rovnako ako trhoví liberáli, aj oni uznávajú postavenie spotrebiteľa v režime a veľkú úlohu pripisujú nátlakovým skupinám v rámci parlamentnej demokracie.
• demokratickí socialisti (democratic socialists) - sociálni demokrati - umiernené krídlo/reformisti - Volajú po decentralizovanom socializme a silnom postavení samosprávy. Riešenie vidia v kombinácii nástrojov: trhu a parlamentnej demokracie, avšak so silnou kontrolou kapitalizmu, resp. jej prejavov. Veľkú úlohu pripisujú robotníkom/zamestnancov a odborom a tiež štátu (na miestnej úrovni). Vlastníctvo prírodných zdrojov navrhujú v kombinovanej forme: súkromné aj verejné (štátne). Výroba by mala byť realizovaná tak, aby sa plnili potreby spoločnosti (ani viac, ani menej). Počítajú tiež s veľkou podporou štátu vo vzťahu k environmentálnym projektom (napr. hromadná verejná doprava).
• revolučný socializmus (revolutionary socialism) - radikáli - Problémy životného prostredia pripisujú kapitalizmu, preto musí byť kapitalizmus odstránený, čo si vyžaduje revolučné zmeny, pravdepodobne vyvolané samotným zlým stavom životného prostredia. Štátu pripisujú len postavenie „prostredníka“ v rámci dosahovania stavu, kedy by vznikol „štát komunít“ (štát spoločností). Deklarujú, že konflikt medzi vrstvami - triedami v spoločnosti je nevyhnutný, nakoľko len prostredníctvom neho bude možné dosiahnuť zelený a sociálne spravodlivý svet. Chudobu aj sociálnu nespravodlivosť vnímajú ako následok environmentálnej krízy. Tento prúd má veľa spoločných znakov s anarchizmom, avšak veľký dôraz kladú na skupinové konanie.

Okrem relatívne detailnej špecifikácie uvedenej vyššie, je však možné strany zelených posudzovať v spektre ich konvenčnosti, resp. nekonvenčnosti s klasickými politickými nástrojmi a prostriedkami. V tomto kontexte potom môžeme hovoriť o nasledovných:

• HLAVNÝ PRÚD ZELENÝCH (RADIKÁLNE CIELE, ALE UMIERNENÉ METÓDY)

Do tejto skupiny patrí napr. Britská strana zelených, ale aj Priatelia Zeme a iné nátlakové skupiny. Aj keď odmietajú zaraďovanie do ľavicového alebo pravicového spektra, spravidla majú znaky demokratických socialistov (sociálnych demokratov) a sociálnych liberálov (welfare liberals). Dôraz kladú na jednotlivca a na jeho potrebu prehodnotenia svojich hodnôt, životného štýlu a spotrebiteľských návykov. Akceptujú bioetiku, utopizmus a hranice rastu.

Vyzývajú k životnému štýlu dobrovoľnej jednoduchosti. Navrhujú tiež zmenu socio-ekonomickej štruktúry, vrátane upustenia od „priemyselnej spoločnosti“. Pre potreby životného prostredia akceptujú kapitalizmus malého formátu, avšak v rámci ktorého dosiahnutie zisku nie je hlavným motívom. Štátu pripisujú dôležitú úlohu, avšak nie na centrálnej úrovni. Hlavne v režime hlbokej ekológie, vnímajú prírodu (životné prostredie) cez duchovnú prizmu, až romanticky.

Pre tzv. hlavný prúd zelenej politiky je preto možné uviesť, že zaradenie do pravo-ľavého spektra je z ich strany neakceptovateľné a podľa ich názoru aj objektívne nemožné. Tvrdia, že ciele zelenej politiky presahujú rámec jedného volebného obdobia a zameriavajú sa na dlhodobé časové horizonty, čo sa odvíja najmä od nasledovných sk…

Konzervativizmus a jeho miesto v demokracii

Konzervativizmus by sme v stručnosti mohli charakterizovať ako smer preferujúci pri tvorbe politiky politické a kultúrne tradície. Našou úlohou bude teraz presvedčiť, sa nakoľko sú dané hodnoty a základné postuláty konzervativizmu zastúpené v náboženskej a sociálnej filozofii Dr. Jozefa Tisu.

Jozef Tiso sa narodil 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči. Po absolvovaní teologického štúdia na viedenskom Pázmaneu rozvíjal svoj vrodený talent a vynikajúce rozumové schopnosti prostredníctvom kňazskej dráhy. Po I. svetovej vojne sa stal profesorom teológie v nitrianskom seminári. Svoje kňazské účinkovanie zavŕšil na fare v Bánovciach nad Bebravou. Tiso-kňaz je však iba jedna polovica Tisovej identity. Tou druhou je Tiso-politik, keďže od začiatku kňazskej činnosti bol rovnako aktívny aj ako politik a neskôr predovšetkým ako politik. Už v roku 1925 sa stal poslancom pražského parlamentu za HSĽS a roku 1927 ministrom zdravotníctva v Švehlovej vláde. V roku 1938 sa stal predsedom slovenskej autonómnej vlády a o rok nato, po vzniku Slovenského štátu, predsedom HSĽS a prvým slovenským prezidentom. Jozef Tiso bol hlavným politickým protagonistom a reprezentantom slovenského kresťanského nacionalizmu ako jedného z pilierov slovenského konzervativizmu. Po vojne roku 1947 ho tzv. Národný súd v Bratislave odsúdil na trest smrti povrazom a 18.

#

tags: #diskusny #prispevok #demokracia #definicia